Slováci, putujúc za chlebom a náboženskou slobodou na Dolnú zem, popri svojich povinnostiach na poli i doma okolo hospodárstva, nezabúdali ani na vzdelanie svojich detí. Nadlackí želiari, v čase príchodu na Pitvarošskú pustatinu v roku 1816, prišli aj s učiteľom. Škola a vzdelanie sú základom života a výchovy budúcich generácii. Preto Pitvarošania už pri plánovaní obce vyčlenili pozemok – portu na školu. Práve národne uvedomelí učitelia ako Michal Mudroň, Ján Kutlík, Pavel Koreň a Pavel Veselský mali veľkú zásluhu na tom, že sa slovenčina na Pitvaroši udržala i v časoch najväčšieho národnostného útlaku.
Do vyšších škôl sa pitvarošské deti nedostávali často. V obci nebolo veľa rodín, ktoré by vedeli hradiť ďalšie štúdium dieťaťa. Už počas školy deti pomáhali rodičom pri poľnohospodárskych prácach a po skončení školy pracovali naplno na poli. Pre dievčatá bolo dôležitejšie vedieť napiecť chlieb, postarať sa o deti a domácnosť, ako chodiť do školy.
Školské vyučovanie na Pitvaroši po druhej svetovej vojne
V štátnej škole sa vyučovanie obnovilo krátko po prechode frontu. Školu otvoril 20. novembra l944 práve prišlý evanjelický farár Ondrej Bulík, ktorého obecná rada poverila dočasným vedením školy. Bola to osemtriedna škola. Do obce sa nevrátili všetci učitelia, ktorí pred príchodom frontu z obce odišli. Preto vedenie obce pribralo do vyučovania mladých študentov, nekvalifikovaných vychovávateľov. Prvú triedu učil Juraj Zelman, druhú Magdaléna Čelovská, 3. triedu Ján Ondrus, 4. triedu Ján Kriška a Štefan Hudák, 5. triedu Ondrej Bulík, 6. a 7. triedu Mária Zelmanová a 8. triedu Michal Hudák.
V lete 1945 dočasného riaditeľa školy Ondreja Bulíka vystriedal vo funkcii mladý, agilný učiteľ Adam Žilinský (1945-1962) z Megyesegyházy, s kvalifikáciou pre maďarský a slovenský jazyk. Vymenoval ho makovský škôldozorca a určil mu mesačný plat vo výške 210 pengö a služobný byt. Na Pitvaroši pôsobil až do roku 1962.
Do školy bolo zapísaných 304 žiakov. Mnohí z nich však pre nedostatok teplého oblečenia nenastúpili. Spočiatku sa vyučovalo iba v troch triedach. Ďalšie učebne mala obsadené sovietska vojenská posádka. Školský rok začínal za mimoriadne ťažkých podmienok. Nemalé ťažkosti pôsobila mladým učiteľom i nedostatočná znalosť spisovného jazyka. Za horthyho éry sa nevyučovalo po slovensky a chýbali kvalifikovaní učitelia, ktorí by materinskú reč ovládali na spisovnej úrovni. Na vykurovanie tried nebolo dostatok kuriva, žiaci nemali potrebné zošity a písacie potreby. Chýbali tlačivá na triednickú dokumentáciu a neboli ani učebné osnovy a slovenské učebnice. Niekoľko kusov učebníc sa donieslo zo slovenských škôl z Nadlaku a Juhoslávie. Dochádzka žiakov do školy bola problematická, lebo viac žiakov nedochádzalo na vyučovanie pravidelne a boli neklasifikovaní. Neklasifikovaní žiaci boli najmä z vyšších ročníkov pre množstvo vymeškaných hodín. Rodičia deti potrebovali pri prácach na poli (Bernula, 2000).
V snahe poskytnúť metodickú odbornú pomoc pri výučbe, zorganizovalo v auguste 1945 Povereníctvo školstva v Bratislave, prostredníctvom Antifašistického frontu Slovanov pre študentov z dolnozemských dedín Albert, Ambrovza, Pitvaroš, Slovenský Komlovš, Nadlak a Bánhedeš, niekoľkotýždňový vlastivedný kurz v Bratislave. Kurz mal pripraviť na ďalšie pôsobenie v slovenských menšinových školách v Maďarsku. Prihláseným Pitvarošanom učiteľstvo učarovalo a neskôr sa prihlásili na učiteľskú akadémiu v Turčianskych Tepliciach. 21. septembra 1945 odišli z Pitvaroša študovať do Československa: Ján Kriška, Juraj Zelman, Anna Matejdesová, Štefan Hudák, Magdaléna Čelovská, Michal Franko a Martin Čeman. Cez letné prázdniny sa vrátili na Pitvaroš a presviedčali ďalších, čo mali „mešťanku na Komlovši“, aby išli s nimi študovať.
Martin Čeman ako študent na učiteľskej akadémii v Turčianskych Tepliciach
(rodinných archív Petra Zelmana, Senec)
Ján Dvorský (2022) vo svojom diele Premeny učiteľského vzdelávania v Hornom Turci, vydanom k 150-tému výročiu založenia pedagogickej školy v Turčianskych Tepliciach uvádza, že „27. septembra 1945 prišlo do akadémie 11 žiakov z Maďarska, ktorým Povereníctvo SNR pre školstvo a osvetu povolilo študovať v Štubnianskych Tepliciach. Boli to deti repatriantov.“
Vznik učiteľskej akadémie v Turčianskych Tepliciach
Uhorské ministerstvo školstva a osvety si v druhej polovici 19. storočia uvedomovalo veľký nedostatok kvalifikovaných učiteľov, ktorí mali zabezpečiť rozšírenie vzdelania na celú pospolitosť, a preto začalo zakladať učiteľské ústavy. Na území Slovenska boli založené nové učiteľské ústavy predovšetkým v tých oblastiach, kde boli slovenské vplyvy veľmi silné – v Modre, Leviciach, Kláštore pod Znievom, Spišskej Novej Vsi a v Bratislave. Maďarský kráľovský učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom svoju činnosť začal 1. novembra 1870. Avšak vzhľadom na nedostačujúce podmienky na vyučovanie a stav budovy po požiari v roku 1904 sa škola v roku 1911 premiestnila do novopostavenej budovy v terajších Turčianskych Tepliciach. Názov pedagogickej školy sa v jednotlivých obdobiach menil. V období 1945 – 1948 bol Štátna učiteľská akadémia v Turčianskych Tepliciach, v období 1948 – 1949 Gymnázium v Turčianskych Tepliciach a v období 1950 – 1951 Pedagogické gymnázium v Turčianskych Tepliciach.
Štátna učiteľská akadémia v Turčianskych Tepliciach na pohľadnici z prvej polovice 20. storočia
Na škole študovalo veľa významných osobností slovenského kultúrneho i spoločenského života. Medzi absolventov patrili okrem iných i Jozef Gregor Tajovský a Martin Kukučín. Za zmienku stojí, že obaja uvedení spisovatelia mali blízke väzby nielen na Dolnú zem, ale aj na Pitvaroš. J.G. Tajovský strávil časť svojho života v bezprostrednej blízkosti Pitvaroša, v Nadlaku. Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, dlhé roky pôsobil v Chorvátsku a mal priamych príbuzných na Pitvaroši a aj na Slovenskom Komlóši. V súčasnosti škola pod názvom Stredná odborná škola pedagogická v Turčianskych Tepliciach, na ulici SNP 509/116, stále slúži svoju pedagogickému účelu.
Spomienky Petra Zelmana na stredoškolské štúdiá
Peter Zelman (1929 Pitvaroš – 2018 Senec) spomínal na svoje štúdium nasledovne: „Bolo to začiatkom septembra v roku 1946. Pamätám sa ako nás vojaci viezli do Bratislavy na nákladných autách a my sme celou cestou spievali. V Bratislave nás ubytovali v hoteli Centrál pri hlavnej železničnej stanici. Na druhý deň nás na námestí privítala vláda na čele s Husákom, Dr. Okálim a čelní predstavitelia Matice slovenskej. Každému kúpili jeden pár šiat a topánky. Bola to vtedy veľká pomoc. Na ďalší deň nás potom rozvážali zase autami. Dievčatá, ktoré išli študovať za učiteľky išli do Modry a chlapci do Turčianskych Teplíc, vtedy sa ešte volali Štubnianske Teplice. Spolu s nami tam boli aj z Bánhedeša, Komlóša a Ambrózfalve. Z Pitvaroša sme odchádzali, keď už bol školský rok, asi 5-teho alebo 10-teho septembra 1946. Z Pitvaroša som v tom roku išiel študovať len ja sám.
Peter Zelman ako študent na učiteľskej akadémii v Turčianskych Tepliciach
(rodinných archív Petra Zelmana, Senec)
Rok predo mnou išli študovať z Pitvaroša Anna Matejdesová, Anna Dovaľová, Juraj Zelman. Ten len jeden rok chodil, lebo mal aj maďarské školy, ktoré mu uznali. Magda Čelovská, Martin Čeman a Štefan Hudák. Anna Matejdesová sa neskôr vydala za učiteľa Juraja Zelmana. Tí nás potom na Pitvaroši, keď prišli na prázdniny, organizovali a volali: „Poď, keď máš mešťanku, tak môžeš ísť študovať na Slovensku, buď na gymnáziu alebo na učiteľskom ústave“. Mňa Martin Čeman veľmi nahováral: „Poď Peter, poď, aj tak vyjdete na Slovensko.“ V tom čase sa už na Pitvaroši rozprávalo veľa o presídlení. Väčšinou sme išli za učiteľov. Bola to kvalifikácia pre prvý stupeň, 1. až 5. ročník. Keď chcel niekto učiť odborné predmety, musel sa už prihlásiť na vysokú školu.
Študenti učiteľskej akadémie v Turčianskych Tepliciach. Piaty zľava Peter Zelman.
(rodinných archív Petra Zelmana, Senec)
Študenti učiteľskej akadémie v Turčianskych Tepliciach.
V strednom rade, prvý zľava Peter Zelman.
(rodinných archív Petra Zelmana, Senec)
Zo začiatku sme mali veľké ťažkosti, pretože sme neovládali slovenskú gramatiku. Hovorili sme síce krásnou stredoslovenčinou, len sme tam plietli maďarské výrazy. Ostatní študenti nás prijali pozitívne a ochotne nás doučovali. Pod patronát nás zobrali dievčatá. Lebo trieda už bola aj dievčenská aj chlapčenská. Dievčatá nás doučovali slovenskú gramatiku a potom aj ruštinu. Lebo na Komlóši sme sa učili nemčinu a na Slovensku sa na stredných školách zavádzala už ruština. S inými predmetmi sme problémy nemali. Prvý rok na nás profesori brali ohľad, známkovali nás, ale nenechali nás prepadnúť. Druhý rok nás už brali a hodnotili tak, ako ostatných. Štyri roky som tam chodil. Štúdium som ukončil napísaním písomnej práce a skúškou z troch povinných (slovenčina, pedagogika a matematika) a jedného voliteľného predmetu (zemepis) v roku 1950. Na záver štúdia nám odovzdali vysvedčenia. Boli sme posledný ročník. Vtedy sa rušili učiteľské akadémie a vznikali pedagogické gymnázia (predchodkyne pedagogických fakúlt).“
Tablo absolventov učiteľskej akadémie v Turčianskych Tepliciach, ročník 1946/1950
(rodinných archív Petra Zelmana, Senec)
Absolventi IV.B, spolužiaci Petra Zelmana, ročník 1946/1950:
Absolventi:
Andrej Antol (Liptovské Sliače), Elena Benedigová (Stráňavy), Mária Berešíková (Sučany), Ľudmila Blahová (Sučany), Štefánia Čižmárová (Hvozdnica), Anton Ďurana (Dolná Tižina), Štefan Hulla (Dubové), Margita Jedináková (Zborov), Tatiana Jesenská (Kľačany), Ján Karkuš (Tótkomlós), Mária Kianičková (Poluvsie), Elena Kleskeňová (Diviaky), Mária Koreňová (Žilina), Július Kozák (Spišská Nová Ves), Jozef Lehotský (Tótkomlós), Jozef Lettrich (Dubové), Emanuel Lovás (Podhradie), Emília Marková (Turany), Ladislav Moravík (Jasenica), Mária Oceľová (Polomka), Anna Potočárová (Skalité), Elena Revalová (Turany), Anna Svitáčová (Háj), Elena Šenšelová (Záturčie), Emília Šostáková (Turzovka), Milan Štálik (Dubové), Alfonz Targoš (Krásno nad Kysucou), Viera Zajasenská (Záturčie), Peter Zelman (Pitvaroš), Jozef Zvara (Malatiná)
Riaditeľ:
Ľudovít Šmelík pôsobil v rokoch 1939-1959 na niekoľkých učiteľských akadémiách a pedagogických školách. Koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia bol docentom Pedagogickej fakulty v Nitre. V Turčianskych Tepliciach vyučoval pedagogiku, slovenský jazyk a občiansku náuku.
Triedna profesorka:
Ľudmila Rajčanová vyučovala slovenský jazyk a literatúru, ruský jazyk a francúzsky jazyk.
Na Dolnú zem sa už budúci, vyštudovaní učitelia nevrátili, pretože medzitým sa ich rodičia presťahovali do Československa. V roku 1947 sa z obce presídlili aj slovenskí pedagógovia. Nezostal tam učiteľ, ktorý by učil deti po slovensky. Pritom ani slovenskí rodičia neboli jednotní, aby sa ich deti učili všetky predmety po slovensky. Niektorým postačovalo, aby sa jazyk učili týždenne iba niekoľko hodín. Tvrdili, že so slovenským vzdelaním sa ich deti dostanú do nevýhody voči maďarským deťom. V obci vznikalo čoraz viac zmiešaných manželstiev, avšak deti z týchto rodín už doma učili len po maďarsky. Starí rodičia prisťahovalcov z Kolárova – Guty vyslovene trvali na tom, aby ich vnúčatá boli Maďari. Pritom aj pôvodní obyvatelia Pitvaroša vedeli, že ak sa slovenský jazyk vytlačí zo škôl a z verejného života, ich asimilácia bude len otázkou času. V roku 1993 Štefan Hudák napísal: „Tak ako na môj rodný Pitvaroš, budem až do smrti s láskou spomínať i na pitvarošskú školu.“ V súčasnosti sa suchá ratolesť už nezazelenie.
Autor článku: Michal Kožuch
Literatúra:
Bernula, M. (2000): Pitvarošská kronika, Subjektívne kapitoly k dejinám Slovákov v Uhorsku a Maďarsku. Mikszath, 123 s.
Dvorský, J. (2022): Premeny učiteľského vzdelávania v Hornom Turci (k 150-tému výročiu založenia školy), Turčianske Teplice (Zdroj: http://www.sosptr.sk/Dvorsky_Premeny%20ucitelskeho%20vzdelavania.pdf)
Hudák, Š. (1993): Ako nás pomaďarčovali, Ľudové noviny
Maglocky, Š. a kol. (2007 a 2008). Pitvaroš a Pitvarošania. Slovenska menšinová samospráva Pitvaroš. 442 a 441 s.
Spomienky Petra Zelmana (1929-2018)
Zoznam absolventov školy, vyhotovil PhDr. Ján Dvorský, PhD., (Zdroj: http://www.sosptr.sk/Absolventi.pdf, 06.10.2025)