Futbal na Pitvaroši

V tradičnom prostredí slovenskej dediny bola práca na poli a okolo domu tou hlavnou činnosťou Pitvarošanov. Voľného času na ďalšie činnosti nebolo mnoho. Napriek tomu ľudia boli aktívnejší ako v súčasnosti a viac sa zapájali do rôznych spoločenských činností či už to bolo divadlo, spevokol, spolky, alebo rôzne tradície. Určitým spestrením života, predovšetkým mužskej časti obyvateľov Pitvaroša bol šport, konkrétne futbal.

Futbal ako jeden z najpopulárnejších športov, bol súčasťou života vari každého chlapca na dedine. Ondrej Švihran (1934-2020) si na svoje detstvo spojené s futbalom zaspomínal nasledovne: „My, chlapci z Malej ulice a z ulice od Ambrovzy sme mali futbalové mužstvo. Väčšinou každá pitvarošská ulica mala svoje detské futbalové mužstvo a medzi jednotlivými pitvarošskými ulicami sa hrával futbal. Loptu na futbal sme si ako deti zhotovovali z handry a štrimfle. Hrávalo sa na pažiti. Keď boli v lete roboty a chodilo sa pracovať po okolí, tak vtedy sme väčšinou nehrávali. Vždy sme mali prichystané aj také palice, na konci tých palíc bola taká hrča. Volali sme ich „čugaňa“. Keď sme vo futbale prehrali, tak sme súperov zrúbali týmito čugaňami. Žiadne lekárske, alebo žandárske vyšetrovanie nebolo. Ale o taký mesiac dva, prišli „zrúbaní“ chlapci znova hrať futbal. Nebáli sa, že zas dostanú, ak by opäť vyhrali. Ale väčšinou, keď sme hrali a boli s nami obaja Šebokovci, ktorí hrali výborne, tak sme len vyhrávali (jeden z nich po presídlení býval v Senci a druhý v Sládkovičove). Ten zo Sládkovičova hral dokonca i v Slovane Bratislava.“

Malí pitvarošskí futbalisti na pažiti, v pozadí potok – „cigória“.

Zľava: Michal Kučerák (8 ročný), Juraj Hostina (7 ročný) a Ondrej Švihran (9 ročný). Autor fotografie Ostáš, rok 1943.

(rodinný archív: Ondrej Švihran, Kráľová pri Senci)

V súvislosti s rozvojom spolkovej a pestrej kultúrnej činnosti najmä v medzivojnovom období, pomaly prenikajú aj do pitvarošského života myšlienky organizovanej športovej činnosti.  Veľmi aktívne lákala k športu – k ľahkej atletike, ale predovšetkým k futbalu na Pitvaroši organizácia Levente. Levente bola v Maďarsku prípravou na vojenskú službu. Príprava prebiehala po skončení základnej školy a bola povinná pre všetkých chlapcov od 12 do 21 rokov. Telovýchovná jednota Levente sa začala v Maďarsku zavádzať po prvej svetovej vojne zákonom o telovýchove z roku 1921 a zrušila sa po druhej svetovej vojne. V roku 1924 vyškolili na kurzoch prvých učiteľov. Z Pitvaroša sa kurzu zúčastnil učiteľ Ferenc Capf a neskôr učiteľ Pavol Kočiš. Po skončení kurzu sa obaja stali vychovávateľmi pitvarošských „leventošov“. Na spopularizovanie svojej činnosti a na pritiahnutie mladých chlapcov do svojich radov vznikol pri organizácii Levente v roku 1926 i spevácky zbor a divadelný krúžok. Organizácia mala taktiež veľký počet športových podujatí, najmä atletických a futbalových.

 

Futbalový preukaz Jozefa Krnáča, predná a zadná strana preukazu.

(rodinný archív: Pavol Hudák, Sládkovičovo)

Ako skladište športových potrieb slúžila miestnosť v obecnom dome. V neskoršom období, keď vzniklo nové futbalové ihrisko pri obecnom cintoríne, smerom na Albert, museli si pitvarošskí futbalisti svoje potreby nosiť cez celú dedinu. A keďže futbalové ihrisko bolo kus cesty od obecného domu, športovci si často nechávali svoje potreby v Luxovom obchode, na rohu Medzovskej a Malej ulice (dom č.101), ktorý mal k futbalovému ihrisku blízko.

Cesta od obecného domu (na fotografii zobrazená len susedná budova – evanjelický kostol – napravo) na futbalové ihrisko.

Trasa je vyznačená červenou čiarou. Pre lepšiu orientáciu sú na leteckej fotografii popísané i vybrané pitvarošské stavby.

(autorka fotografie: Hájas Dóry, rok 2016)

Luxov obchod v súčasnosti

(zdroj: www.maps.google.com, rok 2023)

Medzi hlavné futbalové potreby patrili predovšetkým lopty a futbalové dresy. Pitvarošskí futbalisti mali vlastné dresy a brankári nosili i šiltovky. V tom čase to bolo povolené, pretože brankár musel mať dokonalý prehľad o lopte a šiltovka mu pomáhala aby sa mu lopta „neschovala do slnka“ a nedostal tak gól.

Pitvarošskí futbalisti na ihrisku (20-30. roky 20. storočia)

(rodinný archív: Pavol Hudák, Sládkovičovo)

 

Mužstvo Pitvarošanov pred futbalovou bránkou (30. roky 20 storočia)

(rodinný archív: Ján Kozsuch, Senec)

 

Pitvarošskí futbalisti, naľavo učiteľ István Matusik (obdobie 1925-1928)

(rodinný archív: Ján Kozsuch, Senec)

 

Pitvarošské futbalové mužstvo v 30. rokoch 20. storočia.

Dolný rad zľava: neznámy, Juraj Zelman

Druhý rad, zľava: neznámy, Štefan Sántaj, Ján Kuruc

Posledný rad, zľava: neznámy (bez dresu), neznámy, Štefan Valach, neznámy, neznámy, Michal Zelman

(rodinný archív: Zuzana Lehocká, rodená Ambrózi, Veľké Úľany)

Futbalista Michal Zelman a Ján Zelman na pažiti v roku 1941

(rodinný archív:  Alžbeta Zelmanová, rodená Gemeriová, Sládkovičovo)

Ako protiváha k pravicovo orientovanej organizácii Levente vznikla v obci organizácia „Juventus“. Organizácia spájala predovšetkým ľavicovo zmýšľajúcich obyvateľov Pitvaroša. Predsedom Juventusu bol pitvarošský lekár Dr. Tischler Sandor. V 40. rokoch 20. storočia futbal v obci organizoval a viedol miestny učiteľ István Matusik. Futbalové zápolenia boli a sú často plné emócii. Futbal je kolektívna hra, kde proti seba hrajú dve mužstvá za výrazného povzbudzovania publika. Hra je spojená s radosťou z hry a následného víťazstva či sklamaním z prehry. Veď ktože by chcel dostať gól a prehrať, hlavne keď sa hralo doma, pred rodinou, známymi, susedmi, v rodnom Pitvaroši.

 

Mária Rekeňová, Ján Gemeri, Zuzana Rohárová, za nimi Juraj Kuruc a Mária Bagoňová ako diváci na futbalovom zápase.

V pozadí stojaci dav Pitvarošanov sledujúci zápas.

(rodinný archív: Zuzana Pavlová, rodená Rohárová, Sládkovičovo)

Tak ako v súčasnosti má mladšia generácia iný pohľad na mnohé veci ako tá staršia, nebolo tomu inak ani v minulosti. Vo svojich spomienkach Mária Urbančoková (1922-1997) o futbale píše nasledovné: „Ako som už spomenúla ulice sa rovnie, uprosred dediny kostov, poľa (vedľa) kostola fara. Obecný dom a škola. Pred školou priestranný pľac, kde bývav raz v týždni pľac (trh). Po celý týžden je zaplnený s husma, húsatámi. V nedeľu poobede sa tu ale hrá aj futbal. Na to sa starší nechodia pozerať. Veď akože by aj tajšli, keď tam za tou loptou behajú nahatí, no Bože odpusť skoro nahatí. No skrátka hanba.“ V dnešnej dobe sa nad týmto pohľadom môžeme skôr pousmiať, ale ako sa mení doba, menia sa i ľudia a ich pohľad na svet.

A aký by to bol futbal bez ihriska? Pitvarošský futbal sa vo svojich začiatkoch hrával na veľkom pľaci pred kostolom. Bolo tu miesto nielen na trhy, ako píše Mária Urbančoková vo svojom rukopise, v nedeľu poobede sa tu hrával aj futbal. Ihrisko svojou veľkosťou pravdepodobne nedosahovalo parametre dnešných ihrísk, ale na futbalové zápolenie to stačilo. Prvé futbalové ihrisko malo hneď oproti novú štátnu školu, škôlku a starú cirkevnú školu a využívala ho tak i mládež. Povrch bol zatrávnený a na jednotlivých koncoch boli umiestnené bránky. Viac na futbal ani nebolo treba. Futbalové ihrisko má však svoje presné rozmery a veľkosť ihriska na pľaci už nevyhovovala požiadavkám futbalistov a zároveň i odkopnutá lopta z ihriska do okolia nebola v centrálnej časti so stojacimi domami obce príliš vítaným javom. Či sa počas zápasu podarilo rozbiť okno na niektorom z okolitých domov, alebo nechtiac trafiť náhodného okoloidúceho to sa už nedozvieme. Každopádne bolo potrebné nájsť novú, vhodnejšiu polohu pre ihrisko, ktoré by spĺňalo požadované rozmery a bolo by ďalej od domov Pitvarošanov.

Centrum obce Pitvaroš v 40. rokoch 20. storočia, v strede pľac a futbalové ihrisko.

(autor počítačovej vizualizácie: Michal Kožuch)

Cvičiaca mládež na malom ihrisku v strede Pitvaroša v druhej polovici 20. storočia.

(zdroj: www.pitvaros.sk)

 

Pohľad na centrum obce z veže kostola v roku 2007

(autor fotografie: Juraj Majo)

 

 

Ihrisko v strede obce po rekonštrukcii, v súčasnosti

(zdroj: www. pitvaros.sk)

V okolí obce sa v minulosti nachádzali pasienky pre dobytok a za nimi pôda, ktorú Pitvarošania obrábali a ktorá im dávala obživu. Pre veľkú obec ako Pitvaroš bol každý kúsok zeme využívaný a malý chotár musel uživiť veľa hladných krkov. Nevyužívaných priestorov nebolo nazvyš. V priestore medzi obcou a cintorínom sa rozprestieral rozľahlý pasienok s názvom „kravská pažiť“. Pasienok začínal od cesty smerom na Albert a lemoval Pitvaroš po celej jej západnej časti. Veľká zatrávnená plocha poskytovala priestor na stretávanie, zábavu i oddych. Predstavovala miesto detských hier, kamarátskych stretnutí i prechádzok mladých. Vyparádené dievčatá a vyobliekaní chlapci pózovali pred objektívom v kolektívoch i individuálne. Neraz, najmä mládenci, predviedli pred fotografom veselé pózy. Ateliérom im bola rovinatá krajina a zátiším panoráma obce s týčiacou sa vežou pitvarošského kostola.

Pitvarošská mládež na kravskej pažiti v 40. rokoch 20. storočia.

(rodinný archív: Zuzana Pavlová, rodená Rohárová, Sládkovičovo)

Kravská pažiť nebola len miestom pasenia dobytka, ale i spoločenského stretávania a zábavy. Najviac bola využívaná jej severná časť – priestor od albertskej cesty až po cintorín. Práve v tomto priestore bolo neskôr umiestnené nové futbalové ihrisko. Nachádzalo sa na rovnakom mieste ako súčasné futbalové ihrisko.

Futbalové ihrisko v 40. rokoch 20. storočia.

(autor počítačových vizualizácií: Michal Kožuch)

V druhej polovici 20 storočia k ihrisku pribudli i malé prevádzkové stavby. V súčasnosti má ihrisko presne vymedzený tvar i rozmery.

Futbalové ihrisko v súčasnosti, v pozadí veža evanjelického kostola

(autorka fotografie: Hájas Dóry)

Ochota pravidelného stretávania sa so spoločným záujmom je dôležitým prvkom v obci a ukazovala, že v pomerne náročnom pracovnom kolobehu sa našlo zopár okamihov a nadšencov, ktorí tieto možnosti pretavili do úspešných podujatí, či predstavení a tak obohatili kultúrny a športový život Pitvarošanov.

 

Futbalové ihrisko, karta na stiahnutie

 

Autor článku: Michal Kožuch

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.