Pitvaroš v minulosti vyzeral inak ako ho poznáme dnes. Súčasný Pitvaroš zvykne byť označovaný až ako tretí Pitvaroš. Ján Hronec (1873-1965) vo svojom rukopise uvádza históriu prvého Pitvaroša nasledovne: „Meno Pitvaroš od koho pochodí, skade a po čom, to sa nevie. Písali už viacerí pisatelia, ale každý len s tým skončil, že meno Pitvaroš skade pochodí to sa nevie. Toľko je isté, že Pitvaroš bola jeden veľká pustatina a menovala sa aj komorská. Jesto poznámka, že Pitvaroš dedina bola predtým dávnejšie lebo stopa jesto od terajšej dediny dva kilometre na západ a medzi sever (do Sirbika koncom) tam aj teraz keď roľník orie vyoráva všelijaké pozostatky: tehly, hrnce a tomu podobné veci. Ako sa povrávalo, že prvá dedina tam bola, že tam bývali Maďari, ale kedy sa zakladala, skade sa prisťahovali tí Maďari a kedy sa stade rozišli, len stopa jesto, že tam bola dedina, ale v kerom roku sa rozišli s toho istvo ninto. Tento prvý Pitvaroš o kerom sa píše, mohol byť zničený, keď Turci pustošili, lebo stopa jesto, že tu boli Turci, tam bydleli. Ni ďaleko od Pitvaroša v makovskom chotáre ešte vždy stojí kostolisko, tam bol Turecký kostol, ešte stoja múry a to makovčania ochraňujú, od Pitvaroša asi 5-6 km. Tak je istejšie, že prvý Pitvaroš Turci zničili a to mohla byť najstaršia dedina tu, lebo Mezőhegyes je zakladaný v roku 1421 ale aj ten je už z pitvarošskej pustatiny vymeraný. Tak prvý Pitvaroš mohol byť zakladaný ešte pred Mezőhegyesom, teda pred rokom 1421.
Pitvarošská pusta v prvom vojenskom mapovaní Uhorska (1763-1787)
Druhý Pitvaroš vznikol v poslednej etape osídľovania Dolnej zeme, a to na majetku kráľovskej komory. Založilo ju v marci v roku 1816 175 slovenských rodín z Nadlaku. V autentickom rukopise Jána Hronca nachádzame o druhom Pitvaroši nasledovné: „Druhý Pitvaroš sa zakladal, ako spisy dosvedčujú, v roku 1814-15. Zakladali ho Slováci, keď Jozef II. cisár bol na Mezőhedesi, starý Gemeri bol rodený Nemec z Dobšinej, tak išiel na Mezőhegyes pred Jozefa II. cisára, v nemeckej reči ho prosil pokľačiaci, aby dostáli zem na obrábanie to jest pitvarošskú pustatinu, ale cisár tejto Gemeriho žiadosti nevyhovel a miesto pitvarošskej dával voľáku basaršskú pustatinu. Táto, od cisára ponúkaná pustatina nebola k vôli ľudu a starý Gemeri poznovu išiel cisárovi kľačiaci prosiť aby vyhovel ľudu, Slovákom, aby dal tú zem o kerú oni prosia. Takže cisár aj vyhovel žiadosti. Aj to dal na papieri. Gemeri toto rozprával medzi ľudom, čo je vo veci a dal na základe tomto Imrich Raksányi nadlacký učiteľ a Martin Stratinský tiež obyvateľ nadlacký, ale aj Gemeri musel byť Nadlačan v ten čas, tak pekne sa vystrojili k cisárovi prosiť o pitvarošskú pustatinu, ale Gemerimu ani chýrom nedali. Táto pitvarošská pustatina sa ťahala od makovského chotára až po Kétegyházszky, takže na tejto pustatine veľa dediny sú postavené. Keď ho pitvarošania dostáli, tak sa ťahal od juhu od palotskiho a nadlackiho chotára až po komloušsky, tam po samú dedinu. Menoval sa Kis Komlouš viac ako 100 jujerov zemi komloušskej. Balážik, richtár pitvarošský, ho predal. Teraz je tam pasienok komloušanov. Dĺžka pitvarošského chotáru činila aspoň 12 kilometrov, šírka od makovskiho chotára zo západu ťahal sa na východ po Mezőhegyesszkí chotár, činila 7-8 kilometrov. Takto stál prvý pitvarošský chotár. Tu na tejto zemi boli len pasáci, tu vypásali péčkania a nadlačania svoje statky, viac studňov nakopali péčkania po chotáre, takže aj dnes je z nich niekoľko.
O tom, že sa osada rýchlo rozvíjala svedčí nasledovná štatistika:
Po uzavretí zmluvy v roku 1816 žilo na pitvarošskej pustatine 175 rodín. Do roku 1830 počet obyvateľov vzrástol na 1280. Okolo roku 1820 chovali na Pitvaroši 154 volov, 203 dojníc, 170 jalovíc, 155 teliat, 638 koní a 414 ošípaných (Zdroj: Brnula, M.: Pitvarošská kronika)
Ako však vyzeral druhý Pitvaroš? Opäť nám pomôžu rukopisy známych pitvarošských autorov.
Ján Hronec vo svojom rukopise uvádza spomienky potomkov prvých osadníkov nasledovne: „Druhý Pitvaroš dedinu zakladali od terajšej na západ sa osádzali ale 1 km. Tam jamy kopali do zemi, to boli ich príbytky, lebo bolo ďaleko chodiť domov. Tak si tam robili príbytky aj pre statok a to bolo všetko v zemi, strechy nemali. Najviac nepríjemností boli so statkom, keď sa obecný býk vyslobodil, ten pobehal aj de ľudia bývali, takže sa aj prepadol na ľudí. Teraz je tam pasienok, enu čiastku už aj orú a stopa je kde bol druhý Pitvaroš dedina aj ulice ako boli. Táto dedina dosť na veľkom priestore stála.“
Michal Brnuľa v publikácii Pitvarošská kronika opisuje druhý Pitvaroš slovami: „V čase osídlenia nájomníkov mala dedina len jednu ulicu. Osadníci stavali domy na miestach, ktoré si samy vybrali. Boli medzi nimi aj zemnice pokryté trstinou, koreňmi a raždím a omietnuté blatom. Aj domky stavané nad zemou mali mimoriadne malé rozmery, všeobecne bývalo len jedno okienko. Vchodové dvere si robili sami. V izbách mávali stôl, niekoľko stoličiek a prične. Boli však aj také izby, kde sa spávalo na slame.“
Michal Hudák vo svojom rukopise o druhom Pitvaroši píše nasledovné: „Tých 175 rodín, ktoré v roku 1816 presťahovali na pitvarošskú pustatinu, a tak založili druhú obec Pitvaroš, spočiatku pravdepodobne aspoň týždenne dochádzali domov do Nadlaku. Určite sa vybrali sem na jar, keď začínali poľné práce. Bolo to 1.marca 1816. V jeseni predošlého roku zorali role a zasiali oziminy (žito), a tak spomínaného roku na jar prišli sem na pustatinu. No aj tak si museli zhotoviť aspoň dočasné miesto na odpočinok po práci, záchytku pred nocou, dažďom a divými zvermi. Za týmto účelom si vyhĺbili do zeme jamy na vŕškovitom teréne juhozápadne od dnešnej obce. Tieto zemľanky boli chudobné a nemohli byť veľmi hlboké, lebo počas daždivého počasia aj tak im natiekla voda do nich. Strechy nad týmito jamami tvorila hrubá vrstva slamy, raždia, prípadne vyschnutej buriny. Strechy nad zemským povrchom dosahovali iste nepatrnú až mizivú výšku vari sotva 1,5 metra. Začiatky života v pustatine veru isto neboli ľahké ani radostné. Nevieme si dnes ani predstaviť z akých pohnútok nechali tam Nadlak. V Nadlaku mali aspoň vybíjané domy nad zemou, alebo murované. Najviac nepríjemností bolo so statkom, keď sa napr. obecný býk vyslobodil, ten pobehal aj tam, kde ľudia bývali, takže sa neraz prepadol do nich. Teraz je tam obecný pasienok. Táto dedina sa rozprestierala dosť na veľkom priestore, asi na takom, ako je edom fertáľ neskajšej obce. Obyvatelia zemníc mali pravdepodobne veľmi jednoduchý nábytok, ak sa tým mohol, aj nazývať. Bol veľmi skromný, pozostávajúci z nejakej menšej kasne, lády, postele alebo lepšie povedané prične pospájanej vari aj z neohobľovaných dosák, alebo spávali na slame rozprestretej na zemi. Určite nebola tu žiadna slasť bývať, ani nijaký prepych. Ale museli vydržať, lebo boli skromní a nenároční. Ale pár rokov po osídlení pustatiny a síce už 22.júna 1826 sa nadlackí želiari usadení na Pitvaroši žalujú, že vystavané im príbytky a či zemnice, pécskanský cisársky komorník pán Komeral chce dať spustošiť. Súčasne žiadajú komoru, aby tieto, kým zem na Pitvaroši prenajímajú, obývať mohli. Keďže tendencia zo strany eráru bola taká, že si mali želiari postaviť nové, riadne domy na povrchu zeme, začali pomaly tieto aj stavať a budovať už v nasledujúcich rokoch po roku 1826. Pomaly kládli základy dnešnej tretej dediny Pitvaroš. Zakladali ju na východ od starej dediny so zemnicami a ťahá sa na sever. Tá dedina, v ktorej bývali v zemniciach, dostala meno stará dedina a tak aj porty blízko nej (na Malej ulici) sa dodnes takto volajú.“
Z prameňov sa dozvedáme, že tzv. druhý Pitvaroš bol tvorený zemnicami, ktoré boli usporiadané do jednej ulice. Presná podoba zemníc a usporiadanie domov sa však nedochovalo na žiadnom nákrese alebo v mape. Môžeme sa teda len domnievať ako asi mohli vyzerať, resp. ako boli rozmiestnené. Pri vizuálnej podobe zemníc sme vychádzali z podôb zemníc uvedených v maďarskej literatúre (maď. putriház/veremház) aké sme našli na internete a prispôsobili sme ich opisom, ktorý uvádzajú v svojich rukopisoch Pitvarošania. Autorom počítačovej vizualizácie pravdepodobnej podoby druhého Pitvaroša a zemníc je Michal Kožuch.
Pravdepodobná poloha druhého Pitvaroša (v červenom rámčeku)
Zemnice na dobových fotografiách (Zdroj: internet)
Vizualizácia pravdepodobnej podoby druhého Pitvaroša a zemníc osadníkov
