Tento rok si pripomíname 210. výročie príchodu Slovákov na Pitvarošskú pustatinu. Práve s osídľovaním týchto končín Uhorska sa spája jedno meno, ktoré sa vyskytuje v mnohých publikáciách a monografiách slovenských dolnozemských obcí. Je ním Ján Juraj Harruckern (1664-1742). Kto bola táto osobnosť a prečo práve on má toľko spoločné s Dolnou zemou? V monografiách dolnozemských obcí sa jeho meno spomína často len okrajovo, práve preto som sa rozhodol napísať o tejto osobnosti samostatný článok a priniesť viac ako len krátku zmienku na stránkach publikácii.
Harruckern patrí medzi významné osobnosti dejín Uhorska v prvej polovici 18. storočia. Jeho život predstavuje pozoruhodný príklad sociálneho vzostupu človeka, ktorý pochádzal z pomerne skromných pomerov a postupne sa vypracoval medzi najvýznamnejších pozemkových vlastníkov v Uhorskom kráľovstve. Jeho kariéra bola úzko spätá s habsburskou monarchiou, predovšetkým s vojenskou správou a zásobovaním cisárskej armády. Harruckern sa preslávil predovšetkým ako odborník na zásobovanie cisárskej armády. Jeho kariéra sa rozvíjala v období, keď habsburská monarchia viedla rozhodujúce vojenské konflikty s Osmanskou ríšou a zároveň sa usilovala konsolidovať svoje postavenie v Uhorsku.
Po vytlačení Osmanov z veľkej časti Uhorska vznikla potreba obnoviť hospodárstvo a znovu osídliť rozsiahle územia, ktoré boli v dôsledku vojen, epidémií a migrácie značne vyľudnené. Harruckern však nebol významný iba ako vojenský úradník a šľachtic. Mimoriadny historický význam získal predovšetkým vďaka svojim aktivitám v juhovýchodnom Uhorsku. Po získaní rozsiahleho majetku v Békešskej, Čanádskej a Aradskej oblasti podporoval opätovné osídľovanie vojnami a osmanskou nadvládou vyľudnených území. Na jeho majetkoch sa usádzali Slováci, Maďari, Nemci a ďalšie skupiny obyvateľstva. Mimoriadne významné, aj z nášho pohľadu, bolo slovenské osídľovanie Békešskej oblasti. V roku 1718 sa do Békešskej Čaby dostali slovenskí osadníci a v nasledujúcich rokoch vznikli alebo sa výrazne rozrástli ďalšie slovenské sídla, napríklad Sarvaš a Poľný Berinčok. Tento proces výrazne ovplyvnil etnickú, hospodársku i kultúrnu podobu regiónu. Harruckernov význam preto presahuje hranice dejín jedného šľachtického rodu. Jeho pôsobenie sa dotýka vojenských dejín habsburskej monarchie, hospodárskych dejín Uhorska, dejín kolonizácie, vývoja feudálnych vzťahov a v neposlednom rade aj dejín Slovákov žijúcich mimo územia dnešnej Slovenskej republiky.
Portrét Jána Juraja Harruckerna
(zdroj: www.wikipedia.sk, graficky upravené pomocou nástrojov AI)
Historické pozadie počiatkov osídľovania Dolnej zeme
Na pochopenie Harruckernovej životnej dráhy je potrebné poznať situáciu v Uhorsku na konci 17. a začiatku 18. storočia. Po stáročia bolo Uhorské kráľovstvo jedným z hlavných priestorov konfliktu medzi habsburskou monarchiou a Osmanskou ríšou. V dôsledku osmanskej expanzie sa veľká časť centrálneho a južného Uhorska dostala pod osmanskú správu. Dlhodobé vojenské konflikty mali výrazné dôsledky pre obyvateľstvo aj hospodárstvo. Oblasti juhovýchodného Uhorska boli opakovane vystavené vojenským ťaženiam. Mnohé sídla zanikli alebo boli opustené a po ústupe Osmanov zostávali veľké plochy pôdy nedostatočne využívané. Békešská stolica patrila medzi oblasti, kde bol tento problém mimoriadne výrazný. Po osmanských vojnách preto habsburská vláda čelila dvom súvisiacim úlohám: obnoviť štátnu správu a zároveň zabezpečiť hospodársku obnovu krajiny. Jedným z riešení bolo organizované osídľovanie pustých a málo obývaných oblastí. V tomto procese zohrávali dôležitú úlohu zemepáni, štátna komora a tzv. „impopulátori“ – osoby, ktoré organizovali príchod nových obyvateľov. Noví osadníci dostávali možnosť získať pôdu, postaviť si domy a začať hospodáriť. Zemepán zase získaval pracovnú silu a zvyšoval hospodársku hodnotu svojich majetkov.
Pri posudzovaní Harruckernovho života je potrebné rozlišovať medzi jeho osobnou kolonizačnou politikou a širším procesom osídľovania Dolnej zeme, ktorý sa začal už predtým a na ktorom sa podieľala kráľovská komora, zemepáni, sprostredkovatelia osídľovania aj samotní kolonisti. Najmä pri Békešskej Čabe je doložené, že prvé skupiny Slovákov prišli už v rokoch 1717–1718, teda ešte pred úplným právnym dokončením Harruckernovho vlastníctva rozsiahlych majetkov (v roku 1719). Tento detail je dôležitý, pretože umožňuje Harruckerna hodnotiť historicky presnejšie: nebol jediným „zakladateľom“ slovenského osídlenia Békeša, ale patril k jeho najvýznamnejším zemepanskym organizátorom a jeho majetková politika výrazne urýchlila ďalší rozvoj slovenských komunít. Kolonizácia Dolnej zeme bola výsledkom viacerých procesov ako oslabenie osmanskej moci, obnova habsburskej správy, nedostatok obyvateľstva v niektorých regiónoch, potreba zvýšiť poľnohospodársku produkciu, záujem zemepánov o získanie nových poddaných, náboženské pomery v severných častiach Uhorska, hľadanie lepších hospodárskych možností zo strany samotných kolonistov. Harruckern bol jedným z najvýznamnejších aktérov tohto procesu, ale nie jeho jediným tvorcom. Prví slovenskí obyvatelia Békešskej Čaby prišli už v období, keď bola oblasť ešte pod správou kráľovskej komory. Harruckern následne prevzal rozsiahle majetky a kolonizačný proces ďalej rozvinul. Rovnako nemožno jeho politiku interpretovať výlučne ako prejav dobročinnosti. Harruckern mal z kolonizácie jasný hospodársky prospech. Noví obyvatelia znamenali viac obrábanej pôdy, vyššiu produkciu a väčšie príjmy z panstva. Na druhej strane však ani kolonistov nemožno chápať iba ako lacnú pracovnú silu. Pre mnohých z nich predstavovalo presídlenie reálnu možnosť získať pôdu, zlepšiť ekonomické postavenie a zabezpečiť náboženskú a komunitnú slobodu. Harruckernov osobný význam spočíval v tom, že vlastnil mimoriadne rozsiahle územie a mal dostatok politického a hospodárskeho vplyvu, aby mohol kolonizáciu organizovať vo veľkom meradle.
Životopis Jána Juraja Harruckerna
Ján Juraj Harruckern (nemecky Johann Georg Freiherr von Harruckern, maďarsky György János Harruckern) sa narodil 25. marca 1664 v rákuskej obci Schenkenfelden v Hornom Rakúsku, neďaleko južných Čiech. Pochádzal z nešľachtickej rodiny. Jeho otec bol tkáčsky majster, matka sa volala Alžbeta Schlöger. Bol jedným zo siedmich detí. Jeho pôvod bol teda výrazne vzdialený od aristokratických kruhov, do ktorých sa neskôr zaradil. Harruckern nepochádzal zo starej uhorskej alebo rakúskej aristokracie. Jeho kariéra predstavuje príklad sociálnej mobility, ktorá bola v habsburskej monarchii možná najmä prostredníctvom vzdelania, štátnej služby a vojenskej administratívy.
V mladosti získal vzdelanie v Steyri a Linzi. Neskôr vstúpil do štátnej služby. Svoju kariéru začal v roku 1689, keď sa ujal funkcie účtovníka Dvorskej komory v Dolnom Rakúsku a postupne sa dostal k vojenskej správe. Jeho profesijná dráha bola úzko spätá s potrebami habsburského štátu. V čase neustálych vojenských konfliktov bola totiž organizácia zásobovania armády mimoriadne významná. Cisárske vojsko potrebovalo obrovské množstvo potravín, krmiva, materiálu a ďalších zásob. Efektívne zásobovanie mohlo rozhodovať o úspechu alebo neúspechu vojenských operácií. Od roku 1692 pôsobil Harruckern ako cisársky komisár pre zásobovanie armády. V roku 1695 bol preložený do generálnej vojnovej komisie, kde sa stal potravinovým komisárom armády. Harruckern sa postupne stal odborníkom na zásobovanie cisárskych vojsk. Táto práca si vyžadovala nielen administratívne schopnosti, ale aj znalosť dopravy, cien, zásobovania, miestnych hospodárskych pomerov a organizácie rozsiahlych logistických operácií. V roku 1697 bol vyslaný do Aradu, kde sa podieľal na kontrole a organizácii prác súvisiacich s aradskou pevnosťou. V Arade pôsobil približne štyri roky. Práve pôsobenie v tejto oblasti mu umožnilo bližšie spoznať pomery v juhovýchodnom Uhorsku. Arad a jeho okolie sa nachádzali v priestore, ktorý mal po skončení osmanských vojen veľký strategický význam. Harruckern sa tak dostal do kontaktu s regiónom, ktorý sa neskôr stal základom jeho majetkovej a politickej kariéry. Neskôr pôsobil aj mimo Uhorska a podieľal sa na zásobovaní habsburských vojsk v ďalších častiach Európy. Jeho kariéra pokračovala aj na ďalších európskych bojiskách. V roku 1701 bol povýšený na podplukovníka a pôsobil v Taliansku. Neskôr, v rokoch 1708 – 1713, zabezpečoval zásobovanie cisárskej armády v Nizozemsku. V roku 1710 post dvorného komorného radcu. Jeho skúsenosti napokon viedli k tomu, že získal významné postavenie v cisárskej administratíve. Podľa historických prác Harruckern vypracoval nový systém zásobovania cisárskej armády. Mimoriadne významné obdobie jeho kariéry nastalo počas vojen proti Osmanskej ríši. Od roku 1716 sa podieľal na organizácii zásobovania cisárskych vojsk počas bojov, ktoré viedli k ďalšiemu rozširovaniu habsburskej moci v juhovýchodnej Európe. Práve jeho odborné schopnosti v oblasti vojenskej logistiky sa tak stali základom jeho ďalšieho spoločenského vzostupu. Za svoje služby bol následne odmenený finančne a povýšený do šľachtického stavu. Jeho schopnosti ocenil uhorský kráľ Karol III (zároveň v Svätej ríši rímskej národa nemeckého – ako rímsko – nemecký cisár vládol pod menom Karol IV), ktorý mu v roku 1718 udelil titul „rytier“ a v roku 1729 titul „barón“. Barón Harruckern bol dvakrát ženatý. Jeho prvou manželkou bola Anna Fellner a druhou manželkou Anna Mária Vorstern. S druhou manželkou mal 5 detí. Jeho majetkom sa stal okrem iného aj zámok v Gyule. V roku 1719 napísal panovníkovi Karolovi III list v ktorom žiadal za svoje služby pozemky v juhovýchodnej časti Uhorska a od roku 1729 až do svojej smrti v roku 1742 bol županom v Békešskej župe.
Uhorský barónsky erb rodiny Harruckernovcov
(zdroj: www.wikipedia.sk)
Spojenie veľkostatkárskeho a županského postavenia mu poskytovalo značný vplyv. Ako vlastník majetkov rozhodoval o hospodárskej politike svojich panstiev. Ako vysoký predstaviteľ župy sa zároveň podieľal na verejnej správe regiónu. Tento dvojitý status bol typický pre feudálnu spoločnosť, v ktorej sa hospodárska, spoločenská a politická moc často sústreďovala v rukách tých istých osôb. Pri osídľovaní dolnozemských území viacerí zemepáni obvinili Harruckerna, že im odvábil poddaných a žiadali, aby im ich vrátil späť. Napríklad Jánokyovci sa domáhali svojich poddaných usadených v Čabe, Ibrányiovci objavili svojich v Békeši, Podmanickovci žiadali naspäť svojich poddaných usadených v Sarvaši. Vznikli z toho dlhé súdne spory, ktoré musel Harruckern riešiť. Niektoré súdne spory prehral a niektoré vyhral. Harruckern bol žičlivejší k osadníkom ako iní feudáli, najmä ako feudáli na území dnešného Slovenska. Poskytoval im niektoré výhody. Ak nemali z čoho vyplatiť štátne dane, neraz im bez úrokov požičal peniaze zo zemepanskej poklade. Ak im povodeň zaplavila oráčiny, vymeral postihnutým zo svojej pôdy, ktorú inak dával do užívania veľkoprenajímateľom, a poskytol im ju za znížené nájomné. Ján Juraj Harruckern zomrel vo Viedni 28. apríla 1742. Jeho spoločenské postavenie dokladá aj miesto posledného odpočinku – pochovaný bol v krypte Dómu svätého Štefana vo Viedni. Po jeho smrti prevzal rozsiahle majetky a významnú časť jeho verejného postavenia jeho syn František Harruckern. Jeho rod však v ďalších desaťročiach postupne stratil časť svojho majetkového významu. Harruckernove panstvá sa napokon dostali prostredníctvom dedičských vzťahov aj do vlastníctva iných významných uhorských šľachtických rodov.
Barón František Harruckern (1696 – 1775), syn Jána Juraja Harruckerna
(zdroj: www.wikipedia.sk)
Osídľovanie Dolnej zeme
Po vyhnaní Turkov a po potlačení rákócziovského povstania celá Békéšska a Canádska župa bola vyľudnená a v ruinách. Obyvatelia kedysi existujúcich osád sa rozutekali pred drancovaním v krajine sa neustále pohybujúceho vojska, aby si našli svoje útočište buď v najbližšej väčšej obývanej osade alebo ďaleko na severe. Rozutekané obyvateľstvo po uzavretí szatmárskeho mieru (ukončenie protihabsburských povstaní v roku 1711) sa začalo vracať do svojich pôvodných sídlisk. Najskôr ožili osady na okraji župy, ktorých obyvatelia prežili presuny vojsk v prirodzených prírodných útočiskách okolitých lesov a tŕstia. V močaristých a lesnatých krajoch južnej časti Dolnej zeme sa ukrýval neznámy počet obyvateľstva, ktoré sa vrátilo po utíchnutí bojov do svojich pôvodných bydlísk. Prispôsobujúc sa vojnovým pomerom jeho hlavným zdrojom živobytia bol chov dobytka. Poddaní boli v nájomnom vzťahu tak s tureckým, ako aj s uhorským, ďaleko na severe žijúcim zemepánom danej oblasti. Svoju daň ročne splácali v jednej sume. Ako predohra útekov na juh v 18. storočí ešte v posledných desaťročiach osmanskej doby sa objavovali „robotníci“ na dočasné práce z oblasti dnešného územia Slovenska. Tým vznikol svojrázny vzťah medzi dvoma oblasťami. Kým napr. Sabolčská stolica v roku 1676 sa obrátila s prosbou na jágerského pašu, aby umožnil prechod gemerských poddaných na žatvu, zatiaľ Gemerská stolica od toho istého hodnostára žiadala dovoliť gemerskej chudobe získať potraviny na Dolnej zemi, lebo jej hrozí nebezpečenstvo vypuknutia hladomoru. Takéto „návštevy“ Dolnej zeme v prvých desaťročiach 18. storočia mohli byť už pravidelné. Bádateľ, ktorý hľadá konkrétny pôvod slovenských osadníkov prichádzajúcich na južnú časť Dolnej zeme a čas ich príchodu, stojí pred veľkým problémom. Vo väčšine prípadov išlo o zbehov (často dochádzalo k zmene svojho mena, aby bolo ťažšie ich vystopovať a vrátiť naspäť), ktorí sa skrývali pred stoličnou administráciou, respektíve pred niekdajším zemepánom. O ich jestvovaní vieme z niekoľkých zlomkovitých daňových súpisov a matričných záznamov. Osudy a cesty slovenských osadníkov v Békešskej župe na stranách písomných zdrojov najskôr môžeme sledovať od roku 1717. Predchodcami južnodolnozemských slovenských osadníkov boli pastieri, kosci, želiari, zberači sena, bíreši, ktorí sa na Dolnej zemi objavovali už v posledných desaťročiach osmanskej doby, aby si zarábali na chlieb tzv. sezónnou prácou. Tým si dopĺňali zárobok domácej porty z územia dnešného Slovenska.
V 18. storočí už prebiehalo rozsiahle sťahovanie Slovákov zo severných častí Uhorského kráľovstva smerom na juh. Tento proces býva označovaný ako kolonizácia Dolnej zeme. Dôležité bolo najmä obdobie po Satmárskom mieri z roku 1711. V nasledujúcich desaťročiach sa slovenské obyvateľstvo presúvalo do viacerých oblastí dnešného Maďarska, Srbska a Rumunska. Majiteľom Békešskej a Čanádskej župy oslobodenej spod Osmanov v období rokov 1695 až 1720 bol erár (erár bolo v Uhorsku pomenovanie pre štátnu pokladnicu, štátny majetok alebo finančnú správu). Majetky, opustené zväčša následkom vojen, spravoval jeden povereník, komorský prefekt so sídlom v meste Segedín. V týchto oblastiach, ktoré sa využívali predovšetkým ako pastviská, držali veľký počet dobytka, najmä jatočného. V pomaly sa zaľudňujúcej Békešskej stolici existovali tri veľké panstvá: gyulianske, békésszentandrásske a kétegyházske. Gyulianske panstvo, ktoré bolo najväčšie v stolici, sa začalo vytvárať po roku 1719, keďže v tom roku Ján Juraj Harruckern ako odmenu za svoje zásluhy, respektíve ako výmenu za kráľovské dlhy si žiadal od panovníka majetky v Békešskej stolici. Harruckern dostal možnosť vybrať si pozemky v hodnote určenej ako odmena za jeho služby. Zvolil si rozsiahle bývalé komorské majetky v oblasti Békeša a susedných žúp. Historické údaje hovoria približne o 700 000 jutrách pôdy. V júli 1719 mu tieto majetky poskytol Karol III. spočiatku ako zábezpeku, pričom ich hodnota bola následne určená na vyššiu sumu. Harruckern doplatil zostávajúcu čiastku a v máji 1723 nadobudla platnosť kráľovská donačná listina. Tento proces je dôležitý, pretože ukazuje, že Harruckernovo vlastníctvo nevzniklo jednoduchým „darovaním pôdy“. Išlo o kombináciu kráľovskej donácie, finančného vyrovnania a následného právneho potvrdenia vlastníctva. Jeho majetky predstavovali obrovský hospodársky potenciál, ale zároveň veľkú povinnosť. Veľká časť územia bola slabo osídlená a neobrábaná. Bez dostatku obyvateľov nebolo možné z pôdy vytvoriť výnosné panstvo. Harruckern preto potreboval ľudí. Uvedomoval si, že dlhodobá prosperita jeho majetkov závisí od stabilného obyvateľstva. Preto vytváral podmienky, ktoré boli pre nových osadníkov relatívne priaznivé. Na niektorých panstvách podporoval príchod obyvateľov poskytovaním pôdy, dočasnými daňovými úľavami a možnosťou hospodárskeho rozvoja. Harruckernova kolonizačná politika bola založená na aktívnom získavaní nových obyvateľov. Na jeho panstvá prichádzali ľudia z rôznych oblastí. Medzi najvýznamnejšie skupiny patrili Slováci a Nemci, ale osídľovanie sa týkalo aj Maďarov a ďalších obyvateľov. Novým osadníkom boli ponúkané nové možnosti, ktoré boli v ich pôvodnom prostredí často veľmi atraktívne. Patrila medzi ne pôda, možnosť postavenia vlastného obydlia, hospodárske úľavy a v prípade niektorých skupín aj možnosť zachovať si svoje vierovyznanie. Takáto politika mala hospodársky význam. Harruckern potreboval obyvateľstvo, ktoré by obrábalo pôdu, chovalo dobytok, vykonávalo remeslá a vytváralo základ miestnej ekonomiky. Zároveň však kolonizácia nebola iba ekonomickou záležitosťou. V 18. storočí bolo sťahovanie obyvateľstva často spojené aj s náboženskými pomermi. Mnohí slovenskí kolonisti patrili k evanjelickému obyvateľstvu, ktoré v niektorých severných oblastiach Uhorska čelilo rôznym formám náboženského útlaku. Juhovýchodné Uhorsko im mohlo ponúknuť lepšie podmienky na vytvorenie vlastných komunít.
Noví prisťahovalci požadovali splnenie určitých podmienok pred uzatvorením definitívnej osadníckej zmluvy s Harruckernom v znení:
- slobodné vyznávanie svojho náboženstva, ako to krajinská obyčaj so sebou prináša,
- na niekoľko prvých rokov zabezpečenia oslobodenia od práce na panskom, od platenia poddanských dávok a iného,
- aby im oznámili, aké povinnosti budú musieť vykonávať pre panstvo po niekoľkých rokoch úľav,
- prosia o dovolenie pre obec vlastnými nákladmi vystaviť suchý mlyn, ktorý by mal byť v budúcnosti oslobodený od platenia dávok a príjmy z neho boli len na obecné dobro, údržbu a opravu mlyna. Obci by ostala krčma, jatka a rybolov,
- pre zriadenie cirkvi a prichádzajúcich nových obyvateľov, aby od zemepanských lesov na stavby dostali drevo teraz a v budúcnosti zadarmo. Aby sa tiež na domáce potreby mohlo suché drevo brať.
Na tieto žiadosti dostali takéto odpovede:
- nebudú robiť žiadne prekážky,
- sľubujú z panskej strany oslobodenie od akéhokoľvek spôsobu práce na panskom na celé dva roky, budú pracovať na tom, aby ich ani župa nezaťažovala daňami a iným spôsobom,
- bude sa požadovať len to, čo je krajinským zvykom,
- panstvo určí, či na viac rokov a či na trvalo si budú môcť postaviť mlyn a mať z neho úžitok, na neskoršie postavenie ďalších dostanú povolenie s príslušnou zmluvou. Krčma, jatka, rybolov a iné príjmy, spôsobom ako všetky obce v župe sa árendujú,
- na stavbu kostola a nových domov drevo dostanú zdarma. Pre nedostatok dreva stavby odporúčajú stavať aspoň spodnú časť príbytkov zo suchých tehál. O dreve pre domácnosť sa so zemepánom bude osobitne rokovať.
Prvá Slovákmi osídlená osada v Békešskej stolici bola Békešská Čaba, ktorá sa prakticky od roku 1718 „napĺňala“ navzdory stratám zapríčinených migrantami. Cesta slovenských osadníkov, ktorí sa pohli zo vzdialených severných obcí, viedla predovšetkým cez Novohradskú a Peštiansku župu na juh s niekoľkoročnými prestávkami. Najviac osadníkov prišlo z Novohradu, z Hontu a z Peštianskej stolice. Druhá cesta príchodu Slovákov na juh viedla z Gemeru (respektíve cez Gemer), cez Boršodskú a cez Heves-Külső-Szolnockú župu do Békešskej. Takto približne naraz prišli do Békešskej Čaby, respektíve do jej okolia aj Gemerčania z Boršodskej stolice s prisťahovalcami z Peštianskej, z Novohradskej a Hontianskej župy.
Každodenný život nových osadníkov však nebol jednoduchý. Príchod na novú pôdu znamenal začínať prakticky od začiatku. Osadníci si museli vybudovať domy, hospodárske objekty, zabezpečiť vodu, obrábať pôdu a prispôsobiť sa miestnym klimatickým a prírodným podmienkam. Békešská oblasť bola charakteristická rozsiahlymi rovinami a vhodnými podmienkami pre poľnohospodárstvo, ale zároveň bola vystavená povodniam, epidémiám a iným problémom. Kolonisti si preto vytvárali silné komunitné väzby. Slovenské obce si zachovávali vlastný jazyk, cirkevné tradície a spoločenské zvyklosti. Evanjelická cirkev pritom zohrávala dôležitú úlohu pri udržiavaní identity. V priebehu desaťročí vznikli školy, kostoly, cirkevné zbory a ďalšie inštitúcie, ktoré pomáhali stabilizovať slovenské obyvateľstvo. Významným faktorom pri výbere osadníkov bolo náboženstvo. Veľká časť slovenských kolonistov bola evanjelického vierovyznania. Pre ich rozhodovanie o migrácii bolo preto dôležité, či mohli v novom sídle slobodne vykonávať svoje náboženstvo. Harruckern si uvedomoval, že náboženské podmienky môžu byť dôležitým faktorom pri získavaní nových osadníkov. Podľa historických prác sa pri zakladaní niektorých osád usiloval o vytváranie relatívne homogénnych náboženských komunít. Harruckern bol rímskokatolík, no jeho politika voči osadníkom bola v niektorých prípadoch pomerne pragmatická. Na jeho majetkoch sa usádzali obyvatelia rôznych jazykových a náboženských skupín. Táto politika mala praktické dôsledky. Noví osadníci mohli ľahšie organizovať vlastný cirkevný život, budovať modlitebne a neskôr kostoly a vytvárať školy.
Békešská župa v mapovom vyobrazení od kartografa Demetera Göröga (1760-1833) z obdobia 1802 – 1811
(zdroj: https://hu.wikibooks.org)
V Békešskej oblasti sa preto už v prvej polovici 18. storočia vytvorila sieť slovenských evanjelických cirkevných obcí. V roku 1718 vznikla evanjelická obec v Békešskej Čabe, v roku 1722 v Sarvaši a v roku 1723 Poľnom Berinčoku a neskôr aj v ďalších sídlach. Náboženský život tak zároveň pomáhal udržiavať slovenský jazyk a kultúrnu identitu. Békešská Čaba sa v priebehu 18. a 19. storočia stala jedným z najvýznamnejších slovenských centier mimo územia dnešného Slovenska. V priebehu niekoľkých rokov tak vznikol v Békešskej oblasti systém sídel s významným slovenským obyvateľstvom. Tieto sídla neboli izolované. Obyvatelia medzi nimi migrovali a v priebehu 18. storočia dochádzalo k tzv. sekundárnej kolonizácii. Slovenskí obyvatelia z už preľudnených obcí odchádzali ďalej a zakladali alebo posilňovali ďalšie osady. Tým sa slovenské osídlenie postupne rozširovalo po Dolnej zemi. Takto vzniklo aj osídlenie obce Pitvaroš v roku 1816.
Harruckernova kolonizačná politika mala výrazný hospodársky rozmer. Rozsiahle územia juhovýchodného Uhorska boli vhodné najmä na poľnohospodárstvo a chov hospodárskych zvierat. Ich ekonomické využitie však záviselo od dostupnosti pracovnej sily. Príchodom nových obyvateľov sa začali: obrábať dovtedy nevyužívané pozemky, budovať nové obydlia, obnovovať cesty, rozvíjať remeslá, rozširovať chov dobytka, vytvárať miestne trhy, budovať náboženské a verejné inštitúcie. Kolonizácia tak postupne menila krajinu. Z pustých alebo slabo obývaných oblastí sa stávali sídla s pravidelnou hospodárskou činnosťou. Rast počtu obyvateľov zároveň zvyšoval hodnotu Harruckernových majetkov. Preto je dôležité vnímať kolonizáciu z dvoch strán. Pre osadníkov predstavovala možnosť získať pôdu a lepšie hospodárske podmienky. Pre Harruckerna znamenala vytvorenie pracovnej a daňovej základne jeho panstva. Išlo teda o vzájomne prepojené záujmy zemepána a kolonistov. Pri hodnotení Harruckernovej kolonizačnej činnosti je potrebné spomenúť aj jeho spolupracovníkov. Medzi významné osobnosti patril Mikuláš Turóci, slovenského pôvodu, ktorý pôsobil ako správca Harruckernových majetkov v Gyule. Práve ľudia ako Turóci zabezpečovali praktickú stránku kolonizácie. Zemepán nemohol osobne organizovať príchod každej rodiny. Potreboval preto správcov, ktorí poznali miestne podmienky a dokázali komunikovať s potenciálnymi osadníkmi. Kolonizácia teda nebola výsledkom jediného človeka. Harruckern vytvoril politický a hospodársky rámec, ale jeho uskutočnenie záviselo od celej siete úradníkov, správcov, miestnych predstaviteľov a samotných kolonistov.
Busta Jána Juraja Harruckerna v Sarvaši
(zdroj: www.wikipedia.sk)
Pár slov na záver…
Ján Juraj Harruckern predstavuje jednu z pozoruhodných osobností dejín habsburskej monarchie a Uhorského kráľovstva v prvej polovici 18. storočia. Jeho životná dráha sa začala v nešľachtickom prostredí Horného Rakúska. Ako syn tkáčskeho majstra sa postupne vypracoval na významného štátneho úradníka a odborníka na zásobovanie cisárskej armády. Vďaka svojim schopnostiam a službe panovníkovi získal finančné odmeny, šľachtické postavenie a napokon rozsiahle majetky v juhovýchodnom Uhorsku. Najvýznamnejšia časť jeho historického odkazu je spojená s Békešskou oblasťou. Po prevzatí rozsiahlych majetkov v roku 1719 si Harruckern uvedomil, že ich hospodársky rozvoj je podmienený dostatkom obyvateľov. Preto podporoval kolonizáciu a na svoje majetky pozýval nových osadníkov. Medzi nimi zohrali významnú úlohu Slováci. Békešská Čaba, Sarvaš a Poľný Berinčok sa stali významnými centrami slovenského osídlenia. Slovenskí kolonisti si v novom prostredí vytvorili vlastné cirkevné, školské a kultúrne inštitúcie a položili základy komunít, ktoré pretrvali až do súčasnosti. Harruckerna však nemožno hodnotiť iba ako nezištného podporovateľa slovenského osídlenia. Jeho kolonizačná politika mala predovšetkým praktický hospodársky význam. Potreboval pracovnú silu, ktorá by obrábala rozsiahle majetky a zvyšovala ich výnosnosť. Záujmy zemepána a kolonistov sa však v mnohých prípadoch stretli: Harruckern získaval produktívne obyvateľstvo a kolonisti získavali pôdu a nové životné možnosti. Jeho význam preto spočíva v spojení osobnej kariéry s veľkým historickým procesom. Harruckern bol súčasťou premeny juhovýchodného Uhorska z vojnami a osmanskou nadvládou poznačeného regiónu na hospodársky a demograficky aktívnu krajinu.
Pre slovenské dejiny je Harruckern významný najmä prostredníctvom svojho vplyvu na osídľovanie Dolnej zeme. Vďaka kolonizácii vznikli alebo sa posilnili slovenské komunity, ktoré pretrvali celé stáročia. Békešská Čaba sa stala jedným z najdôležitejších centier slovenského života. Podobný význam získali Sarvaš, Poľný Berinčok a ďalšie sídla. Slovenské komunity si udržiavali slovenský jazyk, evanjelické náboženstvo, ľudové tradície, osobitnú architektúru, slovenské priezviská, piesne a folklór, cirkevné a školské tradície. Postupom času síce dochádzalo k jazykovej a kultúrnej asimilácii, ale slovenská identita v mnohých komunitách prežila dodnes. Význam Harruckerna teda spočíva aj v tom, že jeho kolonizačná politika vytvorila priestor, v ktorom sa mohla po niekoľko storočí rozvíjať slovenská kultúra mimo historického územia Slovenska.
Autor článku: Michal Kožuch
Základná bibliografia a pramene:
FRANKO, Michal. Založenie Békešskej Čaby v roku 1718. Historická štúdia o počiatkoch slovenského osídlenia Békešskej Čaby a úlohe Harruckerna.
KISMARJAY, Emil – KONRÁD. Harruckern János György és telepítései. Gyula: Dobay, 1935.
JANČOVIC, Ján. Slováci v tristoročnej Békešskej Čabe. Historické fragmenty pochádzajúce z békeščabianskych cirkevných a svetských dokumentov z 18. a 19. storočia.
JANČOVIC, Ján. Materiály k tristoročnému výročiu usadenia a života Slovákov v Poľnom Berinčoku.
BORGUĽA, Michal a ŠVIHRAN, Ladislav (1979): Tu sa usadíme, Tatran, 220 s.
Hungarian Historical Review, štúdie venované migrácii a kolonizácii v 18. storočí.
Forum Historiae, štúdie k slovenskému osídleniu Békešskej oblasti.
www.wikipeda.sk
https://hu.wikibooks.org