Spoznávame pitvarošské ulice – Kostolná ulica

V mysliach presídlencov stále pretrvávajú spomienky na krásny a hrdý Pitvaroš: „So širokyma rovnyma ulicma, nabielo okalenyma domami, okliesňenyma stromami a vyzametanyma garádmi!“ Azda by sa nenašla rodina, ktorá by vo svojom albume nemala malú fotografiu, na ktorej sa naposledy odfotografovali pred domom, v ktorom vyrastali a kde boli doma. Aby si každý z nich odniesol do nového domova pamiatku na rodný a milovaný Pitvaroš. Dnešný návštevník obce, prechádzajúc sa ulicami, stále obdivuje jeho veľkorysé vymeranie, dlhé rovné ulice. Koruny stromov, lemujúce ulice, zakrývajú priečelia mnohých pôvodných, dnes aj opustených domov. Od presídlenia mnohé domy zostali neobývané a pustnú. Domy na Pitvaroši sa podobali jeden druhému. V radovej zástavbe tvoriac ulicu, tak poskytovali neopakovateľný zážitok. Boli rovnakej výšky i tvaru. Málo domov bolo postavených iným štýlom a inej veľkosti. Križovatky ciest uzatvárali domy v tvare „L“ – na pazuchu s obchodmi, krčmou, či s domami slúžiacich miestnej samospráve.

Jednou z najvýznamnejších ulíc na Pitvaroši bola Kostolná ulica (dnes Arany János utca). Pretínala Pitvaroš od západu na východ – od Malej ulice po Piatu ulicu. Ulica prechádzala centrom obce a boli na nej umiestnené najdôležitejšie stavby. Kostolná ulica z juhu ohraničovala aj centrálne pitvarošské námestie s artézskou studňou a pamätníkom padlých v I. svetovej vojne. Námestie bolo aj miestom kde sa konali trhy a ktoré bolo spoločenským srdcom obce. Vykročme na prechádzku Pitvarošom a poďme sa bližšie pozrieť na túto ulicu.

Schéma obce Pitvaroš. V červenom rámčeku vyznačená Kostolná ulica.

(vizualizácia: Michal Kožuch)

Pri spracovaní analýzy Kostolnej ulice som vychádzal z Prehľadu pitvarošských rodín podľa miesta bydliska, ktorý je zostavený na základe zoznamov Michala Hronca (1924–2012), dlhoročného kraviara na Pitvaroši a Pavla Hudáka (1936). Zoznamy boli korigované Máriou Kodayovou, rodenou Rikkovou (1932) a Zuzanou Garajovou, rodenou Čemanovou (1924–2016). Číslovanie nezohľadňuje prioritne čísla domov na Pitvaroši, ale určuje poradie rodín podľa bydliska. Schéma je samostatnou súčasťou monografie Pitvaroš na starých fotografiách (2016). Do analýzy som centrálne pitvarošské námestie ani stavby, ktoré sa na ňom nachádzajú nezahrnul.

Kostolná ulica na výreze zo schémy rozmiestnenia rodín podľa čísiel domov

(Zdroj: Pitvaroš na starých fotografiách, 2016)

Kostolná ulica na satelitnom zábere

(Zdroj: maps.google.com)

Kvantitatívna analýza Kostolnej ulice

V 40. rokoch minulého storočia tvorilo zastavané územie Pitvaroša 691 častí – port. Z nich bolo 645 zastavaných domami a 46 bolo nezastavaných – prázdne porty (7 %). Pri výskume som vychádzal, že na každej porte sa nachádza dominantne jedna hlavná stavba – dom, bez ďalších hospodárskych a iných stavieb.

Kostolná ulica, v porovnaní s ostatnými ulicami, patrila medzi najkratšie ulice. Tvorilo ju len 24 stavieb na ktorých boli postavené domy (3 % zo všetkých pitvarošských domov). Funkčne však patrila medzi najdôležitejšie na Pitvaroši.

Kvalitatívna analýza Kostolnej ulice

Kvalitatívnu analýzu som urobil na základe analýzy funkcie stavieb a architektúry stavieb. Jednotlivé funkcie stavieb som rozdelili do troch kategórii podľa prevažujúcej dominantnej funkcie na:

bývanie (slúžiace prioritne na ubytovanie),
služby (slúžiace len ako služby),
zmiešané (malé prevádzky a dielne a zároveň slúžia na ubytovanie).

Schéma rozmiestnenia funkcii na Kostolnej ulici

(biela farba – bývanie, červená farba – služby, modrá farba – zmiešaná funkcia)

(Zdroj: Michal Kožuch, vlastný výskum)

Najpočetnejšou funkciou na Kostolnej ulici bola funkcia bývanie – 10 domov (42 %). Ostatné funkcie boli menej zastúpené – služby (6 stavieb – 25 %), zmiešaná fukcia (8 stavieb – 33 %). Zo všetkých 24 stavieb na Kostolnej ulici tak 14 stavieb plnilo aj inú ako len funkciu bývania (58 %), čo je viac ako polovica domov na ulici.

Z celkového počtu stavieb určených na bývanie na Pitvaroši bolo na Kostolnej ulici len 1,7 % stavieb. Zastúpenie stavieb, na Kostolnej ulici v porovnaní z celým Pitvarošom, so zmiešanou funkciou bolo ale až 14,5 % a s funkciou služby dokonca 46 %. Teda takmer každá druhá stavba určená pre služby Pitvarošanov bola umiestnená na Kostolnej ulici. Služby zabezpečovali: sirotinec, škôlka, štátne škola, obecný dom, evanjelický kostol a babtistická modlitebňa.

Zmiešanú fukciu malo na ulici 8 domov (119. vdova po Michalovi Krnáčovi – výroba cukroviniek, 236. Juraj Ostáš – obchod, 274. Michal Venierčan – obchod, 275. stará cirkevná škola – škola / neskôr učiteľský byt, 343. Jozef Póša – zverolekár / predtým stará pošta, 345. Pavel Farár – pekáreň, 347. vdova po Jurajovi Ostášovi – obchod, 456. Ladislav Čelovský – krajčírstvo).

Okrem funkčnej analýzy Kostolnej ulice som sa zameral aj na architektonickú stránku zástavby ulice. Pri analýze podoby Pitvaroša v 40. rokoch 20. storočia som vychádzal zo súčasného stavu zástavby, z množstva starých fotografii, pohľadníc a spomienok pamätníkov. Na základe zistených poznatkov som vytvoril digitálny model obce do pravdepodobnej podoby akú mohla mať obec v 40. rokoch 20. storočia. Architektúra stavieb zohľadňovala jej fukciu. Domy, ktoré čiastočne alebo úplne plnili fukciu bývania sa stavali podľa typizovaného projetku a rozdiely medzi nimi boli minimálne (farba, ozdoba fasády, prevedenie gangu, hospodárske prístavby). Základom zástavby na Dolnej zemi boli domy so štítom a dvoma oknami orientovanými do ulice, tiahnúce sa do vnútra pozemku. Súčasťou priečelia boli aj vstupné dvere pod gang domu – kategória „dolnozemský typ“). Na križovatke ulíc, predovšetkým na hlavných dopravných ťahoch, sa stavali domy v tvare „L“ do ktorých bola sústredená občianska vybavenosť (obchody, malé prevádzky) – „rohový typ“. Spoločensky významné stavby (škola, škôlka) mali pozdĺžny tvar, viac okien a vysokú sedlovú strechu) – „pozdĺžny typ“. Špecifický tvar vzhľadom na ostatnú zástavbu v obci mali budovy, ktoré plnili špecifickú funkciu (kostol, štátna škola, obecný dom so stajňami, modlitebňa) – „špecifický typ“.

Schéma typov zástavby na Kostolnej ulici

(modrá farba – „dolnozemský typ“, červená farba – „špecifický typ“, žltá farba – „pozdĺžny typ“, hnedá farba – „rohový typ“) (Zdroj: Michal Kožuch, vlastný výskum)

Z analýzy stavebného fondu Kostolnej ulice vyplýva, že z celkového počtu 24 stavieb má charakter klasického „dolnozemského domu“ 12 (50 %). Rohových domov je na ulici 4 (17 %), pozdĺžny typ 3 (13 %) a špecifický typ 5 (20 %). V porovnaní s ostatnou zástavbou na Pitvaroši bolo na Kostolnej ulici až 42 % zo všetkých špecifických stavieb a 38 % zo všetkých pozdĺžnych pitvarošských domov. Ostatné typy zástavby v porovnaní s celkou zástavbou v obci boli minimálne. Sústredenie najvýznamnejších funkcii v obci na Kostolnej ulici sa tak prejavilo i na ich stavebnom stvárnení a špecifickosti tohto územia vzhľadom na ostatnú zástavbu na Pitvaroši. Funkčná i stavebná analýza potvrdila jedinečnosť Kostolnej ulice v porovnaní s ostatnými ulicami na Pitvaroši.

Na bližšie zobrazenie architektonickej podoby Kostolnej ulice slúžia jej nasledovné bočné pohľady na zástavbu ulice. Domy sú očíslované podľa Schémy rozmiestnenia rodín podľa miesta bydliska, ktorá je samostatnou súčasťou monografie Pitvaroš na starých fotografiách (2016).

Severná strana ulice

Južná strana ulice

Kostolná ulica podľa typu zástavby v 40. rokoch minulého storočia

(počítačová vizualizácia, Michal Kožuch)

Severná strana Kostolnej ulice

118-119:

235-275:

343-455:

455-502:

Južná strana Kostolnej ulice:

125-162:

237-274:

347-382:

457-501:

Najvýznamnejšie stavby na Kostolnej ulici

Štátna škola

Budovy cirkevných škôl boli na Pitvaroši staré, postavené z nabíjanej hliny. Podmienky, v akých sa vyučovalo v preplnených triedach, neboli vyhovujúce. 10. augusta 1910 Pitvaroš navštívil škôldozorca cirkevných škôl. Žiadal postaviť novú školu, pretože pitvarošská škola je vo veľmi zlom stave a nebezpečná pre školákov. Inak dá cirkevnú školu zavrieť a štát postaví novú, ale len na výučbu štátneho jazyka. Cirkev nemala peniaze, aby postavila viactriedne školy. Evanjelický farár Ján Šagúľ, v snahe zlepšiť úroveň učenia, presadzoval, aby cirkevné školy prevzal štát. Tvrdil, že pri násilnom udržiavaní cirkevných škôl sa cirkev finančne zrúti. V novej, viactriednej štátnej škole by sa deti učili v lepších podmienkach, ale pochopiteľne iba v maďarskom jazyku – a to Pitvarošania nechceli. Ľudu sľubovali, že aj v štátnych školách budú slovensky vyučovať. Vzhľadom na nepriaznivé materiálne postavenie obce Pitvarošania nakoniec súhlasili, aby v obci postavil štát novú školu. Školu otvorili v roku 1911. Mala štyri učebne a jeden učiteľský byt. 25. júna v roku 1927 bolo slávnostné otvorenie nadstavby štátnej školy. K prvým štyrom učebniam boli pristavané ďalšie štyri triedy a jeden učiteľský byt s výdavkami 200 000 Pengö. O 13. hodine bol slávnostný obed a večer o 20. hodine školská mládež predviedla v Družstevnom dome divadelné predstavenie, z ktorého čistý zisk sa dal na zakúpenie školského harmónia. V rámci školy pôsobil aj spevokol. I dnes táto budova patrí medzi najkrajšie a najväčšie stavby obce. Na čelnej stene medzi oknami sú nápisy v maďarčine: VALLÁS (Viera), MUNKA (Práca), HAZA (Domov), REND (Poriadok), TUDÁS (Vedomosť). V strede strechy sa nachádza malá drevená vežička s osemhrannou kupulou, v ktorej bol zvon. Na Pitvaroši bolo len niekoľko rodín rímsko-katolíkov. Katolícka cirkev používala zvon na škole. V krajnej triede, na prízemí, mala umiestnený malý oltár. Škola dodnes slúži svojmu účelu a jej bránami prešlo množstvo deti.

Obecný dom

Pitvarošania si už v prvom roku osídľovania zriadili zhromaždenie, ktoré predstavovalo miestnu samosprávu. Členom zhromaždenia sa stal každý muž ako hlava rodiny, bez ohľadu na majetok. Zhromaždenie zvolávali niekoľkokrát do roka. Obyvateľstvo volilo do zhromaždenia najschopnejších ľudí zo svojich radov. Stredobodom volieb bola voľba hlavného reprezentanta – richtára. Samosprávu osadníkov erárna komora neuznala. Až po vzniku obce, v roku 1835, sa začali formovať orgány miestnej obecnej samosprávy. Predstavitelia samosprávy vykonávali svoju činnosť v obecnom dome. Prvý obecný dom, postavený v roku 1830, stál na rovnakom mieste ako dnešný – na rohu Veľkej a Kostolnej ulice (dnes Kossuth utca a Arany János utca). Na jeho mieste bol v roku 1896 postavený nový, priestrannejší, ale rovnako z nepálených tehál. Do obecného domu sa vchádzalo z križovatky ulíc, rovno pod podstriešku. Jednotlivé kancelárie nasledovali v budove tiahnucej sa Kostolnou ulicou za sebou (kancelária notára, pisárov, hospodára, richtára atď.). V zadnej časti obecného domu bola menšia miestnosť pre obecných bubnášov. Za obecným domom boli ustajnené obecné býky, byt pre rodinu kraviara a obecného sluhu – rendíra. Nachádzalo sa tu skladište leventošského a športového inventára, skladište futbalového mužstva, veľká obecná váha, požiarna zbrojnica a izba zvaná dedinská väznica. Obecný dom ako budova bol užívaný pol storočie a v rokoch 1944 – 48 bola na rovnakom mieste postavená nová budova obecného domu s novými kanceláriami z pálených tehál. Podoba domu sa nezmenila. Budova bývalých stajní prešla výraznou rekonštrukciou a v súčasnosti je v nej umiestnená Pitvarošská slovenská národopisná zbierka. Hasičšký voz v súčasnosti nahradilo hasišské auto, parkujúce vo dvore obecného domu.

Evanjelický kostol

Stavba evanjelického kostola začala v roku 1881 podľa projektu Lipóta Usitsiho z Aradu. Kostol mal byť postavený v neobyzantskom štýle s predpokladaným nákladom 18 000 forintov. Celkové náklady na stavbu však dosiahli 25 tisíc forintov. Funkcie stavebného dozorcu sa ujal cirkevný dozorca Michal Kemény a staviteľom chrámu bol staviteľ židovského pôvodu Alexander Klein. Pitvarošská cirkev uzavrela na stavbu oltára a kazateľnice v sume 1 100 forintov zmluvu so sochárom so slovinskej Ľublany Augustínom Götzlom a na stavbu organa zmluvu s Martinom Saškorn ml., ktorý pochádzal z Brezovej pod Bradlom a mal dielňu v Békešskej Čabe. Chrám bol vysvetený 17. decembra 1882 biskupom banského dištriktu dr. Gustávom Szeberényim. Oltárny stôl – menza je dlhý 2 m, široký 81 cm a vysoký 125 cm. Na ňom sú svietniky a pôvodne aj veľký krucifix z ebenového dreva, ktorý neskôr po presídlení preniesli na oltár provizórne vybudovanej modlitebne pod chórom. Oltárny obraz pitvarošského chrámu namaľoval Gustáv Jesenský a predstavuje scénu z Golgoty – ukrižovanie Ježiša Krista a na bokoch oltára sú umiestnené sochy Mojžiša a Árona. V nadstavci oltára je holubica – symbol Ducha Svätého a oltár je zakončený krížom. Celková výška oltára je približne 6 m. Presbytérium, teda oltárny priestor, je vyvýšený o dva stupne a oltár je ohradený. Napravo od oltára pri ohrade je krstiteľnica. Kazateľnica, umiestnená naľavo od oltára, je vo výške asi 2 m a je zakončená anjelom s rozprestretými krídlami. Na kazateľnicu viedlo zo sakristie 12 schodov. Celková dĺžka kostola je 37 metrov, šírka 16 metrov a výška veže je 39 metrov. Na veži je ochodza aj vežové hodiny funkčné do prechodu frontu na sklonku II. svetovej vojny. 19. júla 1978 silný nárazový vietor strhol strechu veže a tá prerazila strechu kostola. Novú túrňu osadili až 25. apríla 1982. V súčasnosti je kostol pre zlý technický stav neužívaný a zatvorený. Veríme, že sa dočká rekonštrukcie…

Babtistická modlitebňa

Najpočetnejším neluteránskym spoločenstvom na Pitvaroši boli vyznavači apoštolskej viery – „verící“. Táto skupina sa začala formovať po skončení I. svetovej vojny pod vplyvom Pavla Ondrusa, ktorý sa vrátil z ruského zajatia. Chudobný ľud, ktorý nenachádzal útechu a odpovede na svoje otázky v tradičnej evanjelickej cirkvi si vytvoril vlastné spoločenstvo, ktoré by im o čosi viac pomohlo prekonávať materiálne problémy. Počas bohoslužieb si každý smel vykričať svoje túžby, trápenia nahlas, voľne, vykričať sa. Vo svojich modlitbách sa mnohí modlili: „Daj Pán Boh jeden pár čižiem, daj Bože k chlebu kúsok mäsa a klobásy“. Niekedy používali i cudzí, nezrozumiteľný jazyk. Na Kostolnej ulici (v časti medzi Treťou a Štvrtou ulicou) si postavili modlitebňu a kazateľa si volili zo svojich radov. Formálne však zostávali členmi evanjelickej a.v. cirkvi. V lete Pavel Ondrus krstil ponorením na žabom jazere, veriacich vyzýval, aby neprijímali žiadne funkcie, neplatili dane a aby boli obozretní. Pavel Ondrus, od novembra 1944 príslušníkov apoštolskej viery aj pochovával. Svedčia o tom zápisy v matrike zosnulých. Obecná a aj cirkevná vrchnosť však videla v tomto spoločenstve nepriateľov, žandári často členov tohto spoločenstva napádali, hoci do ich modlitebne nevkročili. Proti apoštolom sa výrazne postavil farár Gubčo, ktorý v prípade, že zbadal, že sa v niektorom dome zhromaždili, zavolal žandárov. Vyznavači tohto spoločenstva pochádzali z viacerých rodín (napríklad Kochanovci, Hruškovci, Tagajovci, Farárovci, niektorí Majovci, Strakovci, Hostinovci). Cintorin verícich bol vedľa evanjelického cintorína, mali samostatný vchod. Ich hroby neobsahovali žiadny kríž ani náhrobný kameň. Na bohoslužbách spievali rytmické piesne v sprievode dychovej kapely, ktorá sa stala obľúbenou aj medzi ostatnými Pitvarošanmi. Vždy na Vianoce a Nový rok hrávala po uliciach Pitvarosa, dokonca aj niekoľko rokov po presídlení aj na Slovensku. Po presídlení sa mnohí členovia tohto spoločenstva zapojili do života Apoštolskej cirkvi na Slovensku, najmä v Senci, Seredi a Galante.