Pitvaroš a Pitvarošania (2007, 2008)

„Bol to svojský svet, ktorý sa už nikdy nevráti. Naši predkovia spoločne žili na Pitvaroši, prežívali krásne aj tienisté stránky dejinných zlomov i bežného života. Boli ako jedna veľká rodina. Mnohé tradície si po presídlení, preniesli na Slovensko. Spolu s nimi si doniesli aj svoje spomienky na Pitvaroš, ľudí a život, ktorí tam desaťročia žili.

Dodnes si s láskou mnohí pospomínajú na tieto časy. Aký bol život Pitvarošanov? Prinesme posolstvo o presídlencoch potomkom Pitvarošanov a novým generáciám.“

Kniha Pitvaroš a Pitvarošania je obsiahlou historicko-etnografickou monografiou obce dolnozemských Slovákov Pitvaroš. Obsahuje 440 strán a vyšla k 60. výročiu presídlenia prevažnej časti obyvateľov do vlasti svojich predkov. „Je to jedna z prvých monografií s celým takmer 200-ročným oblúkom historického vývoja od vysťahovania zo Slovenska do Dolnej zeme cez tamojší život až po návrat ich potomkov,“ predstavil publikáciu večer jej recenzent Ján Botík z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Podľa neho 260 fotografií a množstvo ďalších faktov predstavuje takmer všetkých obyvateľov, ich prírodné a iné podmienky či aktivity. Autori knihy pátrajú po svojich predkoch. Dokumentujú pôvodne čisto slovenskú evanjelickú obec neďaleko rumunských hraníc. Boli tam vysťahovaní z Gemerskej, Novohradskej a Zvolenskej stolice. Čitateľ sa dozvie, že pitvarošský chotár mal 106 častí, ako tam žili a čo robili obyvatelia. Zistí ich stravovanie v jednotlivých dňoch, vzory vyšívaných obrusov, 12 druhov tanca, priadky a iné zvyky, liečenie prechladnutia, reumy a iných chorôb ľudovým liečiteľstvom. Nechýba množstvo nárečových výrazov, kulinárske recepty, zoznam richtárov, notárov i významných Pitvarošanov vo svete. Kronika uvádza počty pokrstených, sobášených a zomretých obyvateľov v období rokov 1824 až 1945. Výpisy z kroniky sú od 18. decembra 1815 do 6. októbra 2007, keď bol inštalovaný evanjelický farár Attila Szpisák. „Pitvaroš je malá dedinka na juhu Maďarska medzi Bekešskou Čabou, Slovenským Komlošom a Nadlakom,“ uviedol pre TASR Michal Kožuch. Spolu s Jurajom Majom je autorom knihy. Obaja sú takmer 30-roční potomkovia Pitvarošanov, ktorí sa narodili v Bratislave. Podľa nich práca na monografii bola náročná a pomáhalo im v tom množstvo historikov, pitvarošských potomkov a iných dobrovoľníkov. Snažili sa zdokumentovať pôvodné tradície s prepojením do aktuálnej súčasnosti.
„Tradícia bola pretrhnutá v roku 1947 presídlením väčšiny Pitvarošanov,“ dodal Kožuch. Od 11. apríla do 14. mája 1947 sa z Pitvaroša odsťahovalo 655 rodín, 2442 obyvateľov a zanechali 360 prázdnych domov. Prišli najmä do Senca, Sládkovičova, Veľkých Úľan, Reci, Malej a Veľkej Mače. V súčasnosti je v Pitvaroši úplne iná komunita. V roku 2001 sa k slovenskej národnosti hlásilo 85 obyvateľov. (Zdroj: TASR)

Kniha je venovaná všetkým Pitvarošanom, našim starým rodičom, ich predkom a zároveň ich vnukom a potomkom, ako odkaz o ich minulosti. Cieľom bolo zhromaždiť a uviesť čo najviac zdrojov, faktov, mien, zaujímavostí a príbehov. Kniha je pre Pitvarošanov, ale aj pre všetkých, ktorí ich poznali. Nielen nezainteresovaných oboznámiť s touto skupinou obyvateľstva, ale aby sa aj pôvodní Pitvarošania s knihou identifikovali a stotožnili. Snahou je zachytiť ich život a našu spoločnú minulosť. Aby si vedel každý predstaviť ich život, osud a zároveň aby aj rodom Pitvarošania mali spomienku na ich neľahký ale predsa krásny život. Kto sú a odkiaľ prišli? Akí boli Pitvarošania ešte v „Maďarskej“? Aké mali zvyky, sviatky, ako ich slávili? Pospomínať na staré tradície, osud nás – Pitvarošanov.

 

Kniha je prístupná v plnom znení na: Pitvaroš a Pitvarošania

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.