Pavol Veselský – jeden z pilierov slovenskosti a kultúry Pitvaroša

Pavol Veselský má veľkú zásluhu na tom, že Pitvarošania si zachovali kultúrne dedičstvo svojich predkov a lásku k materinskému jazyku i v časoch najtvrdšieho národnostného útlaku. Pre Pitvarošanov bol Pavol Veselský požehnaním a šťastím. Vo svojom mimoriadne dlhoročnom pôsobení ovplyvňoval vzdelanostne a kultúrne celé generácie obyvateľov nielen na Pitvaroši, ale aj v okolitých obciach. Významný pedagóg, bojovník za národnostné práva Slovákov na Dolnej zemi, osvetový pracovník, autor školských učebníc a publicista. Pre svoje pokrokové názory bol priekopníkom v učiteľskom povolaní a v pedagogickom prístupe k výučbe. Bol aj výborným hudobníkom, organizátorom, hospodárom a včelárom. Bol aj zakladateľom a vedúcim vychýreného pitvarošského spevokolu, ochotníckeho divadla, učiteľom a zakladateľom  dychového súboru, vyhľadávaného v širokom okolí. Celý svoj život viedol zápas za práva dolnozemských Slovákov. Za slovenčinu bol viackrát väznený. V rumunskom sneme bol poslancom za oblasť Slovenského Komlóša a vyznamenaný Radom Rumunskej koruny. Za svoje národné presvedčenie mu bol v Maďarsku na výstrahu iných zhabaný majetok. Posledné roky života prežil odtrhnutý od rodiny v exile, v rumunskom Nadlaku,  kde naďalej bojoval za práva Slovákov. Osobnosť Pavla Veselského si tak zaslúži väčšie zviditeľnenie nielen medzi Pitvarošanmi, ale i medzi všetkými dolnozemskými Slovákmi.

Pavol Veselský

(zdroj:sk.wikipedia.org)

Pavol Veselský sa narodil 5. marca 1849 v Banskej Bystrici rodičom Samuelovi Veselskému a Zuzane rodenej Scheerovej. Detstvo prežil v malom domčeku, ktorého súčasťou bola otcova čižmárska dielňa. Nevydal sa na cestu remeselníka, viac mu učarilo umenie a hudba, predovšetkým organ. Už ako 12. ročný chlapec organom viedol Služby Božie v evanjelickom kostole v Banskej Bystrici. Jeho ďalšie kroky viedli do učiteľského ústavu do Maďarského mesta Šopron, ležiaceho neďaleko Neziderského jazera. Tu sa zaúčal do čara učiteľského povolania, pre ktoré sa rozhodol. V roku 1865, iba ako 16. ročný, začal pracovať ako pomocný učiteľ v tom čase ešte významnom stredisku Slovákov v Peštianskej župe – obci Aszód. Odmenou mu bol plat 200 forintov ročne a ubytovanie v školskom byte. Po štyroch rokoch pôsobenia v Aszóde odchádza ako mladý, vyštudovaný učiteľ, s veľkým nadaním pre pedagogickú a hudobnú činnosť, na svoje prvé miesto pôsobenia a tým bol práve Pitvaroš. V roku 1868 bol cirkvou zvolený za riadneho evanjelického učiteľa na pitvarošskej cirkevnej škole. Nastúpil na miesto Michala Boroša (pôsobil na Pitvaroši v rokoch 1867-1868), ktorý sa svojho miesta vzdal a vrátil na Sarvaš. Učiteľa, rovnako ako kňaza, si mala právo voliť cirkev. Právo voliť mali tí, ktorí si zaplatili cirkevnú daň. Popri učiteľstve bol zároveň aj kantorom cirkevného zboru. Pavol Veselský si Pitvaroš veľmi obľúbil a pôsobil tu dlhých 52 rokov až do svojich 71 rokov. Podľa spomienok pamätníkov (Michal Hudák, Michal Hronec) býval Veselský na Veľkej ulici v dome č. 178 v ktorom neskôr býval Michal Balážik.

„Škola pána učiteľa Veselského“

Pavol Veselský prišiel ako učiteľ na Pitvaroš práve v období Rakúsko-Uhorského vyrovnania, kedy bola situácia pre nemaďarské národnosti v Uhorsku veľmi zložitá. Zároveň úroveň vzdelania v čase jeho príchodu na Pitvaroš nebola príliš vysoká. Čítať a písať vedeli dve tretiny obyvateľstva. V tejto dobe ako hlavné predmety boli čítanie, písanie, slovenský a maďarský jazyk, počty a spev, dejiny Uhorska, prírodopis, zemepis, občianska náuka a dejiny cirkvi. V roku 1878 navštevovalo pitvarošskú školu 205 chlapcov a 85 dievčat. Povinnú výučbu maďarčiny v cirkevnej škole zaviedli v roku 1879, po vydaní zákona o menšinách. Hoci Pitvarošania považovali za potrebné naučiť sa maďarský jazyk, veď na okresných a župných úradoch, ako aj v niektorých okolitých maďarských obciach to bolo nevyhnutné, s obmedzovaním materinského jazyka nesúhlasili. Mnohokrát to pretriasali aj na zasadnutiach obecného predstavenstva. Uhorská vláda svojim nariadením o pohraničných školách usilovala, aby v národnostných školách bolo zavedené povinné vyučovanie maďarčiny a do určitého termínu zaväzovala národnostných učiteľov dokonale si osvojiť maďarský jazyk. Pitvarošania boli Slováci a silné bolo aj ich slovenské povedomie. Mali radi svoju reč a kultúru. Síce nemali vlastnú materskú krajinu, ktorá by v nich posilňovala tento postoj, nepovažovali sa za menejcenných.

Pavol Veselský začal učiť v cirkevnej škole a rýchlo si získal popularitu nielen medzi deťmi ale i u dospelých Pitvarošanov. Cirkevnú školu, kde učil, preto v obci nazývali ako: „škola pána učiteľa Veselského“ alebo „Veľká“. Budova cirkevnej školy bola postavená už v roku 1846. O stavbe školy vtedy pitvarošský evanjelický farár Ján Kutlík starší veľmi pochvalne napísal do štúrových Slovenských národných novín: „Veľká bola radosť zboru, keď sa mohol pochváliť nablízko 5000 zlatých bankoviek postavenou školou z hlinačky síce, ale stavanja dobre vybíjanuo. Naše dietky nebudú viac chodiť do temnice, ale do školy! Budú dve oddelenia, jedno pre chlapcov a druhé pre ďiovčence.“

Vizualizácie „školy pána učiteľa Veselského“

(autor vizualizácií: Michal Kožuch)

V jednom ročníku bolo na Pitvaroši aj 50-60 žiakov, čiže ročne bolo viac ako 320 – 340 školopovinných detí v obci. V roku 1900 učili na Pitvaroši v dvoch cirkevných školách traja učitelia 433 detí v troch triedach (Pavol Veselský, Július Cavar, Matej Rohoška). Budovy cirkevných škôl boli na Pitvaroši staré, postavené z nabíjanej hliny. Podmienky, v akých sa vyučovalo v preplnených triedach, neboli vyhovujúce. 10. augusta 1910 Pitvaroš navštívil škôldozorca cirkevných škôl. Žiadal postaviť novú školu, pretože pitvarošská škola je vo veľmi zlom stave a nebezpečná pre školákov. Inak dá cirkevnú školu zavrieť a štát postaví novú, ale len na výučbu štátneho jazyka. Cirkev nemala peniaze, aby postavila viactriedne školy. Evanjelický farár Ján Šagúľ, v snahe zlepšiť úroveň učenia, presadzoval, aby cirkevné školy prevzal štát. Tvrdil, že pri násilnom udržiavaní cirkevných škôl sa cirkev finančne zrúti. 8. augusta 1920 bola na Pitvaroši zatvorená cirkevná škola. Budovy cirkevných škôl si cirkev ponechala. Budova „školy pána učiteľa Veselského“ slúžila už iba ako byt pre pitvarošských učiteľov. V druhej cirkevnej škole tzv. „Cavarovej škole“ býval zvonár a zároveň slúžila i na kultúrne účely. Táto budova stojí na kraji pitvarošského námestia, oproti evanjelickej fare. O poštátnení cirkevných škôl napísal sám evanjelický farár Ján Šagúľ nasledovné: „Po vystavaní štvor a napokon osemtriednej štátnej školy sa stali cirkevné školy zbytočnými, cirkev sa potom ich ďalšieho udržiavania zriekla a preorganizovala tieto na náboženskú výučbu a kantorský byt, ako aj byty pre učiteľov. Cirkev takto nič nestratila, ba získala, pretože sa dietky podieľajú na lepšom vyučovacom procese v štátnej škole, kde na jedného vyučujúceho pripadá 35-40 detí, kým v cirkevných školách bolo natískaných aj 130-180 detí vo vlhkých a tmavých učebniach. Pritom zbor už nemusel venovať zo svojho majetku, lebo svoj výnos môže venovať výlučne iba na cirkevné ciele, kým od ďalšieho znášania tiarch a vydržiavania cirkevných škôl so svojim zariadením, inventárom a platením učiteľov a podobne, by sa bol, aj tak už chudobný zbor, úplne rozpadol“.

25. januára 1931 budova cirkevnej školy („školy pána učiteľa Veselského„), ktorá slúžila ako ubytovňa pre učiteľov, vyhorela. Následne bola opravená a slúžila ako rodinný dom. Budova cirkevnej školy alebo „škola pána učiteľa Veselského“ dodnes stojí na rohu Kostolnej a Tretej ulice, „poskonča evanjelického kostola“.

Fotografia „školy pána učiteľa Veselského“ na rohu Kostolnej a Tretej ulice v máji 2015

(autor fotografie: Michal Kožuch )

Pavol Veselský ako učiteľ a národný buditeľ

Pavol Veselský bol prísnym a dobrým učiteľom, a uvedomelým Slovákom. Na Pitvaroši učil deti, viedol spevokol, divadelné predstavenia a bol aj výborným organistom. Svoje pedagogické a mravnovýchovné články publikoval najmä v časopisoch: Dom a škola, Obzor a Priateľ dietok. Nedostatok slovenských učebníc v obci nahrádzal čiastočne tým, že sám vydával niektoré príručky. Napísal dve slovenské učebnice pre školy, ktoré vydal vlastným nákladom v Ružomberku: Stručný dejepis Uhorska (1889) a Krátky zemepis pre pospolité školy (1890) u Karola Salvu.

Veselský bol zároveň pokladníkom a knihovníkom spolku učiteľov v čanádskom senioráte. Učiteľský spolok organizoval porady učiteľov, na ktorých mali učitelia prednášky o rozličných pedagogických otázkach. Poznal Komenského pedagogické učenie a sám ho presadzoval. Navrhoval, aby učiteľ odmenil za svedomitú prácu celú triedu hrou, prechádzkou alebo zaujímavou rozprávkou. Odmeny treba odstupňovať. Pri menších – vľúdnym pohľadom, dôverným príhovorom, pochvalou, hrou. Väčších možno poveriť vykonávaním primeranej úlohy v škole, napríklad môžu dozerať na nezbedníkov, alebo pomáhať pri vyučovaní. Najlepšou odmenou pre pokročilých žiakov podľa neho sú poučno-zábavné, mravné spisy (knihy). Peňažnú odmenu pokladal za nerozumnú, lebo dieťa ešte nepozná hodnotu peňazí, tak ako dospelý: „Následkom peňažnej odmeny je bažlivosť po peniazoch, lakomstvo, krádež atď. Zriedka kedy vedie dieťa k sporivosti. Peňažné odmeny sa nemajú dávať.“ V článku Prostriedky, ako vzbudíme u dietok pozornosť zdôrazňuje: „ Aby sa odstránili prekážky, ktoré rušia pozornosť, netreba začať s vyučovaním, pokiaľ žiaci nesedia ticho na svojich miestach. Žiaci si majú byť vedomí, že ich starostlivým okom neustále pozorujem a každú chvíľu ich môžem vyvolať. Deti sa nemajú jednou vecou príliš dlho zamestnávať. Nežiadajme od nich príliš dlhú pozornosť, ak zistíme, že sú telesne a duševne unavené. U žiakov treba vzbudzovať chuť k učeniu, často im treba zdôrazňovať, že nevedomosť škodí a aké užitočné sú vedomosti. Žiakov treba vopred upozorniť, ak príjemná a dôležitá vec sa nachádza v úlohe, ktorú budeme preberať, čo sa v nej nového, príjemného, užitočného a im ešte neznámeho vyskytuje, vzbudzujúc ich pozornosti, aby to sami nalezli“.

Veselský sa takto čiastočne priblížil k problémovému vyučovaniu. Aby sa pozornosť žiakov na vyučovaní udržala, žiada, aby sa učiteľ: „1. na vyučovanie dôkladne pripravil, aby bez prípravy nevtupoval do školy, 2. aby ovládal svoj hlas, vyučovací predmet a nesmie prednášať hlasom ochablým, jednotvárnym, ospanlivým, ale ani škrekľavým hlasom sa pozornosť nevzbudí, 3. aby nespúšťal deti z očí, aby žiaden ich pohyb neušiel jeho pozornosti, aby si deti boli vedomé toho, že učiteľovo oko na nich neprestajne spočíva, 4. aby vyučoval vždy názorne a schopnostiam detí primerane, zrozumiteľne a pochopiteľne, kto chce dieťa povzniesť, musí sa k nemu znížiť. Nech vyučuje len veci dôležité a nikdy nie také, ktoré darmo pamäť zaťažujú, 5. nech namáhavejšie vyučovanie, ktoré vyžaduje väčšej pozornosti pretkáva občerstvením, spevom a rečnením.“

Z uvedeného vidieť, že Veselský poznal psychologické zákonitosti učenia sa žiakov a viedol ich k samostatnému osvojovaniu si učiva. Poznal Komenského pedagogické náhľady, ktoré vo svojom článku citoval. Zaoberal sa aj významom rodinnej výchovy a osobnosťou učiteľa. Žiadal, aby učiteľ vyučoval horlivo, živo, s láskou k povolaniu, ku škole, viedol žiakov k rozmýšľaniu, „aby sami vynachádzali, alebo aby sa aspoň zdalo, jako by sami boli vynašli, jako sa tomu či onomu rozumieť má, čili jak sa to činiť treba.“

Podľa jeho článku tento učiteľský spolok organizoval porady učiteľov, na ktorých mali učitelia prednášky o rozličných pedagogických otázkach, napríklad na tému Národné vyučovanie ako základný kameň výučby pospolitej školy. Lepšie práce sa zapisovali do Knižky  prác. Veselský mal pojednanie na tému Či sa majú používať pri výchove odmeny a či sú peňažné odmeny cieľu primerané? V tomto pojednaní okrem iného povedal: „Najmocnejšie prostriedky výchovné sú odmeny a tresty. Odmeny sa používajú spolu s trestom buď razom, alebo v malých prestávkach jedno po druhom. Odmenu a trest možno nazvať ako sestru s bratom, ktorú blízka pokrvnosť porodila a jedna matka – vychovávateľstvo. Keby každý dobrý skutok mal následky dobré a zlý zlé a tie následky keby sa hneď objavovali, nebolo by treba ani odmien ani trestov. Keď sa ale toto nestáva, porúchaná rovnováha musí byť napravovaná, zvlášte pri dietkach, odmenami a trestami.“

Bol za rozumné používanie trestov a žiadal, aby učiteľ poznal charakter svojich žiakov. „Odmeňovať treba len pilnosť a vytrvalosť, ale netreba dávať odmeny za „výtečné vlohy bez zvláštneho pričinenia žiaka“. Zaoberal sa aj otázkou ako často treba odmeňovať: „ Odmeny majú byť tým zriedkavejšie, čím dospelejší je žiak. Príliš častým odmeňovaním zvyká dieťa za všetko, čo robí, odplatu očakávať, čo keď sa pozdejšie nestane, ochabne v horlivosti… Dieťa má poznať, že radosť z odmeny pošla následkom jeho pričinenia a jednania. Prisudzujeme odmeny nestranne, po náležitom uvážení všetkých okolností … nespravodlivo, odmenený drží sa nad iných hneď za schopnejšieho, pokročilejšieho a lepšieho, preceňuje seba, povzbudzuje u spolužiakov zášť a nenávisť, dôvera žiakov v učiteľa aj jeho autorita mizne …“

Z týchto jeho pedagogických názorov vidieť, že dobre poznal psychológiu dieťaťa a zaoberal sa vedecko-teoretickými otázkami pedagogiky. Kládol dôraz na vzdelávanie učiteľov. Za dôležitý prostriedok odborného rastu učiteľov považoval učiteľské porady. V článku Dôležitosť učiteľských porád napísal: „Na týchto poradách sa učitelia schádzajú, aby si vzájomne svoje náhľady o skúsenostiach a umení vychovávania sdeľovali a medzi sebou priateľsky o záležitostiach školských rozmlúvali… pri živej porade sa duch roznecuje, vážnosť, láska k svojmu povolaniu a stavu sa budí, kriesi, utvrdzuje.“ Poukazuje na to, že „ak učiteľ je odkázaný len na seba, bez všetkého styku so životom, ako môže učiť pre život?“ Veselský teda už pred sto rokmi uvažoval o spojení školy so životom. Je toho názoru, že na poradách sa majú zúčastňovať starí aj mladí učitelia, aby boli porady živé, čulé a zdravé. Žiada, aby sa nerobili rozdiely medzi mestskými a dedinskými učiteľmi, medzi bohatými a chudobnými. Porady učiteľov podľa neho nemajú byť „akýmisi učenými, profesorskými, akademickými prednáškami, ale skôr, ba jedine priateľsko-dôvernými rozhovormi o predmetoch školy a výchovy a to skôr spôsobom praktickým ako teoretickým“. Na porade sa majú tiež požičiavať a vymieňať knihy a spisy.

I dnes, v 21. storočí, by mnohé z jeho pedagogických poučení mohli byť príkladom pre výchovu a motiváciu súčasných žiakov.

Atmosféru školy v čase pôsobenia Pavla Veselského na Pitvaroši opísala Alžbeta Dováľová, narodená v roku 1885, In. Štefanko (2001), kde si na svoje školské roky z konca 19.storočia pospomínala nasledovne: „Šlabikár a tabličku škridlovú s griflíkom na špagátiku mi zaviazali do väčšej vreckovky, a dali pod pazuchu. Tak ma priviedli do školy, a kedže som priniesla sebou aj veľkého, dobre vykrmeného kapúna, pán učiteľ nič nenamietali. Posadili ma do lavice za predníčku a ja som tam zapadla hlboko ako do nejakého kresla, keďže som bola drobná. V našej dedine – na Pitvaroši – boli v tej dobe dvaja učitelia. Školy boli cirkevné, evanjelické, a teda aj učiteľov volili cirkevníci. Učiteľ Styk mal všetkých šesť tried dievčence a učiteľ Veselský zase chlapcov. V každej učebni bolo vyše sto detí a všetky šesť tried odrazu. Budova bola stará, cirkevná, so spoločným dvorom. Lomoz a krik bol ustavične veľmi veľký a stále sme sa navzájom rušili. Triedy boli tak usporiadané, že vpredu boli tí najväčší, teda šiestaci, a tak postupne ďalej až po tých najmenších. Prvákov bolo pochopiteľne najviac a tí boli vzadu. Učebňa mala štyri obloky do dvora, ktoré sa málokedy otvárali. Učiteľ musel šetriť drevom, aby zostalo viac v učiteľskom byte, kde mal veľa drobných detí. V nasledovnom školskom roku prišiel na Pitvaroš tretí učiteľ menom Rohoška, rodák z neďalekého Sarvašu. Bol to chlapisko veľké a hrubián s rukou ako olovo. Nadával a kruto bil žiačikov. Veselský a Styk boli obidvaja rodáci z Banskej Bystrice. Teraz si rozdelili deti po dvoch triedach každému. Každý dostal aj chlapcov, aj dievčence. Prvú a druhú triedu dostal Rohoška, tretiu a štvrtú Styk, a tých najväčších si ponechal Veselský. Učiteľ Styk mal svoju knihovnícku a za grajciar na týždeň požičiaval knihy. Povinnej učebnej látky bolo pre mňa málo, hoci sa všetko muselo od slova do slova odrecitovať. V prvej a druhej triede sme mali len tabuľky zo škridle a na špagátiku griflík, a tiež špongiu alebo kúsok handričky na utretie. Škripty a či písanky, pero a atrament sme dostali len v tretej triede. Šlabikáre ani tie neboli také krásne ako som pozdejšie videla u mojich vnukoch a pravnukoch. Kdeže, vtedy ešte nechyrovalo o farebných obrázkoch, ilustráciách. No a prišla zase jeseň, a išlo sa do školy. Aj to najchudobnejšie dieťa prinieslo aspoň kurča. Veselský bol dobrým učiteľom, bol aj veľmi dobrým Slovákom, nebojácnym národovcom, a preto ho prenasledovali nadriadené úrady, maďarské školské vrchnosti. Ako panslávovi znížili mu plat, odobrali mu kus zeme, z tej čo mal v užívaní ako kantor a učiteľ. Učiteľ Veselský nám dejepis a tiež aj zemepis do slovenčiny prekladal, hoci nebol povinný, maďarský škôldozorca to od neho nevyžadoval, ale cirkevníci si to vyslovene žiadali, a takto sme čiastočne vedeli aspoň to, o čom recitujeme. Keďže pán učiteľ bol aj kantorom, išli sme každé ráno na modlitby do kostola. Nebral všetkých žiakov, len tých čo dobre spievali – šesť chlapcov a šesť dievčeniec. Sám veľmi rád spieval, aj na klavíri hral veľmi pekne. Exámeny na konci každého školského roku sa konali v kostole za účasti rodičov a cirkevných hodnostárov, aj tých zo susedných, okolitých obcí. Pre tých najlepších sa rozdelili odmeny. To cirkev dala zo svojej kasy pre každú triedu dve ceny – pre jedného chlapca a pre jedno dievča. Obyčajne to bola jedna koruna (päťdesiat grajciarov), pozdejšie dve koruny. Vo vyšších triedach boli aj dary od školského inšpektorátu. Bola to obyčajne maďarská kniha, pekne viazaná, s obrázkami. Textu sme málo rozumeli, tak sme si len obrázky poprezerali. Po ukončení zaznela aj príležitostná báseň, ktorú som v našej triede vždy len ja predniesla. Pri takýchto príležitostiach kostol bol doslovne preplnený, hoci sa do neho zmestilo vyše sto ľudí..“

O Pavlovi Veselskom sa zachovala dokonca i jedna veselá príhoda, ktorú vo svojom rukopise zaznamenal pitvarošský pamätník Ján Hronec (1873-1965) nasledovne:

„Boli dvaja cirkevní učitelia. Pavol Veselský bol starší, Jozef Cavar mladší. Mali byty vedľa jeden druhého. Títo sa nie veľmi mierili, bárs aj susedia boli aj horniaci boli obidvaja. Len to bolo tak najviac medzi nimi, že Veselský mal majetok a Cavar nemal. Bol aj chudobnejší. Mal menší aj plat. Takto si závideli edom druhimu. Mali spoločnú stenu. Raz zišlo na rozum Veselskému, že studňu dá zamknúť. Dal kováčovi zhotoviť klatku na studničné dvere a zamkol ju. Keď to videl Cavar, povedal: Počkaj Paľo toľko rozumu aj ja mám čo som aj chudobný. Šiel Cavar ku kováčovi a aj on dal spraviť klatku a zamkol studňu. Takto bola studňa zamknutá nemohol ani jeden, ani druhý vodu brať. Potom sa zavolali k studni a pýtali sa Veselský Cavara, že prečo zamkol studňu. Cavar odpovedal, že prečo Veselský zamkol skôr. Takto sa potom dvaja učitelia zmierili každý svoju klatku dal dole, vodu si spokojne do vôli ťahali a spokojne žili ďalej.“

 

 Školská fotografia z roku 1913, Pavol Veselský sediaci uprostred

(rodinný archív Žofie Vargovej, rodenej Hudákovej, Banka)

 

Veselský ako knihovník

Pavol Veselský dobre vedel, že bez kníh, niet vzdelania. Mal bohatú knižnicu do ktorej objednával takmer všetky v tom čase vychádzajúce slovenské noviny, časopisy a kalendáre a sústavne sa vzdelával. Okrem toho mal i ďalší prístup ku knihám ako pokladník a knihovník čanádskeho seniorátneho spolku učiteľov, ktorý disponoval veľkým množstvom cudzojazyčných kníh s pedagogickým zameraním. Knižnica mala i množstvo odborných slovenských, maďarských a nemeckých kníh, väčšinou pedagogických. Jeho niekoľko sto zväzková knižnica bola veľkou posilou pre široký okruh čitateľov. Po tom čo v roku 1920 musel opustiť Pitvaroš pre údajnú vlastizradu, jeho knižnicu odkúpil Štefan Hudák starší, u ktorého si bolo možné knihy naďalej požičiavať.

Veselský ako zakladateľ dychového súboru

Pavol Veselský sa celý život zaoberal kultúrno-osvetovou činnosťou. Ako výborný kantor evnajelického cirkevného zboru hudbe nielen rozumel, ale rozvíjal i slovenskú hudobnú kultúru. 1. marca 1883 založil na Pitvaroši  dychový súbor. Položil tak pevné základy dychovej hudby v tomto regióne. „Dychovka“ bola vyhľadávaná nielen na Pitvaroši, ale i v ďalekom okolí. Okrem spoločenských zábav vyhrávala pred domom, kde sa malo hrať divadelné predstavenie. Predstavenia sa v tej dobe hrávali na Pitvaroši po domoch. Aj predely medzi jednotlivými dejstvami vypĺňalo jej „muzicírovanie“. Pitvarošský dychový súbor pôsobil až do začiatku vypuknutia druhej svetovej vojny, kedy sa všetky kultúrne aktivity v obci utlmili.

Veselský ako zakladateľ spevokolu

Náboženská hudba patrila neoddeliteľne k životu Pitvarošanov všetkých vekových kategórií. Náboženské piesne sa učili už deti v školách. Každý deň sa vyučovanie začínalo aj končievalo zaspievaním nábožnej piesne. Pokiaľ nemali Pitvarošania postavený vlastný kostol, spievali jednohlasne v modlitebni v prenajatom dome. Hudobných nástrojov v obci nebolo. Neskôr sa objavilo prvé harmónium. Po vybudovaní veľkolepého kostola získali i organ. Hovorí sa, že pred prvou svetovou vojnou mal najsilnejší zvuk. Vynikajúcim organistom bol Pavol Veselský, ktorý v tom čase pôsobil ako učiteľ na pitvarošskej cirkevnej škole. Hudobne nadaný a národne uvedomelý Veselský učil deti v škole spev a zároveň ako skúsený organista a pedagóg viedol k spevu v kostole i dospelých Pitvarošanov. V roku 1907 založil na Pitvaroši slovenský evanjelický spevokol, ktorý viedol dlhé roky. Spevokol spracovával  zo začiatku výlučne iba skladby náboženského charakteru, neskôr i národné a ľudové piesne v rôznych úpravách. V kostole na slávnostných Službách Božích tak zaznieval viachlasný zmiešaný zbor, najviac mládenci, ale nechýbali ani starší ľudia, dobrí speváci. Spevokol zároveň účinkoval pri rôznych slávnostných príležitostiach prednesom nábožným a ľudových piesní. Jeho prvé vystúpenie sa konalo pri príležitosti založenia a slávnostného otvorenia Roľníckeho a robotníckeho spolku ľudového kruhu na Pitvaroši, v roku 1907. Na slávnosti sa zišlo veľké množstvo Pitvarošanov a konala sa pod šiatrom u Komárov. Dom učiteľa Rohošku bol predtým Ondrejov Komárov, kde sa hrávali i slovenské divadlá. Spevokol zaspieval štvrohlasne národné piesne: „Hojže, Bože“  a „Kto za pravdu horí“, za dirigovania učiteľa Pavla Veselského. V spevokole boli: Ján Štrpka, Martin Ľauko, Juraj Gemeri, Ján Hudák, Ján Zelman, Pavol Lux a ďalší. Usporiadatelia podujatia mali na rukávoch modré pásky a keď sa ich opýtali načo ich majú, hrdo odpovedali: „To preto a na znak toho, že sme Slováci!“. Za tento počin boli neskôr prenasledovaní, ale keďže bol medzi nimi aj richtárov syn – Ján Štrpka, tak sa to všetkým nakoniec prepáčilo.

Veselský ako zakladateľ divadelného krúžku

Neúnavná snaha o budovanie kultúry v slovenskom duchu medzi Pitvarošanmi viedla Pavla Veselského k založeniu divadelného ochotníckeho krúžku v roku 1908. Pavol Veselský rozvoju slovenskej kultúry obetoval veľa času. Usiloval sa o to, aby Pitvarošania dobre poznali svoju materinskú reč. Keďže divadelné hry sa nacvičovali v slovenčine, hrávali ich v cirkevnej škole a po domoch. Prvou hrou, s ktorou sa ochotnícky súbor predviedol verejnosti, bol „Škriatok“. Medzi prvých pitvarošských ochotníkov patrili: Juraj Bučan, Matej Gemeri, Anna Hudáková, Michal Hudák, Štefan Andráš, Martin Ľauko, Ján Kochan, Zuzana Németová, Mária Hrabovská a Zuzana Ostášová a Zuzana Kerďová. O rok neskôr, v roku 1909, predviedli hru „Sľuby“. Z tohto obdobia sa žiaľ nezachovali takmer žiadne písomné ani fotografické záznamy. Pavol Veselský vtedy nedovolil fotografovať – vraj je to drahý špás. Do vypuknutia prvej svetovej vojny zahrali ešte divadelné hry Starý zaľúbenec, Kopýtko, Kamenný chodníček, Zaživa v nebi, Strašidlo a ďalšie. Medzi opory divadelného súboru patrili: Michal Kochan, Štefan Hudák, Ján Šebok, Ján Rohár, Ján Štrbka, Anna Kochanová, Anna Rohárová, Katarína Ondrusová a Zuzana Šeboková. Počas prvej svetovej vojny sa kultúrne aktivity na Pitvaroši prerušili. Oživili sa až po vojne, počas okupácie Maďarska rumunským vojskom v roku 1919 a opäť zásluhou Pavla Veselského. Prvou povojnovou inscenáciou bola hra „Sirota“, ktorá mala medzi ľuďmi mimoriadny úspech. Predstavili sa v nej ochotníci: Michal Kochan, Ján Ondrus, Zuzana Gemeriová, Anna Kochanová, Judita Darvašová, Ján Kochan a Ján Hanes. V prvej polovici 20. storočia však nastali pre dolnozemské slovenské ochotnícke divadlá ťažké časy. Nástupom Miklósa Horthyho boli v Maďarsku zakázané akékoľvek verejné kultúrne predstavenia v inom, ako v maďarskom, jazyku. V tom čase už Pavol Veselský na Pitvaroši nepôsobil. Musel nútene odísť do exilu.

 

Pitvarošskí divadelní ochotníci v prvej polovici 20. storočia

(rodinný archív Zuzany Hudákovej, Sládkovičovo)

 

Divadelný krúžok spolu so slovenským spevokolom sa stal vyhňou národného povedomia nielen na  Pitvaroši, ale aj pre okolité slovenské obce.

Veselský ako hospodár a včelár

Pavol Veselský okrem autorstva učebníc sa venoval aj písaniu osvetových článkov. Zameral sa predovšetkým na problematiku záhradkárstva, ovocinárstva a včelárstva, ktoré boli jeho veľkou záľubou. Úspešne propagoval nové metódy pestovania ovocných stromov a chovu včiel. Svoje výrobky dokonca vystavoval na rôznych poľnohospodárskych výstavách.

Veselský ako politik

Po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 bolo Uhorsko a tým i Slovákmi osídlené územie Dolnej zeme rozdelené medzi viacero štátov. Pripojenie k Československu nebolo možné, tak sa hľadal iný spôsob ako zachovať tento „slovenský ostrov“ v celku. Národne uvedomelý Pavol Veselský sa zúčastnil novosegedínskeho pohovoru, kde sa rokovalo o pripojení slovenských obcí Banátu, Báčky a Dolnej zeme ku Kráľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov (od roku 1929 Juhoslávia). V rokoch 1918 – 1919 rumunská armáda okupovala Békešskú a Čanádsku župu. 13. septembra 1919 sa konalo v Békešskej Čabe veľké ľudové zhromaždenie, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia všetkých okolitých slovenských dedín. Na programe zhromaždenia bolo pripojenie dolnozemských slovenských obcí k Rumunsku. Prítomní rumunskí delegáti sľúbili dolnozemským Slovákom dva mandáty na krajinskom sneme v Bukurešti. Jedným poslancom rumunského snemu za obvod Slovenský Komlóš sa stal Pavol Veselský, aby takto obhajoval záujmy Slovákov. Po odchode Rumunov z územia Maďarska v roku 1920, musel opustiť Pitvaroš a Maďarsko, inak by mu hrozilo zatknutie. Ako 71 ročný emigroval za hranice, do Nadlaku, blízko k jeho milovaného Pitvaroša. V roku 1923 sa pokúsil vrátiť na Pitvaroš, kde mu zostala rodina. Po dvoch dňoch, po ilegálnom prechode hraníc, ho odhalili a musel sa vrátiť do Nadlaku. K tomu všetkému podľa rukopisu Michal Hudáka vraj najviac dopomohol pitvarošský evanjelický farár Ján Šagúľ.

Veselského pôsobenie v Nadlaku

Pavol Veselský bol počas celého svojho života neúnavným národovcom, ktorý sa znažil zlepšiť postavenie Slovákov nielen na Pitvaroši i na Dolnej zemi. Svojou neúnavnou prácou ako učiteľ, ktorý vštepoval lásku k rodnému jazyku deťom a viedol ich k vzdelaniu, ale i ako kultúrne uvedomelý národovec, ktorý cez slovenské divadelné predstavenia, spevokol, dychovku či svojimi článkami podporoval slovenského ducha na Dolnej zemi. V čase rumunskej okupácie časti Maďarska v roku 1919 sa snažil i politicky angažovať so snahou prispieť k väčším národnostným právam Slovákov. Po ústupe rumunskej armády, začalo v Maďarsku prenasledovanie všetkých, ktorí sa angažovali počas rumunskej okupácie. Zároveň bola zavedená tvrdá národnostná línia a slovenčina sa definitívne vytratila z maďarských škôl. Veselský bol vyhlásený za vlastizradcu a narýchlo musel opusť svoju rodinu i  Pitvaroš. Na výstrahu ostatných mu bol zhabaný celý jeho majetok. Najbližším slovenským centrom k Pitvarošu bol rumunský Nadlak. Malá vzdialenosť od Pitvaroša, kultúrne i jazykovo takmer identické prostredie ako na Pitvaroši bolo pre Veselského ideálnym prostredím pre jeho ďalšiu činnosť a zároveň stále veril, že sa situácia uvoľní a bude sa môcť vrátiť k svojej rodine.

Po odchode viacerých slovenských učiteľov z nadlackých škôl, ako 72 ročný nastupuje v školskom roku 1921/1922 ako výpomocný učiteľ na miesto po učiteľovi Adamkovičovi. Jeho protikandidátom bol Ľudovítovi Kupček. Proti Kupčekovej voľbe sa ozval aj seniorát, pretože so svojou družkou nebol zosobášený a v organizovaní bol slabý. Preto cirkev na pomoc ku dvom kantorom zvolila učiteľa hudobne nadaného, vynikajúceho organistu Pavla Veselského. Učil na VIII. a V. škole do 16. novembra 1922, kedy sa zriekol miesta učiteľa a poďakoval sa cirkvi za možnosť učiť na škole i za poskytnutie ubytovania v školských bytoch. Na Veselského miesto nastúpil nový učiteľ Juraj Benčík.

Počas pôsobenia v Nadlaku pokračoval vo svojej osvetovej práci aj po ukončení učiteľského povolania. Bol zvolený za zapisovateľa a výpomocného kantora. V nadlackom exile zažil pre svoje národné cítenie a angažovanosť nejednu trpkosť, prenasledovanie, či nepriateľstvo vlastných.

Nadlacký učiteľ Samuel Kubica bol pre svoj postoj proti cirkvi a proti slovenským záujmom pozbavený kantorstva. Brojil však najmä proti kantorom, pre ktorých bol pozbavený o kantorský príjem a  3. apríla 1924 poslal cirkvi výhražný list  a žiadal vykonať prísne poriadky. Na jeho žalobu mu práve Pavol Veselský, už ako penzionovaný učiteľ, odpovedal nasledovne (výber z listu):

„Áno, s porozumením Roháčovým zamkli sme obidve dvere od organa, ale nie od kostola ako Kubica žaluje. Pán Kubica má vedieť, že organ a miestnosť okolo neho je výlučne pre organistu. Sem pripustíme len toho, kto sa slušne chová, nás pri organovaní a speve nevyrušuje, patričného organistu neposudzuje. Poniektorí páni však toho nedokazovali. Menovite Kubica ostentatívne vytiahol noviny, čítal ako v kasíne, iných v nábožnosti búril. A nielen to, ale diškurzy vedú, vysmievajú sa, posmeškujú, a keď aj toho majú dosť, nečakajú ani koniec služieb Božích, pod kázňou sa stratia…… nechceme, aby sa z domu modlitieb činila peleš lotrovská. Kubica nám hrozí a my sme dávno mali zakročiť proti nemu. No udavačstvo nie je remeslom cirkevných učiteľov a kantorov“.

7. mája 1925 bol Pavol Veselský obžalovaný, že na školskej rade minulú jeseň mal búriť proti štátnej moci. Predseda školskej rady nadlackej školy Bujna bol zavolaný pred žandárskeho nadporučíka, ktorý žiadal od neho menoslov školskej rady. Bola predvolaná aj školská rada a vypočutá z toho, že Veselský by bol povedal, že Kupčeka chceli vyhodiť z bytu, aby sa tam postavilo 200 – 300 Slovákov s vidlami a cepami a že sa uvidí, čo si žandári počnú. Všetci členovia školskej rady svedčili aj s predsedom, že to Veselský nepovedal, ináč by to boli museli počuť. Veselského zatvorili v zámku v Aradem odkiaľ ho vzali pred vojenský súd. Súd ho neskôr oslobodil a prepustil domov. O niekoľko dní predsedu Bujnu, znova volali žandári a ťahali za to, ako sa cirkev opovážila zvoliť za kantora a zapisovateľa cudzieho občana. Bujna odpovedal, že cirkev Veselského považovala za rumunského občana, veď bol rumunským poslancom a na rumunský pas bol v Maďarsku. V tejto záležitosti Bujna a Veselský išli znova pred súd. Pri takých drastických opatreniach proti Veselskému, cirkev Veselského oslobodila od všetkých funkcií a za zapisovateľa 2. apríla 1925 vybrala Ľudovíta Kupčeka. Kupček sa ohradil, že on chcel byť riadnym zapisovateľom, a nie cudzí občan Veselský.

V roku 1925 v Nadlaku pripravil Veselský do tlače slovenské náboženské knihy a „Šlabikár prvú čítanku pre slovenské evanjelické školy v Rumunsku“. Cirkev mu dala 3000 Lei autorského. Šlabikár bol na zakročenie československého vyslanectva schválený ministrom výučby. Cirkev ho  však vytlačiť nemohla, lebo rumunský správca školy sa vyjadril, že ho do školy neprijme. Dôvodom boli vtedy vyostrené vzťahy s cirkvou v Nadlaku. Ako učiteľ, kantor i autor slovenských učebníc narážal na každom svojom kroku Pavol Veselský na prekážky a nových neprajníkov a nepriateľov. V roku 1928 si Veselský kúpil v Nadlaku vlastný dom, na Širokej ulici, kde prežil posledné roky svojho života.

Časopis Naše zahraničie v roku 1925 o ňom napísal: „Pavla Veselského nemožno vynechať z histórie utrpenia Slovákov, ktorý je už 5 rokov vyhnancom z Maďarska a žije bez ženy, detí a majetku teraz u nás v Nadlaku usilujúc i tu udržať Slovákov nadlackých v ich národnom povedomí a nám je tu na veľký osoh. 56 rokov bojoval na maďarskej Dolnej zemi za práva nemaďarských národností a vedel udržať slovenské okolité obce v ich rýdzej slovenskosti oproti krutej maďarizácii.

Všestrannosť pôsobenia Pavla Veselského na Pitvaroši a na Dolnej Zemi

(autor grafiky: Michal Kožuch, 2022)

Pohreb

Pavol Veselský zomrel po ťažkých 10 týždňoch v nemocnici 15 apríla 1933 v Nadlaku vo veku 84 rokov. Na Pitvaroši bolo vyhlásené, že sa bude odbavovať pohreb učiteľa Pavla Veselského. Pitvarošský evanjelický farár Ján Šagúľ pri Službách Božích v kostole vtedy vyhlásil,  že Pavol Veselský bol významným učiteľom, len sa stal vlastizradcom. Z Pitvaroša sa vybralo vzdať poslednú úctu svojmu pánovi učiteľovi okolo 20 vďačných občanov, bývalých jeho žiakov.  Hoci od slúžneho v Čanádpalote mali povolenie k prestupu štátnych hraníc, z rumunskej strany tiež vštetko bolo v poriadku, predsa sa museli od hraníc vrátiť. Tam ich totiž informovali, že vedenie obce Pitvaroš vydalo telegrafický zákaz zúčastniť sa na pohrebe obyvateľom Pitvaroša. Text telefonátu údajne znel nasledovne: „Ne engedjétek átlépni a hattátr azoknak a budes tót komunistáknak!“ („Nedovoľte prekročiť hranicu tým smradľavým slovenským komunistom!“), ktorý poslal sám „pán“ Récsei Zoltán, úradník na obecnom dome na Pitvaroši. Pitvarošania sa vrátili roztrpčení domov. Týmto sa ešte viac utrvdili v boji za národné povedomie a hodnoty, ktoré Pavol Veselský predstavoval. Veselský mal veľkú zásluhu na tom, že Pitvarošania si zachovali kultúrne dedičstvo svojich predkov a lásku k materinskému jazyku. Pavol Veselský je pochovaný na evanjelickom cintoríne v rumunskom Nadlaku.

 

Pomník Pavla Veselského na cintoríne v Nadlaku a prepis textu na pomníku

(autor fotografie a prepisu: Štefan Maglocký, 2006)

 

 Pitvarošania nezabudli…

V roku 1971 sa Pitvarošania rozhodli vzdať úctu pánovi učiteľovi Pavlovi Veselskému  v jeho rodnom dome v Banskej Bystrici. Podarilo sa im vyhľadať dom, kde sa narodil a vyrastal pán učiteľ a kde mal čižmársku dielňu jeho otec. Kde presne to bolo a či rodný dom Pavla Veselského stojí ešte aj dnes sa už asi nedozvieme. Pred domom predniesol Štefan Hudák, učiteľ zo Sliača, príhovor z ktorého Pavol Hudák vo svojom rukopise vybral nasledovné:

„ Vážení priatelia, milí rodáci!

Stojíme na pôde rodného domu významného národného buditeľa, spisovateľa a učiteľa Pavla Veselského. Skláňame sa pred jeho nehynúcou pamiatkou a vzdávame mu hlbokú úctu a vďaku za všetko, čo vykonal za takmer polstoročného pôsobenia v našej rodnej dedine Pitvaroš v záujme jej kultúrneho rozvoja a najmä na poli národného povedomia. Po rokoch sa nám podarilo vypátrať nielen jeho rodné mestečko, ale i jeho rodný dom, ktorý je však už odsúdený na asanáciu, a preto sme sa mu prišli dnes pozdraviť a zároveň sa s ním aj rozlúčiť. Plne si to zaslúži. Veď v ňom uzrel svetlo sveta veľký bojovník za práva hŕstky Slovákov, ktorých predkovia sa pred viac ako 200 rokmi „hnaní žitia nevôľou“ opustili rodnú vlasť a usadili odtrhnutí od svojich bratov na Turkami spustošenej Dolnej zemi na brehoch rieky Maruše.

Pavol Veselský narodil sa v Banskej Bystrici 5. marca 1849. Hneď po skončení učiteľského ústavu v Šoproni ako 19-ročný mladík nastupuje kantorsko-učiteľské miesto v Pitvaroši. Pôsobil tu takmer 50 rokov.

Aj napriek veľkej vzdialenosti od starej vlasti udržiaval s ňou trvalé spojenie. Nebolo hádam slovenských novín alebo časopisu, ktoré by si nebol objednával. V jeho bohatej knižnici boli zastúpení takmer všetci súčasní slovenskí a v nemalej miere i českí autori. Vo voľných chvíľach venoval sa záhradkárstvu a včelárstvu. Medzi domácim obyvateľstvom úspešne propagoval nové metódy pestovania ovocných stromov, a najmä dochovávanie včiel. Svoje výrobky vystavoval na rôznych poľnohospodárskych výstavách. O jednej takejto výstavke sa dočítame v Národnom hlásniku z 15. októbra 1887. Svoje bohaté skúsenosti zverejňoval v časopise Obzor. Pavol Veselský bol aj dobrým pedagógom. Nedostatok slovenských učebníc nahrádzal čiastočne tým, že ich sám vlastným nákladom vydal.

V roku 1907 založil v obci i slovenský spevokol, do ktorého sa mu podarilo získať veľkú časť roľníckej mládeže. Okrem toho počas svojho pôsobenia na Pitvaroši nacvičil celý rad slovenských divadelných hier. Najväčšiu obľubu u obecenstvu získali hry Ferka Urbánka.

Prihnala sa 1. svetová voja. Po nej zrod Československa. Kontakt medzi slovenskými ostrovčekmi rodákov na Dolnej zemi bol pretrhnutý. Za horthyovského Maďarska slovenské divadelné predstavenia boli všemožne zakazované. Na školách sa prestalo vyučovať iným jazykom ako maďarským. Nastalo bezhlavé prenasledovanie národne uvedomelých Slovákov. Pavla Veselského ako nebezpečného pansláva vtedajšie šovinistické maďarské úrady vyhostili z krajiny a všetok majetok mu zhabali.

Nie, nevrátil sa do rodnej vlasti, ktorá by mu bola možno poskytla pokojnejší odpočinok. Uvedomoval si, že dolnozemská Slovač ho ešte potrebuje. Utiahol sa do susedného Nadlaku v Rumunsku. Pokiaľ mu sily stačili, i tu ešte učil, no iba ako výpomocný učiteľ, pretože pre školy v Rumunsku nemal kvalifikáciu. Načas pracoval i v sporiteľni. Okrem toho vykonával i funkciu slovenského poslanca na rumunskom snem, kde hájil záujmy hŕstky Slovákov. Dožil sa vysokého veku, umrel ako 84 ročný starček 15. apríla 1933. Výstižne hodnotil jeho celoživotné dielo nadlacký evanjelický farár, keď vo svojej pohrebnej reči okrem iného povedal:

„Každá žilka jeho tela, každý úder jeho srdca, každé slovo jeho úst a každý skutok jeho života patril tomu ľudu, z ktorého pošiel. Jeho životným cieľom bolo oslobodenie zotročeného ľudu slovenského, za tento svoj životný ideál pracoval a bojoval a za túto ideu čo vyhnanec trpel.“

Svoj večný sen odpočíva v nadlackom cintoríne. Ťažko je úplne a pravdivo zhodnotiť čo Pavol Veselský pre náš dolnozemský ľud znamenal. Starší pitvarošskí rodáci si na neho vždy s láskou a vďačnosťou spomínajú a ani mladšej generácii nie je jeho meno úplne neznáme. Tomu všetkému nasvedčuje i dnešné naše stretnutie v jeho rodnom dome. Rodný dom pána učiteľa Veselského sme navštívili 13. júna 1971. Žila tam jedna staručká žena ako nájomníčka, ktorá nás veľmi milo prijala a dovolila, aby sme v tomto dome pobudli trochu. Je to domček malých rozmerov, a je to vlastne bývalá dielňa otecka pána učiteľa ako kuchyňa s peknou a silnou klenbou a ešte vlastná dielnička tiež klenutá. Týmto šľachetným činom sme vlastne zadosť učinili poslednej žiadosti už nebohého Štefana Hudáka staršieho, ktorí asi hodinu pred svojou smrťou mi naručili aby sme vyhľadali, vystopovali a navštívili dom „nášho pána učiteľa Veselského“.

Pár slov na záver

V časopise Sloboda v roku 1947 vyšiel článok o presídlení Slovákov z Maďarska do Československa kde sa okrem iného písalo nasledovné: „Pitvarošania, to akoby si povedal Gemerčania. Prísť do Pitvaroša, akoby si prišiel do daktorej írečitej slovenskej dediny na Gemeri, ba starý ľudový svojráz je ešte zachovalejší. Nárečie, zvyky, kroje, to všetko je u nich ani z maľovanej truhly vytiahnuté, práve, ako tá ich dobrosrdečnosť, pohostinnosť a sporivosť i usilovnosť.“

K nasledovnému sa žiada len dodať, že toto všetko sa dosiahlo aj vďaka dlhoročnému pôsobeniu Pavla Veselského na Pitvaroši. Ďakujeme pán učiteľ, bez Vás by Pitvaroš, nebol tým čím bol a naši predkovia a my by sme neboli tými čím sme!

 

Pavol Veselský – karta na stiahnutie

Autor článku: Michal Kožuch

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.