Spomienky na Pitvaroš od Zuzany Chovančíkovej, rodenej Juhásovej

V zrkadle na mňa hľadí zvráskavená tvár lemovaná sivými vlasmi. Ani sa mi nechce veriť, že je to moja tvár. Len modré oči ostali šibalské a ústa usmievavé. Mojich 87 rokov po hrboľatej ceste životom ma poznačilo. Kde sú moje vrkôčiky, červené líčka, hladká tvárička, bezstarostná mladosť s mojimi rovesníkmi v našej dedinke na juhu Maďarska, v našom rodnom Pitvaroši. Tu sa narodili celé generácie mojich predkov, pred 200 rokmi  sa zakladatelia  nášho pitvarošského rodu odsťahovali z chudobného Hontu, Gemera a Šivetíc a Zvolena na juh za robotou a obživou iba s baťožtekmi  a deťmi a s tým málom čo mali. Vtedy neopustili hranice ríše, iba sa po grófovej agitácii presunuli na juh krajiny. Najprv to bol Nadlak. Stále je v nadlackom kostole veľký obraz prisťahovalcov, ktorí išli za lepšou budúcnosťou. Asi to bolo veľké sklamanie, keď hrdlačili za vysoký nájom a sotva mali čo do úst. Detí mali veľa, ale veľa ich aj ešte maličkých pomrelo. Pitvaroš boli najprv malé zemľanky až potom sa postavila ozajstná dedina.

Centrum Pitvaroša v polovici 20. storočia

(rodinný archív Anny Lehockej, Pitvaroš)

Stačí  mi zavrieť oči a vidím sa pri artézskej pumpe na štvorcovom námestíčku. Tam je moja ovoda a škola, pomník padlým z prvej svetovej vojny, do výšky trčí veža kostola. Aj dnes ešte toto všetko stojí. Lekár je tam kde bol niekedy, aj obchod a krčma kde som chodila tancovať tiež ešte stojí. Ach, ako rada by som to ešte raz všetko videla. Keď som sa pred pár rokmi presvedčila že stojí aj môj rodný dom aj rodný dom mojich starých rodičov, moja duša tak pookriala, cítila som sa opäť ako to malé dievčatko, v bezpečí  nášho malého slovenského  domova v maďarskom svete. Naša rodina to boli mamovka, apovka, moji dvaja bratia a ja. Náš dom stál na štvrtej ulici, bol ako ostatné pitvarošské domy: múry vybíjané, sedlová trstinová strecha s dreveným štítom (apostaryho dom mal vyrezávaný tulipánový vzor), dvoma oknami na prednej izbe, gangom, dvercami a veľkými dvojkrídlovými vrátami do dvora. Cez deň bolo odomknuté, iba na noc sa zahasprovali dvercia aj vráta. Pred domom bol garád. Ulicu každý deň ženy vyzametali, v lete aj s krhľou poliali na trojlístkový vzor. Každú jar, pred Veľkou nocou, dom okalili vápnom. Izby sa kalili až v lete. Všetko bolo na bielo, iba neskôr sa kuchyňa maľovala na farebno. Mávali sme žltú a na stenách boli čerešňové vzory, ale dali sa kúpiť aj iné vzory v obchode. Obývali sme našu prednú izbu, na dvoch predných oknách boli záclonky s anjelikmi, medzi oknami bolo zavesené došikma zrkadlo. Pod ním bola kanapej. Napravo mali posteľ mamovka s apovkom. Nad posteľou visel ich obraz –mamovka a  apovka vo vojenskom a s vyznamenaním, v drevenom čiernom ráme.

Starý apovka Adam Juhás v uniforme

(rodinný archív Vierky Mokráňovej, Senec)

Obrazy sme nemali, iba ďalšie zarámované fotografie. Aj mamostarú a apostaryho. Za ich posteľou bola moja posteľ. Postele boli drevené, spávalo sa na strožliakoch plnených slamou a vankúšoch a perinách plnených perím. Ak nám bolo chladno, dávala sa zahriata tehla pod nohy. Potom už len biela pec okolo ktorej bola lavica. Na ľavej strane ešte pod oknom bola rohová lavica so stolom, potom kasňa, okno a posteľ mojich bratov. Stredom izby, pod stropom, išla veľká hrada. Z hrady visela petrolejka. Toto bola izba kde sme žili najmä v zime, lebo leto sme trávili v letnej kuchyni a pravdaže vonku. Do izby sa vchádzalo z pitvora. Do pitvora viedli z gangu sklenené dvere, napravo za nimi bol regál s riadom oproti. Na druhom konci bol stôl so stoličkami, na stene boli dvierka od pece a šporák. Kúrilo sa čutkami (korene z kukurice), korovím, šúľkami a slamou. Niektorí kúrili aj vysušenými kravskými lajnami, ale my sme mali dosť paliva. Na druhej strane bol umývací kút s lavórom a kanty s vodou aj ládička na čistenie obuvi. Z pitvora viedli dvere do zadnej izby, to bola naša izba na cistvo, kde boli skrine, kasňa, posteľ s nastlanými vankúšmi a perinami. V skrini sme mali naše sviatočné háby. Vľavo od dverí boli dve menšie okná. Na konci gangu boli za dverami drevené schody na povalu. Na povale boli staré háby, topánky, ale viselo tam v zime aj mäso zo zabíjačky. Uskladnené tam bolo aj obilie a kukurica, lebo my sme nemali kotárku. Pivnicu sme nemali tak ako väčšina domov. Pod strieškou sa dalo prejsť k maštali, kde sme obyčajne mávali dve kravy a dva kone. Potom bola komora, chlievy, kurín a murovaný záchod. Až ďalej bol plevinec so zásobou pliev na kŕmenie zvierat. Oproti sme mali letnú kuchyňu, za ňou bola cieňa s vozom saňami a ostatným potrebným. Hnojisko bolo až úplne na konci záhrady. Hnoj sa obyčajne v zime vyvážal na role.

Mamovka pochádzali z dvanáctich detí, patrili medzi mladšie dievčence. Syn bol iba jeden – Martin. Že vraj niekto v hneve mamostarú preklial aby viac syna nemala a ani nemala. Mamostará Zuzana, rodená Gemeri bola drobná žena, zato apostarý bol riadny chlapisko. Pri toľkých deťoch sa bolo čo obracať, a tak robili popri všetkom ešte kofu. Chodili aj s apostarým s vozom, poskupovali úrodu, vajíčka, zeleninu, hydinu a chodili predávať do Makova, Szegedi alebo Komlouša. Za svojho života za 17 rokov porodili 12 detí, pochovali tri dcéry. Dožili sa 71 rokov. Apostarý Pavol Šebok sa dožili 83 rokov, dochoval ich syn Martin. Mali 28 vnúčat, takže sa celá rodina nemohla naraz schádzať. Mali dohodu kto kedy príde na návštevu. Apostarý svoje vnúčatká s láskou pošticoval a vždy mal pre ne cukrík vo vačku. Aj apovka boli z dvanáctich detí, nikdy mi to nespomínali, ale možno ani nevedeli, lebo piati zomreli ako malí. Mama im zomrela keď mali dvanásť rokov a otec sa oženil znova, lebo o sedem detí sa bolo treba postarať. O ich detstve nič neviem, neboli ani žiadne fotky. Mamovkina rodina vždy spolu držala.

Sestry mali medzi sebou veľmi pekný vzťah. Písali si a oslovali sa „ sestrička moja milená“. Keď sa moja mamovka narodili, mala  už najstaršia sestra sedemnásť. Vydávali sa mladé. Cudzí sa tam nepriženili ani neprivydali, celá dedina bola skoro jedna rodina. Ak neboli súrodenci, tak boli bratníci, alebo z druhého kolena. Žili celý život v jednej dedine. Rozprávali, ako chodili s krčahom po vodu a vždy, keď prišli k domu sa z krčaha napili. Keď to zbadala pani, ktorej tú vodu nosili, zakaždým vodu vyliala a poslala ju po novú. Došlo im, že ak budú z krčahu zakaždým odpíjať, veľa sa ešte nachodia po vodu.

Stará mamovka Katarína Juhásová

(rodinný archív Vierky Mokráňovej, Senec)

Mamovka boli vždy už aj ako mladá bucľatá, ešte sa nosili aj široké sukne, čo im ešte pridalo. Aj ony si našli mládenca už ako mladá, ibaže v prvej svetovej vojne padol. Pomaly už mali dvadsať, čo už bola stará dievka a do vydaja sa nemali. S apovkom sa už videli pri žatve, ale akosi im nepadol do oka. Zdal sa im taký navelikô. Apovka boli oficier, čižmy, biele nohavice, biele rukavičky, vykrútené fúzy – no vojenský pán. Stalo sa to tak, že práve keď boli vo vojenskej službe po prejdení troch rokov prišla vojna, a tak museli ostať ako vojak vo vojne. Prežili ťažké časy, vo vojne im padol aj brat Štefan, sami boli vážne ranený. Ej ale fešák boli za mlada veľký a v uniforme s vykrútenými bajúzami! Aj vyznamenanie dostali, vojenský kríž. Mamovka  robili v cukrovare keď už nebolo doma na roli  čo, a tak ich pár razy doprevádzali. Mamovka apovkovi vykali, apovka jej tykali. Mamovka mali dvadsať ale apovka už skoro tridsiatnik. Porozprávali sa a apovka sa spýtali – išla by si za mňa? A mamovka na to, že keď ma dajú. Doma zvažovali, že veď má dom, jeho rodičia už nežili, dobre jej bude. V jej veku už boli dievčence povydávané, žena nemohla žiť bez muža, nedokázala byť sebestačná. Na dedine neboli ani žiadne rozvody. Ak žena mala smolu a mala muža alkoholika alebo ju bil, neostávalo jej iné ako trpieť. Inak by nebola mala z čoho žiť. Živiteľom rodiny bol iba muž. A tak bola svadba. Na svadbu pozývali zváči, obvykle keď sa vychádzalo z kostola, lebo tam bol každý. Svadba na Pitvaroši mala voľakedy zvyk, že rodina mladej sa svadbila u nej doma, rodina mladého u neho. Nevesta bola už počas svadby v dome ženícha. Či to tak bolo ešte aj na svadbe mojich rodičov neviem. Sobáš mali v kostole na Pitvaroši dńa 6.5.1919 o 14.hod. Výbavu a duchny jej na koči prevážali do domu ženícha. Výbavu začali dievčaťu chystať ešte kým bola maličká. Na  roličke  sa vždy nechal kúsok kde posadili ľan alebo konope, to potom spracovali, konope sa močili na ríte, potom sekali na tekých drevených sečkách, vlákna prečesávali na klincových česákoch a potom na kolovrátku spriadli na nite. V zime keď nebolo roboty vonku sa tkali plátna, z tých potom pošili výbavu – obrus, uteráky, posteľné obliečky a toto ešte vyšívali. Buď strojom alebo ručne. Voľakedy sa nenosili na svadbu biele šaty, to prišlo až neskôr, ani fáteľ na hlave. Nevesta bola v pitvarošskom kroji, ktorý bol čierny. Geceľa s našívanou lemovkou, blúzka leveška a krížom strapcavý ručník, už ako žena mala  čepiec. Všetky ženy či dievčatá nosili dlhé vlasy, zatiaľ čo dievčence vrkoče s mašľami – lietačkami. Ženy mali vrkoč skrútený do kontika, podpichnutý ihlicou. Na Pitvaroši bolo zvykom, že mladucha išla za nevestu a keďže apovka už rodičov nemali, odišli do domu svojho muža a boli hneď svojou gazdinou. Oblečenie žien sa od seba neodlišovalo. Nosili prusliaky, na to prišli oplecká a potom blúzky levešky, sukne boli dlhé naberané gecele, pod nimi spodné sukne. Keď bola zima nosili kožušinové vesty a vlniaky, na hlave čepiec a ručník. Na nohách topánky alebo čižmičky. Muži nosili biele košele, vesty, čierne nohavice, klobúky a čižmy.

Prvý syn Paľo sa narodil v roku 1924. Mamovka boli vždy pyšná na svojho prvorodeného, potom sa narodil Adam 1926. Postele vtedy boli dosť vysoké, namiesto matracov boli strožliaky – vrecovina vypchatá slamou a na posteli bývali poukladané vankúše a duchny. Narodila som sa predčasne, v ôsmom mesiaci. Vyzeralo to že zo mňa nič nebude a že hádam ani neprežijem. Dali ma do košíka do perinky a za pec do kuckova. Babica zakázala otvárať nasilu očká a len ma kŕmili lyžičkou s cukrovou vodou. Mamovka horekovali, že konečne dievčatko a nič z neho nebude, keď po mesiaci som sa ozvala aj oči otvorila. Takto som  prišla na svet ja, malá pitvarošanka. Cumlíky neboli, detičky cumlali  ušúľanú chlebovú striedku s cukrom v handričke, volali to pomldzok. Plienky si každá žená v očakávaní pripravovala postupne z bielej látky, ktorú obšila. Izby naviac neboli, aby matka s dieťaťom boli oddelené od ostatnej rodiny v šestonedelí, oddelili ju  bielou plachtou. V tomto čase jej pomáhali ženy z rodiny. Keď bolo dieťa uplakané, uvarili mu makový odvar, niekedy sa veru aj neprebralo. Alebo bolo nepokojné lebo ho „uriekli“ a to napravili tak, že do úst sa nabrala voda a tvárička dieťaťa sa umývala opakom ruky. Potom tá čo to robila utrela tváričku  vnútornou stranou svojej spodnej košielky. Aby sa tomu zabránilo, dávali dieťaťu niečo červené. Deti sa nevozili vo vozíkoch ale nosili v plachtičke. Tak boli vždy s mamou, aj pri robote. Aj voľakedy sa narodili nezdravé deti, len babice im nevedeli pomôcť do života. Neboli inkubátory, deti sa rodili doma, babica musela všetko zvládnuť sama. Ja som mala šťastie, že som prežila a bolo zo mnňa „riadno diovča“.

Zuzana Chovančíková, rodená Juhásová

(rodinný archív Vierky Mokráňovej, Senec)

U nás

Ráno sa u nás začínalo veľmi skoro. Apovka vstali už o štvrtej, bolo treba nakŕmiť zvieratá, vykydať, v zime to bolo ešte za tmy s lampášom. Mamovka zakúrili v šporáku, rozkúrili pec  a pokým apovka prišli dnu, bolo treba raňajky pripraviť. Umývalo sa v lavóre. Voda sa rýchlo zohriala, nielen prasatám na zabáranie ale aj na umývanie. Mydlo na umývanie sa kupovalo. Mamovka si z dlhých vlasov uplietli vrkoč a ten stočili a podpichli do kontíka. Čepiec doma nenosili. Potom si každý šiel po svojej práci. Mamovka išli kravy podojiť, mlieko si oddelili, čo pre nás a zvyšok odovzdali na predaj Vargovcom na Hlavnej ulici. Aj vajíčka pozbierali hneď ráno, aby ich sliepky nepožrali. Aj z tých nechali len toľko čo potrebovali pre nás a ostatné tiež odniesli na predaj. Raz za týždeň nám vyplatili. V zime apovka opravovali náradie, plietli alebo opravovali koše. Do koša si doniesli kukuricu a tú mrvili šúľkom o šúľok. V zime plánovali čo sa kedy bude robiť, sledovali kedy už bude treba robiť žatvu, kedy orať a čo a kde sadiť. Mamovka zatiaľ robili iné ženské práce a tých bolo veľmi veľa. Riadili, varili, piekli, prali, žehlili, tkali buď pokrovce alebo látku, priadli, šili, vyšívali, párali perie, kŕmili hydinu, podsypávali sliepku alebo hus. Klonka bola obyčajne v izbe pod chlapčenskou posteľou. Na jeseň pchali kačky a husi, štopali ich namočenou kukuricou. Večer museli znova podojiť kravy a spracovať mlieko, mútiť maslo, odoberať smotanu, robiť tvaroh. Mamovka robievali do zásoby brdovce a šiflíky do polievky. V sobotu vždy piekli chleby, chlieb sa jedol skoro s každým jedlom. Dokonca ako maškrta bol mastný pocukrovaný chlieb. V sobotu bývali halušky či už s makom, tvarohom, vajíčkami, kapustou, alebo zemiakmi. Príprava obeda zaberala tiež dosť času, ak mala byť hydina, najprv bolo treba zarezať, ošklbať, vypitvať a potom už sa mohlo variť. Často sa dávalo jedlo variť priamo do pece. Veľa jedál bolo z cesta. Riad sa umýval vo vajlingu iba s horúcou vodou, lebo s ňou sa potom zabárali prascom pomyje. Múka bola vo vreciach v komore, mletá v pivarošskom mlyne z vlastného žita. Aj mak, fazuľu, šošovicu, tekvicu, repu, zeleninu či zemiaky sme si dopestovali svoje. Zo zabíjačiek sme mali  šunku, tlačenku, klbásy a slaninu čo viseli v komore na drúkoch, v bádkoch masť, oškvarky, v masti zaliate pečené mäso. V lete a na jeseň bolo treba oberať a zavárať ovocie, variť lekvár v kotlíku z očisteného a potlačeného ovocia. Miešalo sa s drevenou varecou. Rezali sa makovice, umýval a sušil sa mak, sušila a cepovala a vyfúkala sa fazuľu, pozberali sa tekvice,  ktoré sa reseľovali v zime pre zvieratá. My sme si upiekli tekvicové jadierka. Nasušili sa slivky, jabĺčka, tie boli aj uskladnené, tak aby boli na celú zimu. Mamovka, tak ako aj ostatné ženy robili od jari do zimy vonku, boli hrabáčky, okopávali, pomáhali pri žatve, lámačke, zberových prácach.

 

Detstvo

Na detstvo si spomínam ako na najkrajšie obdobie. Naše hry boli o napodobňovaní života, ktorý sme okolo seba videli. Hrávali sme sa na svadby, behali po zasypaných zemľankách. Zostal po nich aj po toľkých rokoch kopcovitý povrch, po pažiti. Rodičia mali toľko práce s obstarávaním obživy, že nemali toľko času, aby sa nám venovali, museli sme im pomáhať koľko sme vedeli zvládnuť. Aj sme šantili, raz brat Paľo nazbieral žaby na močiari a napchal ich medzi riad. Keď mamovka otvorili dvierka skoro ich zránik schytil. Paľo sa bránil, že to sú jeho „Pipike“. Už ako malé dievča som doma veľa pomáhala, keď išli všetci na roľu, mala som na starosti aj varenie, ale upratovanie som vždy mala najradšej.

Veľa sme behali naboso. Rada som mala mlieko čerstvo nadojené. Keď mamovka dojili, postavila som sa s hrnčekom k nim a rovno mi doňho nadojili a ešte teplé som pila až som mala mliečne fúzy. Ľúbila som aj smotanku, dobrú hustú. Mamovke sa nepozdávalo, že ako to, že mlieko je také chudobné na smotanu, tak spovedali apovku, že ako tie kravy kŕmi, či im dáva dosť kŕmenia a zeleného a to ja som z mliečnakov vyjedala smotanku. Tak som sa priznala, že ja som tá maškrtnica. Mamovka mi zavše aj kus klbásy šuchli, chlapci iba mastný chlieb dostali a aj si pošomrali, že Zuza má lepšie. Najlepší koláč pre mňa bol ten, čo z neho kosti trčali.

Stôl v pitvore mal naspodku také prekrížené dosky a keď raz k nám prišiel kominár tam som sa aj s kamarátkou Zuzkou schovala. Vyliezli sme si na tie dosky aby nám nebolo vidieť nohy a čuškali sme pod obrusom, ktorý bol taký dlhý, že nás zakrýval. Kominára sme sa báli, keď sme neposlúchali, tak nás strašili, že pre nás príde kominár. Dvere sa nezamkýnali, tak sa zrazu zjavil vo dverách. Nikto nebol doma. Celé vyľakané sme dočkali pod stolom kým neodišiel. Istotne nás videl ale nechcel nás ešte viac vystrašiť.

 

Bábika

Bábiky som  si vyrábala sama, boli iba z drievok a zo šúpolia. Vlásky boli z kukurice, šatôčky mali ušité z handričiek. Aj tak to boli tie najkrajšie bábiky a dalo sa s nimi hrať. Chlapci sa hrávali s loptami z konských vlasov alebo z dreva vyrezávanými hračkami.

Keď boli apovka v Szolnoku odvedený, vyzeralo to, že bude vojna, doniesol mi stade krásnu porcelánovú bábiku a chlapcom hodinky. Ja som ju dostávala iba na chvíľku na pohranie a potom som ju vrátila do krabice. Bola to najkrajšia bábika akú som kedy mala. Rikkovcom, našim susedom, sa zrútil plot a tak som mala strážiť, aby prasatá neprešli do záhrady. Bábiku som si položila opatrne na stoličku. Keď sa však prasatá prerútili okolo, vybehla som za nimi. Škatuľa spadla a bábike sa hlava rozbila na márne kúsky. Plakala som tak strašne, že sa ľudia  zastavovali, že hádam mi niekto zomrel. Horekovala som, že keby sa aspoň hlava nebola rozbila. Mamovka  povedali, že vari ani za nimi nebudem tak plakať. Mala som potom ešte bábiku z Rumunska, tú mi kúpili keď sme boli na trhu. Tak som sa bála ísť s ňou cez hranice, schovávala som ju,  aby mi  ju nebodaj colníci nevzali.

Ani zmieňované hodinky nedopadli dobre. Zabudli si ich bratia vziať so sebou keď bola evakuácia  (nútený pochod na Nagyszénás v roku 1944) a keď sa vrátili do domu, nebolo po hodinkách ani stopy. Buď ich vzali Rusi alebo Maďari .

Sladké drievko 

Na Pitvaroši mnohí pestovali sladké drievko, účinné proti nádche aj chrípke. Aj my sme ho doma mávali. Mamovka ho mali v kasni odložené. Raz sa vybrali mamovka k svojim rodičom, apovka do spolku a my tri deti sme ostali samé doma. Brat Adam si zmyslel, že chce sladké drievko a našiel ho v kasni odložené vedľa zápaliek. Zápalky  poznal, lebo mu apovka robievali malý ohníček, a tak si ich zobral a urobil si kôpku neďaleko stohu slamy a zapálil. Ako však nosil tú slamu, tratil ju a vytvoril tak cestičku k stohu. Nezbĺkla len kôpka ale aj tá cestička ako zápalná šnúra k stohu a chytil sa horieť aj stoh. Hasili susedia aj hasiči a mamovka neboli doma. Dozvedeli sa čo sa u nich deje až keď sa ich susedy pýtali, že vari u vás horelo? Vtedy odpadli. Adam, ktorý sa naľakal čo to spravil, bežal do spolku a tam sa schoval pod stolom. Pod obrusom ho nebolo vidieť a bál sa aj ukázať za to čo vyviedol. Dlho ho hľadali v strachu či pri tom požiari nezhorel. Keď sa už našiel, bránil sa  tým, že sa nazdal že zhorí iba to „tutujíča“ (kukuríča).

Škola

Predtým než som išla do školy chodila som aj do úvody ako sme škôlku volali. Mali sme tam maďarskú učiteľku. Stalo sa, že boli tam detské latrínky, s drevenou podlahou. Jedna hnilá doska sa prevalila a učiteľka sa prepadla do jamy. Nestalo sa jej nič, ale bola celá umazaná. My deti sme vystrašene kričali. Dodnes si to pamätám. Ja som do úvody chodila len občas, nebola som tam zapísaná.

V škole sme sa museli učiť po maďarsky, nerozumela som čo sa učím, ale odrecitovala som to naspamäť. Najhorší  bol zemepis. Na začiatku každého vyučovania bola maďarská modlitba –Tanítás elott a na konci opäť modlitba – Tanítás után. Cez dlhé zimné večery som sa skláňala nad petrolejkou aby som si vedela urobiť úlohu. Elektrinu sme nemali, tá bola až keď sme sa presídľovali. Občas sa nad plameňom aj vlasy priškvarili. Cestou do školy som si zvykla kúpiť u Krnáčov malé griliáše. Boli to také valčeky z páleného cukru a orechov. Krnáčovci mávali pred domom stolík na ktorom boli maškrty rozložené a tomu deti neodolali. Na konci každého školského roka bola verejná skúška, pred všetkými, aby sme ukázali čo sme sa naučili. Učiteľ dával otázky a na tie sme odpovedali alebo sme recitovali. Pekne som spievala, a tak som si doma pospevovala školské pesničky – po maďarsky. Bratia ma posmievali, že békam a preto som prestala spievať. Aj divadlo som si zahrala, robila som anjela. Nepamätám sa koľko som mala rokov, keď nás maďarký učiteľ vyzval  aby sme v škole skandovali „Erdo viszza“  (naspäť zem). Asi bola nejaká politická situácia, tomu sme však nerozumeli. Základná škola bola 6 rokov, začala som chodiť v roku 1935, skončila som v roku 1941. Po skončení som išla na hospodársku školu ktorá mala trvať 3 roky, ale vojna mi štúdium prekazila. V apríli 1944 som ukončila ročník, školu zavreli. Po vojne už škola otvorená nebola a keď sme sa vysťahovali na Slovensko som už mala osemnásť. Do školy som už viac nešla. Na gymnázium chodilo z Pitvaroša málo detí, roľníckych vôbec, ale len z remeselníckych a takých pánskejších rodín. Chodili v rovnošatách a na hlavách mali čiapky.

U lekára 

Lekára bolo treba platiť, a tak kým nebolo niečo vážne sa k doktorovi nechodilo. Keď bolelo hrdlo, dobre ho vymastili a zabalili do teplej mokrej handry. Navrch suchú, aby sa dobre sparilo. Na kašeľ dávali mastný obklad na priedušky a bolo treba dobrým mastným chlebom zajedať. Kvôli celkovému ozdraveniu sa prikladali pijavice. To som videla ako sa napili krvi a boli obrovské, potom z nich vytlačili krv, dali ich do vody a asi znovu vedeli použiť. Ani ja som  lekárovi nechodievala, občas som si odrela kolená, zasypala som si ich prachom z cesty (čo nebolo veľmi múdre ani zdravé). Na Pitvaroši bol doktor u ktorého som bola prvý raz  keď boli v škole vši. Predo mnou sedela kamarátka s bohatým vrkočom, hlavy sme si dávali dokopy a naraz ma len začala svrbieť hlava, rozškriabala som ju až do krvi a vši si do rán ponakladali vajíčka. Plakala som, keď mi povedali, že treba vlasy ostrihať – taká dievčička sa už bez vlasov hanbí. Na vši sa dávali petrolejové zábaly, a tak sa mi také chrasty spravili na hlave, že som musela ísť k doktorovi. Jeho syn chodil s bratom Paľom do školy, vymieňali si desiate. On nosil do školy  tortičky a Paľo iba gergeňe z kukuričnej múky a jemu chutili práve tie. Aj doktor mi chcel najprv nechať ostrihať vlasy, ale že som plakala, dal mi nejakú masť a preliečil ma.

Horšie bolo ak niekto vážne ochorel, k doktorovi sa išlo až keď nebolo inej pomoci. Ak nebolo čím zaplatiť museli predať buď kravičku, alebo aj  kus poľa. Vypomohla aj ostatná rodina. Zdravotné poistky mali len tí čo robili v cukrovare alebo niekde vo fabrike. Ani k zubárovi sa nechodilo. Keď už zub veľmi bolel, holič ho vytrhol. Pri takomto zubárčení  už štyridsaťročné ženy vyzerali ako starenky. Zuby nemali, vlasy šedivé, od slnka vysušená pokožka, zrobené, v ručníkoch a širokých sukniach, ani nebolo divu, že som ich už brala ako  veľmi staré. Starí ľudia, ktorí už nevládali ťažko robiť obyčajne varovali malé deti keď ostatní robili na roliach. Ak niekto zomrel, v truhle ležal v izbe kde sa konal vyrastov – spievali sa pri mŕtvom nábožné piesne. Málokedy sa stalo žeby niekto pri truhle vykladal, plačky nemali. Truhlu na cintorín vynášali v sklenom pohrebnom voze ťahanom koňmi (ďáskoč). Náhrobné kamene boli betónové s ornamentom – ľudovým motívom. Príbuzných pozývali na kar.

Studňa

V každom dome mali váhadlovú studňu, pri nej válov z ktorého pil dobytok. Bola dosť hlboká, drevenými klátmi obohnaná kvôli bezpečiu. Na takej tyči bolo zavesené vedro a našikmo klada s ktorou sa vedro spúšťalo. Voda v studni bola tvrdá, používala sa na polievanie a pre zvieratá. Raz som skoro do tej studne spadla. Mali sme blízo strom – morušu a ja som vyliezla, aby som si naoberala aj pre deti čo tam so mnou boli. Jeden konár bol nahnutý až nad studňu a keď práve tam boli najzrelšie. Lenže ako som sa tam driapala, konár sa začal pod mojou váhou nakláňať až nad studňu. Vtedy začali aj všetky deti od strachu kričať a to započula susedka naňička Rikková, napokon aj ich Marka bola u nás. Práve lúpali hrach, nechali všetko tak a dobehli k nám. Aj ony sa vyškriabali na strom a pomaly ma ťahali za nohy a ja som sa posúvala naspäť. Takto mi zachránili život, lebo keby som do tej studne bola padla, dnes by som tu už nebola. Studňa v lete bola aj naša chladnička. Do vedra sme dali tak do štvrtiny vody a do toho sa dal hrniec s jedlom a spustilo sa to do studne. Nie až po vodu, studňu zasekli tak, aby vedro bolo vo vzduchu. Takto sme si zvykli chladiť aj melóny. No pretože voda na pitie ani varenie nebola, nosili sme ju z artézskej v kantách. Keď som si zmyslela, že chcem ísť do dediny, ponalievala som vodu do hrncov alebo s krhlou vyoblievala  chodník. Niektorí chodili po vodu s vozíkom a dávali si ju do suda, nemuseli potom chodiť tak často. Neskôr Neblovci spravili razenú studňu a to som už mala zo štvrtej ulice o tretinu bližšie. Ale na vodu som chodila rada, lebo šikovný frajer mi ju poniesol a ja som sa z domu von dostala.

Pili sme nielen vodu ale aj sódovku. Bola v takých sklených fľašiach s kovovou hlavicou a to bolo na výmenu. Sódovkárne boli na Pitvaroši dve, chodievali sme do obidvoch. Jednu mali Šebokovci pri stanici. Brávali sme naraz viac, keď už sa išlo s koňmi.

Kino

Prvý krát ma zobral do kina môj brat Paľo. Kino vtedy ešte na Pitvarosi nebolo, bolo treba ísť na Mezőhegyes. A tak ma zobral na bicykli cez rúru až tam. Kým sme tam prišli, bola som celá dotlačená. Aby sme dobre videli, išli sme dopredu. Prvý raz som také dačo videla. Keď sa naraz z plátna rútil na mňa rušeň, ja som myslela že vyjde na mňa a tak som skríkla a pritiahla sa k bratovi. Ten sa mi vysmial, že veď to je len obraz, že to nemôže vyjsť. A čo som ja vedela? Potom bolo kino už aj u nás, a že v dedine večer okrem mesiaca nič nesvietilo, išli ma moj apovka čakať z kina aby som sa nebála.

Zima

Zima bolo nudné obdobie, len som dobiedzala do mojich rodičov aby sme niekam išli. Mamovke som aj vlniak doniesla a ručník, že len sa už voľade vyberieme. Apovka vzali kolovrátok pod pazuchu a šli sme k mamovkiným sestrám. Tam sme sa my deti hrávali, kreslili a strihali si, zabávali, pravdaže pri petrolejkách. Pri tých sa aj vyšívalo, štrikovalo, tkalo a priadlo. Mamovka zvykli cez zimu tkať. Veľké krosná poskladali v prednej izbe ponaťahovali nite vo dvoch vrstvách ako horné a dolné  ako osnovu a člnok s niťami na útok šikovne lietal po celej šírke, nesmel preletieť ale ani sa zastaviť niekde v polovici. Potom zatlačili s dlhou hrebeňovou doskou aby látka bola pevná a hustá a prehodili vrchné a dolné nite. Na tkanie pokrovcov sa počas celého roka zbieralo obnosené šatstvo, to sa postrihalo alebo potrhalo na pásiky, namotalo sa na drievka a potom tkali podobne ako látky, ibaže namiesto nití sa do osnovy zatláčala látka.

Keď bol sneh mali sme najradšej keď bolo treba kone prebehnúť. Paľo zapriahol kone do saní. Mohla som si zavolať kamarátky a šli sme sa saňovať. Previezol nás až na Albert, boli sme zababušení v kožušinách, sneh len tak fŕkal koňom spod kopýt. Aj oni sa tešili, že sa môžu prebehnúť a nielen stáť v stajni. Paľo bol smelý a odvážny. Bol statný a mocný, patril k starším leventošom, chodil tam na výcvik a ten sa podobal vojenskému. Raz už to bolo za tmy prišiel Adam celý vystrašený, že na poli  po snehu behajú vlci. Paľo sa vyšvihol na koňa a hybaj hľadať vlkov. Napokon sa z toho vykľuli žriebätá, ktoré niekomu utiekli z maštale. Aj tak mali šťastie lebo by asi boli pomrzli. To, že Adam bol bojko bolo vidieť aj v lete, keď prišiel tiež v noci s tým, že videl sedieť na plote opicu a mala veľké oči len jej tak v tme svietili. Aj keď sa z toho nakoniec vykľula mačka, vždy keď som išla okolo toho plota pozerala som sa či tam neuvidím opicu. V zime sa kúrilo v peci, bolo tam pekne teplúčko, neraz sa stalo, že aj horelo, keď niekto viac priložil, začali iskry a plamene z komína šľahať a strechy boli iba z trstiny, tak ľahko horelo. Aj našim susedom Rikkovcom sa veru stalo, dívala som sa ako oheň oblizuje strechu no našťastie ho vodou aj za pomoci susedov uhasili. Trstinu na strechy rezali vždy v zime, chodili na ňu do rítu, bolo to taká barina smerom na Mezőhegyes kde okrem rákosia boli aj pijavice.

Zima boli aj Vianoce – Kračún. Na stole sme mali odrezaný konár zo stromu a ten bol vyzdobený ovešanými kockami cukru a orechami zabalenými v ligotavom papieriku. Mamovka vždy zasadili žito do taniera, tak aby bolo na Vianoce už pekné vysoké a zelené a v prostriedku bola sviečka, ktorú sme zapálili. Na štedrý večer sme išli do kostola, po kostole sme mali bohatú večeru – pečené klbásy, koláča, šunku. Po večeri sme spievali z modlitebnej knižky nábožné piesne. Na okno klopkali malí koledníci, ktorí tiež spievali nábožné piesne a dostávali či už jabĺčko, nejakú sladkosť alebo pár filierov. Aj mňa ako malú posielali mamovka, žeby som aspoň po rodine išla, ale ja som nechcela, pripadalo mi to ako žobranie. Mládež chodila s lampášmi na kostolnú vežu a tam spievali nábožné vianočné piesne. Bolo to krásne, ich hlasy sa niesli po celej dedine. Podobne sme trávili aj ostatné vianočné dni. Na Nový rok mamovka pekávali rejteše. Nijakú mimoriadnu oslavu Nového roka sme nemávali. Boli sme v kostole ale keď bola tancovačka, nemohla som chýbať. Vlastne som nechýbala na žiadnej tancovačke, aj s pár kamarátkami sme vždy zo zábavy odchádzali posledné keď už zahrali odchodovú. Najviac hrávali na tamborách, ale boli aj pikuláši.

Zima je aj čas zabíjačiek. Celý rok sme chovali prasiatko a v zime bol čas na klbásy, slaninu, tlačenky, hurky, masť a škvarky. Robil sa aj paprikáš z ušiek a ľadviniek a sárma. Na zabíjačku prišla celá rodina, večer po skončení si zasadli spolu za stôl. Chladničky neboli, tak sa muselo udiť a zavárať. Časť prasaťa sa rozdala po rodine a keď zabíjali oni, vrátili  zabíjačkové, tak bolo cez zimu stále čerstvé mäso. Po zabíjačke prišiel čas varenia mydla. Mastné zbytky sa uvarili s lúhom v starom kotlíku. Keď už tekuté mydlo kvackalo z varechy, bolo uvarené. Do obdĺžnika naukladali tehly, prikryli handrou a mydlo naliali aby tuhlo. Keď bolo tuhé, vždy sa z neho podľa potreby kus odpílil. Mydlo sme mali na celý rok, na spodku zostal hustý lúhový zvyšok a to sme používali na umývanie vlasov. Každý pondelok bol deň prania. V sobotu sme sa všetci kúpali, do izby sa donieslo koryto, nanosila a nahriala sa voda, najprv sa kúpali deti a potom dospelí, a tak na pondelok bolo dosť oblečenia na pranie. Pranie bolo náročné, bolo treba nanosiť vody, zohriať ju a v koryte ručne mydlom vyprať, potom zas vodu vynosiť. Nedeľa bol sviatočný deň, tu sme išli vyobliekaní do kostola, naobedovali sa, oddychovali a chodili po návštevách. V sobotu bolo treba aj vyriadiť a zašuchávať koňacienkami namočenými vo vode. Bolo to smradu, zem nesmela byť premočená, lebo by  popraskávala, potrebovala zaschnuť a zatial sa po nej nechodilo.

Rada som natŕčala uši keď sa chlapci rozprávali. Paľo ten sa rád vyfintil, musel mať nažehlenú košeľu, a to bola vec náročná, lebo žehličky boli na uhlíky, bolo ich treba nahriať aj ťažké boli a bolo treba žehliť opatrne, aby sa košele nezašpinili alebo nespálili. Vyparádený, keď za ním prišli kamaráti usadili sa v chyži a už len čakali kedy už zaspím aby sa mohli porozprávať. Ja som sa tvárila, že spím, ešte som si aj odfukovala, ale nespala som, a tak som sa vždy všeličo dozvedela.

Nové šaty

Šaty sme nekupovali hotové, ale nám ich šili krajčírky. Látka sa dala kúpiť aj u nás na Pitvaroši, keď prišiel báťa Csaban s nošou plnou látok a rozložil ich naproti u Šupalov. Vždy som bola medzi prvými aby som si vybrala, ale mamovka mi nemohli zakaždým šaty kupovať, veď on tam bol vari každý mesiac. Tak, keď videl, že sa teraz nedá vždy mi vravel: „Neboj sa Zuzka nabudúce ti krajšie prinesiem, toto sú len také hocijaké“. Chodil vlakom s tou nošou a zostával pár dní, kým nepopredal.

Nastali zlé časy vojny, nebolo látky na šaty a mladé dievčatá sa chcú parádiť. Najprv mi mamovka ušili šaty z látky tkanej doma, čo sa aj plachty z nej šili. Aj ju zafarbili, ale bola to tvrdá látka, nerada som ich nosila.

My sme nemali zlaté šperky, ale zato parádiť sme sa chceli. Na naušnice bolo treba mať prepichnuté uši a to som dokázala urobiť aj kamarátkam. Na prepichnutie som používala špiritusom vydezinfikovanú ihlu s niťou a keď už bolo ucho prepichnuté navliekla som na nitku aj korálku, aby dierka nezarástla, bolo treba s tou korálkou na nitke pohybovať. Takto dierka nezarástla a ani ucho nezahnisalo. Po niekoľkých dňoch už sa mohli dať naušnice  z čohokoľvek.

Sauna

V každom dome bola murovaná pec, pekne vybielená, dobre sa o ňu chrbát ohrieval keď bolo vonku zima. Každú sobotu sa pec riadne vykúrila a piekli sa chleby na celý týdeň.  Ako deti sme sa hrávali v kuckove, bol to taký zápecok, lebo pec mala štvorcový základ ale pec bola okrúhla a stála v rohu v izbe. O stenu sa opierala v izbe ale dvierka boli v kuchyni. Keď boli apovka prechladnutý, pec po pečení chleba sa vyčistila, vymietli všetku perňu. Bola ešte príjemne teplá a oni si vliezli cez tie malé dvierka do nej iba s plachtičkou posadili sa na šamlík a tam sa riadne vypotili. Von z pece sa dostali tak, že vystrčili hlavu z dvierok a mamovka ich vytiahli von. Aj ja som si tam zvykla doniesť šamlík a potila som sa tam s nimi. Neviem kde sa dozvedeli o takomto liečení. Periny už boli  pripravené a v posteli  potenie pokračovalo. Pec bola v izbe a dvierka boli v kuchyni. Mamovkina švagriná si na tie dvierka ako kryt dávala fotku mojich starých rodičov. Asi ich chceli mať na očiach. V kuchyni sa vykúrilo pri varení a zadná izba sa nekúrila.

Keď sa brat Paľo oženil spávali aj s mladou ženou v tej zadnej izbe, boli tam skrine s oblečením, periny a ostatné odložené veci. V lete sme obývali veľkú letnú kuchyňu kde sa varilo na kutke. Keď sme prišli na Slovensko, chceli sme mať aj tu pec, zavolali sme peciara a postavili si novú pec.

Baranček

Na jar boli práce na poli, robili ich najmä chlapi. Orba bola ťažká poľná práca, pomáhala som aj ja pri orbe, zatiaľ čo Paľo tlačil pluh do zeme čo najhlbšie, aby bola brázda dobre hlboká. Aj na pluh sa postavil. Ja som vodila koňa aby boli brázdy rovné. Jeden rok sme mali takého nespratníka, asi to nebol ťažný kôň, lebo sa spínal a veru ma aj do ramena pri vodení pohrýzol. Na koni som sa niekedy aj povozila. Sadila sa kukurica, fazuľa, mak, obilie, tekvice, zelenina, cibuľa a zemiaky. Bolo potom treba plieť, okopávať pretrhávať až kým sa nezberalo.

Jar bola aj zrodom nového života. Vyliahli sa kuriatka, kačiatka, prišli na svet prasiatka, kozliatka, teliatka, mávali sme aj ovečky. Aby bola hydina čím skôr, kôčky s podsýpali čím skôr na jar. Ovečiek nebývalo veľa, len zopár. Raz sme mali krásneho barančeka s ktorým som sa rada hrávala. Naučila som ho „baran baran buc“ a on bucol o moju hlavu, lenže baranček rástol a baran baran buc bol stále tvrdší úder. A potom už bucal aj znedazdajky zozadu, že ma aj prekotil, preňho to bola iba hra.  Potom som sa už pred ním schovávala. Ovečky aj barančeky strihali na vlnu. Mamovka ju potom spriadali na pradená a štrikovali svetre, alebo ponožky. Tie som sa naučila výborne robiť aj ja, tak som naštrikovala celej rodine aj do daru, susedom a aj širšej rodine. Napokon na zimu barančeka ostrihali, neskôr zabili, odrali z kože a bol z neho kožuštek. Mäso vyvesili na povale. Mrzlo tam a vždy keď sme chceli variť baraninu, kus sa odrezal na baraní guláš.

 Zuzana Chovančíková, rodená Juhásová na koni

(rodinný archív Vierky Mokráňovej, Senec)

 

Leto a jeseň

Ako deti sme chodili husi pásť. Niekedy sme na ne aj zabudli a husi zašli niekomu do poľa vtedy bolo zle. Hájnik husi zajal a odviedol na obecný úrad a majiteľ si ich musel prísť vyplatiť. Stalo sa mi, že som sa hrala a na husi som zabudla. Husi prišli domov samé a mamovka ich zavreli do porty a ja som plakala, že neviem kde mám husi. Dostala som poučenie, ale husi boli doma. Husie kŕdle sa vždy naučili v akom poradí idú domov, keď nebolo otvorené, sadli si pred dom a čakali. Neboli takú hlúpe ako sa hovorí, že hlúpa hus!

Na jar sa na záhradu posadilo žito alebo jačmeň a keď boli vyrastené, pustili tam sliepky, husi či kačky, a tie to pospásali. Potom až do jesene hrabali po záhrade. Na záhrade sa sadilo len to najnutnejšie čo bolo treba pri dome, nejaká tá zelenina, ostané bolo všetko na roli, či už krumple, hrach a ostatná zelenina, nikto to nezobral, veď každý mal to svoje a aj hájnik presne vedel čo je čie. Hrozno sa nepestovalo, iba mamovkin brat mal pár koreňov, inak sme kupovali, aj ovocie čo sme nepestovali a aj melóny. Po ulici chodievali hospodári s kočom a predávali. Nemali sme ani broskyne, iba Struhárovci mali a prevísali cez plot tak nás to deti lákalo. Na jeseň sa vykopávali zemiaky, lámala a zvážala sa kukurica, ktorá sa hneď na koreni ošúpala a vylomila, potom ju v košoch nosili na voz a doma z voza vynášali na poval. Pozberali sa aj tekvice, ktoré sa sadili do kukurice,  keď sa reseľovali v zime pre zvieratá, my sme si upiekli tekvicové jadierka. Vyberala sa repa. Na strniská sme vyháňali husi.

Voľakedy sme sa netrápili s odpadmi, žiadne neboli. Handry sa použili na tkanie pokrovcov, zelený odpad išiel zvieratám na kŕmenie, papier a drevo sa pálili, slama sa podstielala pod zvieratá alebo sa s ňou kúrilo, maštaľný odpad bol hnoj ktorý sa vyvážal na polia.

Leto bola robota na roli od včasného rána až do tmy, žatva, zbery, kosenie. Žatvu sme už robili so strojom. Antalovci mali mláťačku, s ktorou chodili gazdom vymlátiť obilie. Žatva bola veľká udalosť, dobrá úroda znamenala bohatý stôl.

Leto bol aj čas veľkých búrok, keď sa ľudia museli ponáhľať aby pozbierali úrodu. Naproti  druhí susedia vedľa Šupalovcov boli otec s matkou hrabať seno a prikvačila ich búrka. Tak si ňanička prehodili hrable cez rameno a ponáhľali  sa aj so synom domov, na pažiti pri cintoríne do nich udrel blesk, syna omráčilo a keď sa prebral z bezvedomia ležali vedľa  mama mŕtva, náš Paľo ich potom zviezol na voze. Syn odvtedy celý život koktal. Úder blesku som videla aj ja na vlastné oči, keď sme boli s apovkom robiť kríže na roli, išla veľká búrka. Apovka dali kosu ďaleko od nás a do jedného snopu sme sa schovali. Neďaleko bola velikánska višňa, blesk udrel do nej a strom sa rozčesol na dvoje.

Ale najkrajšie boli pokojné  letné večery, keď si ženy po robote posadali na ulici pred domami na šamlíky a rozprávali sa. To bol ich oddych. V nedeľu sa robilo len ak išlo o záchranu úrody, inak to bol deň, keď sa svätilo – doobeda bol kostol, predtým už mamovka navarili, apovka sa oholili, uzerali sa v otáčavom zrkadielku so šuflíčkom, v ktorom boli britvy, po kostole ostali už v sviatočnom oblečení, poobede sa čítala biblia alebo z modlitebnej knižky a chodilo sa na návštevy.

Presídlenie

Vojna sa skončila, prišiel rok 1947 a s ním agitácie na návrat na Slovensko. Chodil aj Husák. Presvedčovali, že sme Slováci, a tak patríme  na Slovensko, že sa všetci nasťahujú do jednej dediny, tak ako žijú spoločne tu budú aj na Slovensku. Ešte si všetci pamätali aký bol postoj Maďarov cez vojnu, že utopiť Slovákov v rieke. Tak sa chystalo sťahovanie. Robili sa aj agitácie s tancovačkami a my sme chceli so Zuzkou Kováčovou tiež ísť na tancovačku, lenže mali sme pestovať malú Anku, moju neter. Kolísali sme ju v kolíske tak, že lietala zo strany na stranu a ona nie a nie zaspať. Už už sme mysleli že môžeme odísť, ostatná rodina už tam bola, len my sme museli varovať ale kde len nadvihla hlavičku a kuk usmievala sa nám, oči ako sova. Kým sme ju uspali schôdza sa skončila, bolo aj po zábave. Všetko sa naplánovalo na veľké sťahovanie. Spísali majetok, pôdu. Každý dostal jeden vagón do ktorého sa naložil dobytok, zvieratá a vlaky s rodinami sa pohli na Slovensko. Opustili sme rodnú dedinu aby sme sa už do nej nevrátili. Iba zopár rodín sa neodsťahovalo, medzi nimi aj mamovkin brat Martin, už nebol najmladší, deti nemali a tak zostali. Išli sme posledným transportom 14. mája 1947. Vlak zastal v Szobe a čo to nášho psa Bobiho pochytilo neviem, naraz zoskočil z vagóna a hajde bežať po stanici preč. A ja za ním. Lenže pes bol vrtký, ja som za ním nestačila a naraz sa vlak pohol. Ostať som v Maďarsku nechcela, tak som vyskočila do jedného vagóna k jednej rodine čo sa tiež prevážali na Slovensko. Strachovali sa o mňa naši kde som sa podela. A milý pes si iba zabehal a potom skočil apovkovi rovno do náručia. Cesta trvala tri dni. Pri zastávkach sme dostávali vodu, aj nutnú starostlivost. V Štúrove sme dostali presídlenecké preukazy a peniaze na výdaje. Neskôr nám ešte dali oblečenie dodané cez UNRA. Sľubovalii nám, že dedinu presídlia celú do dediny na Slovensku. Aké bolo naše sklamanie, keď nás rozdelili do viacerých  miest. Pridelili nám dom, ktorý mal byť primeraný tomu čo sme zanechali v Maďarsku. Lenže ten si vybrala iná rodina. Tak sa apovka  uľútostili a zobrali iný dom. Nasťahovali sme sa v Senci na Kollárovu ulicu. Dom bol v hroznom stave. Maďari čo sa museli vysťahovať povytrhali dlážky, porozbíjali všetko. Na ulici po nás tunajší  pokrikovali „Pitvaroši“, kadečo po nás hádzali. Zatiaľ čo my sme sa sťahovali dobrovoľne, Maďarov vysťahovali násilím. Roztrhali rodiny podľa toho či sa hlásili ku Slovákom alebo k Maďarom. Boli to tie nešťastné Benešove zákony. Leto 1947 bolo horúce a suché, nebola úroda, zvieratá hynuli. Zem tu nebola taká úrodná ako v Maďarsku, už sme aj obanovali, že sme sa nechali nahovoriť. V Senci nebol  ani  len evanjelický kostol, ten postavili až v roku 1951, nič dobré nás tu nečakalo. Ani v Maďarsku sme nemuseli toľko rozprávať po maďarsky ako tu. Pridelili nám role aj vinohrad. Moja najlepšia kamarátka Zuzka Kováčová  sa vybrala budovať Dedinu mládeže, veľmi mi chýbala. V cudzej krajine sme sa ocitli bez  peňazí, ťažko bolo tu začínať. Chodili sme aj s kamarátkami po Bratislave a hľadali si nejakú pácu, len tak, na čo sme cestou natrafili. Videli sme továrne, tak sme sa boli opýtať, ale nikde nás nechceli. Aj vo vinohrade sme sa boli pýtať ani tam nás nebolo treba. Aj do Sládkovičova do cukrovaru sme zašli ale tam už mali tých čo sa z Pitvaroša dosťahovali a bývali v Sládkovičove. S ďalšími štyrmi kamarátkami sme si napokon našli brigádu v Bratislave v Stolwerku zobrali nás všetky  na sezónne práce. Veru mnohí obanovali toto presídlenie.

Autorka spomienok: Zuzana Chovančíková, rodená Juhásová

Spomienky zaznamenala a spísala dcéra Vierka Mokráňová

Tento záznam bol publikovaný v Články . Uložiť odkaz do záložiek.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *