Presídlenie Slovákov z Pitvaroša – PITVAROŠ A PITVAROŠANIA

Mesiac apríl je nielen mesiacom spojeným s príchodom jari, či s najväčšími sviatkami evanjelikov – Veľkou nocou, ale pre Pitvarošanov je to i čas spomínania. 11. apríla v roku 1947 sa osudy Pitvarošanov a mnohých Slovákov Dolnej zeme navždy zmenili.

Pred viac ako 70. rokmi sa realizovalo presídlenie Slovákov z Pitvaroša do Československa v rámci Dohody o vzájomnej výmene obyvateľstva z roku 1946. Aj po 70. rokoch je táto téma stále živá a nedostatočne zhodnotená nielen historikmi, ale ani samotnými účastníkmi presídlenia. Názory na jej význam či dopad sa rôznia. Iný názor majú na ňu slovenskí historici a iný maďarskí. Dejiny sa často skresľujú podľa toho, ako komu čo vyhovuje a ako si ich potrebuje interpretovať.

Presídlenie bolo na svoju dobu nepochybne veľkou logistickou akciou, týkalo sa desiatok tisíc obyvateľov, ich majetkov, ale hlavne veľkých zmien v ich živote. Predchádzala mu propaganda i antipropaganda. Osudy ľudí boli vtiahnuté do politických hier a kalkulácii v novom povojnovom usporiadaní. Presídlením malo byť vyhovené Slovákom z Dolnej zeme o ich odbremenenie od národnostného útlaku a snaha o nalákanie s vidinou lepšieho života. Zároveň bolo spojené s vysťahovaním kolaborovaných a nereslovakizovaných Maďarov z Československa. Maďarskej vláde sa však tento scenár nepáčil a preto popri glorifikácii presídlenia u dolnozemských Slovákov na strane Československa nastala masívna a tvrdá kampaň na strane Maďarska. Štatistické odhady o počtoch Slovákov v Maďarsku boli často umelo skresľované a podávané každou stranou inak. Počty záujemcov sa menili i podľa úspechov presviedčania a zastrašovania. Skúsenosti a život Slovákov v maďarskom prostredí mnohých utvrdil v nádeji na nový život v Československu. Ako sa však dá len tak opustiť rodný dom, zasiate pole, hroby svojich predkov, odrhnúť od vlastných koreňov a vykročiť do neznáma?

Pred odchodom z rodného domu, rok 1947

Zľava: Anna Németová, Mária Németová, Alžbeta Németová, Pavel Német, Zuzana

Németová, Alžbeta Zelmanová, Pavel Német, Alžbeta Németová, rodená Krišková,

Alžbeta Németová, rodená Šránková

(rodinný album, Judita Molčíková, rodená Čemanová, Sládkovičovo)

Posledná fotografia pred domom, rok 1947

Kašíkov dom na Piatej ulici (dnes Dózsa György u.).

Zľava: Ján Kašík; Anna Kašíková, rodená Urbanová; Juraj Kašík; Anna Kašíková, rodená Švihranová a Ján Kašík.

(rodinný album, Ján Kašík, Senec)

Nie všetci zdieľali toto odhodlanie, nie všetci mali v sebe toľko sily, nie všetci chceli. Jedni odišli, druhí zostali. Slovenské komunity v Maďarsku osireli. Množstvo inteligencie odišlo. Tí, čo zostali, sa museli dívať na prázdne domy, na Slovensko odišla časť z nich. Nielen príbuzní, známi, susedia, ale i časť ich kultúry, časť ich komunity, časť ich identity. Ich miesta teraz nahradia noví, iní. Už to nebude tak ako bývalo. Už nič nebude tak, ako bývalo. „Pre vás, čo ste odišli, sa všetko rozbilo“. „Pre vás začalo všetko pomaly upadať“. Výčitky zostali dodnes. Tí, čo zostali, svojou usilovnosťou a obetavosťou sa snažia uchovať a pokračovať v odkaze predkov. Svoje srdce a pohostinnosť vždy radi otvoria pri každej návšteve zo Slovenska. Dňa 11. apríla 1947 odišiel z Maďarska do Československa prvý transport so Slovákmi. Bol to prvý transport z Pitvaroša a zároveň prvý transport Slovákov z Maďarska. Pitvaroš sa tak stal symbolom presídlenia. Nastal čas balenia, ale i lúčenia. Išli starí i mladí. Starí rodičia bez detí i deti bez starých rodičov. Tehotné ženy i starci pred smrťou. Spájala ich odvaha, odhodlanie i viera na lepší život pre seba i svoje deti. Aká silná musela byť tá sila, čo dokázala všetky putá a väzby prekonať? Koľko biedy, chudoby, národnostného útlaku a poníženia museli rokmi pretrpieť? Za svoje odhodlanie týždenník antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku Sloboda označil Pitvaroš „detvianskym“. Vraj máloktorá obec v Maďarsku tak bojovala a hájila vlastnú identitu. Nagyszénás – obec spájaná s najväčšou traumou Pitvarošanov počas II. svetovej vojny v roku 1944. Pre Alberťanov to bol Gádoroš. Dve obce s podobným osudom. Celé dediny v daždi a blate hnané po poľných cestách vojakmi a žandármi, so starcami i deťmi. Nenávidené, lebo oni vraj volali Rusov. Bolo cieľom fašistov evakuovať dediny pred frontom, alebo plánovaná likvidácia takmer čisto slovenských obcí? Bola vojna. Čas, kedy sa vypaľovali i celé dediny, riešili sa konečné otázky. Pravda sa možno skrýva v archívoch. Pamätníci, ktorí to zažili a prihlásili sa na presídlenie, spomínajú dodnes: „Také niečo sa už nemôže opakovať! Čo i len s edným batožťokom, i tak tádem, nebudem tu Maďarom na ťarchu.“ Tieto slová často zneli z mnohých úst. Obavy z opakovania histórie a sľubovanom lepšom živote našli na preľudnenom Pitvaroši, ktorý v minulosti prišiel pre svoju hrdosť o dve tretiny chotára, svoju živnú pôdu.

Čo nás čaká? Zamyslené tváre Pitvarošanov počas ich vítania na železničnej stanici v Seredi 13. apríla 1947

(Zdroj: TASR)

Vlaky sa rozbehli. Nakladalo sa na oboch stranách hranice. Transporty sa miestami míňali a v tvári v tvár na seba hľadeli dve rôzne skupiny, ktoré mali dva rôzne dôvody, ale spájal ich jeden osud presídlenia. V novej vlasti sa Pitvarošanom dostalo nielen vítania, ale i nenávisti. Nie každý dostal to, čo mu bolo sľúbené. Nie všetko bolo pripravené. „Veď ste nás naspäť do Maďarska doniesli!“ Zneli výčitky presídlencov, keď zistili, že sa dostali opäť do maďarského prostredia. Pitvarošania už viac nežili „vo vene“ ako na Pitvaroši. Žili v dvoch štátoch, šiestich obciach, na rôznych uliciach, ďaleko od seba. Na Pitvaroši každý poznal každého, poznali svojich susedov a podrobne i celé ulice. Pitvaroš bola ako jedna veľká rodina. Mnohí sa preto opäť sťahovali. Prvé roky boli ťažké. Prvé roky sú vždy a všade ťažké. Každý presídlenec bol označovaný za Pitvarošana. Pitvarošania boli predsa tí, čo išli ako prví. Tí za to môžu! Pre vás museli odísť naši príbuzní a známi. Za rozhodnutiami veľmocí často trpia ľudia. Prišli výčitky a niekedy i bitky. Mnohí sa prišli pozrieť, ako budú presídlenci vyzerať. Pitvarošania čo i akí chudobní boli, vždy boli čistotní a pracovití. Čo im doma nebolo dopriate, tu im bolo zrazu umožnené. Otvorili sa nové možnosti. Po vojne bolo všade treba pracovitých a šikovných ľudí. Aký osud by ich čakal na Dolnej zemi? Kde by boli zamestnaní? Hovorili by ešte po slovensky? Mohli by toľkí vyštudovať? Ako by žili dnes, keby ich neboli presídlili do regiónu neďaleko Bratislavy, ale do periférnejších a menej rozvinutých častí dnešného Slovenska? To sú všetko otázky, na ktoré neexistuje odpoveď.

Nové možnosti a veľká pracovitosť priniesli mnohým presídlencom nový a lepší život. Pitvaroš žil v Československu naďalej. Presídlenci si v novej vlasti varili svoje jedlá, držali si svoje nárečie, zvyky, kultúru i vieru. Postavili si nové evanjelické chrámy, sobášili, rodili i umierali. Presídlenecká komunita až postupne otvárala svoju náruč nepresídlencom, katolíkom, Maďarom a ďalším. Pri ich rozhovoroch však často padala veta: „To bolo drjov, ako sme vyšli vo“. Často sa spomínalo, často sa navštevovalo. Väzby nezanikli. Rokmi a postupnou obmenou generácií postupná spätosť s Pitvarošom slabla a v niektorých rodinách zanikla úplne. Tí, čo boli rodina alebo sa držali za rodinu už pomreli, alebo sa odsťahovali. Mnoho rodín sa stále navštevuje, ale okruh ľudí, za ktorými na Dolnú zem cestujú, sa postupne zužuje. Svet mladých má dnes iné priority, niektorí svoje korene poznajú, iní nie. Niektorí už zabudli a niektorí ich možno časom opäť objavia. Predkovia nám položili silné základy svojej identity, na ktorých my mladší môžeme stavať a so cťou sa odvolávať na svoje korene. Ostré hrany rokmi zaoblil čas, dejiny odvtedy napísali nové kapitoly. Pre tých čo to zažili zostanú spomienky na Pitvaroš navždy. Duch starého Pitvaroša dnes žije najmä v spomienkach starých Pitvarošanov. Aký by bol Pitvaroš bez presídlenia? Ako by žili Pitvarošania bez presídlenia? Tieto otázky zostanú nezodpovedané, ale každý účastník presídlenia i tí, čo sa nepresídlili, si na ne vedia odpovedať po svojom.

Mária Kodayová, rodená Riková s dcérou držiac fotografiu svojho rodného domu na Pitvaroši

(autor fotografie: Ľudo Pomichal)

Presídlenie 70 rokov spomínania, 70 rokov emócií,

jedni odišli, druhí zostali,

niektorí presvedčení, iní zakorenení,

jedni odhodlaní, iní vystrašení,

jedni si polepšili, iní pohoršili,

jedni sú radi, iní ľutujú,

všetci však spomínajú, nikto nezabúda.

Presídlenie − jedno slovo, veľa protichodných názorov a pohľadov. Paradoxne každé jedno z hore uvedených slov a každá jedna veta platí pre tých, čo v roku 1947 poslúchli volanie „Mať volá“ ale i na tých, ktorí zostali. Pre presídlených Pitvarošanov je rok 1947 návratom do krajiny predkov. Nie všetky nádeje sa naplnili a nie všetky túžby sa splnili. Vytvorili sa ale nové možnosti a príležitosti na lepši život.

Mária Kodayová, rodená Riková zo Senca na starom pitvarošskom cintoríne

(autor fotografie: Michal Kožuch)

Presídlenie Pitvarošanov v roku 1947 v číslach

Rok 1947 výrazne zasiahol do života všetkých pitvarošských rodín. Dve tretiny Pitvarošanov sa rozhodlo v rámci dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom opustiť svoju rodnú obec, svoje korene a vykročiť v ústrety novej a neznámej budúcnosti v novej vlasti. O presídlení sa napísalo veľa ale i dnes táto zložitá logistická akcia udivuje. Bolo treba prepraviť veľké množstvo ľudí, zvierat a tovarov na veľké vzdialenosti a v krátkom čase. Dnes si málokto z nás dokáže predstaviť, žeby sa takáto veľká akcia mohla ešte niekedy zopakovať. Ako vyzeralo presídlenie Pitvarošanov? Keď sa čísla prenesú do grafickej podoby ukazuje sa zložitosť a veľkosť celej výmeny.

Slávnostný príchod prvého transportu presídlencov z Pitvaroši v Seredi 12. apríla 1947

(Zdroj: TASR)

Fakty o presídlení:

Prvý transport presídlencov z Pitvaroša odišiel v piatok podvečer 11. 4.1947. Posledná vlaková súprava opustila pitvarošskú železničnú stanicu v stredu 14.5.1947 o druhej hodine v noci. V priebehu 35 dní (24 pracovných) bolo vypravených asi 20 transportov. Súpravu pozostávajúcu z približne 50 krytých nákladných vozňov rady Ztr poháňali parné rušne číslo 434.1. V jednom transporte bolo presídlených priemerne 100 osôb. Každej rodine bol priradený jeden vozeň na transport osôb a majetku a druhý na dobytok. Celkovo z Pitvaroša v roku 1947 odišlo 655 rodín (2442 osôb). Vyprázdnilo sa 360 domov. Spolu s nimi odviezli 150 koní, 629 hovädzieho dobytka, 3 000 ošípaných, 212 oviec a kôz, 8 219 kačíc a husí, ďalej dve mláťačky, 176 pluhov, 151 brán, 29 sejačiek, 152 vozov a 2 traktory (Bernula,M. 2000: Pitvarošská kronika). V Československu Pitvarošanov usadili do šiestich obcí: Veľké Úľany Sládkovičovo, Senec, Reca, Malá Mača a Veľká Mača. Z Pitvaroša odišlo 75 % obyvateľov. Zostalo okolo 200 rodín. (Poznámka: Uvedené štatistiky sa týkajú presídlenia realizovanému po železnici medzi dvoma štátmi. Netreba však zabúdať na veľké množstvo ďalšej techniky, predovšetkým nákladných áut, ktoré sa podieľali na nakladaní a prevoze ľudí, zvierat i majetku. Autá zvážali náklad od pitvarošských domov na železničnú stanicu na Pitvaroši a potom v Československu zabezpečovali všetok rozvoz zo stanice do jednotlivých pridelených domov.)