Milí čitatelia portálu www.pitvaros.sk, pripravili sme si pre Vás trochu netradičnejší článok – rozprávku od „pitvarošanky“ ňaničky Žofky. Rozprávkárka „ňanička Žofka“ – vlastným menom Žofia Farkašová, rodená Drágošová z Nagybánhegyesa (maď. Farkas Andrásné Drágos Zsófia) sa narodila 24. decembra 1905 Jánovi Drágošovi a Žofii Krnáčovej (pôvodom z Pitvaroša) a patrí nesporne k pozoruhodným zjavom prozaickej tradície Dolnej zeme.
V roku 1984 Ondrej Krupa vydal jej jedinečné rozprávky písané v nárečí tak, ako sa voľakedy rozprávalo na Dolnej zemi. Publikácia obsahuje spolu 30 rozprávkových textov. Prinášame Vám jednu z jej rozprávok (bola prerozprávaná a zaznamenaná 8.1.1981) tak, ako sa voľakedy rozprávalo, čiže „po našom“.
Žofia Farkašová, rodená Drágošová
(zdroj:www.sulinet.hu)
O SIEDMICH MÚDRICH MAJSTROV
No, aj toto sa vo sveťe stálo. Edon kráľ mau ženu peknú. A naroďilo sa mu eno ďieťa, chlapec. A pri póroďe mu žena veľmej ochorela. Aľe tak ochorela, že aj zomrela. Aľe kin ešťe nezomrela, kin žila, tak si prosila veľmej muža, žebi na chlapca veľmej mau starosť, čo sa aj ožení, aľe žebi to nedopusťiu, jej muž, žebi tá macocha zo s chlapcon zľe zachoďila. Tak jej von aj sľúbiu, že veľmej dá pozor na chlapca, žebi sa tomu ňič na sveťe nestálo.
No, dobre, tak chlapec riasou. Aj do škoľe choďiu a bou veľmej múdri. Veľmej sa dobre učiu.
No, tak oťec sa mu spituje, že:
Čo bi si bou sin moj ? Na čo bi si mau vôľu sa viučiť ?
A von mu vraví:
Vieťe, apo moj, ja bi son hvezdár kceu biť. Ja bi son kceu takí človek biť, že po hvezdách, žebi son sa ja veľmej šakovo naučiu.
Ja sa ňestarien, sin moj, hat to buďeš, čo buďeš, to buďeš, čo vôľu máš. Ač hvezdár, tak sa viuč za hvezdára. Ja ťi to dovoľin.
No, dobre, aľe keď mu žena zomrela, von sa ožeňiu. A zau si hát enu osobu za ženu, tak chlapec mau macochu. Aľe von si to dobre zašťiepiu v hlave, kráľ, že čo mu žena zanahala. Žebi na chlapca veľkí pozor dau, žebi hát zľe macocha ňezachoďila s ňin.
No, dobre, von sa poton ožeňiu, keď tento chlapec hlásiu hvezdáron, že či ho ta veznu za učňa. Tak títo, siedmi boľi, títo múdri majstri, čo ho učiľi, tak prišľi tatan g ocovi, gu kráľovi a mu poviedaľi, že jeho sin je veľmej múdri, aľe ešťe múdrejší buďe. Ľen žebi ho spoveriľi na ňich, že ho oni viučia za múdriho človeka. Že buďe šecko dobre znať.
No, dobre, a von keď sa už poton ožeňiu, už mu chlapec ňebou doma, aľe mu tí múdri majstri poviedaľi, že zaťiav, kin sa chlapec ňeviučí, čo zakiav buďe, za edon rok ľebo dva ľebo tri, zaťiav chlapca domou ňepusťia. Ľebo žebi chlapec sa voľačo ňemíľiu. Nak sa ľen učí, a už póton keď sa visloboďí, že sa viučí a domou príďe, poton paňe, móžťe si ľen pohútať, že akiho rnúdriho chlapca buďeťe mať, akí múdri buďe, akíe múdrie reči ván buďe rosprávať.
No, sa kráľ aj uspokojiu, chlapca ta dau, tan bou u hvezdárov. Aľe keď sa ožeňiu, tak hat vraveu si žeňe, že von má eniho múdriho chlapca. A ona vraví, že ona bi ho tak kcela viďiet, že akí je múdri, opoznať sa s ňin, Hat ona mu je už mať, a von jej je už sin, ona ho tak žala, ako za sina, a ona nemala ďeťi ešťe zo s kráľom, aľe takto mala bratov, sestri, tak ona bi bola veľrnej lačná bívala na ten kráľovskí majetok. A že mau toho sina, tak ona ta bi bola kcela toho kcela, žebi ako sina bola zmárňila, ľebo čo, žebi kráľ nemau sina. Žebi po jeho smrťi, ľebo von bou starši, ako mu žena, žebi po jeho smrťi kráľovej, jej ostáu šecok majetok.
No, tak zaťiav ždi si prosila muža, že:
Otpíš už tomu tvojmu sinovi, že nak príďe domou, nak viďín, že akí je múdri, akí je pekní, čo je, ako je. Otpíš mu.
No, tak mu oťec otpísau, že sa ožeňiu, a že macocha bi ho veľmej kcela viďieť, opoznať sa s ňin, že či bi ta mohou domou prísť. A von poviedau tin hvezdáron, že ma oťec veľmej domou volá, sa ožeňiu a žebi ma macocha kcela viďieť. Tak že či mózeň tajsť domou?
Tak mu vravia:
Počkaj, chlapec, iďeme najdriev hviezdi pozrieť, že keď, ťa tak veľmej domou volá tá mať aľebo oťec, že čo ťa čaká doma, či radosť či žiaľ.
Tak tí múdri majstri hneď po hvezdách vizeraju, vizeraju. Ľen ždi ľen na to dvošľi, že ho ňešťasťia doma čaká. Že ho ňešťasťia doma čaká.
No tak: Aľe za to ťa vraj pusťíme domou. Za to choj.
Aľe poton zas ľen si pohútaľi: Ňi. Ňepóďeš domou, ľen keď sa viučíš. Tak aj otpíšeme ocovi, že keď sa viučíš, prepusťíš, tak môžeš tajsť domou.
No tak aj tak bolo. Keď sa už von viučiu, veľmej bou múdri, prepusťilľi ho títo múdri siedmi majstri, aľe mu to poviedaľi, že:
Vieš, sinak, ťeba veľkvó ňešťasťia čaká doma, aľe ľen tak sa ratuješ toho veľkiho ňešťasťia, ak za seďen dňí eno slovo nepovieš, ňeprevravíš, tak buďeš, akobi si nemí bou. A netráp sa, čo ťí čo povie aj macocha aj oťec, či čo poveďia, ti ľen čuš, ňevrau ňič. Príďe ten čas, že buďeš rosprávať. A ti, že za seďen dňí ňebuďeš rozprávať, tak ťa každí ďen veľkvó ňešťasťia čaká. Aľe mi ťa po tie seďem dňi každí edon osobiťe obráňime od toho veľkiho ňešťasťia.
No, tak dobre. Tak hát si písau ocovi, že todi a todi že póďe domou, žebi ho čakaľi. Tak ho oťec veľkou pompou čakau, už tánvo na álomáši, aj hát táto macocha. No, tak chlapec dvošou, začau mu oťec rosprávať, boskávať, aj macocha mu vraví. Aľe chlapec ľen vizerau, ňič ňevraveu. Tak sa mu oťec veľmej nahňevau, že či si von za to dau sina viučiť, za múdriho, za hvezdára, ľebo za múdriho, žebi oňemeľi sina! Veď tento ňevie rosprávať ! Je nemí! Šakovo mu vraveľi. Prečo ňerosprávaš? Biľi ťa? Oňemeu si? Ňevien, čo. Aľe von ľen vizerau, ňič ňevraveu. Ňič. Aňi slovo ňevraveu.
A ona vraví, táto macocha:
No, ňetrápťe sa, paňe, veď ja ho rozvravín na večer.
Tak hát tak maľi osobitnú chižu, osobitnú chižu mau aj kráľ, ďe spávau, aj táto macocha. Aj von. No, tak večer, keď už bolo pozďe, tak sa ona sprasla tanú k ňemu, a začala ho boskávať, začala ho chitať, a kcela ho na zľie skutki naviesť. Aľe von ju ždi ľen od seba odstrčovau, slovo ňepovedau, ľen odstrčovau. A keď ona to viďela, že nezvládala s ňin, tak si začala vlasi trhať, hábi trhať a začala kríkať na retu. A kríkala:
Paňe, paňe! Poťe, ratujťe ma! A ten poton tašou, kráľ:
Pozriťe, váš múdri sin, čo pokonau so mnou. Pozriťe. Kceu ma na silu bantovať, a ja son sa ňekcela dať, tak mi aj hábi aj vlasi dotrhau.
Tak sa mu oťec veľmej nahňevau. Aľe von ľen vizerau, chlapec, ľen vizerau, ňič ňevraveu, ľen vizerau. Tak sa tak nahňevau mu oťec, že ráno roskázau enimu bírešovi, žebi zapriahou do koča a žebi ho taňiesou pod šibenicu, dau ho obesiť. Že keď von takvó smeu von z jeho ženou pokonať, že hát von jej hábi, vlasi dotrhau, tak roskázau, dau ho na šibenicu odviesť. Ako tajšou, aľe von ňevraveu ňič, ľen sadou na koč, šou. Ako tašou cestou, tak sa mu hňeď edon prví, ten múdri majster predstaviu. A zastaviu koč a poviedau, že:
Ďe táďeťe?
Von ňevraveu aňi slovo, ľ en bíreš mu vraveu:
Hát mladí pán sa na šibenicu odsúďení, oťec ho daľi na šibenicu, žebi son ho taviezou, žebi ho obesiľi.
No, ňejďeťe ňikďe, vrátťe sa, ja sa kcen s pána kráľon zhovárať — ten múdri majster vraveu.
Tak sa vráťiľi aj zo s kočon aj zo s chlapcon. Tak hňeď hlásiľi tan v kašťieľi kráľovi, že tu múdri majster a že sa kce s kráľon zhovárať. Tak hát von hňeď vraveu, žebi iba išou tanú. Ho pusťiľi tanú, hát tan, ďe kráľ bou, do chiži, a oťec mu hňeď doňho, že:
Ešťe si sa srneu mi pred očí predstaviť ? A čo sťe spraviľi s mojin sinon? Nerospráva! Oňemeľí sťe ho. Môjho dobrího sina! Nerospráva! Aľe ešťe čo bi aj nemí bou, aľe je aj bezočiví, už vraj terás prišou domou, a už mi vraj kceu ženu bantovať.
A von mu vraví, ten múdri majster:
Neunáhľiťe sa, pane, váš sin je ňi nemí. Príďe ten čas, že buďe rosprávať. Aľe terás zas je tak, že terás ňemóže rosprávať. A poton žebi sťe vi to ňeobanovaľi. Sina si dáťe obesiť, a poton sa presvečíťe, že váš sin je v ňičon ňi vina. Tak žebi sťe ňeobanovaľi, tak ako ván povien edon príklad.
Žiu edon kalmár sa volau. A ten kalmár mau eniho rnúdriho psa, veľrnej. A maľi eno takvó ďieťa v duchňički, čo v bevčove ľežalo. A tomu ďieťaťu oťec, mať kopaľi tánvo na porťe, a ďe sa zau, tan sa zau, edon had sa sprasou do chiži. A ten had sa pravo na ten bevčou zahoďiu. A v ton bevčove ľežalo jin ďieťa. No a ten pes veľkí to viďeu. Tak ten pes to viďeu, tak sa zahoďiu za tin hadon, ľebo už had na bevčov sa škriabau. A ten pes sa zahoďiu za hadon, žebi ho hada zmárňiu, žebi ďieťa ňezadrhou. Nepopichau. Tak sa tak mocovau ten pes s tin hadon, že sa mu aj ústa dokrvaviľi, aj ho zvládau, aľe hada čo zadrhou, tak to sa pot posťeľ sa šmiklo, aľe ako sa na had zahoďiu, tak sa bevčov koprcou. A malvó ostalo na spotku. aľe na duchňičkách, tak že sa maľimu ňic nestálo. A žena, toto zinďe tanú, a viďí, že je bevčov koprcnutí, a kríka mužovi, že:
Poťe, poťe, zabiťe psa, ľebo nán ďieťa zožrau. Takie sa mu ústa, iba krú!
A ten žebi sa bou presvečiu, či je pravda, ľebo ňi, tak ten iba doniesou sekeru, zabiu psa. A poton už keď psa zabiu, viďeu, že ďieťa je pri živoťe, a had je tan pot posťeľov hat zadrhnutí, skazení, že pes jin ďieťa retovau od hada.
No, tak terás si tento príklad tak vezňiťe, ten, tá žena, je taká zlosná, ako vaša žena. Ľebo tá žena, toho kalmárova, žebi sa bola presvečila, že či jej žije ďieťa, ľebo ňi, aľe hneď iba mužovi kríkala, a ten chitrí zabiu psa, a pes retovau ďieťa od hada. No, tak žebi sťe aj vi ňeboľi takí náhľi, a žebi šte sa tak ňeunáhľiľi, ľebo vaša žena sa podobá tomu kalmárovej žene. Vi sťe takí chitrí, ako ten, čo si psa zabiu. Tak žebi sťe aj vi tak ňeobanovaľi, ako ten kalmár aj zo ženou, že poton plakaľi. Ľebo poton sa presvečiľi, že ďieťa žije a had zdochou, no. Od hada ďieťa ratovaľi.
No, tak toto povirosprávau ten múdri majster tomuto kráľovi, tak mu tak preniklo srce, tak pravdu mu dau. Hát mu zaďakovau, že tak je, pravda je.
No, dobre, poton na večer zas takvó pokonaia žena, že zas sa kráľ tak nahňevau, že aj na druhí ďen dau na šibenicu odviesť chlapca. Tak sa mu zas predstaviu druhí. Tak sa aj ten spítau, že:
Ďetáďeťe? Tak bíreš vraví:
Hat je vraj roskázanvo, žebi son mladiho pána pod šibenicu taviezou, žebi ho obesiľi, ľebo takvó spraviľi, že sa inšie ňihodní, ľen šibenicu.
No, ňejďiťe ňikďe, ja sa kcen s pána kráľ on zhovárať. Iba sa vrátťe naspeť.
Tak sa hlásiu poton kráľovi druhí múdri majster. Tak aj do toho. Aľe múdri majster veďeu, že prečo ňerospráva sin. Tak aj do toho, že:
Oňerneľi sťe mi sina, ňerospráva mi sin, iba mi takvó robí ďejakie prekážke. Čo sa mňe to nepáči. Tak je von ňinaslúžení iba na šibenicu.
A vraví ten druhí múdri majster, že:
Ňeonáhľiťe sa pane! Žebi sťe ňeobanovaľi! Žebi sťe tak ňeschoďiľi, ako ena žena schoďila, čo si muža veľmej ľúbila. A keď jej muž zomreu, tak ho veľmej ľúbila, že si dala pri hrobe spraviť enu chižku, a tan bívala v tej chižki. To poviedala, že ona už aňi v ďeďiňe bívať ňebuďe, ľen pri jeho hrobe. A tak ho veľmej ľúbila, že ona tan kcela vo dňe v noci pri hrobe jeho. A v ton temetové boľi pán Kristus obesení. A popri pána Kristovi boľi dvaja lotri. Na posmech, čo tan boľi položení. A edon na tich lotrov merkovau edon, človek, žebi toho lotra ňeukradou nikto, žebi tan posrneškedovau, tí lotri, žebi tan posmeškedovaľi pána Krista. Tak mu tak bolo poviedanvo, že ač ňebuďe ždi stáľe tan merkovať, že voľak mu ukraňe s tich lotrov, tak že jeho obesia tatan. Von poďe na to mesto. A bolo v zime. Bola veľká zima. A viďeu, že v tej chižki svetlo horí. Tak si hútau, že čo bi ľen za enu minútu sa mohou tajsť tanú zohriať, ľebo mu je veľmej zima. Tak klope na oblok, a tá žena sa ozvala. Tak jej volá, že:
Kto si ti?
Ja son ena taká žena, čo son si muža veľmej ľúbila. A muž mi zomreu, tak son si sen dala chižku spraviť, žebi son ďen-noc tu bola pri ňon. Ľebo ja son si muža veľmej ľúbila.
Hat ta ťi verin, aľe bi son ťa na voľačo prosiu. Buc taká dobrá, otvor mi dvere. Ja sa ľen troška kcen zohriať, a poton ja vinďen vo.
Ja ťi ňeotvorín, ľebo sa to bojín, že ma na zľie skutke buďeš navádzať. A ja son si bola verná veľmej mužovi, tak ja to aňi za svet ňepokonán.
Vraví jej, že:
Ja na žiane zľie skutke ťa nebuďen navádzať, ľen sa kcen zohriať, ľebo mi je veľmej zima.
No, tak poton sa ľen nahútala, tak mu hovorí:
No, tak ťa ľen pusťín troška zohriať, ľen hibaj, aľe poton choj tavo!
Zišou von tanú, pozrie mu do očí a tak sa jej zapáčiu, ľebo bou pekní chlap. A tak začala sa usmievať naňho a mu vraví:
Ešťe si sa ňezohriau? No, veď sa môžeš aj za dlho zohrievať. Iba sa zohrievaj:
Aľe tak sa na dlho zohrievau, že aj sa zaľúbila doňho, aj spau s ňou. A kin von tamnu bou pri ňej, či mu ňeukradľi eniho lotra?
Vinďe voka, tak sa zľakou veľmej:
No, viďíš, čo zme mi naparaťiľi. Už mi ukradľi eniho lotra, a to mi bolo poviedanvó, že ač ukranu eniho lotra, tak mňa zabiju a mňa tatan položia mesto ňeho. Aľe pán Kristus na posmech misia mať tich dvoch lotrov tan. Tak terás mňa zabijú. A ona vraví, že:
A to už ňi. Ja ťa ňedán. Račej vihrabme môjho muža a toho zakvačme tatan.
Hat ta bi si to pokonala?
Ta ja!
Aľe že tomu lotrovi chíbeu edon pršťok, aj zubi mu chíbeľi, mu boľi vibitie!
Tak vibijen mu aj zubi a pršťok mu otsekňen! A ja ťeba aj tak ňedán, žebi tan zakvačiľi.
Tak aj spraviľi. Vihrabaľi jej muža, čo bou pochovani. A obesila ho, pršťok mu oťala, aj zubi mu vibila po smrťi.
No tak, pane, sťe rozumeľi dobre túto poviedku? Tak vaša žena je just taká verná vám, ako tá si bola mužovi verná. A po smrťi ho aj obesila aj prst mu oťala, aj zubi mu vibila, tak aká mu bola verná? Tak vaša žena sa just podobná k tejto žene. Tak žebi sťe poton ňeobanovaľi to, že si sina dáťe obesiť, a vi máťe takúto falešnú ženu v dome. Lebo toto, že dáťe si sina každí ďen obesiť, tak toto je ľen vaša žena vina šeckimu. A to ňi váš sin. Lebo váš sin je múdri. Príďe ten čas, že vás sin bude rosprávať, ľen ešťe troška čakajťe. Aľe príďe ešťe ten čas. Tak každvo, šes dní ho ždi dala, ždi dau na šibenicu odviesť. Ždi takvó spravila mu žena, že sa tak nahňevau, že hat miseu ho zas ľen poslať na šibenicu. No, už poton na šiesti ďen keď ho vráťiu ten siedmi múdri majster, tak mu za každin takí príklad poviedaľi títo múdri majstri, že ždi kráľovi preniklo srce, a pravdu dau a zauznau, tak si otpusťiu sinovi, že ho ňedau obesiť.
No, tak na šiesti ďen aj todi vráťiľi sina, a poviedau kráľovi:
Paňe, vipočúvajťe ma, pekne vás prosín. Ja ván ľen teľko terás povien, že zajtra si povolajťe rodinu, koho ľen kceťe, koho ľen známiho máťe, a spravťe veľkú hosťinu. A tá hosťina buďe na to znamenať, že váš sin buďe rosprávať. A tak ho každí počujeťe, že akí je múdri váš sin. A toto pokonajťe a zaťiav sinovi, ňenahňevajťe sa na sina. Aňi ho ňedajťe obesiť, poton ač viďíťe, že váš sin je chiba, tak ho móžťe, aľe zaťiav ho ňedajťe na šibenicu, žebi ho obesiľi. A zajtra toto spravťe.
No, tak hát ona sa mu už ždi spitovala:
No čo, a prečo ho ňeobesíťe?
Hát terás ho za to ňedán obesiť, ľebo zajtra moj sin má rosprávať, tak zajtra počujeme, že moj sin akí je múdri, buďe vraveť.
Ju to veľmej bantovalo, že: No, húú, tak bi bola chorá do toho. Veľmej ju bantovalo, že sa hát ňevidarilo chlapca obesiť. Tak táto jeho žena mala slúžku. Mala komorňičku, mala sakáčku. A to šecia traja boľi chlapi. A šecia traja boľi v ženskich hábov obľečení. No, tak poton keď už na siedmi ďen začau už sin šecok vendég bou voveňe, hosťia šecia tan boľi a tak keď mu už začau sin rosprávať, tak si pekne predpítau šeckich hosťov. A poviedau, že na to bou edon veľki, že von za šes dňi ňemohou rosprávať. Lebo ač bi von bou za šes dňí prevraveu, tak bi ho už boľi dávno obesiľi. Aľe že čušau, tak ho to merkovalo od šibenici. A von to terás šecko iďe vikladať, ako von domou prišou, čo sa s ňin ďialo. Tak tie večere, čo ona s ňin robila. Tak šecke vikladau, šecke povikladau.
Prví večer hneď sa sprasla ko mňe. A ja son ju darmo odstrčovau, ona na silu sa kcela ľúbiť, na silu na seba ziať. A ja son to ňekceu, ľen son ju odstrčovau, a za to, že sa jej toto ňevidarilo, tak za to začala vlasi, hábi trhať. A hnev na vás doniesla, na vášho sina. Tak vi sťe mňa za to daľi, apo, roskázaľi, žebi ma obesiľi, že sa vašej žene ňevidarilo to, čo kcela.
A tak keď von toto šecko virosprávau, ľebo ňevien tie poviedke druhie, že čo boľi druhie, ňepametán. A tak poton vraveu:
Tak apo, ač mňe vi toto ňeveríťe, že akú máťe vernú ženu v dome. A tie boľi poobľiekanie: slúžka, komorňička aj sakáčka. Sečke boľi. Ena bola v ťelovich hábach, ena bieľich, ena svetľich.
Tak ač vi mi toto ňeveríťe, že akú máťe ženu falešnú, tak tu, pred šeckima dajťe vizľiecť tie, tri ďiovke. Tú tich bieľich hábov, tú tich svetľich hábov a tú tich ťelovich hábov. Ak sa ďiovke, tak jin veľmej zaplaťín, aľe uviďíťe, že kto sa tie ďiovke. Či sa ďiovke, či sa chlapi?
Hát tak pred šeckima hát šecia to ríďiľi, že dou, dou vizľiecť, dou vizľiecť. No, tak šecia traja boľi chlapi. To jej boľi frajeri, šecia traja.
No, tak viďíte, apo, že akú sťe vi maľi ženu. Frajerou držala. Mňa kcela sklamať. Na mňa naklamala, mňa bi sťe ta boľi dali obesiť bez vine. Tak za toto son ja za šes dňi ňerosprávau, ľen terás, siedmi ďen. Aľe mi tam boľi aj múdri majstri šecia na tej hosťine. Tak poton von začau plakať aj od radosťi aj od žiaľu. A poton si aj hútau, že hát naozaj, tak je pravda, že ona bola vina, jeho žena. Aj tí múdri majstri mu poton to dupľíkovaľi, že čo ako bolo, tak na siedmi ďen ju dau obesiť, tak na siedmi ďen ju taňiesľi na šibenicu, jeho ženu, a tú obesiľi, tan ďe maľi tohto sina obesiť.
Jedna z rozprávok z knižky Ondreja Krupu: Rozprávky ňaňičky Žofky
Zdroj:
Autor článku: Michal Kožuch