Zakladajúci člen Matice slovenskej a jej predseda pre Dolnú zem, publicista, ev. farár Ján Kutlík st. bol 21 rokov farárom a učiteľom v Pitvaroši, skadiaľ v roku 1865 odišiel do dôchodku k svojmu synovi do Slovenského Bánhedeša.
Ján Kutlík st. sa narodil 9. mája 1806 vo Vyšnom Kubíne. Ľudovú školu navštevoval v Jasenovej a v Dolnom Kubíne. V rokoch 1816-20 študoval na gymnáziu v Šajavskom Gemeri, 1820-23 v Kežmarku, 1923-26 v Banskej Štiavnici a od roku 1826 evanjelickú teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove. Po skončení štúdia prišiel v roku 1828 za učiteľa do Starej Pazovy, kde učil do roku 1841. V tom istom roku ho pozvali za učiteľa a farára do Sinninkolau Mare, 1843-44 do Mokrej (Moćrea) v Rumunsku.
Ján Kutlík st.
Ján Kutlík st. od roku 1844 bol dvadsaťjeden rokov farárom a učiteľom v Pitvaroši, skadiaľ v roku 1865 odišiel do dôchodku k svojmu synovi Jánovi do Slovenského Bánhedeša, ktorý tam bol celý život farárom a učiteľom. Ján Kutlík st. okrem toho, že sa staral o výstavbu slovenských škôl, založil v Pitvaroši aj nedeľnú školu, bol v písomnom styku s Ľudovítom Štúrom a v tom čase prispieval do Slovenských národných novín a Orla Tatranského. Na Dolnej zemi zaviedol zbierku na podporu Katedry česko-slovenského jazyka na ev. lýceu v Bratislave. Bojoval proti odnárodňovaniu a maďarizácii na dolnozemských slovenských školách. K tomuto povzbudzoval a vyzýval aj svojich kolegov pôsobiacich medzi Slovákmi v jednotlivých dolnozemských regiónoch. Bránil, povzbudzoval a zastával sa slovenských prenasledovaných učiteľov. V čísle 132 Slovenských národných novín z 3. novembra 1846 po stavbe novej budovy pitvarošskej školy okrem iného napísal: – Teraz už len hodní učitelia sú nám žiaduci, jedného máme, druhého budeme potrebovať. Deti, ktorých je vyše tristo, budeme učiť v našej milej slovenskej reči, s ktorou najviac sem z hora prišli obyvatelia ňou dobre hovoria a si ju zachovávajú. Ale nám trochu chuť odoberá to, že sa do nás zadrapujú. Napísali sme na novú budovu obyčajný nápis „Škola“, a kážu nám ho zotrieť a napísať „Oskola“. No či škola, nie oskola? Škola je predsa naša, mozole sú naše, reč je na Pitvaroši naša – a v článku sa ďalej pýta: Či je spravodlivý takýto postih? a k tomu ešte navyše dodáva: Na iných školách sú latinské názvy a do nich nikto nezabŕda, náš je slovenský a už voľakomu oči kole. V závere článku uvádza, že ich ďalšou úlohou bude zaviesť nedeľnú školu.
V roku 1846 ho nachádzame v zozname zakladateľov a prvých odberateľov Lichardovej Domovej pokladnice. Ján Kutlík st. patril k najaktívnejším národnobuditeľským farárom a učiteľom na Dolnej zemi. Ako zakladajúci člen Matice slovenskej venoval na Dom Matice slovenskej 12 zlatých. Na 8. zasadnutí výboru Matice slovenskej roku 1865 bol spolu so Štefanom Koreňom zvolený za predsedu odboru pre Dolnú zem. Významne podporoval aj vznik a činnosť prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Ako slovenský rodoľub usiloval sa o kultúrne povznesenie svojich rodákov v celom okolí, ale najmä v Čanádskej a Békešskej župe. Založil čitateľský spolok a staral sa o vzdelávanie dospelých, ktorých viedol k čítaniu slovenských časopisov. Učil dolnozemský ľud hospodáriť a pomáhal mu pri zakladaní spolkov. Roľníkov viedol k tomu, aby cez zimné mesiace, keď na poli nebolo práce, veľa čítali a tak sa dozvedali o racionálnom hospodárení. Ján Kutlík st. bol zanieteným včelárom a ovocinárom. Tejto činnosti sa úplne oddal, keď ho maďaróni z Pitvaroša vyštvali ako pansláva do Slovenského Bánhedeša, kde svoj pokoj našiel u svojho syna Jána. Keď tam bol na trvalom odpočinku a syna, ktorý ako farár a učiteľ v národných veciach pokračoval v šľapajach svojho otca, založil aj včelársky spolok. O včelárstve, ovocinárstve a národných záležitostiach písal svoje poznatky a skúsenosti v Národnom hlásniku, Národných novinách, Obzore, Slovenských pohľadoch, Pešťbudinských vedomostiach, Cirkevných listoch a Slove života. Témou jeho publikovaných článkov boli národnoobrodné, životopisné, miestopisné a osvetové články, ale tiež rozličné historky a obrázky zo života. Napríklad v Obzore 5. 8.1865 napísal aj to, že oni sú síce na Dolnej zemi chlebáriou, ale on však rád píše o svojich skúsenostiach z ľudového liečiteľstva, o hojení rán repíkom, ošetrení pri pichnutí včelou a tiež o odstraňovaní bradavíc. V článku 25. 2. 1883 okrem iného uvádza: „Ráčte prijať a zaznačiť z mojej chudoby zlatku na Lichardov pomník!“ a 20. 10. 1884 vychvaľuje pitvarošského učiteľa Pavla Veselského ako vychýreného včelára. Uvádza aj príklad, že Veselský na včelársku výstavu do Čiech poslal rôzne druhy medu a že v roku 1884 mu včely nazbierali 800 holieb medu.
Ján Kutlík st. samostatne vydal básne a knihu historiek pre ľud. Propagoval moderné hospodárstvo, včelárstvo a ovocinárstvo. Vychoval štyroch synov: Bohdana, Felixa, Jána a Vendelína, ktorí všetci boli slovenskými národovcami. Syn Felix sa stal spisovateľom, Vendelín právnikom, Ján farárom a učiteľom v Bánhedeši. Z výberu knižných diel Jána Kutlíka st. uvádzame Pohřebnik… (Sarvaš 1852), Řeč lúčivá… (ME 1864), Reč chrámová (Arad 1863), Kronika dejepisná (Skalica 1876). Ján Kutlík st. vo svojom životopise uvádza, že určitý čas pracoval aj na téme Makrobiotika „z vlastných skúseností, ktoré by mladším k predĺženiu života poslúžila“. Neúnavný pracovník na národa roli dedičnej, pôsobiaci na šírej Dolnej zemi, umrel 22. 12. 1890 v Slovenskom Bánhedeši. V roku 1909 vďačný syn Bohdan Kutlík, bývalý farár v Křižliciach (Česko), žijúci na dôchodku v Dechtároch v Liptove, postavil na bánhedešskom cintoríne svojim rodičom pomník so slovenským epitafom, ktorý bol 11. mája 1909 odhalený za širokej účasti Kutlíkovskej rodiny a veľkého počtu Bánhedešanov.
Zdroj: Ján Jančovic, Ľudové noviny, 28.4.2009