Spomienky a postrehy Alžbety Svoreňovej

Menujem sa Alžbeta Svoreňová rodená Hašková. Pochádzam z  Pitvaroša, kde som  žila do mojich  20. rokov a chodila aj do základnej školy. Spomínam si, že v škole nás učili, že to územie, kde sa nachádza Pitvaroš počas tureckej vlády bola pustatina.  Spomínam, ako sme chodili na výlety medzi kopce a do  hory. Pani učiteľka nám hovorila, že to bolo prvé osídlenie dediny. Môj otec  hovoril, že my  Haškovci pochádzame z Gemera. Preto lebo som už na dôchodku a rada čítam, pozrela  som si v knihe: ,,OTTOVA  praktická ENCYKLOPÉDIA SLOVENSKO“ (ktorá bola vydaná v roku 2008), kde sa Gemer nachádza.

Gemer – obec v Banskobystrickom kraji, okres Revúca, leží v Juhoslovenskej kotline, polohe 48° 27´ s. g. š. 20° 19´ v. g. d. vzdialenosť od Bratislavy 298 km, počet obyvateľov (2001) 810, rozloha katastra 1 797 ha. Prvá zmienka v roku 1198.

Pamiatky: kostol  ev. (1882), kaštieľ barokovo-klasicistický z 18. stor., pomník kráľa Mateja 1917,  pomník Cinky Panny, budova bývalého gymnázia, zvyšky hradu Gemer.

Evanjelický kostol v obci Gemer (Zdroj: wikipédia.sk)

Udalosti: hrad centrom Gemerskej župy, v 15. stor. poddanské mestečko, v pol. 15. stor. vyplienené Jiskrom. v 16. stor. hrad zničený Turkami, 1616 latinská škola, v 18 – 19. stor. gymnázium v ktorom študovalo mnoho Slovákov, v 19.stor. pokles významu – vidiecka obec. 1938-1945 pripojená k Maďarsku.

Osobnosti: Cinka Panna (rodisko),  P.M.Bohúň, S. B.Hroboň, S .Chalupka, J. Kalinčiak, J. Kráľ, Š. Leška, J. Matuška, P. Šramko, S. Štefanovič, S. Tomašik, C. Zoch  (študovali).

V knihe ,,Evanjelická encyklopédia Slovensko (vydaná v Bratislave 2001) som sa dočítala, že Kráľ Ľudovít II .v roku 1523 vydal  54 zákonov proti luteránom. Desaťročné prenasledovanie – obdobie od r. 1671 do r. 1681 za vlády Leopolda I. keď boli protestanti v Uhorsku vystavení krutému prenasledovaniu. Kňazov a učiteľov bezdôvodne súdili, väznili a posielali na galeje (p. prešporské súdy, trnavský súd, spišskopodhradský súd). Na území ovládanom Leopoldom zobrali evanjelikom takmer všetky kostoly a školy. Neverím tomu, že v tomto čase panovník bol tak šľachetný ohľadom evanjelických poddaných, že na dolnej zemi ako je napríklad Békéšcsaba alebo Tótkomloš im daroval akú-takú pôdu.

Leopold I. (1640 – 1705) – panovník z rodu Habsburgovcov. Uhorský kráľ v rokoch 1657 – 1705, no korunovali ho už 27. júna 1655. V zahraničnopolitickej oblasti súperil s Francúzskom a Osmanskou ríšou. Až roku 1683 sa mu podarilo poraziť Turkov pri Viedni a postupne ich vytlačiť z Uhorska. Vo vnútropolitickej oblasti musel čeliť sprisahaniam uhorskej šľachty (Vešeléniho sprisahanie, → povstanie I. Tököliho a → povstanie Františka II. Rákociho). Snažil sa o rekatolizáciu a centralizáciu. Používal aj brutálne metódy (→ aj bratislavský súd, → prešovské jatky). Musel však nekatolíkom povoliť aj niektoré slobody (šopronský snem).  Možno evanjelikov prijal aj za vojakov a dal im aj žold. Keďže slovenskí nevoľnici boli nie len mimoriadne skromní ale aj pracovití –  tak zo žoldu čo dostali si vedeli ušetrili nejaké peniaze a keď pán farár v evanjelickom kostole vyhlásil, že nejaký dôstojník na Dolnej zemi predáva ,,lacno´ pôdu,  tak sa snažili túto pôdu kúpiť. Tak si túto pôdu kúpili. Môj otec hovoril, že Haškovci si od  vysokopostaveného dôstojníka (bohužiaľ už meno neviem, viem len toľko že sa menoval  Andráš) si kúpili ešte v Gemeri zem, ktorá sa nachádzala v Nagylaku. Evanjelická cirkev pravdepodobne im pomohla  aj pri  pricestovaní do Nagylaku a pomohla im aj  urobiť  určité právne výkony do života.

 

OTTOVÁ praktická ENCYKLPOPÉDIA SLOVENSKO uvádza, že:

Mária Terézia (1717-1780) – panovníčka z rodu Habsburgovcov bola uhorskou  kráľovnou v rokoch 1740 – 1780. Na trón nastúpila na základe pragmatickej sankcie ako najstaršia dcéra Karola III. Hneď však musela bojovať o svoje práva s krajinami, ktoré neuznali pragmatickú sankciu. Zlý stav ríše sa snažila  zmeniť reformnou činnosťou ( → tereziánske reformy). Nepatrila k stúpencom osvietenstva, ale pod tlakom udalosti , manžela Františka Lotrinského a spoluvládcu, svojho syna Jozefa II. bola donútená čiastočne  realizovať reformy v modernom duchu.  V Uhorsku sa jej centralizačná politika stretla s odporom stavov.

Jozef II. (1741 – 1790) – panovník z habsbursko-lotrinskej dynastie. Uhorským kráľom bol v rokoch 1780 – 1790. ale nenechal sa korunovať. Už za života svojej matky Márie Terézie sa stal jej spoluvládcom v rokoch 1770 – 1780. Zastával osvietenecké názory a vládol absolutickými metódami. V správe štátu presadzoval prísny racionalizmus, ríšu riadil prostriedníctvom  nariadení. Oporou jeho moci malo byť lojálne štátne úradníctvo. Snahou jeho reformného úsilia ( → jozefínske reformy) bolo vybudovať moderný štát.

Jozefínske reformy – opatrenia panovníka Jozefa II., ktorými vyvrcholil osvietensky absolutizmus v habsburskej ríše. Ich cieľom bolo vybudovanie moderného centralizovaného štátu. Stanoviská samospráva sa nahrádzala štátnou správou so spoľahlivými úradníctvom. Zriadením 10 dištriktov, ktoré podliehali panovníkovi, sčítaním obyvateľstva, očíslovaním domov sa pripravovalo zavedenie všeobecného zdanenie v Uhorsku. Zaviedol sa nový trestný a občiansky zákonník, ktorý zaručil rovnaké práva a povinnosti pre všetkých obyvateľov, zrušil trest smrti a zakázal prácu detí do osem rokov. Za úradný jazyk sa namiesto latinčiny vyhlásila nemčina. Cirkev bola podriadená štátu. Jozef II. rozpustil rehole, ktoré sa nevenovali zdravotníckej službe a výchove mládeže (dovedna 738 kláštorov). Radikálne jozefínske reformy vyvolali odpor šľachty a panovník ich musel pred smrťou skoro všetky odvolať s výnimkou → tolerančného patentu a → zrušenia nevoľníctva.

Poznámka: V roku  2017 sme oslavovali 200 rokov založenia  obce Pitvaroš. Vo svojej knihe: Komoly Pál., Pitvarosi tanulmányok  píše, že richtár prisahal vernosť panovníčky Márii Terézii. Lenže Mária Terézia umrela ešte v roku 1780.

Matica slovenská – celonárodný kultúrny spolok. Založená bola po schválení stanov panovníkom 21. augusta 1862 a činnosť začala slávnostným zhromaždením v Martine 4. augusta 1863. Jej prvým predsedom bol Štefan Moyses. Bola jedinou celonárodnou inštitúciou s povolenými stanovami. Pri absencii politických orgánov bola aj určitým reprezentantom národného života Slovákov. Nesmela zakladať miestne pobočky, ale napriek tomu mala pestrú činnosť. V roku 1873 mala 1300 členov. Žila z darov a vďaka grajciarovej zbierke. Cisár František Jozef I. jej venoval pri založení tisíc zlatých.  Jej prostredníctvom boli položené základy slovenského múzejníctva, archívnictva a knihovníctva. Na pôde jednotlivých odborov sa rozvíjal aj vlastivedný a vedecký výskum. Vydávala vedecké monografie, kalendáre a prvý vedecký časopis → Letopis Matice slovenskej. Jej zásluhou vyvíjali bohatú činnosť aj ochotnícke divadelné a spevácke súbory. Po obvinení z panslavizmu bola 6. apríla 1875 bez zdôvodnenia zatvorená. Činnosť obnovila až 1. januára 1919. V medzivojnovom období začali rozvíjať aktivitu aj miestne odbory, ktoré združovali tisícky členov. Po vojne sa 1945 stal predsedom L. Novomeský a mala 100-tisícovú členskú základňu. Po roku 1951 zanikli miestne organizácie a zákon z roku 1954 ju premenil na štátny vedecký ústav s funkciou národnej knižnice a knihovedného ústavu. Zákon z roku 1968 rozšíril jej pôsobnosť o nové úlohy a zabezpečenie kultúrnych stykov so zahraničnými Slovákmi. Zákon z roku 1973 znovu obmedzil jej právomoci a členov výboru menovalo ministerstvo kultúry. Po roku 1989 sa vrátila k spolkovému usporiadaniu ako neštátna verejnoprávna inštitúcia. V súčasnosti má Matica slovenská nového predsedu Mariana Gešpera. Teraz píše sa rok 2017. Túto inštitúciu veľmi veľa spomínali pitvarošské ženy, spomínali aj na pána učiteľa Braxatorisa ktorý je pochovaný na cintoríne v Pitvaroša. O jeho hrob sa starajú pitvarošské ženy a v pamäti ho má aj evanjelická cirkev.

Podľa ,,RÉVAI KIS LEXIKONA A MINDENNAPI ÉLET ÉS AZ ÖSSZES ISMERETEK ENCIKLOPÉDIÁJA (BUDAPEST RÉVAI IRODALMI INTÉZET KIADÁSA. 1936)´´ (Révayho malý lexikón  – encyklopédia všetky znalosti potrebné pre každodenný život – vydaná v roku 1936) Pitvaros mal 2978 obyvateľov, poštu,  telefón  a telegraf. Tu je napísané aj to, že Maďarsko malo pred trianonskou mierovou dohodou územie 325.414 km štvorcových a po mierovej dohode len 93.073. O tom  čo po trianonskej mierovej dohode zažili Slováci v Pitvaroši o tom sa veľmi veľa hovorilo a veľmi veľa napísalo, ale nebolo to nič dobré.

Benešove dekréty – označenie pre súbor  právnych aktov vzniknutých  v rokoch 1940 – 1945 v čs. exilovej vláde a bezprostredne po vojne na území oslobodenej ČSR. Vypracovala ich a schvaľovala vláda, podpisoval ich prezident Edvard Beneš a príslušný rezortný minister, v prípade ústavných dekrétov sa vyžadoval podpis všetkých členov vlády. V povojnovom období počas neexistencie parlamentu riešili zásadné mocenské, politické a hospodárske otázky, upravovali prevzatie moci na oslobodenom území legalizovali rozhodnutia exilových orgánov. Bolo vydaných okolo 100 dekrétov, ktoré sa týkali rozmanitých otázok, napríklad obnovenia a usporiadania čs. štátu, retribúcií, konfiškácii, kolaborácie, menšín.  (Toto som vypísala z knihy: OTTOVA praktická ENCYKLOPÉDIA SLOVENSKO).

Viem to, že Slováci z Pitvaroša prišli na Slovensko do dedín,  ktoré boli hospodárne, kultúrne a sociálne na inej úrovni,  ako bol Pitvaroš. Pamätám sa, že keď som chodila do prvej triedy,  tak som si písala svoju domácu úlohu pri petrolejovej lampe. Maďari ktorí prišli z Komárna, Kolárova (Gúta) a ja neviem ešte odkiaľ, zaviedli elektrinu na Pitvaroši. Na základnej škole sme mali týždenne 3 hodiny vyučovanie slovenského jazyka a to 2 razy do týždňa jeden a pol hodinu. Učili sme sa všeličo, ale ja som sa nič zo slovenčiny nenaučila. V roku 1965 vydala som sa na Slovensko do Veľkých Úľan za Pavla Svoreňa. Keď som došla na Slovensko, tak vtedy pomocou rodiny a manžela čo to som sa naučila po slovensky. Na Pitvaroši už veľmi zriedka počuť slovenčinu a možno, že už čoskoro ju vôbec nebudeme počuť. Myslím si, že Slováci ktorí prišli z Maďarska a aj Maďari, ktorí prišli na Pitvaroš veľa si vytrpeli, možno v tých rokoch veľa ľudí zo žiaľu umrelo. Nie každý dokázal psychicky  zvládnuť to všetko,  čo prežívali v tej dobe.  No čo už, povahu a morálku človeka len veľmi ťažko zmeníme.

Autorka: Alžbeta Svoreňová, rodená Hašková

Narodila sa v roku 1945 na Pitvaroši, kde žila až do roku 1965.  V roku 1965 sa vydala do Veľkých Úľan za Pavla Svoreňa. Od roku 1976 žije v Bratislave. Dlhé roky som pracovala v PRAVDE, v súčasnosti je už na dôchodku.

 

Tento záznam bol publikovaný v Články . Uložiť odkaz do záložiek.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *