Judita Molčíková, rodená Čemanová: Spomienky na moje detstvo

Narodila som sa v Maďarsku na Pitvaroši, rodičom ako štvrté dieťa. Jánovi Čemanovi a Márii rodenej Vargovej. Súrodenci Marka narodená v roku 1922, Zuzka 1924, Janko 1926, ja Judita 1929.

Spomienky moje ako tri a pol ročnej, chodila som do úvode (materská škôlka), kde som sa prvý raz stretla s rečou maďarskou čo som nerozumela, ale bola tam naša susedka. Volali sme ju Dada, tá nás usmerňovala. V našej dedine sa rozprávalo len po slovensky. Ja som sa veľmi rýchlo naučila po maďarsky veľa veršov, chodila som veľmi rada do úvode lebo tam mali veľa hračiek, čo sme doma nemali. Keď som mala 5 rokov chodila som pásavať husi na pažiť. Bolo to veľmi milé a poučné. Bolo nás tam kopa detí a hlavne staršie odo mňa, ktoré som napodobňovala. Kúpavali sme sa pri šinterni v jame v ktorej sa namáčali konope. Konope sa sadili v každej rodine, lebo  z nich sa robilo domáce plátno, uteráke, plachty na postele, obrusy, aj na krosnách vyšívané, hladké plátno sa vyšívalo poza každú nitku, krížiková výšivka a šakovaké ozdobné veci. My deti nikde sme nechýbali, ňaničky nás aj hrešili, že sa im pletieme pod nohami, tak sme sa ponúkli, že im budeme pomáhať vynášať snopy aj prestierať mokré konope aby im čím skôr uschli. Prosíkali sme len žeby nás tam nechali, že im budeme dobré.

Dva roky pred školou cez leto som pásavala husi s batôžkom z handričkámi som chodila na pažiť, strniská. Tam sme si tvorili hračky, šili na bábiky, aj tie sme si robili. Prútik bol trup, z bielej handričky hlava, ruky, nohy, vyšívané oči, ústa, vlasy tvorili z kožucha. Mamovka stará, keď na to prišli, že ich vyšívaný kučeravý kožuch je poškodený, ostrihaný a bábika kučerami ozdobená, bolo zle a nie dobre. Mamovka stará vraveli, že ani Kremnica mi nebude stačiť, keď takú škodu ja robím. Spýtala som sa mamovky starej, že čo to je Kremnica? Oni mi vraveli, že robí peniaze a kto nešporuje ten nebude ich mať nikdy. Ja na to ten kožuštek je už aj tak starý. Oni na to, že sa starom nové dorába.

Hrali sme sa na mamičky, šovkyne, bovdárky. Robili sme si butoríky (nábytky). Každá škatuľka aj od švíbavkov nám bola vzácna. Z pichľavých bogánčov (bicke) sme skladali všetko možné od domácich zvieratiek až po bútor. Z toho sa veľmi dobre skladalo. Pri hraní som zabudla na husi. Už sa zvečerievalo, slnko zapadalo, ja hľadám husi a tie neboli na strnisku. Strach a plač, že ich iste zachytili báťa Bučan to boli čejs (hájnik). Šla som domov ale husi som nepočúla na volanie gágať, papať stará zopakovala som volanie a nič sa neozývala moja stará hus. Báťa čejs jich zatvorili do obecného chlieva. Obecný dom nebol naveky len chliev. Tam mal doštenú ohradu, vráta na ňom mali rigli, tú som šikovne odtlačila, všetky husi som pustila na slobodu. Domov som s husmi prišla, už bolo prítmie. Mamovka sa spýtali, že čo som bola tak zaveľa. Nemala som odvahu vravieť, že čo som vyparatila.

Ráno ma mamovka zobúdzajú, že mám ísť pásť husi, mamovka ja nemôžem zatiaľ kým ich nezafarbíme. Miešajú sa mi a ja ich neviem oddeliť od druhých husí. Ja vám budem pomáhať chytať a dobre hrubo so zelenou firnajzovou farbou ich natrite, nak ich z ďaleka poznám. Slnko už bolo vysoko na dva drúčiky, keď som prišla na strnisko. Báťa Bučan čejs prišli za mnou a hneď skríkol, bez odzdravenia. Odkedy náš husi zabarbené! Ja som zľaknutá vravela, že od nedeli a už bola streda. Báťa nato, že klameš, ja zas že nie naozaj. Keď som mala 12 rokov vtedy ma báči Bučan čejs s úsmevom uštipli na líce a vraveli mi, že som ich chcela oklamať, ale oni vedeli dobre, že to bola moja robota, len že ma želeli domácemu výprasku. Ja som sa z odpustením ospravedlnila za klam. Za škodu by sme museli platiť, keďže husi boli v krížoch v žite.

Husi na strniskách

(počítačová vizualizácia, autor Michal Kožuch)

Keď napršalo, blato bolo v garádoch, to bola zábava chodiť po garádoch v blate sa šmýkať bosí, robiť si kukučky. Kukučka bola placka z blata. Urobila sa do prostriedku priehlbinka, zapľulo sa do nej, vravelo sa jej kukučka Dorka, kňazova Ďjovka, ak nepukneš, nebudeš moja a hodila sa o zem. Domov sme prišli unavení. Mamovka nás nepochválili,  nono nono ako to vyzeráš? Rýchlo sa umy to bolo pokarhanie.

V zimnej dobe, keď sa už kúrilo v peci, pri ktorej sa príjemne hralo v kuckove. Kuckov nahradzoval detskú chižu, iba že bol dosť malý (2m x 80 cm), ale pred ním bola pričňa kde spávali deti asi tak do 7 rokov. V kuckove bolo veľmi dobre teplo aj keď sme umrznuté prišli z vonku, tam sme boli len bosé. Kuckov bol vykalený vápnom, vždy udržiavaný bielučký. Dievčence sme sa hrávali s bábikami, chlapci stružlikali nožíky bigá a všeliaké figúrky drevené. Keď napadol sneh, tak sme sa sánkovali, zapriahali sme aj pätoro sánkov a ťahali. Keď napadlo veľa snehu hospodári vozili hnoh na pole tak sme sa napájali hákmi na veľké hnojom naložené sane. Niektorí báťovia nás pochopili malých šantovníkov aj nám spomalili aby nám urobili zimnú radosť. Boli aj takí čo nás bičom vyšvihali, že nechcú mať opletačky za nás ak sa nám stane, že sa zmrzačíme.

Keď som mala 7 rokov šla som do škole. Tešila som sa, že budem mať nové veci školské, zo šúštia upletenú tašku, tabuľku, grifel, počítadlo z farebnými guličkami, šľabikár. K tomu všetkému nový zimný tmavomodrý kabát, ktorý som už si bola probovať u pána krajčíra Králika. Mamovka moja vraveli dobre veľký a dlhý spravte žeby ho skoro nevyrástla, aj dve čiapky k tomu. Kabát bol taký účelný, že keď som chodila do 6 ročníka školy, tak mi ho prešil pan Králik na polovičný, zohrieval ma osem rokov.

Dochádzka do školy

Ráno o 7 hod. sme išli do kostola na modlitbu, žiaci sme chodili na schvor, zo starších žiakov jeden dúchal mechy na organ, pán kantor hral. Z každej triedy bol žiak ktorý zapisoval neprítomných. Chýbajúci žiak, ktorý nebol v kostole dostal trstenicou na ruku, volalo sa to packa. Na ranných službách boli len žiaci, staré ženy, starí muži. Keď bolo dobré počasie, bolo príjemné chodiť do školy. Na jeseň, keď nastali dažde, blata bolo po členky. Pred školou sme si čistili cipele (topánky) z dreveným bekešom (nožík z dreva). Iskola solgy (školník) nám držal stráž či nemáme zablatené cipele. On nemal právo nás biť s trstenicou. Používal ruku a tak nás ohlavkoval. Školský poriadok. Rozcvička, spev maďarskej hymny. Veľký dôraz sa kládol hovoriť len po maďarsky. Výučba, rátanie, násobilka, delenie, sčítanie, odčítanie, písanie, zlomky.

Pitvarošskie ďjovčence

(z rodinného albumu Judity Jungovej, Sládkovičovo)

Konfirmovaná som bola zo 6 ročníka 13 ročná už som nebola ako decko ale ďjovčička ma označovali ňaničky. V nedeľu v kostole som už stála za ďjovkami na chodbe, také bolo poradie, že zo dvoch strán stáli dievky pred oltárom. V predu stáli tie na vydaj súce okolo 20-21 ročné, za nimi mladšie nakoniec čerstvé konfirmandky. Bolo to prísne poradie, keď sa medzi staršie postavila z mladších, tak ju šťuchli do chrbta a vedela, že má ustúpiť ďalej. Mládenci boli na chvore. Skončila som 8 ročnú ľudovú školu a s tým aj moje detstvo. Pracovala som na poliach. Na jar od marca sme sadili cibuľu, pleli repu a okopávali aj kukuric. Prišiel čas dozrievania obilia, rís (žatva), kosila sa žito, jačmeň. Apovka kosili, ja som bola hrabáčka, s drevenou kvakou som zberala hrste a robila povriesla. S apovkom sme viazali snopy. Kosilo sa do západu slnka, znášali sa snopy obilia do krížov. Jeden kríž bol 16 snopov. Zotmelo sa, keď sme pohrabali pokosené pole drevenými hrabľami. Keď sme boli od dediny ďaleko, tak sme spali na poli. S láskou a obdivom si spomínam na svojich rodičov s akou radosťou nás viedli k robote. Môj apovka vraveli, že len robotný človek je dobrý, ktorému sa nelení. Aj že čo sa mne nepáči nak to nerobím druhymu.

Tvrdé mozoľnaté ruky sme mali a statočnú myseľ v našich srdciach. Vedeli sme si aj spievať aj sa s chuťou zasmiať. V nedeľu po obede tancovali sme ako 15-16 ročné na priadkach. Hrali nám chlapci bratia Ďorďajovci na tamborách. Boli to samoukovia, a keď nebolo ich, tak sa hralo aj na hrebeni cez cigaretový papier a veselo sa tancovalo. Priadky bývali v novo postavených chižiach, ktoré neboli ukončené, len múry a strecha, bez oblokov. Majiteľom novopostavených chíž bola výhodou naša zábava. Sme im aj platili po 16 halierov, aj zem sme udupali. Celé leto sme sa takto zabávali až kým nenastala zima. Už uzavrela zima poľnú robotu, orbu, sejbu. Kvasila sa kapusta do veľkého suda 300 l. Šliapala som v sude až sa mi hlava zatočila. Ráno sa kúrilo v peci aj fruštik sa schystal, bola to pre každého veľká žiarenica chleba, šesť veľkých okruhov nacesnakovaných omastených s husacím pierkom, aj čerstvo nadojeného mlieka. Každý sme mali svoj pollitrový hrnček plný. Veď najvýdatnejší bol fruštik (raňajky). Obed bola kapusta alebo bvob s chlebom. Na večeru sme mávali zemiaky v koškach namáčané v masti, s kyslou kapustou a mlieko, lepníky a mlieko, kukuričnú kašu a mlieko, pečené zemiaky krájané na ťapši s klobásou a slaninou s kopcovitým tanierom sudovej kapusty. Toto všetko sa v peci pieklo.

V decembri sa robili zabíjačky. To bola radosť, prišla celá rodina. U starej mamovky boli sme 23 a 5 detí so ženami 12 vnúčat aj brat mamovky starej. Brava držali štyria chlapi, aj tak sa stalo, že ich nosil po celom dvore. Opaľovali ho slamou. Chlapi obyčajne už boli dohromžení s pálenkou a rozprávali sa všelijaké príbehy, žartom nebolo konca kraja. Večera sa chystala veľmi bohatá – mäsová polievka, sárma, paprikáš, pečená klobása, hurke a nakoniec pampúšky (oškvarky), sadlove kifle. Deti sme už boli nasýtené pampúškami, tie piekli v kotli. Stará mamovka božekali, že nebudú na stole, že všetky pojeme. Dvanásť detí to sme za vajling zjedli. Andika nám nestačili pražiť.

Toto je spomienka na mojich 15 rokov. Smutne sa končilo moje detstvo. Prišla druhá svetová vojna, vyhnanstvo na Nagyszénás. Čo všetko sa chystalo na našich ľudí, pravdu sa nedozvieme. Mám tie najlepšie spomienky na svojich rodákov z Pitvaroša. Tu sa končí moje bývanie v mojej milovanej dedinke aj rodnom dome na Tretej ulici č. 347. Písal sa 11. máj 1947 – návrat do vlasti mojich prapredkov, do ČSR.

 

Autorka: Judita Molčíková, rodená Čemanová

 


Pošlite nám Vaše príbehy alebo spomienky čo spomínali možno i spísali Vaši rodičia či starí rodičia na Pitvaroš, prípadne ich spomienky po príchode do novej vlasti. Veľmi radi ich zverejníme na našej stránke. Text i akékoľvek staré fotografie nám pošlite s menom ich autora na mkozuch@centrum.sk

Ďakujeme.

Michal Kožuch

 

Tento záznam bol publikovaný v Články . Uložiť odkaz do záložiek.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *