Oslavy 60. výročia presídlenia v Seredi (14.4.2007)

Pozvánka na spomienkové stretnutie

 

Ján Jančovic do Ľudových novín o udalosti napísal:
Pri príležitosti jubilejného 60. výročia príchodu prvého transportu Slovákov z Pitvarošu, a tým aj prvého z Maďarska, uskutočnilo sa na železničnej stanici v Seredi slávnostné stretnutie pitvarošských navrátilcov do starej vlasti… …Pred šesťdesiatimi rokmi, 11. apríla 1947, sa z Pitvarošu pohol prvý transport repatriantov. Na druhý deň ďalší a tak sa pokračovalo počas celého presídľovania. Dňa 14. mája 1947 o druhej hodine ráno opustila pitvarošskú stanicu posledná vlaková súprava. Prvý transport Slovákov z Maďarska, ktorý odišiel 11. apríla z Pitvaroša približne so 70 rodinami, prišiel do železničnej stanice v Seredi 13. apríla 1947, druhý v poradí z Maďarska a prvý z Níreďházy o deň neskôr do Levíc a druhý v poradí z Pitvarošanmi tiež 14. apríla 1947 do Sládkovičova, vtedajšieho Diószegu. Prvé dva transporty v Seredi a v Leviciach boli slávnostne privítané najvyššími predstaviteľmi Slovenska. Po desiatich rokoch, keď bola v roku 1997 na tejto železničnej stanici odhalená aj pamätná tabuľa, zorganizoval túto jubilejnú slávnosť Spolok Slovákov z Maďarska, Dom Matice slovenskej v Galante, Mestský úrad v Seredi a Miestny odbor Matice slovenskej v Seredi. Na jubilejnom stretnutí sa okrem najstarších repatriantov, ktorí sa vrátili na Slovensko v roku 1947 z Pitvaroša, zúčastnili aj ich početné rodiny a hostia. Nechýbali medzi nimi ani poslanci NR SR Jozef Valocký, Jozef Ďuračka, predseda Matice slovenskej Jozef Markuš, primátor mesta Sereď Vladimír Vranovič, riaditeľky Domu MS v Nitre a Dunajskej Strede, riaditeľ z Galanty a zástupcovia viacerých MO MS z Trnavského samosprávneho kraja. Po privítacom prejave predsedníčky Spolku Slovákov z Maďarska Anny Pilárikovej, ktorá ako jedna z repatriantiek počas prejavu a spomienok precitlivela a len ťažko prekonávala slzy, ďalším slávnostným rečníkom bol primátor mesta Sereď Vladimír Vranovič, ktorý vyzdvihol príslovečnú pracovitosť Slovákov z Dolnej zeme a ich prínos aj pri rozvoji Serede. Predseda MS Jozef Markuš svojím výstižným a hĺbavým prejavom zdôraznil významný príspevok Slovákov v prosperite veľkých svetových národov, na územiach ktorých v minulosti pracovali a pôsobili. Povedal tiež, že nie odchody, ale len návraty a ich spätný pohyb môžu dať Slovákovi skutočný pocit domova. Aj keď podľa neho Slováci mali v minulosti viac vlastí, vždy však bude platiť slovo o jedinečnom domove v skutočnej vlasti. Medzi desiatkami repatriantov, prítomných na tejto spomienke, pochádzajúcich vo veľkej väčšine z Pitvaroša, bolo možné stretnúť sa aj s najstaršími, ktorí prišli do Serede s prvým transportom. Takými boli aj Štefan Legéň a Ján Garaj, obidvaja už 85-roční.
„Z Pitvaroša sme odchádzali dobytčími vagónmi cez Békešskú Čabu, Budapešť, Štúrovo a o 11. hodine dopoludnia pristála vlaková súprava približne so 60 – 70 rodinami na tejto železničnej stanici. Do večera našu rodinu vojaci poodvážali najprv dočasne do Veľkej Mače a neskôr nás osídlovacia komisia natrvalo umiestnila vo Veľkých Uľanoch. Prvá zo štyroch dcér sa nám narodila ešte vo Veľkej Mači.Hneď po príchode na Slovensko sme spolu s Jánom Garajom absolvovali kurz traktoristov. Najprv sme pracovali ako traktoristi v strojnom družstve, potom v JRD, a to postupne ako vedúci pracovnej skupiny a ja ako účtovníkzaspomínal si Štefan Legéň.
Osemdesiatročný rodák z Pitvaroša, žijúci v Trenčíne, Michal Majo prišiel na Slovensko s rodičmi ako vyučený krajčír a po absolvovaní základnej vojenskej služby sa stal vojakom z povolania. Štefan Gašpar mal desať rokov, keď prišiel s rodičmi na stanicu v Seredi a aj ich ďalšia cesta smerovala do Veľkej Mače. Nakoniec osud to zariadil, že neskorší trvalý pobyt si našiel práve v Seredi. Vyučil sa za železiara a celý život až do odchodu do dôchodku pracoval so železom v podniku Stavoindustria. Ako dôchodca zostal kutilom a jeho záľubou sú starožitnosti pochádzajúce zo železných predmetov. Keď nemusí, nevynechá ani jednu burzu starožitností v Trenčíne, Nitre a v Bratislave. Účastníčka spomienkových osláv Zuzana Mikulcová-Kochanová prišla s rodičmi ako dvadsaťročná a rodina nový domov našla v Senci. Jej otec Jozef Kochan bol obuvníkom a ona sa vyučila za krajčírku, ďalšia sestra bola úradníčkou a brat, vyučený pekár sa po skončení základnej vojenskej služby priženil do Česka a žije v Chomutove. Jedným z najmladších repatriantov, ktorý prišiel na Slovensko s rodičmi ako dvojročný, bol na stretnutí Emil Dovalovský, ktorý je predsedom MO MS v Sládkovičove. Pripomenul účastníkom, že Pitvarošania žijú aj v Sládkovičove a pozval ich na ďalšie jubilejné stretnutie, na ktorom slávnostne odhalia pamätnú tabuľu na evanjelickom kostole v Sládkovičove. Na slávnostné spomienkové podujatie v Seredi prišli Pitvarošania nielen z blízkeho okolia, ale aj zo vzdialenejších miest – Bratislavy, Trenčína, Trnavy, Senca, Skalice, Nitry… Organizátori pripravili účastníkom bohatý kultúrny program, v ktorom sa predstavili spevácke zbory a súbory MO MS v Seredi a MO MS v Košútoch, počas celého podujatia vyhrávala dychová hudba Seredčanka.

 

Fotografie zo stretnutia (Miroslav Kožuch, 2007)

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *