Spomienky na vojnu od Zuzany Chovančíkovej, rodenej Juhásovej

Aj keď vojna začala už v roku 1939, na Pitvaroši sme ju ešte tak necítili. Všetko sme si sami dorábali, nakupovať bolo treba iba cukor, petrolej a soľ, a tak sme nejakým nedostatkom netrpeli. Ani vojnu sme neprežívali tak ťažko ako v Budapešti, odkiaľ chodili ľudia po dedinách a ponúkali zlato a kožuchy za chlieb múku a inú poživeň. Ale v roku 1944 sa aj cez Pitvaroš prehnala vojna. Mala som pätnásť, už som vychodila základnú školu a začala chodiť na hospodársku. Cez vojnu boli školy zatvorené, a tak som nemohla pokračovať vo výučbe.

Zuzana Juhásová ako 14 ročné dievča v čase konfirmácie

Bol studený jesenný deň. Maďarskí vojaci sľubovali, že bude horúca noc. A veru aj bola, guľky len tak lietali, hvízdali dookola. Ráno dedinu obsadili Maďari s Nemcami a pretože veľa Rusov sa prezlieklo do civilu a strieľali zo striech domov boli sme v podozrení zo spojenectva s Rusmi. Aj do  nášho  domu prišiel Rus namieril na apovku samopal a že ukáž ako sa ide na poval. Či sa dalo povedať nie? Držala som sa apovku a oni iba ukázali že stade.

Aj počas vojny boli zábavy, šli sme s kamarátkou Zuzkou z jednej takej zábavy, postávali sme ešte na rohu a rozprávali sa. Aj keď ulice Pitvaroša neboli osvetlené, zbadali sme,  ako sa rúti nákladiak plný ruských vojakov. Tí na nás začali vykrikovať že: „bárišne, bárišne“. Auto spomalilo až zastavovalo. My sme však nečakali a začali sme bežať. Ako na potvoru všetky dvercia boli zamknuté. Tak sme ako bez duše dobehli po tmavých uličkách až domov do Kováčov. Zatrieskali sme na okno, friško nás pustili a potom ma báči odviedli domov. Cez deň sme sa zato s nimi  zhovárali, mňa volali Zoja.

Ale aj s Rusmi sa obchodovalo – oni chceli pálenku a vymieňali ju za to čo cestou ulúpili. Pálenka sa pálila z kukurice, lebo Adam vedel z cukrovaru na Mezőhegyesi obstarať taký  hnedý odpadový cukor a či repu. V noci chodil k cukrovaru a tam mu to podávali cez plot a v noci sa pálenka aj pálila. Pravdaže aj vtedy bol zákaz páliť, ale pre Rusov to bolo na výmenu veľmi vzácne.  Raz mal jeden krásnu látku na šaty. Mamovka mi ju vybrali, lenže suseda Rikkova im ju predchytila pre Marku a tá bola tedy ešte malá. Mamovka sa vtedy s ňou za toto pohnevali.

Pri železnici za sodovkarňou sa rozhodli vojaci spraviť malé letisko. Pobrali nás ľudí z dediny, aby sme išli zarovnávať roľu. K letisku viedol chodníček, pole bolo zamínované, my sme sa tam dostali ale jeden chlapec stúpil vedľa a mína ho roztrhala. Kučerákovci  bývali na kraji dediny, a tak vojaci čo chceli prejsť cez zamínované pole, zobrali báčiho aby išiel pred nimi aby jeho vyhodilo prvého. Nebolo na výber, báči s veľkým strachom išli vpredu a za nimi vojaci, lenže on na mínu nenašľapil ale zato oni áno. Míny ich roztrhali a vyhodili do vzduchu. Báči Kučerák som potom ukrýval u nás, lebo sa bál, že by ho obvinili že ich skántril.

Keď sa strieľalo a bombardovalo, poschovávali sme sa v bunkroch. Naši ho spravili medzi susedovým domom a stohmi slamy a kľukato pokryli pevným drevom. Ukryli sa u nás aj susedia. Jedným sa krava utrhla a splašená behala po záhrade. Ja som bežala do plevárne lebo sme tam mali vyvešanú bielu bielizeň tak možno preto tak strieľali. Zakrádala som sa poza stoh, ale aj pleváreň sa triasla, v ruke som mala hodiny a keď to buchlo plevy ma zasypali. Streľba bola veľká. Keď to pominulo, zistili sme v stohu veľkú dieru a keď mamovka prikladali slamu na oheň len to tak búchalo. Keď tak rozmýšľam, nebol to dobrý nápad mať bunker za stohom, veď keby sa bol zapálil, boli by sme sa udusili dymom. U susedov sa Rus postavil priamo na bunker a strieľal dookola len to tak rapkalo. Tak ho potom vydurili, že choj voľade, veď keby tam boli hodili granát tak vyletí aj celý bunker do povetria.

V tú horúcu noc sa narodila Šrankovcom dcéra Zuzka. Odrodili ju mamovka ešte so ženami z rodiny. Vedľa v izbe bola natlačená ostatná rodina. Okná boli zatemnené.  Akísi starkí si slabo okná zatemnili. Ako sedeli na posteli báťa a si zapaľovali fajku, stačilo takéto malé svetielko a hodili im tam granát. Našli ich tam mrtvych a po izbe bolo plno peria.

Išli sme s kamarátkou Zuzkou Kováčovou  von, k artézskej studni. V strede bola stolička, na nej chudák ruský vojak zbeh, ktorého jeho vlastní mlátili, celého ho skrvavili. Potom sa naklonil k studni a ešte dostal ranu železom po hlave. Potom ho naložili na voz a viezli ho preč na popravu. Nechceli sme sa na toto dívať, ibaže ruskí vojaci nás odtiaľ nepustili, aby sme vraj videli ako sa trestajú zbehovia. Vojaci prespávali kade tade po domoch. Keď spali u nás, takí zavšivavení, museli sme zakaždým meniť slamu v strožliakoch, spáliť to na čom spali. Mamovka sa vždy báli aby sa mi voľaktorý do postele nepridal. Koľkoráz som musela aj cez plot preliezť a do susedov utekať alebo k starým rodičom. U nás vždy len takí obyčajní vojaci prespávali. Dôstojníkom, keď bolo treba variť, pozbierali ženy aj po ulici a odviezli ich na Mezőhegyes aby im krumple čistili a varili. Raz doniesli tridsať husí – že treba ošklbať, vyčistiť a upiecť, tak sme po domoch piekli. Ženy sa ich báli. Raz prišli za takou ženičkou Rusi že: „davaj barišne“, a ona povedala že nemôže, lebo má len jedny a nadvihla sukne aby ukázala pančuchy. Ona myslela že hľadajú “harišne“, čiže pančuchy, a oni hľadali jej dcéry alebo nejaké ženy. A veru sa sem tam našli aj radodajky čo s nimi išli. Na kopanie zákopov zobrali chlapov z dediny, aj apovka boli zákopy kopať. Keď začala streľba apovka sa schovali do zákopu, ale rýľ zostal hore, tak mu zostrelili rúčku.

Aby sme neprišli o poživeň aj o ostatné, apovka vykopali v komore veľkú a hlbokú jamu ktorú vystlali slamou. Do nej vložili plachtu a zabalili do nej uteráky, plachty, posteľnú bielizeň, oblečenie, topánky, ale aj slaninu, klbásu a suchú poživeň. Pozakrývali zase slamou, zasypali zvrchu zem, to sme pozadupávali a nakládli navrch všelijaké haraburdie z komory, aby nebolo nič vidieť. Iba masť sme nechali v komore a keď sme sa vrátili bolo z nej hrsťami brané a zostalo iba málo.Vojaci ju našli a minuli.

Maďari nás obvinili zo spolupráce  s Rusmi a nariadili evakuáciu, že vraj nás chceli nahnať do Tisy. 3.októbra 1944 vybubnovali a zhromaždili ľudí na  pažiti a nariadili odchod s niekoľkodňovou poživňou. Bolo chladno, stále pršalo, nepríjemná daždivá jeseň. Ľudia si pobrali do batohov to najnutnejšie a išli ako mohli, na koňoch, kočoch, bicykloch a tí čo nič nemali pešo. Šli sme v šíkoch. Sprevádzali nás ozbrojení Maďari, kráčali povedľa nás ak niekto vybočil, tak strieľali aj keď len do vzduchu. Išli sme v noci, potme bolo vidieť iba svetielka miest kde sa bombardovalo smerom na Nagyszénás, ktorý bol pätdesiat kilometrov. Ja som išla pešo, lebo Paľo zobral na voz deti a starých. Viezla sa aj Šrankova, s tým jednodňovým dieťaťom Zuzkou. Každý si myslel, že to dievča to hádam ani neprežije. Lenže ja, pätnásťročná som sa potulovala s kamarátkami, niekde na poli sme našli mrkvu a tú sme hrýzli. Išli sme až do noci a potom na pár hodín sme si pospali, kto kde. Ja som si našla miesto v stohu, kde bola moja rodina som ani nevedala. Večer sme prespali v troch koniciach kde boli aj zvieratá, niektorí spali pod vozmi, kto kde. Ráno 4. októbra sme pokračovali v ceste. 5. októbra sa tak strieľalo, že sme nemohli ani len vyjsť. Potom sa šlo ďalej. Na križovatke rozdeľovali ľudí na salaše a ja roztúlaná som nevedela kam mám ísť. Darmo sme sa pýtali kam poslali Juhásovcov, vojaci ani nevedeli, že tam takí sú. Naťastie Paľo ma na tej križovatke hľadal, aj mi riadne vynadal po práve, lebo takto som sa mohla stratiť. Našich sme dobehli. Všetkých nás nahnali do maštale a tam sme sa zložili na slame. Bol tam smrad a zvieratá, ktoré nahnali po viac kusov do boxov aby bolo pre nás miesto. Anka mala tri mesiace. Neďaleko na salaši bývala Maďarka, čo sa zľutovala nad mladou rodinou a nechala ich vyspať sa v dome. Aj tam som nechtiac vyviedla, čo som nechcela. Keď Paľova prebaľovala Anku, oprela som jej nožičku o šporák a tak som jej ju pripiekla, že kríkala na živého boha. Mamovka išli na druhý deň z vďačnosti, že môžu byť vnútri Maďarke pomôcť sekať kórovie. Všetci  mali nejakú robotu a nás si nikto nevšímal.

My so Zuzkou Kováčovou pätnásťročné, sme sa vybrali na Orosház do mesta na nákupy. Chceli sme melón a kvasnice. Zo skladu sme prešli vedľa lesíka a potom krivolakými cestičkami do mesta. Tu sa sputila veľká streľba, guľky lietali, bomby kvackali, všetci sa schovali do úkrytu, iba my sme nemali kam ísť. Aj nás volali takí Maďari aby sme išli s nimi do úkrytu, ale my sme sa báli, že keď sa dozvedia že sme Slovenky ublížia nám. Keby nás tam na ulici bolo zabilo, nikto by ani nevedel kto sme. Tak sme sa rozbehli a utekali čo nám nohy stačili naspäť na majer. Guľky hviždali okolo nás. V lesíku už bolo plno Rusov, prestrelka bola práve tam, boli sme uprostred  streľby. Lietalo nám to nad hlavami z jednej strany na druhú, ale na majer sme sa dostali živé a zdravé. 7.októbra už boli na majeri Rusi, taký jeden bol na koni mal krásne nablýskané čižmy a povedal, že už sa budeme môcť vrátiť domov. Náš Paľo sa vybral medzi prvými. Zobral kone a o išiel. Apovka ho nechceli pustiť samého, a tak išli s ním. Lenže pri najbližšej dedine ešte boli Nemci a tak sa ukryli v krajnom dome. Keď Nemci došli do dvora spýtali sa čie sú to kone. Paľo musel priznať že jeho. Naložili do voza muníciu a on musel s nimi ísť až do Budapešti. Cesta sa však inak skončila. Zajali ich Rusi a aj keď bol Paľo civil, musel do Ruska do zajatia. Domov sa im dostala správa iba tak, že Paľo vyhodil z vlaku list, ktorý nejaká dobrá duša doručila, a tak sa dozvedeli že je v Rusku. Po ceste späť sme videli mrtvych vojakov. Uprostred cesty stála úbohá krava, ktorá mala odstrelenú nohu, všetci ju iba obchádzali, chúďa od bolesti bučala a nikto jej to neuľahčil. V pondelok 9. októbra išli všetci späť. Rusi na tankoch po kamenici, aj na autách a vozoch sa prevážalo, niektorí ešte prespali na Orosházkych salašoch.

Apovka sa dostali domov. My tri ženy s malým dieťaťom – Ankou vo vozíku sme šľapali pešo domov. Báli sme sa, tak na kraji dediny sme sa zastavili u Majov, aby išli báči s nami domov. Aj bola tma aj sme videli naduté zdochliny zvierat a mrtvoly, ale báči nechceli ísť s nami, že by ich mohli vojaci zobrať. Nevedela som kde mám otca a brata. 10. októbra išli domov všetci. Prišli sme do dediny večer a báli sme sa ísť do domu, že čo tam nájdeme. Po dedine behali prasatá, kravy. Všetky ohrady boli polámané, ulice plné mŕtvych vojakov a zabitých koní. Na kolieska vozíka sa nám namotali nejaké drôty, ledva sme došli. Apovka boli doma už zakúrili a pozaháňali naše zvieratá domov, vykopali skrýšu s potravinami. Na druhý deň mamovka upiekli chleba aby bolo čo jesť. Zmizli hodinky, čo apovka doniesli zo Szegedu.

Do veľkej jamy čo zostala po bombardovaní nakopili mŕtve zvieratá a zahádzali. Mŕtvych vojakov poznášali na tri kôpky, zvlášť Maďarov, Nemcov a Rusov. Na dedine zostala aj nevybuchnutá bomba, okolo nej urobili takú ohradu a potom prišli vojaci a zneškodnili ju. U nás boli aj Kurucovci s dvomi Rohárovými chlapcami. Juca Rohárová si bola na Pitvaroši nakúpiť, deti nechala na Pitvaroši a sama sa pobrala na sálaš domov. Kučerákovci celá rodina nešli na Nagyszénás, ale k nim na sálaš. Keď prišla Juca domov, boli u nich Rusi a chceli ju znásilniť, tam všetkým pred očami. Prosila ich, aby ju nechali a neubližovali jej. Vtedy sa ňanička Kučeráková začali modliť a ruky spínať k nebu a ako veríca modlitbu odriekať akoby v nejakom inom jazyku. Tu sa Rusi pobrali preč. Oslobodenie Pitvaroša je datované 6.októbra 1944.

Zuzana Juhásová

Brat Adam bol vtedy v Erči pri Budapešti na poľných prácach, tam kvackali bomby a lietali guľky, a tak sa pobral pešo domov. V peštianskych novinách písali, že Slovákov naženú a utopia v Tise. Cez rieku sa preplavil v člne bez vesiel, iba čľapkal rukami, a tak sa dostal na druhý breh. Tam ho zajali Rusi. Na noc ho zatvorili, zobrali mu všetko čo mal na sebe, dali mu staré obdraté handry a pustili ho. Domov prišiel v januári 1945 chorý, vyhladovaný a biedny a plný vredov. Noci prespával kde sa dalo aj prikrytý kabátom vedľa mrtvoly, aj po maštaliach a stohoch.

Prišla jar a  blížil sa koniec vojny.

Ešte kým prechádzali vojaci cez dedinu nebol pokoj, k nám prišiel taký Rumun, že sa chce vykúpať. Tak sme mu museli zohriať vodu, nachystať koryto do izby a nanosiť vody. Keď už tam sedel, tak mňa volal umyť chrbát. Ej ale som utekala z domu.

Keď neskôr Paľo rozprával o Ruskom zajatí, povedal že on sa tam mal dobre, vedel po slovensky, maďarsky a rusky sa naučil, a tak robil tlmočníka. Domov sa dostal až po vojne v štyridsiatom ôsmom, keď sme my už boli presídlení na Slovensko. Keď prišiel do nášho domu na Pitvaroši, otvorili mu cudzí ľudia, tak hľadal ďalej. Zašiel k báči Marcimu, tí sa nevysťahovali a iba tak vedel kde hľadať. Báťa Marci ho nahovárali aby ostal v Maďarsku, že nemajú deti a celý majetok bude jeho. Ale Paľo chcel za ženou a dcérou, aj keď bola možnosť že by sa aj oni boli vrátili.

Zuzana Chovančíková, rodená Juhásová

(1929, Pitvaroš – 2017, Senec)

 

Autorka spomienok: Zuzana Chovančíková, rodená Juhásová

Spomienky zaznamenala a spísala dcéra Vierka Mokráňová

 

Ak máte zaznamenané spomienky veľmi radi ich zverejníme. Napíšte nám na mkozuch@centrum.sk

Tento záznam bol publikovaný v Články . Uložiť odkaz do záložiek.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *