„Úvoda“ na Pitvaroši – PITVAROŠ A PITVAROŠANIA

Po dlhšej prestávke som sa rozhodol pokračovať v predstavovaní známych pitvarošských stavieb. Jednou z najznámejších budov, ktorú poznal a ktorej dverami kráčal azda každý Pitvarošan bola „úvoda“, teda po slovensky úvodná škola, alebo súčasné pomenovanie materská škola či jednoducho len škôlka. Materská škola sa spája u mnohých z nás s prvými spomienkami, s prvým kontaktom s mimorodinným kolektívom a so školstvom. Etapa prvých rokov života je zaiste tou najdôležitejšou etapou, kedy sa formuje budúca osobnosť. Zisťuje, ako funguje život dospelých, snaží sa získať všetky vedomosti, priúča sa povinnostiam, ale aj radostiam života.

Pitvarošania si už pri osídľovaní Pitvarošskej pustatiny a zakladaní osady Pitvaroš uvedomovali dôležitosť vzdelávania a výchovy. Medzi prvými stavbami na Pitvaroši bola tak okrem obytných domov a stavieb určených pre cirkev i budova školy. Iba osem rokov po založení osady postavili v roku 1824 na Pitvaroši prvú školu, ktorá mala jednu učebňu. V tom čase škôlka na Pitvaroši ešte nebola, výchova detí prebiehala individuálne, v kruhu rodiny. Pri mnohopočetných rodinách, pomáhali s výchovou najmladších detí ich starší súrodenci. Spočiatku sa na práce okolo domáceho hospodárstva a prácam na poli len prizerali a neskôr samé začali vykonávať jednoduchšie práce.

V roku 1891 začalo v Uhorsku platiť prvé zákonné ustanovenie o predškolských zariadeniach. Podľa zákonného ustanovenia boli rodičia, ktorí sa pre svoje pracovné povinnosti nedokázali dostatočnej postarať o svoje deti vo veku 3 až 6 rokov, povinní posielať ich do „úvody“. Povinnosť zriadiť predškolské zariadenia mali obce. Zriaďovali ich hlavne pri ľudových školách s tým, že na 80 detí mal byť jeden učiteľ (učiteľka), ovládajúci slovom a písmom maďarský jazyk a pomocníčka, ktorá zabezpečovala opateru detí, keď učitelia odučili predpísaný program dňa. Učiteľky a vychovávateľky, ktoré mali na výchovu detí oprávnenie – spôsobilosť, pripravovali deťom na každý deň špeciálny program, detské a spoločenské hry, modlili sa, pomocou hier sa učili i nielen základným hygienickým pravidlám a slušnému správaniu ale aj počítať, rozlišovať tvary a farby. Deti si zvykali na pobyt v kolektíve, autoritu pedagóga a rozvrh dňa. Aj vďaka tomu nebol pre ne prechod do školy až takou veľkou zmenou.

Pavol Komoly (Kochan) vo svojom diele venovanému histórii Pitvaroša pod názvom Pitvarosi tanulmányok (1992) píše, že v roku 1897 bola na Pitvaroši postavená prvá budova materskej školy na Kostolnej ulici. Stavba mala múry z nepálených tehál, drevenú podlahu a strechu pokrytú drevenými šindľami. Neskôr, keď šindle čiastočne zhnili, bola stavba pokrytá škridlami. Komoly ďalej píše, že štát v roku 1911 postavil v obci novú budovu škôlky, kde prebieha výchova pitvarošskej mládeže dodnes. Nová budova pozostávala z malej predsiene a dvoch izieb s veľkými oknami. Súčasťou budovy škôlky bol aj dvojizbový byt. Po výstavbe novej štátnej materskej školy už v starej budove výchova neprebiehala a škôlka tu bola zrušená.

Pitvarošská „úvoda“, postavená v roku 1911

(autor počítačovej vizualizácie: Michal Kožuch)

Pitvarošská „úvoda“, vedľa nej budova školy

(autor počítačovej vizualizácie: Michal Kožuch)

Kostolná ulica, v popredí „úvoda“

(autor počítačovej vizualizácie: Michal Kožuch)

V Pitvarošskej „úvode“ sa vyučovalo po slovensky, pretože väčšina obyvateľstva obce hovorila len po slovensky. V roku 1890 bolo na Pitvaroši 2645 obyvateľov, z toho sa hlásilo za Slovákov až 97 percent obyvateľov obce. Vyučovanie v slovenčine trvalo na Pitvaroši až do roku 1891, kedy sa zákonom o materských školách ustanovila i v týchto zariadeniach povinná maďarčina. Používanie maďarského jazyka bolo potrebné povinne zaviesť na každom úseku života.

Na Pitvaroši sa za horthyovského režimu (obdobie 1920 – 1944) vyučovalo iba v maďarčine, hoci 95 percent obyvateľstva si zachovalo i v týchto náročných podmienkach slovenské povedomie. Deti sa v škôlkach a v školách len zaúčali do maďarského jazyka, avšak vychovávateľky nevedeli ani štipku po slovensky. V prvej polovici 20. storočia v pitvarošskej materskej škole vychovávali deti Jenö Chomik a Ilona Gaálová.

Pitvarošanka Judita Molčíková, rodená Čemanová (1929) si na svoje ranné detstvo zaspomínala nasledovne: „Spomienky moje ako tri a pol ročnej, chodila som do úvode (materská škôlka), kde som sa prvý raz stretla s rečou maďarskou čo som nerozumela, ale bola tam naša susedka. Volali sme ju Dada (Zuzana Bagoňová), tá nás usmerňovala. V našej dedine sa rozprávalo len po slovensky. Ja som sa veľmi rýchlo naučila po maďarsky veľa veršov, chodila som veľmi rada do úvode lebo tam mali veľa hračiek, čo sme doma nemali. Keď som mala 5 rokov chodila som pásavať husi na pažiť. Bolo to veľmi milé a poučné. Bolo nás tam kopa detí a hlavne staršie odo mňa, ktoré som napodobňovala. Kúpavali sme sa pri šinterni v jame v ktorej sa namáčali konope. Konope sa sadili v každej rodine, lebo z nich sa robilo domáce plátno, uteráke, plachty na postele, obrusy, aj na krosnách vyšívané, hladké plátno sa vyšívalo poza každú nitku, krížiková výšivka a šakovaké ozdobné veci. My deti nikde sme nechýbali, ňaničky nás aj hrešili, že sa im pletieme pod nohami, tak sme sa ponúkli, že im budeme pomáhať vynášať snopy aj prestierať mokré konope aby im čím skôr uschli. Prosíkali sme len žeby nás tam nechali, že im budeme dobré. Keď som mala 7 rokov šla som do škole.“

Michal Hudák (1922 – 2005) v rukopise píše: „Učili nás učitelia, ktorí po slovensky nevedeli, alebo nechceli vedieť. V škole, počas prestávok na chodbách a školskom dvore, nám pod prísnym trestom zakazovali rozprávať sa medzi sebou po slovensky. Deti takmer nevedeli po maďarsky. V mimoškolskom styku používali iba slovenský jazyk, pričom sa v materinskej reči nenaučili ani písať, ani čítať. Pitvarošské deti do veku 4-5 rokov možno vôbec nepočuli maďarského slova.“

Ján Kožuch (1913 – 1984) podľa rozprávania Michala Kožucha (1947-2022) spomínal: „Voľakedy, ešte za mojich mladých liet, bol Pitvaroš čisto slovenská dedina. Prešli aj mesiace či roky, keď som po maďarsky nepočul ani jedno jediné slovo. Je len samozrejmé, že keď som začal chodiť do škôlky a školy, tak som po maďarsky nevedel.“

Škôlka je umiestnená v centre obce Pitvaroš, obklopená najdôležitejšími objektami obce ako sú kostol, škola, obecný dom a fara. Budova „úvody“ sa nachádza na Kostolnej ulici, vedľa poschodovej štátnej školy a podľa Komolyho (1992) v nej nepretržite prebieha výchova detí od roku 1911, kedy bola postavená. Prízemná budova so šikmou strechou sa tiahla pozdĺž ulice a s množstvom okien orientovaných na malé obecné námestie poskytovala dostatok svetla pre triedy. Vchod do budovy bol z bočnej strany. V období socializmu bola budova zo zadnej časti rozšírená o prístavbu. V roku 2016 bola budova rekonštruovaná. Pôvodný tvar a vzhľad, aj keď v mierne upravenej podobe, si stavba zachovala dodnes.

Umiestnenie „úvody“ v centrálnej časti Pitvaroša (okrová budova v strede)

(autor počítačovej vizualizácie: Michal Kožuch)

Pohľad z „túrne“ kostola na školu a v pozadí pitvarošská „úvoda“ v roku 2005

(autor fotografie: Juraj Majo)

Budova „úvody“ v roku 2005

(autor fotografie: Juraj Majo)

Budova „úvody“ v roku 2015

(autor fotografie: Michal Kožuch)

Pohľad na zadnú časť budovy „úvody“ s vchodom v roku 2016

(autor fotografie: Michal Kožuch)

Dvor „úvody“ v roku 2016

(autor fotografie: Michal Kožuch)

Napriek množstvu zozbieraných starých fotografií, sa stará budova škôlky nenašla na žiadnej z nich. Zrejme nepatrila medzi stavby, ktoré by sa fotografovali často, a tak jediné fotografie ktoré máme k dispozícií z Pitvaroša pred presídlením z prostredia „úvody“ sú fotografie tried detí, ktoré do nej chodili. Pričom aj samotné spoločné fotografovanie detí nebolo uskutočnené na dvore „úvody“ alebo pred samotnou stavbou, ale na dvore susednej poschodovej školy. Fotograf, ktorý prišiel do obce vykonať spoločné fotografovanie detí sa s fotoaparátom rozložil na dvore školy a sem sa prišli odfotografovať i deti z materskej školy. Okrem detí boli dôležitou súčasťou školských fotografií i učitelia, vychovávatelia a niekedy aj iní zamestnanci školy. V očiach fotografovaných detí často vidieť nedôveru, primeranú detskú ostražitosť, ale občas aj úsmev. Predškolské a školské fotografie už ukazujú detský svet v primeranej usporiadanosti, a často predstavujú jedinú fotografiu z detských liet. Kolektívy sú rôznorodé, zmiešané, niekedy čisto dievčenské alebo chlapčenské, ale tváre sú pre mnohých pamätníkov po dlhých rokoch stále dobre rozpoznateľné, plné spomienok a viac alebo menej pevnejších a trvácnejších priateľstiev. Veď práve tie školské neraz vytrvali až do dospelosti, niekedy sa pretavili do vzájomných kmotrovstiev, či iných príbuzenských väzieb.