Maliar a grafik Pavol Szuda – pitvarošský rodák

Počas života stretneme a spoznáme mnoho ľudí, tvárí a zažijeme mnohé zážitky, ale len niektoré nám zostanú pevne vryté v našej pamäti. Rovnako len na niektorých ľudí si budeme navždy pamätať. Jedným z takýchto výnimočných ľudí bol aj pitvarošský rodák Pavol Szuda. Človek s otvorenom mysľou a dobrým srdcom, ktorý sa narodil na Pitvaroši, kde strávil aj svoje detstvo ale svoje schopnosti, nadanie a pracovitosť uplatnil už v novej vlasti – na Slovensku. V roku 2007, v čase tvorby publikácie Pitvaroš a Pitvarošania som sa vybral za ním do Dúbravky a urobil krátky rozhovor o Pitvaroši. Bol to jeden z mnohých rozhovorov, ktoré som s presídlencami absolvoval, ale na túto návštevu si spomínam aj s odstupom mnohých rokov stále veľmi dobre. Nielen pre informácie ktoré som sa dozvedel, ale predovšetkým pre kreatívnu atmosféru, ktorá z jeho slov, myšlienok ale i prostredníctvom obrazov stále vyžarovala.

Aj prostredníctvom tohto krátkeho príspevku by som chcel predstaviť Pavla Szudu všetkým, ktorí ho nepoznali, alebo o ňom doteraz nepočuli. Medzi Pitvarošanmi nebolo veľa výtvarníkov, ktorí by sa venovali umeniu profesionálne. Bola iná doba, neboli také možnosti. Práca na poli a okolo domáceho hospodárstva bola na prvom mieste. Mnoho talentov sa tak nemohlo naplno rozvinúť a mnohí svoj talent nemali čas a ani možnosť objaviť. Práve mnohé stretnutia s presídlenými i nepresídlenými Pitvarošanmi ma prekvapili, koľko nadaných ľudí bolo napriek tomu na Pitvaroši – či už hudobne, remeselne, vedecky, ale i umelecky. Toto je príbeh jedného z nich.

Pavol Szuda sa narodil 23. júna 1934 na Pitvaroši rodičom Pavlovi Szudovi (16.3.1912 Pitvaroš -29.9.1960 Senec) a Zuzane, rodenej Urbanovej (2.2.1914 Albert – 4.11.1936 Pitvaroš). Szudovci bývali na Tretej ulici (Luther utca), v dome číslo 354. Malému Paľkovi keď mal len dva roky nečakane umrela mama na tuberkulózu a ostali sami s otcom. Jeho otec sa stal vdovcom už vo veku 25 rokov. Zostal sám nielen na výchovu svojho syna i na chod hospodárstva a celý dom. Paľka si často brávali do opatery Švihranovci – rodina Pavla Švihrana a Márie, rodenej Urbanovej. Mária bola sestra jeho zosnulej mamy. Tam ho vždy s láskou privítali a starali sa o neho. Predovšetkým jedna z ich dcér – Anna si ho veľmi obľúbila. Chodievali spolu aj na cintorín, k hrobu Paľkovej milovanej mamy. Malý Paľko si neraz zobral lopatku a chcel mamu zo zeme vykopať naspäť.

Svadobná fotografia rodičov Pavla Szudu

(otec Pavol Szuda v zadnom rade s ozdobou na vrecku saka a mama Zuzana Urbanová sediaca v bielom závoji pred svojim manželom)

(rodinný archív: Pavol Szuda, Bratislava)

Jeho otec sa v roku 1945 druhý krát oženil a s novou ženou mali spolu tri deti. Doma Paľka nečakalo toľko lásky zo strany novej macochy. Macocha vždy uprednostňovala svoje deti na úkor neho. Na toto obdobie Pavol Szuda veľmi nerád spomínal a tieto spomienky na ťažké detstvo ho sprevádzali celý jeho život.

Malý Pavol Szuda so svojim otcom na pitvarošskom dvore

(rodinný archív: Pavol Szuda, Bratislava)

V roku 1947 sa presídlili do Československa, do Senca. Spočiatku bývali pri bývalej tehelni a neskôr na dnešnej Bratislavskej ulici, oproti katolíckemu kostolu. V minulosti tu stála zástavba rodinných domov, ktoré v 80 tych rokoch minulého storočia nahradilo sídlisko.

Pavol Szuda (stredný rad, druhý zľava) medzi prvými seneckými konfirmandami vo dvore „Jankovho domu“, 23. máj 1948, Senec

(rodinný album, Anna Kapounová, rodená Kováčová, Senec)

V Senci nacvičoval divadlo a chodil do školy. Jeho otec robil na JRD v Senci, kde na následky úrazu v roku 1960 zomrel. Ako 26 ročný tak zostal už aj bez otca. V štúdiách pokračoval v roku 1949 v Bratislave a v roku 1951 začal študovať na umeleckej škole v Bratislave. Od malička rád kreslil. Učarovala mu maľba a grafika. Propagačnú grafiku študoval na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. V štúdiu pokračoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave so zameraním Slovenský jazyk – výtvarná výchova. Šesť rokov pracoval v denníku PRÁCA. Takmer dvadsať rokov pracoval vo vtedy najčítanejšom denníku SMENA, na oddelení SMENA na nedeľu, kde mal na starosti aj celú grafickú úpravu novín. V slobodnom povolaní tvoril až do odchodu do dôchodku v roku 1994.

Pavol Szuda vo svojom ateliéri

(autor fotografie: Štefan Maglocký)

Vo svojom voľnom čase rád splavoval rieky a chodil do prírody, kde čerpal energiu i inšpiráciu pre svoje maľby a grafiky. Krajina, najmä horská krajina, bola pretrvávajúcim predmetom jeho výtvarného záujmu a tvorivého vyjadrenia. Úspech mali i viacfarebné grafické listy o Bratislave. Ilustroval značný počet kníh. Umelecká hodnota mnohých diel bola ocenená. Ako grafik a výtvarník bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Svoje obrazy niekedy zvykol označovať aj pod pseudonymom „Urban“. Urbanová bola meno jeho matky zaslobodna. Svoje obrazy rád rozdával rodine a známym. Mal dobré srdce a ľudský prístup.

S manželkou Editou, rodenou Bachoríkovou z Piešťan mali jednu dcéru Editu. Bývali v Bratislavev Dúbravke. Pavol Szuda zomrel 18.12.2008 v Bratislave a urna s jeho popolom je uložená v rakúskom meste Graz, kde žije jeho dcéra Edita a traja vnuci Branislav, Andrej a Hans. Manželka Edita v súčasnosti žije v domove sociálnych služieb v Bratislave.

Pavol Szuda s manželkou Editou na rodinnej oslave v roku 1995

Dňa 15 marca som Pavla Szudu navštívil osobne v jeho byte v Dúbravke a urobil nasledovný rozhovor o Pitvaroši.

Čo pre Vás znamená Pitvaroš a aké sú Vaše spomienky na Pitvaroš?

„Na Pitvaroši som sa narodil. Bola to moja rodná dedina a každý človek má len jedno rodisko. Tam je zaradený do života, tam sa formuje od detstva. Aj keď ja musím povedať, že som nemal dobré detstvo. Od dvoch rokov som bol sám s otcom, mali sme veľmi ťažký život. Zažil som zlú macochu… Rád som chodil do Švihranov, bývala tam sestra mojej mamy.

Pitvaroš pred presídlením bola jedna pokojná dedina. Tam vedel každý o každom všetko. Deti sme takisto vedeli každý o každom. Ako malí chlapci sme sa na ulici hrávali: tekovali, bigovali, hrali sa na vojakov. Boli sme rozdelení na ulice, my sme boli Tretia ulica. Niekedy sme aj futbal hrávali a niekedy sme sa trošku aj pobili. Ale väčšinou spolu sme držali tí najbližší susedia – Miško Kožuch, Ondrej Schiller, Antal. Čas bol akoby jednotvárny. Nepribúdali žiadne nové hry, vystačili sme si s tým čo sme mali. Chodili sme sa hrávať aj na svinský ňomáš (pasienok v západnej časti obce). Jeden chlapec raz doniesol malú loptu a tam sme si ju kopali, ale pošliapali sme trávu. Potom čejs (obecný strážca chotára), niekedy s takou bakuľou vrieskal a utekal za nami. Kúpať sme sa chodili, len sme si museli dávať veľký pozor lebo tam bolo strašne veľa pijavíc. Močili tam aj konope. Tie potom spracovávali na nite a tkali. Ňaňička Švihranová vždy hovorievali, aby sme sa tam nekúpali, že nás bude bolieť hlava a vždy sa pýtala, či ma po kúpaní nebolí hlava. Nevedeli sme vtedy, čo všetko môže konope spôsobiť.

V škole, keď nás učiteľ počul, že sa po slovensky rozprávame, tak bolo zle. Išli sme kľačať do kúta, alebo sme museli dať spolu prsty a trstenicou mi raz tak tresol, že som ešte tri dni zavíjal od bolesti.

Pitvaroš ničím nevynikal. Bola tam taká istota. Keď prišiel niekto cudzí alebo zlodej, tak celá dedina vedela, že treba si dávať na neho pozor. V roku 1947 sme sa presídlili do Senca a potom som bol na Pitvaroši až v roku 1969. To, čo som tam zanechal a to, čo mi v pamäti utkvelo som tam už ale nenašiel. Bol som vnútorne trošku sklamaný, že som našiel niečo iné a že to je už iný Pitvaroš, ktorý som poznal. Veľa vecí zostalo akoby neporušených, naša ulica, ihrisko, kostol, ale celkovo tá atmosféra akoby zmizla. Spomienky na Pitvaroš nikdy nevymiznú. Z rodiska som si odniesol veľa, ale niektoré spomienky a veci boli poznačené okolnosťami mojej rodiny.“

Ako hodnotíte presídlenie? Ako ste ho vnímali vtedy a ako dnes?

„Vtedy som sa tešil, že sa dostaneme k novým veciam, čosi uvidím. Veľmi ma inšpirovalo, že najchudobnejších chlapcov z Pitvaroša zobrali na rekreáciu na Slovensko, tuším na tri týždne. Keď prišli domov, prišli v teplákoch. My sme v živote tepláky predtým nevideli. Tak sme sa špeciálne na nich išli pozrieť, že ako vyzerajú. Tiež jednoduché tenisky, to u nás nebolo. Ako deti sme chodili od mája do jesene väčšinou bosí. Ďalej rozprávali, že všade tam mohli hovoriť po slovensky a i kopce videli. To ma ako chlapca najviac zaujalo. Slovensko bolo niečo nové, takže som ani neuvažoval zostať na Pitvaroši. V čase presídlenia sme chodili za vojakmi čo vozili ľudí a ich majetok nákladnými autami na železničnú stanicu. Tí nás povzbudzovali, že budeme šťastní. Jeden z nich bol Čech a tomu sme nerozumeli. Vtedy som prvý krát počul češtinu. Presídlili sme sa v deň mojich 13 narodenín, rovno do Senca. V Budapešti sme mali zastávku a v Štúrove sme veľa stáli. Tam sme dostali aj peniaze a dali nám guláš ako občerstvenie.

Spočiatku nás Maďari v Senci neprijali. Chlapci susedia po mne strieľali s gumipuškou kamene, tak som sa bál chodiť okolo nich.

Prvý rok meštianky som skončil v Senci, potom som začal chodiť do Bratislavy. Tu sme tri roky školy prešli za jeden rok. Vybrali nám tých najlepších vysokoškolských učiteľov, ktorí mali skúsenosti a vedeli pedagogicky na nás vplývať. Brali sme len podstatné veci, takže za hodinu sme prebrali aj dvojmesačnú látku. Bolo to náročné a popri tom som chodil aj do roboty. Poobede od štvrtej do desiatej sme mali školu a ráno o šiestej som vstával a išiel do roboty. My sme rozprávali dialektom. Používali sme veľa maďarských slov, tak sa nám vysmievali. Bolo to nepríjemné. Raz mi učiteľ slovenčiny povedal: „Buďte radi, že ste si takúto slovenčinu zachovali v tom maďarskom obkľúčení. Lebo keď ťa porovnám so Záhorákom, tak vy ste sto krát slovenskejší ako ten Záhorák. Ten len drkoce a nie je to ani slovenčina, ani nič. To je priam logické, že niektoré novšie slová prenikli k vám z maďarčiny.“

Začiatky sú všade rovnako ťažké. Tie sa postupne prekonali, trošička sme sa rozhľadeli po Slovensku. Slovensko bolo pre nás čosi nové. Tým, že sme žili homogénne v jednej dedinke sa nám zrazu otvoril doslova svet. Slováci sme sa dostali domov, kde sme naozaj trvalo doma a kde je naše miesto. Ďaleko väčšia škála možností tu bola. My sme boli veľmi pracovití. Bola to ťažká každodenná robota žiť ako roľník a tu zrazu sa nám otvorili úplne iné možnosti. Ja som veľmi rád, že sme sa dostali na Slovensko. Kto sa ako snažil a kto ako to využil. Každý to už potom subjektívne prežíval. Tí čo zostali vo vývinovej polohe ako žili na Pitvaroši, tí tu jednoducho nestačili. Boli odkázaní na čosi čo už vlastne neexistovalo, to opustili a teraz boli v takom pomykove. Najstaršia generácia – naši otcovia, to prežívala všelijako. Tú novú perspektívu pre ich deti, to si vtedy ani neuvedomovali.“

Prichodí len dodať: „Starý strom sa ťažko presadí, pretrhli sa korene…“

Čo podľa Vás zostane zo starého Pitvaroša?

„Ako všetko sa celý život vyvíja, tak isto sa vyvíjajú aj dediny, aj mestá aj rodiny. To je zákonité, bez toho sa to nedá. To, že to postihuje a postihlo aj Pitvaroš je preto samozrejmé. Na Pitvaroš prišli noví ľudia, ktorí mali nové predstavy o živote, nové požiadavky. Aj keď nie skokom, ale postupne evolučne sa tá dedina mení. Napríklad elektrina. Predtým sme ani nevedeli čo je to elektrina, my sme mali petrolejky. Prvý krát som ju videl v Senci. To čo sme tam zanechali už nikdy nebude, to je už archaizmus, taký čo zostal v nás. Keď som v roku 1969 navštívil Pitvaroš, už mi tam chýbala tá pôvodná atmosféra. Taká objektívna srdečnosť tých ľudí, navzájom sa rešpektovali, spolužitie bolo také úprimné. Takmer absolútna istota, že ľudia čo žijú okolo a celá dedina bola ako jedna rodina. Niektorí boli bohatší, iní chudobnejší. Boli tam pekné vzťahy medzi ľuďmi. Ľudia čo tam žijú tvoria kultúru a tá sa postupne mení.

Ja si myslím, že u našich detí z Pitvaroša už nezastane nič. Naše deti sú už bytostne spojené so Slovenskom a to naše rozprávanie ich niekedy už ani nebaví. Pristupujú k tomu ako k niečomu, čo ich rodičia zažili, čo už veľa krát počuli a čo si len oni rozprávajú. Teraz je iný život, musíme na to reagovať, na nové udalosti. Starý svet sa už asi nikdy nevráti, ani sa nemôže vrátiť, je to logický vývoj ľudstva ako takého.“

Spomienky na Pitvaroš Pavol Szuda zachytil komplexne vo svojej grafike s výstižným názvom: „Spomienky na rodisko“:

Ak grafiku čítame pozorne, nájdeme tu typické výjavy z Pitvaroša ako: veža kostola, kolesová studňa na námestí, pitvarošský dom s vnútorným zariadením s popravenými duchnami a s klbásami zavesenými pod strechou, budovu školy, vahadlovú studňu, pitvarošské mamovke, sediacu ženu pri tkaní, bocianie hniezdo, úrodné polia ale i pretrhnuté korene. Do grafiky autor vložil aj svoje detstvo. Predovšetkým spomienky na mamu sú veľmi silné. Nad pecou visí jej obraz a na druhom konci grafiky – v pravom dolnom rohu je jej hrob. Pavol, ako malý chlapec, sedí pri peci u Švihranov, kde ho vždy s láskou privítali, alebo ako drží v ruke kantu a ide po artézsku vodu. Za ním stojace ženské postavy prestavujú sestru jej mamy Máriu Švihranovú, rodenú Urbanovú a jej dcéru Anku Švihranovú, ktorá sa s ním hrávala, starala sa o neho a najviac mu prirástla k srdcu.

Na záver článku prináleží poskytnúť aj ukážku jeho tvorby. Fotografie jeho obrazov boli urobené náhodne, len na zdokumentovanie rôznych výtvarných štýlov a techník jeho veľmi rozsiahlej umeleckej tvorby.