Spomienky Jána Kožucha na vojnu

Vojna, slovo krátke a zároveň tak kruté. Skrýva v sebe utrpenie, bolesť a ničenie. Sprevádza ľudstvo od prvopočiatkov po súčasnosť.  Bohužiaľ i v dnešnej dobe nie je mier samozrejmosťou a vojnu cítime aj v našom bezprostrednom susedstve. Naši predkovia vojny priamo zažili a nedobrovoľne museli umierať za iných a bojovať, aby sami prežili. Storočie dvoch svetových vojen výrazne zasiahlo aj do života Pitvarošanov. Mnohé rodiny stratili svojich blízkych, susedov a známych. Každý kto sa vrátil z frontu potom ešte dlhé roky rozprával rodine i známym o svojich skúsenostiach s vojnou. Jedným z Pitvarošanov, ktorý bojoval v druhej svetovej vojne bol i Ján Kožuch (1913-1984).

Spomienky Jána Kožucha na vojnu zaznamenal jeho syn Michal Kožuch (1947-2022) nasledovne:

Otec bol nedobrovoľným účastníkom 2.svetovej vojny. Nikdy nevykonal žiadny hrdinský čin. Mal doma mladú, 23 ročnú manželku a trojročného synčeka Jána, ktorého vlastne ani poriadne nevidel, ale chcel žiť a vrátiť sa domov. O vojne mi ako chlapcovi dosť často rozprával. Spomínal na niektoré príhody, ktoré tam zažil. Žiaľ po tých rokoch, si už spomínam len na niektoré.

Na návšteve z vojny, doma na Pitvaroši. Z prava Ján Kožuch a Mária Kožuchová, rodená Šupalová.

(rodinný album Anna Neveri, Pitvaroš)

Pochádzal z Pitvaroša, vtedy čisto slovenskej obce, ležiacej na juhu Maďarska. Po vypuknutí vojny musel narukovať do maďarskej armády. Maďarsko bolo jedným z hlavných spojencov Nemecka. Takto ako vojak sa dostal aj hlboko na územie vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Nebol zaradený priamo do prvých línii. Bol pridelený k zásobovačom, jednotke ktorá zabezpečovala prevoz materiálu všetkého druhu z tylu do prvého sledu (potraviny, náboje, šatstvo, atď.). Prevoz sa vykonával konskými povozmi, vedenými kočišmi. Otec sa podieľal na prideľovaní a triedení tohto materiálu.

Vojaci pri kočoch

(archív Juraj Majo, Bratislava)

Stalo sa ale, že sa dostal s vojakmi prevážajúcimi materiál aj do prvého sledu. Zákopy tvorili front, za ktorým už nebolo nič, len o pár sto metrov sovietske zákopy. Keďže už bol na takomto mieste, premohla ho zvedavosť. Spomínal: „Vystrčil som hlavu zo zákopov, ale než som si uvedomil, že tam ani vlastne nič nevidím, zasvišťala mi guľka vedľa ucha. Okamžite som sa skrčil a už nikdy viac som na takéto veci nebol zvedavý.“

Pamiatkou na vojnu je priložená kresba od jeho spolubojovníka, ktorý musel byť veľmi nadaný. Vznikla počas voľných chvíľ na fronte.  Podoba je naozaj dokonalá. Na kresbe sa vynímajú tri hviezdičky. Z toho je vidieť, že ako obyčajný vojak, to otec dotiahol do podpráporčíckej hodnosti. Jeho vrstovníci na Pitvaroši spomínali, že takú hodnosť v obci nedosiahol nikto iný. A tí, čo mali možnosť s ním slúžiť ešte pred vojnou (uvádzal mesto Szeged), spomínajú, že túto hodnosť nikdy nezneužil. Naopak, ak bolo v jeho silách a možnostiach, tak každému pomohol, čím si získal ich autoritu.

Ján Kožuch, kresba od neznámeho vojaka

(archív Michal Kožuch, Senec)

Keďže slovenčina a ruština sú príbuzné jazyky, často pôsobil aj ako tlmočník. Začo si vyslúžil u svojich nadriadených pomerne veľký rešpekt. Ako Slovák sa vedel dohovoriť s každým Rusom. A keď to už inak nešlo, tak sa používali posunky. Maďari sa totiž s Rusmi pri náhodných príležitostiach v žiadnom prípade nevedeli dorozumieť.

Zažil všeličo, hrôzy vojny, utrpenie ľudí. Spomínal, že videl ako fašisti vešali dedinčanov, resp. partizánov. On sám sa na tomto nepodieľal. Najviac ho ale prekvapilo, že vešaní sa nielenže nebránili a neprotestovali, ale naopak s osudom ako keby boli zmierení a v mnohých prípadoch si slučky od povrazov sami nasadzovali na krk.

V zákopoch zažil množstvo náletov, bombardovaní, delostreleckého ostreľovania a ako vravel, vždy mal strach. Neexistuje v takýchto momentoch vojak, ktorý by nemal strach. Nikdy si nebol istý, či sa dožije konca tejto kanonády. Aby strach zahnal, vždy keď to začalo a mohlo trvať aj niekoľko hodín, vždy sa snažil ak to len bolo možné nájsť si miesto, kde si ľahol a snažil sa zaspať, nech túto hrôzu prespí a ak sa zobudí, aby už bolo po všetkom.

Ján Kožuch, rok 1942
(rodinný album Ján Kozsuch, Senec)

Spomína, ale aj na veselšiu príhodu. Vojaci často boli mimo domu aj viac ako jeden či dva roky. Jednému vojakovi došiel list od manželky, kde mu napísala, že je v druhom stave. Aby jej odpísal, aké má dať dieťatku meno, keď sa narodí. Mladý sa pochválil pred spolubojovníkmi a ako to už chodí, vždy sa nájde aspoň jeden, ktorý má pripravenú najvýstižnejšiu odpoveď. Ten mu poradil, že ak to bude chlapec, tak nech mu dá meno Tamás (slovensky Tomáš). Vojak sa ho opýtal:

Otázka: „Mér Tamas?“ (Prečo Tomáš?)

Odpoveď: „Baszta más.“ (Jebal iný).

Za toto slovo sa ospravedlňujem, boli to vojaci. Odpoveď je výstižná a hlavne sa to v maďarčine fantasticky rýmuje.

Vojaci pri fotografovaní. Sediaci, prvý z prava Ján Kožuch.

(rodinný album Ján Kozsuch, Senec)

Začiatkom roka 1944 utrpeli fašisti drvivú porážku. Otec sa v tej dobe nachádzal v priestoroch miest Starý Oskol a Nový Oskol. Vojaci stratili velenie, rozpŕchli sa, každý ratoval sám seba. Otec sa rozhodol, že keď aj pešo, tak pôjde domov. Prvá prekážka na ktorú narazil bol železničný násyp, ktorý musel prekonať. Násyp bol ostreľovaný Rusmi. Všimol si, že cez násyp prebiehali vojaci a veľa ich zostalo ležať na násype. Vedel, že ak chce prežiť, musí aj on tento násyp prekonať. Nemal inú možnosť. Ako spomínal: „Zaťal som zuby a päste a začal som utekať, čo mi sily stačili. Pritom sa mi zdalo, že to strašne dlho trvá a bežím veľmi pomaly. Odvtedy viem, že keď má človek strach, nedokáže rýchlo bežať. Má strašne ťažké nohy. Počul som ako lietali guľky popri mne. Ale prebehol som. Utekal som až do úplného vysilenia a vyčerpania až kým som vládal.“

Celú trasu až domov na Pitvaroš absolvoval na vlastných nohách. Trvalo mu to asi jeden a pol mesiaca a musel prekonať najmenej 2000 km. To vtedy ešte ani nemal tušenie, čo všetko ho môže po ceste stretnúť. Najväčšími prekážkami boli pre neho zima a hlad. Keď došiel domov, niekedy začiatkom marca, vážil okolo 35 kg.

Proti „ruskej zime“ sa chránil tým, že si zobral od jedného mŕtveho vojaka deku a tú potom nosil stále so sebou. Najhoršia bola noc. Kto nemal deku, ráno bol zamrznutý. Preto každú noc sa do nej zatočil. Po ceste videl mnoho zamrznutých vojakov. Boli však aj takí, ktorí kvôli hladu deku vymenili za jedlo. Tí sa ale väčšinou rána nedožili. Deka ako spomína, mu zachránila život. Pripomínam, že bola tuhá zima.

Čo jedol a ako prekonával rieky, prípadne iné prekážky po ceste, to som sa ho ako chlapec žiaľ nikdy nepýtal.

Spomínal príhodu. Ako sa približoval k jednému hospodárstvu, vyšla na dvor nejaká žena (bárišňa) a niesla niečo v rukách. Potom počkal až sa vrátila späť do domu. Otec zistil, že niesla pomyje, ktoré vyliala do pomynáka. Potešilo ho, že pomyje sú ešte teplé. Spomínal: „Napil som sa z nich, koľko sa len do mňa zmestilo. Nikdy v živote, predtým a ani potom, som nič chutnejšieho nejedol.“ Hlad je najlepší kuchár.

Život však prináša aj paradoxy. V roku 1947 sa Pitvarošania presídlili na Slovensko. Otec aj s rodinou sa dostal do Veľkých Úľan. Tu v roku 1949 bolo založené jednotné roľnícke družstvo (JRD). Do odchodu na dôchodok (v roku 1973) pracoval ako skladník. Patril do generácie, ktorá inak ako poctivo pracovať ani nedokázala. Obec sa im odvďačila tým, že umožnila jemu a ešte asi dvom jeho vrstovníkom, tiež účastníkom vojny, aby sa za odmenu dostali do bývalého Sovietskeho zväzu. Bol to týždenný zájazd, počas ktorého sa dostali aj do Kyjeva. Tam si uvedomili, že sa vlastne vrátili do blízkosti priestorov, kde boli prakticky pred asi 30-timi rokmi. Večer na izbe sa medzi sebou rozprávali, že aký by boli domáci prekvapení a ako by sa asi zachovali, keby sa dozvedeli, že oni tu už v minulosti boli, ale s úplne inými úlohami. Zájazd ich nadchol. Boli veľmi spokojní.

Cesta Jána Kožucha domov zo Starého Oskolu na Pitvaroš

(mapový podklad: maps.google.com)

 

Venované pamiatke Michala Kožucha (1947 – 2022)

 

Ak máte doma spomienky, prípadne staré fotografie Vašich predkov, príbuzných a známych Pitvarošanov  veľmi radi ich zverejníme na stránke www.pitvaros.sk. Vaše spomienky, text, fotografie i akékoľvek staré veci spojené s Pitvarošom nám môžete poslať na adresu: pitvarosania@gmail.com. Spolu tak tvoríme mozaiku života Pitvarošanov.

Autor článku: Michal Kožuch

 

Tento záznam bol publikovaný v Články . Uložiť odkaz do záložiek.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.