O dome sa hovorieva: „Môj dom, môj hrad“. Bývanie bolo pre Pitvarošanov viac ako len základná životná potreba. Malo svoju kultúru, pravidlá. Funkcia bývania bola spojená s hospodárskou funkciou. V dlhých domoch s gangom bývali v prednej časti ľudia a v zadných častiach boli domáce zvieratá. Trstinové strechy a vybíjané múry ukrývali a ochraňovali život rodín na Pitvaroši nielen pred počasím, ale niekedy i pred zrakmi susedov. Skrývali životné osudy a príbehy ľudi, ktorí v nich prebývali. V mysliach presídlencov stále pretrvávajú spomienky na krásny a hrdý Pitvaroš: „So širokyma rovnyma ulicma, nabielo okalenyma domami, okliesňenyma stromami a vyzametanyma garádmi!“ Azda by sa nenašla rodina, ktorá by vo svojom albume nemala malú fotografiu, na ktorej sa naposledy odfotografovali pred domom, v ktorom vyrastali a kde boli doma. Aby si každý z nich odniesol do nového domova pamiatku na rodný a milovaný Pitvaroš. Dnešný návštevník obce, prechádzajúc sa ulicami, stále obdivuje jeho veľkorysé vymeranie, dlhé rovné ulice. Koruny stromov, lemujúce ulice, zakrývajú priečelia mnohých pôvodných, dnes aj opustených domov. Od presídlenia niektoré domy zostali neobývané a pustnú. Aj my, tak ako mnohí už zahraniční Pitvarošania a ich príbuzní, sme hľadali dom v ktorom vyrastali naši starí rodičia. Dom, o ktorom nám toľko rozprávali, ulicu, na ktorej bol dobrý sused niekedy najlepšou rodinou.
Typická pitvarošská ulica v 40. rokoch, 20. storočia. Záber zo Štvrtej ulice, v pozadí evanjelický kostol.
(autor počítačovej vizualizácie: Michal Kožuch)
Pohľad na Kostolnú ulicu v roku 2006
(autor fotografie Juraj Majo)
Domy sa podobali jeden druhému. V radovej zástavbe tvoriac ulicu, tak poskytovali neopakovateľný zážitok. Boli rovnakej výšky i tvaru. Málo domov bolo postavených iným štýlom a inej veľkosti. Križovatky ciest uzatvárali domy v tvare „L“ – na pazuchu s obchodmi, krčmou, či s domami slúžiacich miestnej samospráve. Hlavnou stavebnou i funkčnou osou boli pretínajúce sa ulice Medzovská a Veľká. Na nich boli sústredené najdôležitejšie stavby v obci. V centrálnej časti obce sa rozprestieralo obdĺžnikové námestie s artézskou studňou a pamätníkom, obkolesené obecným domom, školou, škôlkou, Krnáčovým domom, niekoľkými domami a cirkevnou školou. Na námestí stála dominanta obce – kostol. Pitvarošský evanjelický kostol patril na okolí k najkrajším a Pitvarošania boli naň patrične hrdí. Keď cestujete na Pitvaroš, prvé, čo z diaľky uvidíte je veža – túrňa kostola.
Dlhé rovné pitvarošské ulice, v popredí evanjelický kostol
(autor počítačovej vizualizácie: Michal Kožuch)
Prvé obydlia po osídlení
Pred 250 rokmi zvažovali naši predkovia, čo bude pre nich lepšie: zotrvať na rodnej hrude alebo využiť ponúkané možnosti. Grófski verbovači ich vábili na Dolnú zem. Vtedy sa mnohí poddaní z hornouhorských žúp odhodlali osídliť jej spustošené a vyľudnené kraje. Okrem dopestovania obživy bolo si treba – načim postaviť aj strechu nad hlavou. To im poriadne rozmnožilo vrásky na čele. Veď namiesto pôvodného stavebného materiálu – kameňa a dreva – našli na novom pôsobisku iba hlinu, trstinu a šachorie. Preto si museli čo najskôr osvojiť nový spôsob stavania. Bol to spôsob vybíjania domov z hliny. Ten sa potom používal viac ako 200 rokov.
V čase osídlenia prvými nájomníkmi z Nadlaku mala obec len jednu ulicu. Pitvaros vznikol na území, kde sa v 16. storočí, pred zničujúcimi tureckými nájazdmi, nachádzalo menšie osídlenie. Osadníci stavali domy na miestach, ktoré si sami vybrali. Boli medzi nimi aj zemnice pokryté trstinou, koreňmi a raždím, a omietnuté blatom. Domy stavané nad zemou mali malé rozmery. V izbách mávali stôl, niekoľko stoličiek a prične. Boli však aj také izby, kde sa spávalo na slame. Ján Hronec (1873-1965) v rukopise opisuje, podľa rozprávania starých ľudí, osídlenie slovami: „Tam jamy kopali do zemi, to boli ich byty, lebo im bolo d’elako domov chodiť. Tak si tam robili príbitke aj pre statok a to bolo všetko v zemi. Najviac nepríjemnosti bolo so statkom, keď sa obecný býk vyslobod’iv, ten pobehal aj kde ľudia bývali, takže sa aj prepadov do ľudí. Teraz je tam pasienok. Táto dedina dosť na veľkom priestore stála.“
Pravdepodobná podoba zemníc prvých pitvarošských osadníkov
(autor počítačovej vizualizácie: Michal Kožuch)
Novo vymeraná obec
Pre dolnozemské obce zakladané v 19. storočí bolo charakteristické vymeranie rovných a priečnych ulíc. Aj staršie založené obce boli znovuregulované do pravidelnej rastrovej štruktúry (napríklad Sarvaš, čiastočne Békešská Čaba, Slovenský Komlóš, Malý Kereš, Níredháza). Ideálnym usporiadaním roľníckych obcí sa zaoberal Samuel Tešedík (1742 Alberti -1820 Sarvaš) – slovenský pedagóg, kňaz, urbanista a vzdelanec. Otec bol rodákom z Púchova. Plán spracoval v zmysle prísneho poriadku, s pravouhlým systémom ulíc a parciel. Novú dedinu žiadal založiť v zdravej polohe, s dostatkom pitnej vody, bez ohrozenia záplavami. Obec podľa neho musí ležať uprostred chotára. Ulice musia byť priame a po oboch stranách vysadené stromami. Domy nesmú navzájom súvisieť, musia byť oddelené. Studne majú byť spoločné pre niekoľko domov. Každý hospodár musí mať pri dome záhradu. Aj role a lúky majú byť podľa možnosti blízko. Okrem roľníckych domov Tešedík rátal na dedine s obecným domom, domami verejných zamestnancov, panským dvorom, kostolom, farou, školou, chudobincom, domom lekára, nemocnicou, hostincom, domami remeselníkov, atd‘.
V roku 1840 sa vykonala na Pitvaroši úprava pozemkov, v dôsledku ktorej vytýčili nové ulice. Premeranie pozemkov vykonal József Schajnitz, komorný pomocný inžinier. Na jar roku 1842 úpravu dokončili, v starej osade zbúrali 210 domov. Na novo vymeraných pozemkoch postavili 290 domov do pravidelných ulíc. Touto úpravou si Pitvarošania vybudovali novú urbanisticky usporiadanú obec. Miesto starej osady urovnali, zorali a neskôr ponechali ako pastvisko. Nová dedina vznikla bližšie k Mezőhegyesu, po oboch stranách makovskej cesty. Mala tri dlhé a dve krížne ulice. Prvá bola Malá ulica, aj čísla domov sa začínali práve tu. Pri úprave vymerali Pitvarošania miesto pre mlyn, školu, modlitebňu a trhovisko.
„Od prvu ako Pitvaroš založili) tak porty pod domy začali deliť od poluňia slnka napovnoc, tam, kde bolo prvé číslo domu a 1200 siah štvorcových bola každá a išli numery od poluňia eným bokom napovnoc a druhým hor. Potom robili domy napov portach, tak sa domy prispárali. Teraz už má každá ulica svoje čísla“ (Hudák, M., rukopis).
Na pozemkoch, ktoré im boli pridelené, si postavili domy. Na stavbu si mnohí vzali pôžičky. Sami si z hliny vybudovali steny a rákosím pokryli strechy. V tom čase ešte neboli medzi nimi murári ani tesári. Viedli ich tí, ktorí boli najzručnejší. Pri stavaní pomáhala celá rodina, príbuzní i susedia. Najväčším problémom bolo zaobstaranie dreva. Múry domov vybíjali z hliny, strechu zhotovovali zo šindľov, dosák, trstiny alebo zo slamy Miestnosti mali udupávanú hlinenú podlahu. V chiži bola pec. Pitvor mal otvorený komín. Na konci domu boli hospodárske staviská, na dvore letná kuchyňa. Záhrady ohraničovali vybíjané múriky. Domy sa zvykli označovať na hrade, v chiži, menom majiteľa a rokom postavenia.
Vizualizácia tradičnej zástavby pitvarošskej ulice
(autor počítačovej vizualizácie: Michal Kožuch)
Ján Hronec (1873 – 1965) o stavaní Pitvaroša napísal: „Miseli pre seba budovať, ved‘ ňemali kd’e bývať, pomáhali si edon druhimu, kerí boli takí citlivejší. Tí, kerípre seba svoje byty stavajú, o tojim ľahšie, že ňemisia zem voziť, ak každý na svojejporťe si kope zem, lebo porty boli meranie po 1200 štorcových siah šuche. Ďalej času ako sa národ sporil, tak si predávali edon – druhimu a boli spokojní aj s menšími portami. No ešte sa nachod’ia v dedine celie porty aj teraz, lenže okolo dedine veľa miesta pod domy namerali, tak teraz je už 5 dlhých ulíc a 4 krížnie. Ked’prvie domy stavali tejto Jťďiňe, čo teraz stojí, keď sa prenášali zo starých portov, tí, čo boli viac ochotnejší, usilovali sa, aby mali svoje príbitke. Veru to boli šakovakie domčokepo enom obločku aj to malý, ňebolo dreva len čo si z Mezőhegyesu z hory navozili. Tam už boli hory, ale ta to miseli robiť, čo kto keľko priňiesov, lebo v ten čas nebolo aňi eniho stroma v dedine. Prinútení boli ísť na Pécsku drevo si obstarať a to bolo aj dosťd’eľako. Ešte aj roku 1880 boli najviac takie vráta, čo zo troch dosák boli zbitie.“
„Najprv sa stavala Malá a Veľká ulíc, a potom ostatné vymerali. Kerí ako si chcel, tak si stavali, menšie domy s otvorenyma komínma. Okná maličkie, najsám najdriov. Tešili sa, že si vedeli dom postaviť. Najviac boli bieľe“ (Alžbeta Tószegiová, rozhovor 2005).
Najväčšie stavebné úpravy sa na Pitvaroši udiali do roku 1842. Od tohto roku pribúdalo k hrdo vymeranej obci len niekoľko nových ulíc. V severozápadnej časti obce, Od Ambrouze, oproti Rakšányich jame vybiehalo z kompaktnej zástavby obce šesť domov, podľa toho dostali pomenovanie „Hatház“ (maď. šesť domov). Pred prvou svetovou vojnou, približne v roku 1911, postavili okolo 20 domov rovnakého typu na Medzovskej ceste za Piatou ulicou. Táto časť sa menuje „Bužák“. Na začiatku 30. rokov minulého storočia začali stavať domy v takzvanej „Novej d’ed’ine“ (maď. Új telep). Rozprestiera sa v severovýchodnej časti obce, za Piatou ulicou. Takto sa porušila tradícia našich predkov z obdobia budovania Békešsko – Čanádskej železničnej trate. Zo strachu a predsudkov nedovolili zastavať územie v blízkosti trate, aby žeravé uhlíky vychádzajúce z rušňov, premávajúcich po trati, nezapálili slamou a trstinou pokryté príbytky. Obyvatelia Novej dediny sa toho už. nebáli, pretože od roku 1920 si zakrývali domy pálenou škridlou – črepom. Po vybudovaní Novej dediny má Pitvaroš 5 dlhých a 4 krátke, krížne ulice.
Pohľad na pôdorys Pitvaroša v 40. rokoch, 20. storočia
(autor počítačovej vizualizácie: Michal Kožuch)
„Ulíc pred domom misela byť skoro ráno vyzametaná palmovou metlou, aby gazdinú suseďia neohovorili, že je daromná a že vstáva neskoro. Na Pitvaroši čo akí chudobní ľud’ia, lebo boli chudobní aj bohatší, tak to naveky miselo byť, ale cistotní veľmej boli. PttvarošskíSlováci boli na okolí najcistotňejší. Ulic zametali, v týždni dva ráz zapúšťali, taká hladká bola zem v pitvore aj v izbe, múriky vybíjali. V týždni aj dva ráz po daždi už aj zakalili, žeby topeknvo a cistvo bolo“ (Alžbeta Tószegiová, rozhovor 2005).
Stavba domu
Obyvatelia Pitvaroša svoje domy vybíjali z hliny. Spočiatku boli nízke, podlaha pod úrovňou zemského povrchu. Nízko položená podlaha zapríčiňovala, že byty boli zväčša vlhké. Vlhkosť z domov odstraňovali tým, že ich vápnom bielili – kalili dva razy do roka, čo vysušovalo steny. Okno dávali spočiatku iba jedno, aj to malé, vraj preto, aby neprenikala zima do chiži (Hudák, M., rukopis). „Domy naveky vybíjali, ňi boli ťehlovie, hrubie múry boli, ale aj ieplie, v zime nebolo tak zima. Vtody keď vybíjali, tak sa zišli do vena kamaráti aj susedia, žeby čím viacťi boli“ (Alžbeta Tószegiová, rozhovor 2005).
Pre tých, ktorí o takomto stavaní ešte nepočuli, alebo aj pre tých, ktorí už na vybíjanie pod ťarchou prevratných zmien v stavebníctve odvtedy pozabudli, opísal Ing. Michal Hronec postup, ako sa taký dom vybíjal. Záujemca, ktorý mal svoj pozemok v intraviláne alebo aj mimo hraníc obce, kde sa stavali sálaše, si dojednal pracovnú skupinu – vybíjarov.
Skupina mala 7-8 členov. Stavalo sa so susedskou, príbuzenskou a priateľskou pomocou, pod vedením majstra, ktorý bol za to platený. Majster sa zúčastnil aj navrhovania, prihotovil vopred aj všelijaké tesárske, či ako sa nazývali – kresárske a stolárske práce. K technickej výbave stavbárov patrili dva alebo tri fúriky (celodrevené, mali krátke dno a vysoké zadné čelo), drevo na debnenie s potrebným množstvom oceľových spôn jariaem, kiahe a štocháipo dva-tri kusy, hladidlá šimítovy, laty, dosky, konopné lano, nazývané aj žinka, drôt, klince, sekery, vily, motike, kladivá a vedrá. Každý pracovník mal svoju lopatu a ryl hášov. Práce sa začali vytýčením domu aotvorením stavebnej jamy na ťažbu hliny. Tá sa obvykle ťažila na pozemku stavebníka.
Náradie používané pri stavbe domu (Komoly, nákres)
Vybíjanie múrov(Komoly, nákres)
Prvou fázou zemných prác bola skrývka humusu – čiernej zeme z plochy domu – a jamy na ťažbu hliny. Vrchná zem na edon hášov ňebo-la dobrá na vybíjaňie múrov. Pokračovalo sa výkopom základov do hĺbky 70 – 80 cm. Túto hĺbku bolo načim dodržať, aby základ nepodmŕzal – tak sa dom ochránil pred vznikom trhlín. Nášľap-ník alebo nástavec na rýľ sa používal ako ochrana bosej nohy pri našľapovaní a súčasne slúžil na dosiahnutie väčšej hĺbky vpichu rýľa do zeme. Zvyšovala sa tak produktivita práce, ale znižova-la sa pritom jej fyzická namáhavosť. Škrabák mal na opasku na šnúrke uviazaný každý robotník. Pouzíval ho na čistenie lopaty, rýľa či kiahe. Veľmi osožný bol najmä na kiaňi. Na jej spodnú plochu sa často lepila hrča hliny. Preto oškrabovanie nalepencov bolo veľmi užitočné. Na základovú škáru nesmelo napršať. Ak sa tak stalo, musela sa mäkká vrstva odkopať a až potom, sa mohlo začať s vybíjaním. Technológia vybíjania základov bola zhodná s vybíjaním múrov. Načim pripomenúť, že ílovitá zemina získaná zo základov sa použila na vrstvu pod podlahu. Vybíjanie múrov sa začalo na rovine, ktorá sa vytvorila vyplnením základových pasov, položením debnenia. Debnenie pozostávalo z fošní vysokých aspoň 25 cm. Ak mala pracovná skupina dostatok reziva, bočnice sa upravili na výšku 40 – 45 cm. Stabilizácia debnenia a rovinnosť bočných plôch stien sa zabezpečili oceľovými sponami – jarmami na vzdialenosť 60-80 cm. Hrúbka obvodových múrov bola 40 50 cm, krížne steny mali hrúbku 30 cm. Na vytvorenie dverných a okenných otvorov sa použil zaslepovací zvlak – šúber vyhotovený v šírke múru a opretý o zarážku z dosky pribitej na vnútornú stranu debnenia. Zadebňovalo sa v takom rozsahu, na aký mala skupina rezivo. Aby fošne udržali hrúbku múru, vyklínovali sa v rovine spony rozperkou. Celková konštrukcia debnenia je vyznačená na Obr. 85. Do takto pripraveného debnenia vstúpili traja robotníci, jeden so šťocháčom, dvaja s kiaňami. Hlinu ťažili dvaja kopáči. Dvaja/úrifcosi, dovážali hlinu k debneniu a vhadzovali ju pred robotníka so šťocháčom v ruke.
Ten si riadil nahadzovanie tak, aby po rozbití hrúd a nahutnení zeminy k debneniu vytvoril vrstvu hrubú okolo 8 -10 cm. Za ním postupovali chlapi s kiaňami a ubíjali hlinu do takej tvrdosti, že po oddebnení sa nedal do múru vbiť ani slabší klinec, ílovica nesmela byť suchá, ale ani príliš vlhká – konzistenciu vedeli chlapi kropením v potrebnej miere udržovať. Len správna vlhkosť zabezpečovala dobrú tvrdosť, a teda aj nosnosť muriva. Jednotlivé vrstvy sa ukladali do úrovne stropu. Rohy a prieniky priečnych stien s obvodovými sa vystužovali agátovými konármi hrubými asi 3 cm. Jednoduchý pôdorys chiža, pitvor a komora sa zrealizoval za 7 dní. Na bývanie to však ešte nestačilo. Bolo načim urobiť preklady, strop, krov, osadiť okná a dvere, omietnuť, vymaľovať a natrieť drevené konštrukcie, nakoniec urobiť podlahu z hlinenej mazaniny. Po položení prekladov na dvere a okná sa cez stred obývacej miestnosti – preňej chiže uložila hrada. Mala rozmer od 22 – 24/26 – 28 cm. Na hradu a bočné murivo sa rozložili stropnice – hriadke. Na stropnice sa ukladal zákop. Doštilo sa na tupý zraz, preplátovanie alebo na polodrážku. Na zaklop sa urobila pri omietkach hlinená mazanina o hrúbke 4-6 cm. Konštrukcia krovu bola bidlová (hambálková) a mala sedlový tvar. Po postavení nosnej konštrukcie sa na krokvy pribili dosky alebo len guľatina, potom sa strecha opláštila trstinou alebo kákou. V ďalšom období sa použila ražná slama. Postupne sa prešlo na pálenú škridlu. Štíty sa vždy zadoštili. Používali sa ako ozdobná časť domu. Na výrobu hlinenej malty a mazaniny sa pripravila ílovica, plevy a zrapky. Hlina sa navozila v množstve 6 až 7 fúrikov do kruhu. V strede tejto hromady sa urobila jamka, do nej sa nanosila voda. Potom dvaja alebo traja chlapi s vyhrnutými nohavicami rozšliapali navozenú hlinu na blato. Do takto pripraveného blata sa pridali plevy. Opäť sa táto hmota dobre premiesila, a keď už mala potrebnú konzistenciu, bola malta hotová. Na miesto spracovania sa od-nášala vo vedrách. Malta sa nanášala na steny oceľovým hladidlom – šimítovom v hrúbke do 2,5 cm. Mazanina sa vyrábala rovnakým spôsobom ako malta, len namiesto pliev sa pridali zrapky. Zrapky preto, lebo boli dlhšie a pri nanášaní do hrúbky 4 – 6 cm lepšie zabraňovali vzniku trhlín. Naši predkovia nechceli len bývať, chceli mať aj pekný dom. Do štítov vyrezávali rôzne ozdobné otvory, spodné časti dosák tiež zarezávali do ornamentu. Vyrezávali rozne kvety, zvieratá alebo párik holubov, a podobne. Soklík na ulici a pod gangom maľovali podľa vkusu gazdinej na modro, zeleno sivo, hnedo a podobne. Do čerstvého náteru prstami alebo kúskom handry vykresľovali ornamenty, kto aké‘ vedel. Boli aj takí, ktorí si na priedomí vyložili patičku keramickou dlažbou alebo ju vymazali hlinenou mazaninou. Domy, ktoré postavili vybíjanou technológiou, vydržali storočia. Ešte aj pri súčasných rekonštrukčných prácach zostávajú základné konštrukčné prvky nedotknuté.
Vybíjanie múrov postupne nahradzovalo stavanie z tehál. Najprv zo surových, sušených na slnku, neskôr z pálených. Obec sa snažila Pitvarošanom uľahčiť stavbu domov, a takbola v roku 1862 založená obecná črepáreň a tehláreň („v Homokbáňi“). Na kravskej pažiťi, poskonča Brnuľových portov v pieskovcovej bani, ako to napísal vo svojom rukopise Ján Hronec (Hudák, M., rukopis). Dňa 21. marca 1879 obecné zastupiteľstvo prijalo uznesenie o povolení pálenia tehál. V obci boli aj takí ľudia, ktorí sa popri práci na poli zaoberali aj výrobou surových tehál. Najlepším miestom na ich výrobu bola dolina v okolí strelnice, ktorú využívala organizácia Levente. Množstvo surových tehál narobili bratia Dováľovci, Samuel a Jozef, a Juraj Suda. Michal Kučerák chodieval mazať blatom steny po makovských sálašoch. Niektorí vypaľovali tehly, keď už boli vetrom a slnkom vysušené. Takýmto spôsobom množstvo tehál narobil Ján Demanko. Rôzny stavebný materiál, škridlu, tehly a drevo, ktoré vozili železnicou z Aradu, predával Juraj Majo (nazývaný „fadepóš“) na Medzovskej ulici (Hudák, M., rukopis). Ako vedúci najchýrnejšej vybíjacej čaty bol dlhé roky Pavel Pejter. S Pejterom chodieval v 40 – tych rokoch minulého storočia vybíjať aj Štefan Lóci. Niektorí Pitvarošania stavali svoje domy zo surových tehál, medzi ktoré dávali pálené. Tehly viazali blatovou maltou (rozriedené blato s jačmennou plevou). Dom sa zvonka aj z vnútra olíčil vápnom. Prvé domy pokrývali Pitvarošania slamou, trstinou. Neskôr začali používať pálenú škridlu. Kresármi v 40-tych rokoch boli Ondrej Šebok, Štefan Ondrejčík a Michal Tót (Michal Hronec, rozhovor 2005). Drevo na stavbu si zo začiatku nosili z diaľky. Preto si pred domy začali sadiť agáty – beštráňe, ktoré mali vhodné drevo na stavbu domov i na výrobu drevených nástrojov.
Opis domu
Pitvarošské domy boli takmer rovnaké, čo do výšky a tvaru. Stavby, tiahnuce sa do hÍbky pozemku – porty, boli obrátené štítom do ulice s dvoma oknami. Vonkajšía čast okna bola drevená – obločnica, ktorá sa otvárala von. Na noc ju zatvárali dovnútra, aby nikto neprišiel dnu. Niekde boli v okne aj železné mreže. V zime dávali do okien na spodok handry proti vniknutiu zimy do chiži (Hudák, M., rukopis).
Tradičný pitvarošský dom
(rodinný archív Pavla Hudáka, Sládkovičovo)
Pitvarošania hovorili izbe chiža. Nabielo olíčené fasády mali zospodu, po celej dÍzke, približne polmetrový tmavý pás. Pretože biela farba by sa od chodníka rýchlo zašpinila. Tmavohnedý pás mazali farbou. Domy boli od seba z ulice oddelené drevenymi vrátami, záhrady domov vybíjaným múrikom, Vnútrajšok všetkých domov bol rovnaký. Domy boli rovné – pravie a od ulice na-sledovali jednotlivé časti domu takto: preňia chiža, pitvor (predtým s otvoreným komínom), zaňia chiža, komora, pred ktorou bola pod gangom obyčajne malá letná kuchyňa. Potom nasledovali hospodárske staviská (cieňa, maštaľ, konica, kravín a chlievy). Tieto boli už na pou dach, ktorý sa skláňal a mal odtok buď do zadných susedov, alebo do záhrady. Za nimi bol plevinec. Oproti letnej kuchyne bola studňa, zvnútra obložená tehlami. Studne boli otvorené a voda sa z nich ťahala drevenými vedrami, ktoré boli priviazané žinkou alebo reťazou. Dverami od ulice sa vstupovalo pod podstienku – gang. Až spod gangu sa vstupovalo priamo do domu drevenými jednokrídlovými dverami. Dvere sa zamykali kľúčom. V letnom období ich nahrádzala cez deň plachta.
Prvá izba od ulice sa nazývala „chiža na cistvo“ alebo „preňia chiža“. Bola asi šesť metrov dlhá, aby sa dve postele vedľa zadného múru, jedna konca druhej umiestnili po padku, ktorá obkolesovala veľkú, z pitvora kúrenú pec a slúžila na sedenie. Z izby nacistvo bolo okno do dvora, aby vraj videli, kto ide k ním a v noci počuli na dvor (počuli zlodejov). Pec, v ktorej sa pieklo a kúrilo, bola vpreňej chiži spolu s kuckovom (vyhriaty priestor medzi pecou a stenou, kde sa hrali i spávali deti). Za prednou izbou nasledovala asi štyri metre dlhá kuchyňa – pitvor, z ktorej sa vykurovala pec tak v prednej, ako aj v zadnej izbe. V pitvore, ktorý bol od začiatku po založení obce rozdelený na dve časti, bol otvorený komín – koch v zadnej časti od susedov. Za pitvorom nasledovala zaňia chiža. Chiže mali tvrdú zemitú podlahu. Podlahu bolo treba aj niekoľkokrát do týždňa vyšuchať. Hovorilo sa, že tam, kde podlaha nie je riadne vyšuchaná, si ani mládenci po d’iovku neprídu. V zime zem obarili v chiži horúcou vodou a posypali jačmennými plevami a cirokovou metlou dobre rozšuchali. Robievalo sa to obyčajne večer, keď si už deti políhali, žeby do rána uschlo, lebo po mokrom sa nesmelo chodiť. Takáto podlaha je pevná a neodrypuje sa (Urbančoková, rukopis). Aby sa v chiži neprášilo, kropila sa zem vodou na osmičku.
Za – poskonča zaňej chiži nasledovala veľká komora. Vchod bol z vonku – z támvoky. Z komore najčastejšie viedli na povalu -palás jednoduché drevené schody. Paláš zakrývala sedlová strecha, pokrytá trstinou. Domy mali po svojej dĺžke podstienku – gang, ktorú od domu delili dvere a podopierali stĺpy. Striežka bola pridaná k celej streche – dach. Šírka striežky bola okolo dvoch metrov. V prvých rokoch striešku gangu podopierali drevené koly. Neskôr už boli murované stĺpy spojené asi jeden meter vysokým múrikom. Vchody do pitvora a komory viedli spod gang.
Tak ako sa v zime sústredil život pri peci, v lete sa žilo pod gangom. Sedelo sa na vzduchu, jedlo i oddychovalo. Vybíjané múry domu v letných horúčavách príjemne schladili. Gang bol zároveň prvým priestorom, kam vošla návšteva a zároveň i miestom, kde sa Pitvarošania radi fotografovali. Niekedy býval vymaľovaný rôznym vzorom a tak poskytoval výborné pozadie i na svadobnú fotografiu.Vzhľad domov od ulice bol čistý, pekný, lebo líčili – halili dva razy do roka, a to na jar pred Turícami alebo Veľkou nocou, a v jesen po Mihale, pred pamiatkou reformácie, alebo podľa okolností. Keď mala byť v niektorom dome svadba uprostred leta, tak okalili všetko, čo sa dalo. Aj keď bol v dome ťažko chorý a mysleli, že zomrie, tak ulic okalili, lebo po pohrebe sa nesmelo do roka na ulici kaliť (Urbančoková, rukopis). Tento pekný zvyk si naše ženy doniesli zo sebou z predošlého domova z Nadlaku alebo vari ešte z horniakov? Treba vedieť, že Slováci boli vždy čistý a poriadkumilovný národ (Hudák, M., rukopis).
Pôdorys pitvarošského domu a záhrady (autor Michal Kožuch)
- preňia chiža
- pitvor
- zaňia chiža
- komora
- cieňa
- konica
- maštaľ pre kravy
- chlievy
- kurín
- vráta
- gang
- letná kuchyňa
- studňa
- drevený plot
- kvety
- záchod
- hnojisko
- stoh slamy
- stromy
- predný dvor
- záhrada
- pec
- vybíjaný múrik
Čemanov dom na Medzovskej ulici
(rodinný archív Zuzany Vicianovej, rodenej Čemanovej, Senec)
V ľudovom staviteľstve nachádzame aj dnes ojedinelé hodnoty, prvky invencie, rozmanitosť a harmóniu, ktorými sa v minulosti dosiahla výnimočná symbióza ľudových stavieb a súborov s okolitou prírodou, a krajinou. Rovina je ako otvorená dlaň, ktorá prijíma, ale i dáva, hladí i karhá, máva na privítanie i na lúčenie. Ulice mnohých obcí sa vinú krajinou ako čiary na dlani, smerujúce odniekadiaľ niekam. Cestou, ale pútnik zastaň a poobhliadni sa za rovnými ulicami a krásou bielych domčekov, učupených pod mohutnou pitvarošskou túrňou.
Autor článku: Michal Kožuch
Zdroj: Pitvaroš a Pitvarošania, 2007