Vybrané obrazy zo života na Pitvaroši

Aký bol vlastne voľakedy Pitvaroš? Najlepším zdrojom, žiaľ dnes už veľmi vzácnym, sú spomienky pamätníkov – starých Pitvarošanov, ktorí obraz Pitvaroša a život Pitvarošanov zachytený na starých fotografiach vedia oživiť svojimi spomienkami a príbehmi. Každý jeden príbeh, každá jedna spomienka či fotografia svojim kúskom skladá obraz života na Pitvaroši. Ako jednotlivé kúsky do mozaiky, ktoré spolu do seba zapadajú a sprítomňujú tak duch starého Pitvaroša tým, ktorí ho už nezažili. Na stránke www.pitvaros.sk je zámerom prinášať nielen pôvodné spomienky a fotografie ale aj podať staré veci v novom šate a oživiť minulosť i novým, netradičnejším spôsobom.

Nechajme teda oživiť staré fotografie a priblížme si aspoň stručne niektoré obrazy zo života na Pitvaroši prostredníctvom počítačových vyobrazení života a udalostí, ktoré sprevádzali v minulosti Pitvarošanov. Počítačové vizualizácie predstavujú podobu Pitvaroša v 40-tych rokoch 20. storočia a jednotlivé scény sú príkladom života v tejto obci. Vo vizualizáciách boli použité výrezy zo starých fotografií. Na fotografiách sú Pitvarošania, tak ako ich zachytil fotograf. Jednotlivé vizualizácie, i ďalšie nezverejnené, sú prepojené do videa, ktoré je na DVD prílohou publikácie Pitvaroš na starých fotografiách.

 

Pitvaroš

Čarovný svet starých pohľadníc miestami až romanticky vykresľuje ulice, stavby a atmosféru starých časov vidieckych obcí a mestečiek. Pitvaroš nebol výnimkou. Dlhé rovné ulice, husto posiate alejami stromov lemovali rady prevažne nabielo okalených domov. S dvoma malými drevenými okenicami  a štítom do ulice vytvárali špecifický kolorit dolnozemskej obce Pitvaroš. Pitvarošania boli hrdí na veľkoryso a priamo vymerané ulice z ktorých sa dalo dovidieť z jedného konca na druhý. Pamätníci sa vo svojich spomienkach i dnes po nich prechádzajú a spomínajú, kto mal aký dom a aký gazda tam býval. Do dediny zo štyroch svetových strán vstupovali dlhé rovné ulice lemované bielymi pätníkmi, alejami agátov a drevenými stĺpmi podopierajúce telefónne vedenie tiahnuce sa naprieč obcou. Hlavnými tepnami prechádzajúcimi Pitvarošom boli Medzovská ulica a Veľká ulica (dnes Mezöhegyesi u. a Kossuth Lajos u.). Nespevnené ulice boli čisté a vyzametané, lemované z oboch strán zástavbou domov s hlbokými jarkami a vysadenými agátmi. Jednoliatosť radov bielych domov prerušovali farebné fasády domov. Vyhladené fasády sa striedali s ozdobnými motívmi na omietkach. Honosnejších a bohato zdobených domov bolo poskromne. Z pravidelne opakujúcej sa zástavby štítových domov sa vynímali domy v tvare L – „na uhľe“. Vypĺňali rožné priestory medzi ulicami. Často slúžili na obchod alebo služby.

Centrum života Pitvaroša sa sústreďovalo v okolí evanjelického kostola. Tu boli sústredené i najdôležitejšie objekty v obci – obecný dom, artézska studňa na koleso, škola, škôlka, trhovisko, stará cirkevná škola, kúsok ďalej pošta, modlitebňa apoštolov, lekáreň a veľká krčma. Práve vyobrazenia týchto budov a obchodov sa opakovali na starých pohľadniciach. Najčastejším námetom pitvarošských pohľadníc bol evanjelický kostol, ktorý je i dnes vďaka svojej mohutnosti a jedinečnému architektonickému spracovaniu dominantou obce. Keď cestujete na Pitvaroš, prvé, čo z diaľky uvidíte je práve hrdá veža kostola.

Centrum Pitvaroša

Panoráma Pitvaroša

Dom

Dom okrem príbytku symbolizuje rodisko, spomienky na detstvo, mladosť, dedičstvo predkov a kultúru bytia. Ako rodisko má každý len jedno, tak i spomienky na dom boli a sú vždy jedinečné. Dom bol na fotografiách často zátiším žitia, práce, osláv i lúčenia so zosnulým. Predstavoval miesto radostí i trápenia Pitvarošanov. Na Pitvaroši sa nefotografovalo často, ale azda v každom rodinnom albume sa nájde fotografia rodiny stojacej pred svojim domom. Preto i posledná fotografia pred presídlením do novej vlasti bola práve pred vlastným domov. Fotografovanie a fotografie interiérov domov bolo však vzácnosťou. Dom bol obrazom nielen bohatstva a postavenia svojho majiteľa ale podľa čistoty a poriadku domu a dvora sa dalo určiť aký gazda a aká gazdiná v ňom bývajú. Jednoposchodové domy boli z nepálenej tehly alebo z vybíjaných múrov. Sedlová strecha, bola pokrytá najprv trstinou, neskôr škridlami. Stavali z materiálov, ktoré im dolnozemská rovina poskytovala. Domy najčastejšie natierali na bielo vápnom. Niektoré fasády zdobili dekoratívne prvky. Štíty s povalovými otvormi bývali zdobené geometrickým alebo rastlinným motívom. K domu boli pristavané hospodárske časti s domácimi zvieratami. Ťažiskom bol roľnícky dvor, ktorý musel poskytovať rodine priestor nielen na bývanie, ale i na vykonávanie najrozličnejších hospodárskych činností. Prirodzenou nevyhnutnosťou bola sebestačnosť a samozásobovanie rodiny. Nejeden dom skrýva v sebe pohnuté osudy svojich obyvateľov. Príbehy ľudí z čiernobielych fotografii a ich životy poznačené tvrdou prácou, vojnou, presídlením ale i duchovnou čistotou a krásou každodenných ľudských okamihov.

Tradičný pitvarošský dom

Na Pitvaroši sa vstávalo skoro ráno. Bolo treba postarať sa o domáce hospodárstvo a nakŕmiť domáce zvieratá. Rodinný život spojený so všetkými povinnosťami a prácami začínal už od rána.

Ráno na Pitvaroši

Kraviari a kanási

Ráno sa ulicami Pitvaroša ozývalo pukanie karikášov. To kraviari oznamovali ľuďom, aby prichystali a vypustili svoje kravy na ulicu, kde ich už čakali. Predtým ich bolo treba napojiť, učesať a umyť chvost. Kravy sa dojili ráno a večer. Pásť sa začínalo ráno o šiestej, so skracovaním dní sa chodievalo neskôr. Páslo sa do šiestej. Kraviari prešli ulicami a pred cintorínom počkali na ostatné kravy. Na okrajoch stáda museli merkovať, aby kravy nezrútili múriky záhrad alebo aby nezbehli do obilia. Pri pasení im pomáhali psi. Po zhromaždení všetkých kráv, šlo stádo na kravskú pažiť. Po napasení kráv sa išlo späť do obce. Šlo sa dvoma smermi: po Medzovskej ceste a po Kostolnej ulici. Zastavili sa pri Malej, Veľkej a Tretej ulici, kde sa kravy samé oddelili a išli domov. Každá vedela, kam má ísť a pred domom zahučala. Niekedy sa stalo, že sa krava zatúlala. Ak gazdovi krava neprišla domov, kraviari ju museli hľadať.

Na Pitvaroši bolo pred druhou svetovou vojnou 200 až 300 kráv a 4 býci. Kravy sa chovali nielen kvôli mäsu a mlieku, ale aj kvôli hnoju. Kravy pásli kraviari. Kraviarov volili rovnako ako obecných čejsov. Ľudia sa zišli v obecnom dome, v „právnej chiži“. Volili ich pred novým rokom, hlasovaním. Kraviari dostávali „kraviarske listy“ – každý majiteľ kravy ho doniesol kraviarovi. Boli na ňom počty a typ kráv. Ten neskôr odovzdali do obecného domu, pretože už po týždni poznali všetky kravy. Každá mala svoje meno (Straka, Žofa, Róža, Borca, Julča) a naňho počúvala. Vlastník kravy platil daň obecnému domu. Platilo sa, aj keď bola teľná krava, alebo keď bol býk pripustený na kravu. Kraviari dostávali plácu od ľudí. Chodili ju vyberať z domu do domu, raz do roka, obyčajne na Turíce. Bolo to približne 1 pengő za kus alebo 5 litrov obilia na kravu. Na 1 kravu dostávali aj slaninu, chlieb a bôb. Namiesto chleba podaktorí dávali múku. Pásť kravy sa začínalo 1. mája. Na pastvu sa vyháňalo každý deň, aj v daždi. Páslo sa až do Martina, 11. novembra. Keď už boli biká väčšie, nechodili von a boli zavreté v ohrade, v obecnom dome  na Kostolnej ulici. Pasenie kráv na pažiti na Pitvaroši postupne zanikalo po kolektivizácii v roku 1948. Tým z Pitvaroša odišla ďalšia časť jeho dlhoročného koloritu.

Kraviari zbierajú kravy z domov

Kravská pažiť

Pasenie kráv na kravskej pažiti

Ráno sa vyháňali na pašu nielen kravy ale aj ošípané. S nimi sa chodilo na svinský ňomáš (priestor od Pitvaroša smerom na Ambrózfalvu). Pásli sa od piatej ráno do piatej večer. Pastieri svíň sa volali kanási. Za edon čas bol kanásom Šramo, Maďar, Ondrej Konečník, Ján Kuča, Martin Garaj a Pavel Tichák. Obec mali rozdelenú po uliciach. Mali dlhý bič s krátkym poriskom – karikáš a trúby. Kanási chodili von po celý rok, okrem dní, keď bola príliš veľká zima alebo bolo veľa snehu.

Pasenie ošípaných na ňomáši

Svinský ňomáš

Práce na poli, pri robote

Vznik obce bol od prvopočiatku úzko spojený s pôdou. Prví osadníci prišli na pitvarošskú pustu so snahou obrábať a zúrodniť opustený chotár. Pôda dávala ľuďom živobytie vykúpené tvrdou prácou. Bola ich druhým domovom. Miestom, kde trávili počas roka väčšinu dní. Mozoľnaté ruky starých gazdov odovzdávali skúsenosti mladým. Stvrdnuté dlane Pitvarošanov ostro kontrastovali s ich mäkkým a dobrým srdcom.

Život Pitvarošanov bol nielen bytostne spätý s pôdou, ale prácam na poli podriaďovali i svoj osobný život a rodinné udalosti. Do prác na poli a okolo domáceho hospodárstva sa zapájali už od mladého veku. Deti na strniskách pásli husi a na okolitých pažitiach kravy a ošípané. Tí starší pomáhali rodičom pri okopávaní, žatve a aj pri mláťačke. Príchod mláťačky do dvora domu bola veľká udalosť. V čase žatvy sa obcou od skorého rána rozliehalo hučanie a prach parných a neskôr motorom poháňaných mašín. Boli pomocníkmi, ale i obľúbeným zátiším pracovného života Pitvarošanov na starých fotografiách. Malý pitvarošský chotár neposkytoval dostatok práce pre všetkých jeho obyvateľov. Mnohí v lete odchádzali za robotou do okolitých chotárov.  Časté sú fotografie stojacich nájomných pracovníkov („napsámošov“) s hrubým chlebom v ruke, „kantou“ čistej vody a od slnka opálenou, ale usmiatou tvárou.

Ani po rokoch z vyblednutých starých fotografií nevymizli usmievavé pohľady ľudí zachytených pri robote. Fotografovali sa najmä v kolektívoch, individuálnych postáv bolo málo. I v tom sa odráža silný spoločenský duch Pitvarošanov a ich vzájomná súdržnosť. Pitvaroš bol ako jedno veľké spoločenstvo. Bol miestom, kde si ľudia navzájom pomáhali, a kde bol dobrý sused tou najlepšou rodinou.

Práca na poli

Fotenie pri mláťačke

Sálaše

V súvislosti s poľnohospodárskou činnosťou vznikali na Dolnej zemi aj nové formy rozptýleného osídlenia – sálaše. Hospodári krátko po usadení sa na svojich poddanských usadlostiach zistili, že sa nevyplatí za zemou vzdialenou často 4 až 5 km od domu chodiť každý večer na voze a druhé ráno sa vracať. Preto si robili spočiatku iba jednoduché, do zeme zapustené obydlia vonku v poli, aby boli chránení pred nepriazňou počasia, prípadne aby tam v období prác mohli nocovať. Sálaš bol tichou oázou, obklopenou zvlnenými lánmi obilia a inými plodinami. Spočiatku sa tam ľudia zdržiavali iba v lete, postupne krmivo, maštale a ich zariadenie premiestnili na sálaš a začali tam aj bývať. Sálaš tvorila obytná budova s hospodárskou časťou, ohradená dreveným plotom. Uprostred dvora stála váhadlová studňa. Objemnými drevenými vedrami z nej vyťahovali vodu, potrebnú na varenie, pitie a pre statok. Zo statku sa chovali kravy, bravy, hydina a kone. Chotár  Pitvaroša nebol veľký, a tak tam neboli sálaše, avšak Pitvarošania bývali aj robili na okolitých sálašoch susedných obcí. Niektorí mali svoje domy aj v Pitvaroši a dávali ich do nájmu. Na zábavy, do kostola a do školy chodievali do okolitých obcí. Život na sálašoch dával ľuďom väčšiu národnú slobodu.

 Momentka zo života na sálaši

Povolania a remeslá

Hoci bol Pitvaroš výrazne poľnohospodárskou obcou, niekoľko obyvateľov sa venovalo remeslám, často poloprofesionálne alebo úročiac znalosti, ktoré získali zručnosťou a praxou. Aj keď pre väčšinu Pitvarošanov bol zdroj obživy naviazaný na poľnohospodárstvo, pre mnohých bola možnosť práce v inom odvetví vítaným príspevkom do rodinného rozpočtu. Medzi rozšírené remeslá patrili na Pitvaroši obuvníci – šustri, ktorí sa združovali vo viacerých dielňach, kde pracovali spolu s učňami. Obuvnícke dielne v 40. rokoch 20. storočia vlastnili napríklad: Juraj Miklovic, Pavel Német alebo Michal Feješ.

Niektorí Pitvarošania sa venovali aj tesárstvu (napr. Michal Tóth), stolárstvu (napr. Ján Szatler), vyrábali metly (Štefan Lindák), vlastnili kováčsku vyhňu, pracovali ako obchodníci s rozličným tovarom alebo napríklad vyrábali sódu (Juraj Králik, Adam Šebok), či pracovali v mlyne (napríklad Štefan Koncoš a František Emődi). Medzi miestnymi remeselníkmi boli aj krajčíri (napr. Štefan Zaťko, Michal Urbančok, Juraj Hodák), holiči (napríklad Alexander Gémesi, František Šumer, Ján Majo). Aj keď väčšina remesiel a povolaní bola výlučne v rukách mužov, niektoré ženy sa venovali výrobe cukrárskych výrobkov (Katarína Krnáčová), prípadne trhovníctvu (napríklad Judita Šuľanová) a krajčírstvu (Zuzana Kovácsová).

Významnú úlohu zohrávali aj funkcionári obce, ktorých predstavovali napr. richtári, notári, sudcovia z ľudu, správcovia mlyna, či iného obecného majetku, prísažní, či pôrodné babice. Aj Pitvaroš tak bohatstvom rozvoja lokálnych nepoľnohospodárskych remesiel poukázal na životaschopnosť a umnosť jeho obyvateľov pri riešení takmer každodenných životných výziev.

Pred obchodom na Medzovskej ulici

Mlyn

Prvý mlyn v obci postavili v roku 1823 pri ceste smerom na Albert. Bol na konský pohon, o 6 rokov sa pridelilo aj druhé koleso ku mlynu. V roku 1840 bol postavený v obci druhý mlyn – cirkevný, tam kde stála Néblich krčma (číslo domu 290). Mlyny boli pokryté šindľom. Súčasťou mlyna bol aj mlynárov byt, izba, kuchyňa, komora a maštaľ. V roku 1850 postavili tretí – obecný mlyn (číslo domu 227). Mlyny boli spočiatku na konský a veterný pohon, neskôr boli poháňané parou. V polovici 20. storočia bol najvýznamnejším „Emôdyho mlyn“. Ferencz Emôdy prišiel do obce v roku 1894. So stavbou mu pomáhali Pavel Német a Juraj Rohoška. V rukopise Michal Hudák uvádza, že sa presne nevie, kedy bol mlyn postavený. Uvažuje, či tento parný mlyn (ktorý mimochodom dvakrát vyhorel) nie je prestavaný a rozšírený obecný mlyn z roku 1850. Pri prestavbe sa namontoval silný parný stroj s dvoma veľkými kolesami na poháňame mlyna. Ďalšia prestavba, v roku 1936, zmenila parný pohon na motorový. Už nepoužívaný komín bol neskôr zbúraný. Mlyn bol vo vlastníctve Františka Emôdyho a Štefana Koncoša (bohatý gazda zo Slovenského Komlóša, zahynul na fronte). Pracovali v ňom štyria robotníci. Mleli obylie obyvateľom Pitvaroša, Albertu a Ambrovze. Aj Slováci, žijúci na nadlackých úhoroch, sem nosili svoje obilie na zomletie. V mlyne pracovali v 40. rokoch minulého storočia Štefan Maglocký, Ján Lovci a Jozef Polgár. Malý mlyn, šrotovník – daráľov mal vo svojej sýpke aj Ján Štrbka. Daráľov bol motorový, stroj poháňal motor na benzín. Budova mlyna  na albertskej ceste bola v minulosti niekoľkokrát prestavovaná, zachovala sa však dodnes. V súčasnosti je súčasťou poľnohospodárskeho areálu.

 Pitvarošský mlyn

Veľká krčma

Krčmu na roku Veľkej (Kossuth Lajos utca) a Medzovskej ulice (Mezőhegyesi utca) Pitvarošania nazývali „veľká“. Isto preto, že bola hlavnou a najväčšou spoločenskou miestnosťou a zároveň i najväčšou krčmou na Pitvaroši. Bola postavená v roku 1852, na rohu dvoch hlavných komunikácií pretínajúcich Pitvaroš. Spolu s evanjelickým kostolom bola najčastejším námetom starých pohľadníc obce. Krčma bola nielen miestom popíjania, zábavy, ale i miestom konania svadieb a divadiel. Divadelníci vystupovali na vyvýšenom pódiu v sále. Keď bolo pekné počasie, divadelné predstavenia sa konali aj na dvore krčmy. Kulisou bola na dreve zavesená pomaľovaná plachta. Vo dvore krčmy bola i krytá kolková dráha. Prvým krčmárom bol Vencel Margraf, pôvodom z Čiech. Na krčmu sa v roku 1870 sťažuje pitvarošský evanjelický farár Pavel Koreň slovami: „Nemôžem sa už ďalej pozerať na to, že príbytok satana – krčma – je krajší ako chrám Boží v obci, ostýcham sa za to, že 26 rokov žiada naša obec Komoru o pomoc pri výstavbe kostola,… Ak Komora pokladala za svoju povinnosť ľud zaopatriť krčmou … nech postaví- ak vie – chrám Boží.“ S istou mierou nadhľadu môžeme povedať, že veľká krčma bola ale i miestom, kde vznikla prvá dychová skupina na Pitvaroši. Pri večerných posedeniach sa tam zišli trubači, ktorí sa okolo roku 1883 zoskupili v dychovej hudbe. Jej členovia sa začali schádzať v domácnostiach a nacvičovať repertoár. Hrávali na svadbách a zábavách, a čoskoro sa o nich dozvedeli aj v iných obciach. V medzivojnovom období patrila veľká krčma potravinovému družstvu Hangya. Koncom tridsiatych rokov boli na Pitvaroši tri krčmy. Všetky stáli na Medzovskej ceste. Jedna patrila družstvu Hangya (veľká krčma), druhá bratom Nébelovcom (na rohu Mezovskej a Tretej ulice) a tretia Michalovi Kurucovi. Po roku 1947 slúžila veľká krčma aj ako cukráreň. Nástupom socializmu v Maďarsku prišlo k zoštátneniu obchodov a prevádzok. Koncom 20. storočia sa budovy obchodov dostali opäť do súkromných rúk. Nie všetky plnia dnes už svoj pôvodný účel. Budova veľkej krčmy je v súčasnosti zatvorená a čaká na svoje nové využitie.

Pred veľkou krčmou

Škola

Budovy cirkevných škôl boli na Pitvaroši staré, postavené z nabíjanej hliny. Podmienky, v akých sa vyučovalo v preplnených triedach, neboli vyhovujúce. 10. augusta 1910 Pitvaroš navštívil škôldozorca cirkevných škôl. Žiadal postaviť novú školu, pretože pitvarošská škola je vo veľmi zlom stave a nebezpečná pre školákov. Inak dá cirkevnú školu zavrieť a štát postaví novú, ale len na výučbu štátneho jazyka. Cirkev nemala peniaze, aby postavila viactriedne školy. Evanjelický farár Ján Šagúľ, v snahe zlepšiť úroveň učenia, presadzoval, aby cirkevné školy prevzal štát. Tvrdil, že pri násilnom udržiavaní cirkevných škôl sa cirkev finančne zrúti. V novej, viactriednej štátnej škole by sa deti učili v lepších podmienkach, ale pochopiteľne iba v maďarskom jazyku – a to Pitvarošania nechceli. Ľudu sľubovali, že aj v štátnych školách budú slovensky vyučovať. Vzhľadom na nepriaznivé materiálne postavenie obce Pitvarošania nakoniec súhlasili, aby v obci postavil štát novú školu. Školu otvorili v roku 1911. Mala štyri učebne a jeden učiteľský byt. 25. júna v roku 1927 bolo slávnostné otvorenie nadstavby štátnej školy. K prvým štyrom učebniam boli pristavané ďalšie štyri triedy a jeden učiteľský byt s výdavkami 200 000 Pengö. V rámci školy pôsobil aj spevokol. I dnes táto budova patrí medzi najkrajšie a najväčšie stavby obce. Na čelnej stene medzi oknami sú nápisy v maďarčine: VALLÁS (Viera), MUNKA (Práca), HAZA (Domov), REND (Poriadok), TUDÁS (Vedomosť). V strede strechy sa nachádza malá vežička s osemhrannou kupulou, v ktorej bol zvon. Na Pitvaroši bolo len niekoľko rodín rímsko-katolíkov. Katolícka cirkev používala zvon na škole. V krajnej triede, na prízemí, mala umiestnený malý oltár. Škola dodnes slúži svojmu účelu a jej bránami prešlo množstvo deti.

Budova školy

Deti vstupujú do školy

Fotografovanie vo dvore školy

Artézska studňa

V centre Pitvaroša, hneď oproti kostolu sa i dnes nachádza artézska studňa Studňa bola navŕtaná v roku 1903 do hĺbky 57 metrov. Točením veľkého železného kolesa tiekla voda. Na artézsku studňu chodili Pitvarošania s veľkými železnými krčahmi – „kantami“. Artézska voda mala lahodnú chuť a ľudia si po ňu chodili aj niekoľkokrát za deň. Studňa nebola len zdrojom vody, ale i miestom stretávania. Mária Urbančoková, rodená Kožuchová vo svojom rukopise Svadba píše o artézskej studni nasledovné: „Pri škole alebo na tomto pľaci je artézska stuňa na koleso. Ďjovčence, to sa už taký národ, že misia nájsť príležitosť, ako sretnuť toho svojho, a tak sa chodilo na artézku stuňu pre vodu. Preto, že lem tak na prechádzku sa nesmelo. To bola hanba, ale pre vodu sa tajšlo aj štyri aj peť ráz. Pokým sa konečne nesretli. Preto aj chlapci okolo stuni radi postávali, a potom odprevádzali pomáličky, aby čim neskorej dvošli po dom, každý svoje ďjovča. Toto sa smelo lem zvečera. Morálka bola prísna a aj ten najmenší hriešnik sa opakovávav a spomínav aj detným deťom. Nikomu je nič ni odpustenvo. Ďjovča si veľmej misí dávať pozor, aby neprišla do rečí.“  Mechanizmus kolesovej studne bol zrekonštruovaný a slávnostne predstavený 27. mája 2011. Voda už ale netečie a studňa slúži len ako technický pamätník.

Dievčatá s kantami pred artézskou studňou

Rodina a rodinný život

Fotografie rodiny predstavujú jeden z najčastejších motívov fotografií všeobecne. Väčšinou išlo o nukleárnu rodinu zloženú najčastejšie z rodičov a detí, niekedy rozšírenú o starých rodičov, vnukov, nevesty a zaťov. Občas sa medzi rodinnými fotografiami nájdu starí rodičia s vnukmi. Rodina v dolnozemskom prostredí mala úplne totožné funkcie a úlohy ako kdekoľvek inde. Fungovala v nej prirodzená autorita rodičov a starších členov domácnosti, pričom miera úcty rástla s vekom. Vzájomné vzťahy dokladovalo aj špecifické oslovenie a úcta sa vyjadrovala najmä vykaním.

Pred domom

Pohreb

Úmrtie je prirodzenou súčasťou života každého človeka. So smrťou a s pohrebom sa na Pitvaroši spájalo množstvo zaužívaných zvykov a povier, začínajúc od obdobia umierania, pohrebu a končiac pravidelnými návštevami blízkych pri hrobe zosnulého. Po umretí v rodine boli niektoré činnosti v dome, okolo domu a správanie najbližších príbuzných obmedzované na určitú dobu na znak smútku za blížnym. Morálka v dedine bola prísna a i ten najmenší prehrešok voči pamiatke sa rozoberal v klebetách. Po úmrtí sa zastavili hodiny a čiernym plátnom sa zakrylo zrkadlo. Zosnulého obliekli do sviatočných šiat, uložili do truhly a prikryli bielou plachtou. Na poslednú cestu mu priložili jeho osobné veci – okuliare, fajku, prípadne Bibliu alebo Tranoscius. Niektoré rodiny sa ešte naposledy dali vyfotografovať pri zosnulom. Celý pohrebný obrad sa niesol v kresťanskom duchu. Po rozlúčení sa s rodinou a obrade, ktorý sa vykonával doma, sa smútočný sprievod vydal na cintorín. Na čele sprievodu išiel kňaz a kantor, za nimi pohrebný voz, smútiaca rodina, príbuzní a známi. Dedinou sa rozliehal clivý tón pitvarošského zvona. Cintorín od dediny oddeľovala kravská pažiť. Vedľa evanjelického cintorína sa nachádzali i hroby príslušníkov apoštolskej cirkvi a židovský cintorín. Hroby boli jednoduché, označené najčastejšie drevenou tabuľkou s vyrytým menom zosnulého, rokmi a bez zvláštnych ornamentov. Mramorových náhrobných kameňov bolo málo. Hroby sa ozdobovali prevažne vencami a kyticami kvetov, sviečky sa nezapaľovali. Pitvaroš bol ako jedna veľká rodina. Každý z rodiny alebo známych považoval za povinnosť prísť na poslednú rozlúčku so svojím príbuzným, priateľom, či dobrým susedom.

Pohrebný sprievod

Posledná rozlúčka so zosnulým na cintoríne

Pri hrobe

Svadba

Popri narodení a úmrtí sa okamih sobáša zvykne označovať ako tretí najvýznamnejší prelomový okamih v živote človeka. Sobáš okrem verejného prísľubu lásky, vernosti a podpore najmä v minulosti vytváral prostredie na zakladanie rodiny. Sobášom a založením rodiny sa v mnohom naplnila základná funkcia človeka a zmenil sa jeho status v komunite. Nie je preto prekvapujúce, že takýto významný životný okamih sa často stáva motívom fotografií. Symbolický prechod do života dospelosti je často poslednou obrazovou spomienkou na mladosť. Takmer každá svadobná fotografia má svoju jedinečnú históriu. Mladomanželské páry sa fotografovali nielen na dvore, ale aj vo fotografickom salóne, či v niektorom okamihu svadobného dňa (napríklad počas sprievodu). Vojna urýchlila i svadbu a niektorí sa pred odchodom na front ženili v uniforme. Neraz sa mladý pár fotografoval dodatočne, či dokonca samostatne, najmä v takom prípade, ak vojak dostal veľmi krátku dovolenku iba na sobášny obrad. A na druhej strane mnoho párov fotografiu nemá vôbec.

Fotografovanie svadobčanov vo dvore veľkej krčmy

Všedný život, oddych a zábava

Staré fotografie zachytili okamihy života Pitvarošanov, tak ako ho prežívali. Niekedy sú veselé, niekedy i smutné. Pózovanie pred aparátom nebolo každodennou záležitosťou. Fotografovanie bolo vyhradené predovšetkým na vzácne životné okamihy, ale nezriedka zachytilo i všedný život ľudí. Najčastejším a najobľúbenejším miestom fotografovania bola kravská pažiť. Rozľahlý pasienok spájal cintorín, a futbalové ihrisko s obcou. Veľká  zatrávnená plocha poskytovala priestor na stretávanie, zábavu i oddych. Predstavovala miesto detských hier, kamarátskych stretnutí i prechádzok mladých. Vyparádené dievčatá a vyobliekaní chlapci pózovali pred objektívom v kolektívoch i individuálne. Neraz, najmä mládenci, predviedli pred fotografom veselé pózy. Ateliérom im bola rovinatá krajina a zátiším panoráma obce s týčiacou sa vežou pitvarošského kostola.

Veselé fotografovanie na kravskej pažiti

Futbal

V súvislosti s rozvojom spolkovej a pestrej kultúrnej činnosti, najmä v medzivojnovom období, pomaly prenikajú aj do pitvarošského života myšlienky organizovanej športovej činnosti.  V 40. rokoch 20. storočia to bol najmä futbal, ktorý organizoval miestny učiteľ István Matusik. Ochota pravidelného stretávania sa so spoločným záujmom je dôležitým prvkom v obci a ukazovala, že v pomerne náročnom pracovnom kolobehu sa našlo zopár okamihov a nadšencov, ktorí tieto možnosti pretavili do úspešných podujatí, či predstavení, a tak obohatili život Pitvarošanov.

Futbalový zápas na Pitvaroši

Pitvarošskí futbalisti

Cirkevný život

Dôležitou súčasťou kultúrneho a duchovného života Pitvarošanov bola cirkev a cirkevný život. Vzhľadom na pôvod Pitvarošanov aj historické podmienky osídľovania Dolnej zeme, takmer všetci patrili do evanjelickej cirkvi. Evanjelická cirkev bola najmä svojimi osobnosťami v tomto prostredí nielen dôležitým duchovným, či kultúrnym prvkom, ale výrazne umožnila zachovanie slovenskej identity Pitvaroša do roku 1947. Strediskom cirkevného života bol monumentálny neobyzantský kostol postavený a posvätený biskupom Banského dištriktu G. Szeberényim v roku 1882. Dôležitým prvkom v cirkevnom živote bola cirkevná škola, v ktorej sa dlhé roky vyučovala popri maďarčine aj slovenčina, ktorá zostala materinským jazykom pre väčšinu slovenských Pitvarošanov, a to aj v období, v ktorom bol rozvoj slovenskosti obmedzovaný. Evanjelická cirkev bola výrazne prítomná najmä v okamihu životných obradov (narodenie, krst, konfirmácia, sobáš a pohreb). Väčšina dochovaných fotografií s tematikou cirkevného života je previazaná práve na tieto udalosti. Na druhej strane cirkevný život svojim významom predstavuje spomienku na vzácne fotografie budov, osobností, či niektorých okamihov v živote Pitvaroša a Pitvarošanov.

Evanjelický kostol s farou

Veríci na Pitvaroši

Najpočetnejším neluteránskym spoločenstvom na Pitvaroši boli vyznavači apoštolskej viery – „verící“. Táto skupina sa začala formovať po skončení I. svetovej vojny pod vplyvom Pavla Ondrusa, ktorý sa vrátil z ruského zajatia. Chudobný ľud, ktorý nenachádzal útechu a odpovede na svoje otázky v tradičnej evanjelickej cirkvi si vytvoril vlastné spoločenstvo, ktoré by im o čosi viac pomohlo prekonávať materiálne problémy. Počas bohoslužieb si každý smel vykričať svoje túžby, trápenia nahlas, voľne, vykričať sa. Vo svojich modlitbách sa mnohí modlili: „Daj Pán Boh jeden pár čižiem, daj Bože k chlebu kúsok mäsa a klobásy“. Niekedy používali i cudzí, nezrozumiteľný jazyk. Na Kostolnej ulici (v časti medzi Treťou a Štvrtou ulicou) si postavili modlitebňu a kazateľa si volili zo svojich radov. Formálne však zostávali členmi evanjelickej a.v. cirkvi. V lete Pavel Ondrus krstil ponorením na žabom jazere, veriacich vyzýval, aby neprijímali žiadne funkcie, neplatili dane a aby boli obozretní. Pavel Ondrus, od novembra 1944 príslušníkov apoštolskej viery aj pochovával. Svedčia o tom zápisy v matrike zosnulých. Obecná a aj cirkevná vrchnosť však videla v tomto spoločenstve nepriateľov, žandári často členov tohto spoločenstva napádali, hoci do ich modlitebne nevkročili. Proti apoštolom sa výrazne postavil farár Gubčo, ktorý v prípade, že zbadal, že sa v niektorom dome zhromaždili, zavolal žandárov. Vyznavači tohto spoločenstva pochádzali z viacerých rodín (napríklad Kochanovci, Hruškovci, Tagajovci, Farárovci, niektorí Majovci, Strakovci, Hostinovci). Cintorin verícich bol vedľa evanjelického cintorína, mali samostatný vchod. Ich hroby neobsahovali žiadny kríž ani náhrobný kameň. Na bohoslužbách spievali rytmické piesne v sprievode dychovej kapely, ktorá sa stala obľúbenou aj medzi ostatnými Pitvarošanmi. Vždy na Vianoce a Nový rok hrávala po uliciach Pitvaroša, dokonca aj niekoľko rokov po presídlení aj na Slovensku. Po presídlení sa mnohí členovia tohto spoločenstva zapojili do života Apoštolskej cirkvi na Slovensku.

Záber na pitvarošskú ulicou s modlitebňou verícich

Veríci pred svojou modlitebňou

Vojna

Storočie dvoch svetových vojen výrazne zasiahlo aj do života Pitvarošanov. Mnohé rodiny stratili svojich blízkych, susedov a známych. Mená padlých z prvej svetovej vojny sú vyryté na pamätníku pred evanjelickým kostolom, pod sochou kľačiaceho vojaka. Pamätník bol postavený po roku 1918. Bol miestom štátnych osláv v obci, stretávania ľudí,  ale i miestom nástupov Leventošov. Po prvej svetovej vojne museli pitvarošskí chlapci absolvovať predvojenskú prípravu Levente. Úlohou organizácie bolo okrem budovania hrdosti a vlastenectva aj osvojenie si základných vojenských zručností a príprava na vojnu. O pár rokov vypukla ďalšia vojna. Pred odchodom na front sa Pitvarošania odfotografovali na pamiatku so svojou rodinou, blízkymi a kamarátmi. Pitvarošania boli zaradení do rôznych druhov vojska. Boli jazdci, delostrelci, motostrelci, pešiaci, ale i námorníci a letci. Spomienky na vojnu zostanú navždy.

Leventoši

Rodinná fotografia

Nagyszénás

Nagyszénás je malá obec v juhovýchodnej časti Maďarska. Pre Pitvarošanov sa vyslovením jej názvu hneď zmení výraz tváre, zvážnie. Aj po rokoch sú pocity pamätníkov silné. Spomienky sa derú na povrch, mnohé sú už zabudnuté ale na Nagyszénás nikdy! Udalosť vyrezala hlbokú ranu do duší Pitvarošanov a jazva ešte stále bolí. Prečo je táto spomienka na Nagyszénás aj po mnohých rokoch stále taká silná? Aký osud čakal Pitvarošanov a prečo oni? Komu čo urobili? Celá dedina bola v daždi a blate hnaná po poľných cestách. Bolo cieľom fašistov evakuovať dedinu pred frontom, alebo plánovaná likvidácia slovenskej obce? 2. októbra 1944 na Pitvaroši vybubnovali, aby pred blížiacim frontom opustili Pitvarošania do jedného dedinu. Dovolili zobrať zo sebou jedlo a oblečenie na tri dni. Zhromaždili sa o ednej hodine populudní na svinskom ňomáši. Na rozkaz hlavného veliteľa maďarskej armády celú dedinu evakuovali, údajne pre spoluprácu s nepriateľskými jednotkami. Obyvatelia Pitvaroša sa do troch hodín museli vysťahovať zo svojich domovov. Mohli si zo sebou vziať, čo uniesli na tri dni. Za asistencie poľných žandárov sa zhromaždili na pasienku na konci dediny (svinský ňomáš) a dali sa na pochod. Aby nepobúrili obyvateľov susedných dedín, hnali ich ako stádo po poľných cestách. Tí, čo mali vozy, išli na vozoch, iní vedľa bicyklov, na ktorých si viezli batožinu. Boli takí, ktorí išli s fúrikmi, kde mali svoje batôžky. Husté blato sa im lepilo na kolesá. Chorí a starí sa viezli na vozoch. Žandári im pritom nadávali do panslávov a vlastizradcov. Cieľom tejto úmornej cesty mal byť Nagyszénás, kde sa malo rozhodnúť o ich ďalšom osude. Príchod frontu 40 km „pochod smrti“ zastavil. Práve táto udalosť bola jednou z hlavných dôvodov prečo sa väčšina Pitvarošanov prihlásila na presídlenie.

„Pochod smrti“ na Nagyszénás

Presídlenie

Výmena obyvateľstva po skončení II. svetovej vojny bola zakomponovaná do podmienok prímeria s Maďarskom. Dohoda o výmene obyvateľstva nadobudla platnosť 15. mája 1946. Podstatou dohody bol dobrovoľný návrat Čechov a Slovákov žijúcich v Maďarsku. Na výmenu z Československa bolo možné určiť (aj nedobrovoľne) rovnaký počet Maďarov, aký počet Slovákov by prišiel z Maďarska. Počet vymenených osôb bol závislý od úspechov agitácie československej presídľovacej komisie. Dolnozemskí Slováci za fašistického Horthyho režimu trpeli kvôli národnostnému útlaku. Slovenských nádenníkov na panstvách a v iných oblastiach života vysmievali, urážali a ponižovali. K neľahkej národnostnej a sociálnej situácii prispela i násilná evakuácia všetkých obyvateľov Pitvaroša na jeseň v roku 1944 s plánom ich údajnej likvidácie. Preto propaganda presídlenia našla u Pitvarošanov veľkú odozvu. Prvý transport presídlencov z Pitvaroša odišiel v piatok podvečer 11.4.1947 Posledná vlaková súprava opustila pitvarošskú železničnú stanicu v stredu 14.5.1947 o druhej hodine v noci a dorazila 15.5.1947. Vo vlakových transportoch odchádzali s nádejami a túžbami na lepší život v novej vlasti. V priebehu 34 dní bolo vypravených 20 transportov. Celkovo z Pitvaroša v roku 1947 odišlo 655 rodín (2442 osôb). Vyprázdnilo sa 360 domov. Spolu s nimi odviezli 150 koní, 629 hovädzieho dobytka, 3 000 ošípaných, 212 oviec a kôz, 8 219 kačíc a husí, ďalej dve mláťačky, 176 pluhov, 151 brán, 29 sejačiek, 152 vozov a 2 traktory. V Československu Pitvarošanov usadili do šiestich obcí: Veľké Úľany, Sládkovičovo, Senec, Reca, Malá Mača a Veľká Mača. Z Pitvaroša odišlo 75 % obyvateľov. Zostalo okolo 200 rodín. Pre presídlených Pitvarošanov je rok 1947 návratom do krajiny predkov. Nie všetky nádeje sa naplnili a nie všetky túžby sa splnili. Vytvorili sa ale nové možnosti a príležitosti na lepši život.

Posledná fotografia pred presídlením, najčastejšie s rodným domom

Pitvarošská železničná stanica

 

Lesk a bieda Pitvaroša na pozadí veľkých dejín národov Európy a sveta.

Túžby a nádeje, radosti a žiale, ich originalita,

všeobecná ľudskosť a jedinečnosť, a ešte veľa toho, čo je uložené vo vedomí,

v postojoch, v skúsenostiach, životných pocitoch, filozofii,

obrazoch a múdrosti ľudí, mužov a žien.

Osobne pociťujem rozptyl, ktorý nastal po roku 1947 v tom, že mnohé sa roztrúsilo,

stratilo, oslabilo a aj zaniklo.

Pripadá mi to ako rozhrabaný, dobre založený oheň.

Aj keď Pitvaroš je prítomný skoro v každej mojej eseji. Viem, že je to málo. Nie toľko, koľko by si to zaslúžilo.

 

Štefan Maglocký

   (1937 – 2008)

 

 

Autor článku: Michal Kožuch, Juraj Majo

Autor počítačového modelu a vizualizácií: Michal Kožuch

Autor fotografických výrezov: Miroslav Kožuch

Tento záznam bol publikovaný v Pitvaroš . Uložiť odkaz do záložiek.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.