V sobotu dopoludnia 18. mája 2019 sa do priestorov vysokej školy v Sládkovičove začali schádzať zástupy prvých zvedavcov. Niektorým v ich svižnej chôdzi bránili už pokročilé roky iní prichádzali s krabicami napečených koláčov. Boli medzi nimi nielen starší, ale i mladšie ročníky. Na parkovisku možno zazrieť autá s množstvom rôznych ŠPZ-tiek, nielen slovenských, ale i zahraničných. Doviedla ich sem nielen zvedavosť ale hlavne túžba stretnúť známe tváre a prežiť pocit spolupatričnosti. Všetkých spája jedno, cítia sa byť Pitvarošanmi. Okrem niekoľkých rodených Pitvarošanov sa zhromaždilo množstvo ľudí, ktorí sa narodili už na Slovensku a život na Pitvaroši poznajú len z rozprávania svojich starých rodičov a rodičov. Aj keď ubehlo už 72 rokov od presídlenia, na Pitvaroš stále nazabudli. Nezabudli na svoje korene, na svojich predkov. Práve potomkovia už presídlených Pitvarošanov Michal Kožuch a Juraj Majo sa chytili myšlienky založiť novú tradíciu stretávania sa všetkých Pitvarošanov. Prvé stretnutie sa uskutočnilo v roku 2018. Názov stretnutia bol viac než symbolický – „Pitvarošské dotyky“, symbolizuje dotýkanie sa s vlastnou históriou, s tradíciami našich predkov ale i spájanie presídlených a nepresídlených Pitvarošanov zo všetkých kútov. Cieľom novej tradície je, aby sa ľudia nestretávali len občasne, na výročia presídlenie, prípadne posvätenia presídleneckých chrámov, ale pravidelne a zachovali tak svoju spoločnú identitu i pre ďalšie generácie. Aby aj mladšie ročníky nezabudli odkiaľ pochádzali ich predkovia a na miesto kde majú svoje korene. Na stretnutí sa zúčastnilo takmer 175 ľudí. Boli medzi mini i takí, čo sa nezúčastnili prvého stretnutia. Záujem o vzájomné stretávanie tak oslovil i mnohých ďalších, ktorí vypočuli hlas volania po vlastných koreňoch.
Okrem presídlených Pitvarošanov a ich potomkov z rôznych slovenských miest sa na stretnutí zúčastnili aj potomkovia Pitvarošanov, ktorí sa do Československa presťahovali ešte pred rokom 1947. Ohlas na stretnutie vypočulo i niekoľko potomkov Pitvarošanov z Českej republiky a z Maďarska. Stretnutia Pitvarošanov, sú síce prioritne určené Pitvarošanom a ich potomkom ale dvere sú otvorené každému pre koho je Dolná zem srdcu blízka. Veď okolité obce boli s Pitvarošom veľmi často prepojené nielen priateľskými ale i rodinnými väzbami. Spolu vytvárali jeden neopakovateľný dolnozemský región.
Michal Kožuch a Juraj Majo pri otvorení stretnutia
Na prestretých stoloch bol pripravený program a dotazníky, kde prítomní mohli vyjadriť nielen názory k stretnutiu, ale i navrhnúť nápady na budúcoročné stretnutie.
Stretnutie moderovali Miroslava Večerková, Juraj Majo a Michal Kožuch. Na úvod organizátori v krátkom príhovore ozrejmili myšlienku založenia novej tradície stretávania sa, vyhodnotili prvý ročník a predstavili prítomných hostí. Svoje vyznanie k Pitvarošu a pozdrav od svojej babičky v krátkosti predniesla Miroslava Večerková slovami:
„Pitvaroš som navštívila len dvakrát ako dieťa, no viem o ňom, o živote jeho obyvateľov, o ich spomienkach vďaka mojej milovanej babičke Zuzke Paulovej, v mene ktorej vás všetkých srdečne pozdravujem jej slovami: „tajšla by som ďjovka moja na stretnutia, ale nohe sa mi planie, tak tam šeckych z mojho stariho srca pozdrav a že im prajem veľmej veľa zdravja, pokoja a Božieho požehnania.“
Miroslava Večerková pri moderovaní
A tak, ako ona hovorí o svojej rodnej dedine vo svojich spomienkach, tak svoj rodný kraj opisujú básnici vo svojej tvorbe. Naša veľmi úspešná recitátorka Anna Pokorná si zvlášť na dnešnú príležitosť pripravila výber z poézie Andreja Sládkoviča, Jozefa Cígera-Hronského a Silvie Kučerkovej pod názvom „Z čoho je otčina“.
Z čoho je otčina
Pre vás hovorím, čo radi máte
ohlasy vážnej stariny
čo radi zámky zlaté staviate
radi objímate stíny.
Pre vás nie, pre vás neviem ja písať
ktorí v snov mladých peknom úbočí
neviete sa pokolísať.
Počula som raz, že otčina je nielen
zem ohraničená hranicami
kraj, kde sme sa narodili
a ktorý máme najradšej,
ale že je to i obloha
čo sa belasie nad tým krajom
i vŕba čo tu rastie i reč, čo tu zvučí
ale i vtáčik, čo tu spieva, i hora čo tu hučí
i kvietok čo tu rastie, i smiech čo tu zazvoní
i každá slza, čo tu vypadla.
Človek, už to je veľká téma.
Nie ešte národ, krajina, vlasť.
Tak ťažko vravieť niečo, na čo nemám.
Veď veľké pojmy mohli by nás zmiasť.
Veď najprv treba z mála
a od základov tehly uložiť
inak sa stavba zváľa
miesto úžitku môže kynožiť.
Dejiny? Kto bol proti komu
a koho kedy vyhodili z domu
a kto bol slabý na to, aby zabil?
Dejiny, hoc aj veľké sú ako vietor,
ak si z nich urobíme pamätník
budeme chcieť vyžiť iba z nich.
Reč a dejiny
pomníky tejto krajiny
sú pekné symboly
čo musia prežiť
tak aby nás čas
neodplavil dole prúdom
Milujme všetko čo je naše
z cudzieho to dobré si vážme
lebo kto sebe a pravde verný je
tak sotva vyšší princíp zradí.
Prednes Anny Pokornej
Slovenský národ je opradený mnohými zvykmi a tradíciami rôzneho charakteru. Slovenskú etnografku a riaditeľku ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku so sídlom v Budapešti Katarínu Királyovú zaujali tradície a spôsoby česania Slovákov v Maďarsku, ktoré nám priblížila prostredníctvom svojej výstavy a zaujímavej prednášky pod názvom „Vlásky česať, vrkoče zapletať“.
Katarína Királyová
Výstava:„Vlásky česať, vrkoče zapletať“
V ďalšej časti programu sa prítomným prihovorili hostia z Pitvaroša. O činnosti slovenskej samosprávy a o Pitvaroši v súčasnosti i blízkej minulosti porozprávala predsedníčka slovenskej samosprávy na Pitvaroši Anna Lehocká. Po nej riaditeľ Kultúrneho centra na Pitvaroši Július Tószegi oboznámi slovom i obrazom s činnosťou tohto centra v poslednom období.
Anna Lehocká a Július Tószegi
Pred obedňajšou prestávkou sa prítomným prihovorila emotívnym príhovorom a modlitbou farárka evanjelického a.v. cirkevného zboru Sládkovičovo Andrea Lukačovská. So svojim príhovorom vystúpil aj farár evanjelického a.v. cirkevného zboru vo Veľkých Úľanoch Štefan Jahelka.
Evanjelická farárka Andrea Lukačovská
Evanjelický farár Štefan Jahelka
Počas obedňajšej prestávky si mohli prítomní na stolíku vyzdobenom originálnou pitvarošskou výšivkou kúpiť nielen knižky o Pitvaroši ale i novinku a tou boli suveníry s Pitvarošskou tematikou v podobe magnetky, pohľadnice a findže. O suveníry bol obrovský záujem a je to zároveň výzva pripraviť o rok opäť niečo nové, zaujímavé.
Pitvarošské suveníry
Po výdatnom obede čakalo na hostí malé gastronomické prekvapenie vo forme „našej“ originálnej dolnozemskej klbásy. Klbásu pripravili potomkovia presídlených Komlovšanov podľa rovnakého receptu ako sa robila voľakedy nielen na Slovenskom Komlóši ale i na Pitvaroši. Krúžky klbásy a výborný chlieb z domácej pekárne bol sviežim závanom výborných dolnozemských jedál, ktorými by sme sa chceli v budúcnosti viac venovať.
Po obedňajšej prestávke sa medzi prítomnými rozprúdila diskusia a vzájomné spomínanie. Hlavným cieľom tohto stretnutia je predovšetkým vzájomné stretávanie sa a rozprávanie ľudí. Aj preto sa organizátori rozhodli zrušiť poobedňajší program a dať viac priestoru ľudom.
Pitvarošské dotyky ukončili svojimi príhovormi organizátori podujatia. Množstvo vyplnených dotazníkov a doterajšie skúsenosti so stretnutí pomôžu nájsť novú podobu podujatia.
V mene organizátorov ďakujeme všetkým za pomoc pri organizácii podujatia. Chceme sa poďakovať mnohým za ich nezištnú pomoc a podporu. Chceme sa poďakovať i Vinárstvu Blaho, ktorý venoval na stretnutie fľaše výborného bieleho i červeného vína. Úspech podujatia bol výsledkom spolupráce. Je to pre nás veľká česť a zároveň zaväzujúce do budúcna. Robíme to hlavne pre Vás milí Pitvarošania. Tešíme sa už na ďalšie „Pitvarošské dotyky 2020“.
V mene organizátorov ďakujeme.
Michal Kožuch a Juraj Majo
Fotogaléria z podujatia
Autor fotografií: Miroslav Kožuch
