O pitvarošskom kroji

 

Z dolnozemského zápisníka Štefana Hudáka (1923-2005)

Pitvaroš sa od svojho zrodu vyznačoval bohatou ľudovou kultúrou. K nej pochopiteľne patril i kroj, ktorý sa tu zachoval s väčšími – menšími obmenami až do ukončenia druhej svetovej vojny. V celku sa nelíšil od komlóšskeho či albertského (Csanádalberti) kroja. Niektoré jeho prvky sú známe vo všetkých dolnozemských osadách. Mne, pravda, utkvelo v pamäti predovšetkým, ako sa obliekali moji predkovia, a to nielen vo sviatočné, ale i vo všedné dni.

Mám napríklad v živej pamäti, ako tamojší sedliaci chodili do poľa v širokých gatiach, ktoré im siahali hlboko pod kolená. Košele nosili pritom krátke, no s dlhými širokými rukávmi. Namiesto gombíkov sťahovali si ich pod krkom tenkými stužkami. Bolo to pomerne praktické, a najmä lacné oblečenie. Zhotovovali si ho  (vlastne ich manželky) z doma utkaného konopného plátna. Čiže vyšlo ich vlastne zadarmo. Z konopného plátna šili kedysi i detské košieľke (chlapčenské i dievčenské), ženské sukne a mnoho ďalších potrebných vecí pre domácnosť. A čo sa týka obúvania, ktoré bolo tiež pomerne drahé, si tiež najmä v lete ťažkú hlavu nerobili. Od jari až do jesene sme chodili väčšinou bosí. Deti i do školy a dospelí do práce. Len večer sme siahli po sandáloch či topánkach. Najprv sme si, pravda, vo válove pri studni dôkladne vydrhli ušpinené nohy. (Dnes mi mráz behá po chrbte, len čo si na to pomyslím.) Bolo to tiež úsporné a zdravé!

Podľa rukopisnej pozostalosti Jána Hronca (Pitvaroš sa presťahoval s rodičmi ako 7-ročný z Kobeliarova, Gemerská stolica) do roku 1880 chodili u nás muži do kostola v kabaniciach (široký kratší kabát) a v čižmách s mäkkými sárami. Len okolo roku 1890 začali používať obuv z boksovaného remeňa. Starší ľudia sa vraj pýšili dlhými vlasmi, siahajúcimi až na plecia.

Pitvarošský manželský pár z roku 1909

V zime chodili do kostola v dlhých širokých bundách. Tieto si navliekali na seba i počas cesty na voze, či na saniach. Ženy pri obliekaní obľubovali farbu tmavomodrú a bielu. Nosili krátke blúzky a mnoho sukní. Mladé ženy si dávali pred seba stuhľové zástery. V zime chodili do kostola v krásne vyzdobenom bekeši (druh kožucha). Nevesty nosili na hlave čepiec. Dievčatá si plietli vlasy do vrkočov. V nedeľu a vo sviatok sa chodili prechádzať po úhľadných rovných pitvarošských uliciach v kordovánových čižmách. Vrchnú sukňu (geceľu) mali obšitú širokou ružovou stuhou. Vpredu od pása im tiež visela kvetnatá stuha. Takú istú stuhu mali i vo vrkoči. Na hlave nosili hodvábny ručník a dlhými rôznofarebnými strapcami.

Pitvarošské dievča zo začiatku 20. storočia

Pri tanci na svadbách a na zábavách sa im sukne vejárovite roztvárali a stuhy viali, že radosť sa bolo na tančiace páry pozerať. Mládenci tancovali v krásne vyleštených čižmách, do ktorých sa dalo pozerať ako do zrkadla. Klobúky väčšinou ani počas tanca neskladali dolu. Prekrásne bývali pitvarošské svadby. Najmä dievčatá sa pri rôznych svadobných obradoch doslova podobali rozkvitnutej záhrade. Zvlášť dojímavou udalosťou bolo, keď o polnoci mladej neveste snímali partu z hlavy a zavili ju do čepca. Čepiec to bol hotovým umeleckým dielom.

Dámsky odev v polovici 20. storočia

Veľký úspech zožali moji rodáci s Pitvarošskou svadbou na národopisných slávnostiach v Slovenskom Komlóši roku 1946. Autorom jej scenára bol zapálený kultúrny pracovník Štefan Zaťko. Pitvarošskí mládenci zanechali svoj kroj ešte za prvej svetovej vojny. Dovtedy chodili v úzkych nohaviciach, priliehajúcich k telu. Asi od roku 1920 začali nosiť už i sedliacki chlapci pantalóny.

Pitvarošskí mládenci, polovica 20. storočia

Dievčatá postupne zanechali svoj kroj až za druhej svetovej vojny. Vymenili ho za modernejšie úzke šaty, zvané šlafroky. Pitvarošský kroj sa nerozlúčil s nami úplne. Tu a tam sa nachádza ešte čo-to z neho v niektorých skriniach ako vzácna pamiatka na roky mladosti…

S niektorými jeho časťami sa môžeme stretnúť i v národopisnej zbierke  Alžbety Tószegiovej v Pitvaroši. Sú tam i krosná, na ktorých naše staré matere dokázali vyčariť snehobiele plátno na šaty a bielizeň…

Alžbeta Tószegiová zozbierala vo svojom príbytku celé stovky takýchto cenných predmetov, pripomínajúcich súčasným i budúcim generáciám nevyčerpateľné zdroje kultúrneho bohatstva našich predkov. O zachovanie pamiatky na komlóšsky kroj (a nielen kroj!) sa vo veľkej miere pričinil vo svojej národopisnej zbierke v Slovenskom Komlóši ďalší pitvarošský rodák Ján Koppany (Kochan).

 

Autor textu: Štefan Hudák

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *