Ako sa voľakedy pralo na Pitvaroši

Známe príslovie hovorí, že „Čistota pol života.“ Toto výstižné príslovie stále platí a platilo aj v minulosti na Pitvaroši. Veď kto by už chcel chodiť špinavý? Vôňa čerstvo vypraného a vybieleného prádla mala nielen voľakedy, ale i dnes, svoje čaro. Naši predkovia vedeli, že kde niet čistoty, niet ani zdravia. To či im čistota predĺžila život až o polovicu sa už dnes asi nedozvieme. Pod silným vplyvom tradícií, náboženstva, povier a skúseností s množstvom chorôb a epidémii, ktoré museli Pitvarošania prekonať má pozitívny vzťah k čistote viac než nevyhnutný a reálny základ. Vzťah Pitvarošanov k čistote opísala jedna stará mamouka slovami: „čo aj akí chudobní sme boli, boli sme stále cistí a upravení“.

Mária Urbančoková, rodená Kožuchová (1922-1997) vo svojich poviedkach opísala život na Pitvaroši v prvej polovici minulého storočia a popri príbehoch o láske, šťastí i nešťastí písala i o zvykoch dolnozemských Slovákov na Pitvaroši. O praní v poviedke Matúš uviedla nasledovné: „Gazdiné obyčajne namáčali konopnie plachty, rubáše, gaty v lete pri stuni, v zime v pitvore do kuracienkovej vody. Bola to voda silná, ako z lúhovyho kemeňa. Tú si tak pripravili, že do vedra zaliali za lopatu kuracienka a potom rozmiešali a doliali plnvo vedro. Nahali ho ustáť a keď sa voda ocistila, bola priezračná, cistá, tak do takejto vody rozriedenej namáčali prádlo. Potom odprali a vyprávali so sapúnom (mydlo) doma uvareným.“

Starí ľudia si vždy vedeli poradiť. Aj keď sa nám niektoré ich postupy môžu dnes zdať ako neobvyklé, ale svoju funkciu plnili dokonalo. Dedinskí ľudia boli lepšie adaptovaní na prežitie ako dnešní ľudia. Skúsenosti si predávali z generácie na generáciu a rokmi si ich zveľaďovali. Dnešný človek, zvyknutý kúpiť si čo potrebuje, by bol už pri mohých prácach stratený. Aj dnes bežnú vec, ako mydlo ľudia voľakedy nekupovali, ale si ho samy vyrábali. Mydlo sa na dolnej zemi nazývalo „sapún“. Peňazí nebolo nazvyš a kupovali sa len také veci, čo si samy nevedeli zadovážiť.

Postup prípravy sapúnu podľa spomienok z detstva opísala Mária Barányová zo Senca: „Do kotlíka sa naliala voda, asi 5 litrov a potom sa pod kotlík nakládlo drevo a zapálil sa oheň. Do vriacej vody sa nasypal lúh sodný a staré kosti a odrezky (chrupavky a zbytky čo sa nespotrebovali zo zabíjačky). Určitú dobu sa to varilo. Kvalita tekutiny sa skúšala brkom. Keď bol lúh silný spálilo to perie na brku. Pri varení sapún vystupoval hore a lúh zostal na spodku. Ak sa perie na brku nespálilo, bolo treba pridať lúh sodný aby bol sapún mocný. Aby bol sapún čistý, pozbieral sa vrch do druhej nádoby (cca 30 cm). Potom sa lúh zlial a celý postup sa zopakoval ešte raz. Sapún bol čistejší. Urobila sa drevená forma vystlaná slamou a do toho sa dával z vrchu čistý sapún a nechal sa stuhnúť. Po zaschnutí vznikla veľká kocka okrovej farby s rozmermi približne 20 x 10 cm (podľa rozmeru drevenej formy).“

A čo sa urobilo s ostatným lúhom? Nič sa nevyhadzovalo, všetko sa spotrebovalo. Lúh sa používal na umývanie vlasov ako šampón. Boli po ňom pekné lesklé a pevné. Pitvarošania aj niekoľko desaťročí po presídlení používali pri ručnom praní doma vyrobený sapún. Dnes už perieme v práčkach, ale na povalách starých domov presídlencov možno ešte stále driemu kúsky poctivo vyrobeného čistidla. Sapún a lúh nahradili výrobky z obchodu.

I dnes môže byť pre nás inšpiráciou vynaliezavosť našich predkov a ich schopnosť poradiť si niekedy i neobvyklými spôsobmi s bežným životom na dedine.

Autor: Michal Kožuch

Doma vyrobený „pitvarošský sapún“

(fotografia: Michal Kožuch)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *