Spomienky Jána Hronca – rukopis

Najznámejším Pitvarošanom, ktorý sa narodil a zomrel na území dnešného Slovenska bol Ján Hronec. Narodil sa v roku 1873 v Kobeliarove, okres Rožňava. Odtiaľ sa ako 7 ročný presťahoval na Pitvaroš spolu so svojim otcom. V roku 1947 sa presídlil s rodinou späť na Slovensko. Zomrel ako 92 ročný vo Vlčanoch v roku 1965. Michal Hudák  vo svojom rukopise onom píše ako o najväčšom národovcovi Pitvaroša, lebo za svoje národné povedomie bol viackrát trestaný, hodený za mreže rôznych žalárov. Napísal dielo Pitvaros, dejiny a zvyky našej obce, ktoré sa žiaľ stratilo. Zachoval sa ale písomný záznam Spomienky 90-ročného Jána Hronca na Pitvaros. Rozhovor s ním viedol Štefan Hudák v roku 1963 v ich dome vo Veľkých Úľanoch. Starý báťa Hronec si veľa pamätali. (Zdroj: Pitvaroš a Pitvarošania, 2007).

Ján Hronec (20.5. 1873 Kobeliarovo – 1965 Vlčany)

(rodinný album, Zuzana Hudáková. Sládkovičovo)

 

 

Pitvaroš

 

     Meno Pitvaroš od koho pochodí, skade a po čom, to sa nevie. Písali už viacerí pisatelia, ale každý len s tým skončil, že meno Pitvaroš skade pochodí to sa nevie. Toľko je isté, že Pitvaroš bola jeden veľká pustatina a menovala sa aj komorská. Jesto poznámka, že Pitvaroš dedina bola predtým dávnejšie lebo stopa jesto od terajšej dediny dva kilometre na západ a medzi sever (do Sirbíka koncom) tam aj teraz keď roľník orie vyoráva všelijaké pozostatky: tehly, hrnce a tomu podobné veci. Ako sa povrávalo, že prvá dedina tam bola, že tam bývali Maďari, ale kedy sa zakladala, skade sa prisťahovali tí Maďari a kedy sa stade rozišli, len stopa jesto, že tam bola dedina, ale v kerom roku sa rozišli s toho istvo ninto.  Tento prvý Pitvaroš o kerom sa píše, mohol byť zničený, keď Turci pustošili, lebo stopa jesto, že tu boli Turci, tam bydleli. Ni ďaleko od Pitvaroša v makovskom chotáre ešte vždy stojí kostolisko, tam bol Turecký kostol, ešte stoja múry a to makovčania ochraňujú, od Pitvaroša asi 5-6 km. Tak je istejšie, že prvý Pitvaroš Turci zničili a to mohla byť najstaršia dedina tu, lebo Mezőhegyes je zakladaný v roku 1421 ale aj ten je už z pitvarošskej pustatiny vymeraný. Tak prvý Pitvaroš mohol byť zakladaný ešte pred Mezőhegyesom, teda pred rokom 1421. Druhý Pitvaroš sa zakladal, ako spisy dosvedčujú, v roku 1814-15. Zakladali ho Slováci, keď Jozef II. cisár bol na Mezőhedesi, starý Gemeri bol rodený Nemec z Dobšinej, tak išiel na Mezőhegyes pred Jozefa II. cisára, v nemeckej reči ho prosil pokľačiaci, aby dostáli zem na obrábanie to jest pitvarošskú pustatinu, ale cisár tejto Gemeriho žiadosti nevyhovel a miesto pitvarošskej dával voľáku basaršskú pustatinu. Táto, od cisára ponúkaná pustatina nebola k vôli ľudu a starý Gemeri poznovu išiel cisárovi kľačiaci prosiť aby vyhovel ľudu, Slovákom, aby dal tú zem o kerú oni prosia. Takže cisár aj vyhovel žiadosti. Aj to dal na papieri. Gemeri toto rozprával medzi ľudom, čo je vo veci a dal na základe tomto Imrich Raksányi nadlacký učiteľ a Martin Stratinský tiež obyvateľ nadlacký, ale aj Gemeri musel byť Nadlačan v ten čas, tak pekne sa vystrojili k cisárovi prosiť o pitvarošskú pustatinu, ale  Gemerimu ani chýrom nedali.

     Čo títo dvaja chceli získať? Po Raksányimu jesto stopa, že jedna jesto od dediny na západ asi pol kilometra na severnej čiastky dediny. Tá sa aj dnes menuje rakšánich jama. To je jama okrúhla, priemer môže mať okolo 50 metrov, hlboká je jeden  meter a pol. Inšie po Rakšánimu ninto nič a  po Stratinskom, že bol prvý richtár pitvarošský. A Gemerimu ani portu riadne do ulici nedali, to už bola Stratinského robota, účinkoval ako richtár. Ale kedy začal úradovať to sa nevie.

     Táto pitvarošská pustatina sa ťahala od makovského chotára až po Kétegyházszky,  takže na tejto pustatine veľa dediny sú postavené. Keď ho pitvarošania dostáli, tak sa ťahal od juhu od palotskihonadlackiho chotára až po komloušsky, tam po samú dedinu. Menoval sa Kis Komlouš viac ako 100 jujerov zemi komloušskej. Balážik, richtár pitvarošský, ho predal. Teraz je tam pasienok komloušanov. Dĺžka pitvarošského chotáru činila aspoň 12 kilometrov, šírka od makovskiho chotára zo západu ťahal sa na východ po Mezőhegyesszkí chotár, činila 7-8 kilometrov. Takto stál prvý pitvarošský chotár. Tu na tejto zemi boli len pasáci, tu vypásali  péčkania a nadlačania svoje statky, viac studňov nakopali péčkania po chotáre, takže aj dnes je z nich niekoľko. Druhý Pitvaroš dedinu zakladali od terajšej na západ sa osádzali ale 1 km. Tam jamy kopali do zemi, to boli ich príbytky, lebo bolo ďaleko chodiť domov. Tak si tam robili príbytky aj pre statok a to bolo všetko v zemi, strechy nemali. Najviac nepríjemností boli so statkom, keď sa obecný býk vyslobodil, ten pobehal aj de ľudia bývali, takže sa aj prepadol na ľudí. Teraz je tam pasienok, enu čiastku už aj orú a stopa je kde bol druhý Pitvaroš dedina aj ulice ako boli. Táto dedina dosť na veľkom priestore stála. Potom sa začal tretí Pitvaroš. Táto dedina sa zakladala ne východ od starých portov 1 km a ťahá sa na sever. To je terajšia dedina. Ten čo sa menuje druhý Pitvaroš v zemniciach bývali, ten pomenovali staré porty a aj dnes sa tak menujú práve len tí, čo tam bývali a bývajú čo tam pozostávali. (Autor má na mysli nepresídlených.)

    

Aká bola prvá vrchnosť na Pitvaroši.

 

     O obecnej vrchnosti sa nevie, ale o cirkevnej sú spisy. akže Pitvaroš patril k nadalackej cirkvi, bol filialka a tam aj platili cirkevnú daň aj nadlacký kostol vyše 880 zlatých. Spoveď bola prisluhovaná na Pitvaroši aj mŕtvych na Pitvaroši pochovávali. ejepis pitvarošskej cirkvi píše, že v dedine bývalo 175 rodín čo sa z Nadlaku prisťahovali a tí aj hneď platili. Pomenovaní nadlacký želiari nemali na Pitvaroši za sedem rokov žiadneho učiteľa. Tieto 175 rodín čo sa prisťahovalo na pitvarošskú pustatinu stalo sa už v roku 1817-tom. Doista bývali v zemniciach na starých portách.

     Roku 1823 sa staval obecný mlyn. (Doista nebol na elektrinu ale na konský pohon.) Tu sa predvída, že aj obecná vrchnosť bola. O 6 rokov sa pridelilo aj druhé koleso ku mlynu. 1824 bol postavený prvý cintorín, skrze farára Keblovského z Nadlaku. V tom istom roku 16. okt. prišiel prvý učiteľ, Daniel Klein. Tu bol za tri roky a i tu skonal. O učiteľovi sa píše a škola žiadna. Ako spisy píšu a osvedčujú cirkev vyárendovala nejaký dom a tak sa vyučovali deti. V roku 1825. dec. 25. dostáli menší zvon z Nadlaku. Tak už misela byť aj zvonica ale že de bola v ten čas postavená to sa nevie. V roku 1827 prišiel druhý učiteľ Ďuro Murárik. Len dva roky bol, odišiel do Sarvaša. 15.3.1829 prišiel tretí učiteľ Ján Kenecel. Za 15 rokov bol tu. 2. mája 1831 doviezli druhý zvon. Vtedy bola známa cholera i tu zomrelo pod krátkym časom 76 osôb. Roku 1832 bol starý dom školský stavaný ale de bol to ninto. Kedy sa začali stavať domy tretimu Pitvarošu nieto opísané nikde, istotne. Len čo starý ľudia rozprávajú, že prvá ulica čo ju menujú aj dnes Prvou a Malou. Lebo sa aj domovie čísla tak napísanie. Takže Malá ulica bola prvá vymeraná aj veľká ulica tá strana do malej ulici čo boli porty vymeranie. Zisťuje sa aj to, že prvý majetok bol na malej ulici t. j. obecný. Tam boli aj obecnie biká, po tomto bol Majorovský dom o druhom obecnom dome sa ešte nevie ani o obecnej vrchnosti. Takže títo ľudia boli na seba nahatí. A to sa môže zistiť, že len postupne sa zakladala dedina. Jedna stará matka rozprávala, že ich zem bola tam, kde teraz stojí Potravinové družstvo. Keď kosili žitko, tak najšli eniho človeka zabitihožite, v širici zakrútený bol. To bolo popri hradskej, čo vedie do Aradu. Uistiť sa môže len to, že cirkevná vrchnosť bola vedúcou po čase ako sa už pokračuje do roku 1832. Nieto stopy o žiadnej vrchnosti.

     Píše sa ďalej, že v roku 1834 sa začal stavať modlitebný dom. Tu sa uisťuje, že už aj druhá strana Veľkej ulici je vymeraná a tu sa stavia modlitebný dom kde teraz fara stojí. Tam bola aj zvonica na ulici postavená drevená pred modlitebným domom. V tom  istom roku bol aj organ za 150 zlatých od komloušskej cirkvi. Roku 1836 2o. sept. prišiel prvý kazateľ Molitoris Ludvig zo Szentesu. Bola i kanonická vizitácia superintendentom Jánom Seberényim.

     V roku 1840 sa staval mlyn druhý, cirkevný, tam kde Nébliho krčma stála. A to bol cirkevný majetok. 12.5.1842 bol postavený druhý cintorín. Pitvarošská cirkev sa stála samostatnou roku 1836, keď dostála prvého kazateľa Molitorisa. Po ten čas patrila k nadlackej cirkvi ako filia. Podosial som opísal, čo som našiel a vyhľadal najviac o cirkvi, teraz opíšem ďalej o chotári o zemi čo som už aj napísal ale to je ešte nie skončené. Pitvarošania dostáli do árendy 4000 jujerov. Za ednim jujerom platili jeden kebel obilia. Táto suma zemi im bola daná na tri roky. Potom im bola daná celá pustatina. Táto  peňažná árenda trvala do roku 1843. O obecnom dome a obecnej vrchnosti nieto istej stopy. Len v roku 1843, keď sa staval modlitebný dom, tak v ten istý rok sa mohol stavať aj obecný dom. lebo tu sa zisťuje, že aj druhá strana Veľkej ulice bola zameraná. V roku 1843 komloušsky páni alebo aj menovaní kinčtársky žiadali od Pitvarošanov. aby sa sadili doháň. Túto žiadosť Pitvarošania odmietli a nechceli sa tomuto podriadiť, žeby sadili doháň. Na základe toho bol veľký pitvarošský chotár na viac čiastok rozdelený. Celá pitvarošská pustatina mala 9915 jujerov. Takže tri dediny sa hneď zakladali r. 1843-45 to jest Albert, Ambróza a Majláth. Tieto tri dediny dostáli, bolo im namerané numer 20 jujerov. Pitvarošania mali nameranuo malý numer 8 jujerov a veľký numer 12. Pozdejšie si namerali z pasienkov po dva jujeri. Okolo dediny mali pasienok takže mali potom po 10 jujerov  malie a po 14 jujerov veľkie numery. Z toho veľkiho chotára dostali len 3305 jujerov ale len zato, žeby sa svetom rozutekali.

     Pitvarošania túto zem ďalej dostáli na 12 rokov do árendy na veľmi prísny kontrakt. Roku 1875 bola im prerátaná na odkupovanku (örökváltás) mali reštanciu 80 0000 zlatých. Roku 1885 tú reštanciu prepočítali a v roku 1893 prepočítali na 50 rokov ale roku 1922-23 platili Pitvarošania celú odkupovanku, takže nevyplatili inšie nič len štátnu daň a od tej doby mal každý už svoju zem. Jeden pisateľ píše, že Pitvaroš v roku 1840 mal 3 dlhé ulice a 2 krátke. Tú zem, čo si teraz delili najpozdejšie tú delili už na 4 ulice dlhé a podľa číslov domov, alebo len porty boli vymerané, to  jest pod domy miesta, tie mohli byť počíslované a potom si stavali domy. Práve si len dostal zem, čo aj pred tým mal, lebo to sa vidieť z minulosti, že každý mal dlžobu na zemi. Tu čo je udané je z roku 1840.

 

     Pokračovanie ďalej čo sa v cirkvi dialo.

 

     Druhý kňaz Ján Kutlík z cirkvi Mokronskej prišiel 14.nov.1844. V tom istom roku prišiel štvrtý učiteľ Michal Mudroň z cirkvi Malo-Čalomskej, ale očakávaniu nevyhovel. V roku 1846 sa stavala nová škola. 1848 bol zvolený učiteľ Pavel Tomka z Komlóša. 1849 prišiel učiteľ Ladislav Brajer( tento bol vo Fedímeši). 1850 roku bol postavený tretí mlyn. 1852 v auguste po smrti Brajera prišiel Ďuro Murárik, rodák z Krupiny, učiteľ. 1855 začne sa stavať učiteľský dom. 1858 sa posvätí nový cintorín. 1860 kúpia Majorovský dom pre tretiu školu. Táto sa tu spomína, to mohla byť čara, lebo starý Major Paľo býval na 1.4. dediny. Sama prvá porta vymeraná cirkevná, lebo cirkev sa zakladala, lebo ako najstaršie spisy osvedčujú všetko pod cirkevnou správou sa dialo. Prvý cirkevný majetok bo vymeraný pre kostol, tam bola aj zvonica postavená, kde býval, menovali ho Kiss Ďurka, že ako sa stalo, že potom na druhú stranu preložili cirkevný majetok, nuž doista tam najšli príhodnejšie miesto pre kostol lebo na druhej strane bol obecný dom. Že kedy bol stavaný to sa nevie, len r. 1896 bol starý rozbúraný a v ten rok aj postavený nový na tom istom meste. Roku 1945 čiže počas 2. svetovej vojny bol starý rozbúraný a na tom istom mieste nový postavený ale už z pálených tehál roku 1948. Keď sa tie dediny postavili v roku 1843 to jest Ambrózfalva, pred tým Malá Čaba, lebo tak ju volali preto, že sa založila z Čabenov. Volali ju aj Malý Pitvaroš neskoršie Albert potom Csanádalbert. Tito boli filialkami cirkvi Pitvarošskej, nakoľko táto bola už samostatná. 1862 spravila cirkev spolu s obcou črepáreňtehláreň. Tu už píše Kutlík kňaz o obci čo sa už dávnejšie dialo na obecnom úrade, že Hospodin r. 1865 dal povýšiť ruku svoju, že Simona obecniho notára nenadáli spôsobom vyňal spomedzi živých. Lúčiace slová Kutlíkove sú veľmi odsudzujúce pre Pitvaroš, spomínané zo Simonových prívržencov Kutlík spomína: Brnuľu, Pétera a Rika. Kutlík na farizejský kvas starých presbiterov-2,na predstavených -3, na zlodejstvo- 4, na smilstvo – 5, na dvoch učiteľov ponosuje. Tu ešte uvádzam z Kutlikovej z roku 1865 odobierky keď odchodil z Pitvaroša čo on sám poviedal za živa.Vidí sa to a zahanbuje tláchačov, ktorí tú lživú povesť roztrusovali z toho seniorského pokonania čo sa tu zavrelo zneje v maďarčine takto: „Minezek elöt kiemelendő, miként tiszt. id. Kutlík János lelkész úr sem unszolás, sem nenyomás, sem kényszer folytán hanem önként s szabad akararttal mond le papi pályárol. Sat.“ Rozumie sa duchoprázdny, bujarý po všechen známi neznaneverboh v ktorom sa zobrazoval naozajstný satan.  Tento demagóg, čo kazateľ ľudu za dukátika svojho kňaza švagra obsálašil na Pitvaroši a so svojim dospelým a poblúzneným bratom svojimi schytralými intrigami, úlisnými kunšti, spoločným hýrením z obecného majetku, keď už ako dva vampíri všetky špiky ľudu vycicali a obec na mizinu priviedli, vedel to tak nasnovať a predstavenstvo osáčkovať, že sa dalo do kňaza bohužiaľ seniorát ho podporoval proti panslávovi až naposledy po mnohých uhánačkách kňaz oželený, znechutený, keď spiknutie proti nemu vždy väčších rozmerov proti panslávovi dosahovalo, hriech sa vypásal v cestu viac vykročiť nedalo- zaďakoval. Spravodlivosť  božia od toho času oboch lotrov znivočila a jich prívržencov niektorých povolala, niektorí i temnicu už koštovali. Toľko na odvetu, prečo som pred časom zaďakoval a na poli cirkvi i národa účinkovať prestal. Tu je presvedčené, ako píše Kutlík, že ako účinkovala obecná rada na Pitvaroši. O obecnej vrchnosti je zaznamenané, že robila obecný mlyn a obecný dom.  A ako sa píše, že bol Stratinský veru to bol smutný poriadok ako to Kutlík opisuje, prvým richtárom bol aj Balážik aj ten má mrcha minulosť. Bol aj Péter aj ten mohol byť podobný druhým lebo sa minul veľký pitvarošský chotár možno za jich úradovania. Ani cirkev nemala zápisnice  vedené riadne, len Kutlík keď prišiel r. 1844 od tej doby sa viedla zápisnica pred tým ako to šlo, tak to šlo. Pod cirkevnou vrchnosťou to šlo s veľkým namáhaním mohlo tam byť dosť ťažkostí.

     Mílý čitateľu! Kto budeš voľakedy čítať, na tú dobu sa tí Slováci prvý čo prišli a v tých zemniciach bývali ako sa ráčili akie tí mohli mať domovie nábitke veď vtedajšej dobe keď nemali ani vodu nadostač, ani mlyna. O všetko sa museli starať, ešte aj sami si museli robiť stavali príbytky. Koľko zemi museli navoziť na staveniská, šeckú zem vozili spoza dediny šecko stavania vybíjali múry zo zeme drevo na staveniská vozili z Pécsky, to asi 40 km. Na prvom mieste im boli mlyny potrebnie, potom školy, modlitebňa aj to len zo zeme vybíjanô, potom obecný dom kde sa začal hriech vypásať tam potom poniektorí začali hajdákať, žrať, lumpovať ako to Kutlík popísal čo sa dialo za jeho úradovania na Pitvaroši. To bolo aj predtým, že sa hriech vypásal a ešte sa aj po jeho odchode z Pitvaroša to isté konalo, čo aj na počiatku. Či po Šimonovi hneď prišiel za obecného notára Jozef Molitoris a či bol prvý aj druhý, to sa nevie. R.1880 je isté, že bol Molitoris. Aj tento všetko to mal najradšej, čo miloval Šimon – piť, lumpovať, tancovať v obecnom úrade. Bol aj Michal Kožuch takýmto richtárom na Pitvaroši, ale v kerom roku, to sa nevie. Len teľko, že aj v temnici bol zavretý, to je isté, potom prišiel o rozum, že sa stal tulákom. Vše aj do roka neprišiel domov, vždy vandroval, vzal vrece na plece a chodil z dediny do dediny, takže ho poznali aj v gemerskej stolici. Aj jeho majetok šecok sa rozišiel. Ale aj druhí tak čo boli pred nim nato prišli. Tí prví čo ich volali magnáti šeci nanivoč prišli ale aj veľký pitvarošský chotár navnivoč prišiel. Tak aj vtedy jedni lumpovali a tí druhý budovali. Pod cirkevnou správou len čo to nadobudli ale veľa nabudovali. Tí čo na cirkev budovali ,tí aj pre seba budovali. Miseli pre seba budovať, veď nemali kde bývať. Pomáhali si edon druhimu kerí boli takí citlivejší. Tí ktorí pre seba svoje byty stavajú to jim je lepšie, že nemusia zem voziť ale každý má na svojej porte si kope zem lebo porty boli meranie po 1200 štvorcových siah – šúche. Ďalej času, ako sa národ sporil, tak si predávali edon druhimu a boli spokojný aj s menšími portami. No ešte sa nachodia v dedine celie porty aj teraz lenže okolo dediny veľa mesta pod domy namerali tak teraz je už 5 dlhých ulíc a štyri krížne.

     Keď prvie domy stavali v tejto dedine čo teraz stojí keď prenášali zo starých portov tí čo boli ochotnejší, usilovali sa aby mali svoje príbytky. Veru to boli šakovakie domčeky po enom oblôčku aj to malý, nebolo dreva len čo si z Mezőhegyesu z horov navozili. Tam už boli hory ale zato museli robiť čo kto koľko priniesol lebo v ten čas nebolo ani eniho stroma v dedine. Prinútení boli isť na Pécsku drevo si obstarať a to bolo aj dosť deľako. Ešte aj v roku 1880 boli najviac takie vráta čo zo troch dosák boli zbitie. A ako son prv opísal tá obecná vrchnosť ako sa neľudsky správala. Tí notári Šimon, Molitoris. Tento tiež tak náhlou smrťou zomrel v roku 1894. Za nim prišiel Thury Sándor rodák zo Szarvasa ten bol tu takých 10 rokov. Tento sa už nemiešal tak do pijatiky, ale spomedzi predstavených sa ešte vždy našiel čo tú neľudskú obyčaj opakovali. Potom prišiel Sebasztián Nándor z Fölvidéku, Návaiho famílie. Tento keď to videl poviedal, že obecný dom je ni pre lumpákov ale pre čestných ľudí. To prestálo, bolo inšie. Po Sebasztiánovi prišiel Öri Béla. Za Örim, Lapu István, jeho otec bol Lopúch.( Pomaďarčovanie priezvisk – vložil opisovteľ.) Potom bol Marosvári István. Tento tu bol do roku 1944. Aj ten sa nezachoval po ľudsky tak bol prepustený takže musel odísť. Po ňom prišiel Gyémán. Ani tento nebol dlho. Prišla vojna, čo sa stálo s nim nikto nevie. Potom bol Pavol Komoly, predtým Kochan. (Opäť pomaďarčené prizvisko.)Tento bol najprv pisárom a potom notárom., rodákz Pitvaroša. tam bol ešte aj v roku 1947.

 

     Opis cirkevných úradníkov ako prichodil Pitvaroš.

 

     Prvý učiteľ prišiel Daniel Klein 16. okt. 1824. Bol tu za tri roky. Tu aj skonal. Druhý učiteľ Ďuro Murárik, prišiel 1827 len dva roky bol tu potom odišiel na Szarvas. Tretí učiteľ Ján Kenecel prišiel 15 sep. 1829 a bol tu za 15 rokov. Prvý kňaz Ľudovit Molitoris prišiel 20. sep. 1836 zo Szentesu. R. 1844 prišiel druhý kňaz Ján Kutlík z cirkvi Mokranskej. V tomto roku prišiel štvrtý učiteľ Michal Mudroň z cirkvi Malo-Čalonskej. R. 1848 prišiel a bol zvolený Pavel Tomko. R. 1849 prišiel Ladislav Brajer ktorý umrel na Pitvaroši. Po smrti Brajera v roku 1852 v auguste prišiel Ďuro Murárik rodák s Krupiny. To je ten istý čo prišiel aj v roku 1827. Roku 1865 prišiel tretí kňaz Daniel Vágner tu bol za tri roky a tu aj zomrel. Tu je aj pochovaný. Roku 1868 prišiel štvrtý kňaz Pavel Koreň. Bol tu do roku 1891. Koreň nebol takým prísnym kňazom ako Kutlík. Každý cirkevník musel byť podriadený cirkevnému poriadku. Mládež veľmej prísne začal držať. Na konfirmáciu muselo ísť každé dieťa aj na katechizáciu pokým sa mládenec neoženivdiovka nevidala. na diovke bol ešte prísnejší. Katechizácia trvala od Turíc do októbra každú nedeľu popoluni do 3 hodine. Ač, že voľakervuo nešlo mládenec alebo diovka tak boli pokutovaní rodičia. Keď sa mládenec oženiv alebo diovka vydala museli obidvaja chodiť na faru každú stredu a v sobotu za tri týžne gu kňazovi a dal im obidvom čo sa majú učiť t. j. o cirkvi čo sú povinní a ako sa majú chovať naproti cirkvi a ač, že sa nevedeli to naučiť čo im dau za úlohu tak priložil ešte edon týždeň. Za ten čas jich neprijal na sobáš pokím sa nenaučili. Cez advent a pôst dievky miseli chodiť do kostola len v smútočnom rúchu bola oblečená inak kňaz ju dav viviesť z kostola. 1871 prišiel učiteľ Michal Tušiak z Komlóša, odišiel naspäť na Komlóš r. 1874. R. 1870 začal zbierku na nový kostol a v roku 1881. 1882 bol aj postavený. 1884 bola postavená nová fara. 1891 bola postavená tretia škola. Koreň kňaz veľa budoval pre cirkev, ale aj pre seba, na Abrózfalve kúpil 1100 jujerov zemi. Keď zbierku začal na nový kostol chodil po domoch aj niektorí presbiteri. Tak prišiel aj starému Oszásovi, Koreň vraví im: „ No Osztásko prišli sme aj vás  navštíviť, že čo obetujete na ten nový kostol chrám Páne, čo mienime celá cirkev postaviť.“ Starý Osztás odvetil: “Pán farár keď budem vidieť, že fundament bude vykonaný a začnú murovať hneď odveziem na cirkev 12 kebelov obilia.“ „Dobre Osztás“, kňaz vraví a nanapísal čo Osztás vraví, potom povedau: „No Osztásko podpíšte na to čo sľubujete.“ Osztás nevedeu písať ale pero schytil pred svedki. Keď to prišlo, že bolo treba vidieť, že murári murujú, Koreň kňaz išiel k Osztásovi pokloní sa a vraví: „No Osztás môj murári murujú, či splníte čo ste sľúbili?“ „Áno pán farár. Čo som sľúbil to aj splním“. A ešte v ten deň odviezol na faru 12 kebelov žita. Starý Osztás nevedel ani písať ani čítať ale hospodáriť dobre vedeu dokonale aj na svojom aj na spoločnom lebo bou aj v obecnom mlyne hospodárom, nožíkom si značil na stroh s kade čo dostál a čo bolo dlžný, a de čo dau. Vedev šade hospodáriť , takí hospodári boli vždy a všade dobrí , takí hádam sa i dnes zíjdu.

     Királyhegyesskuo panstvo Blaškovič darovalo jeden veľký stoh slamy na vypaľovanie tehál. Na vozoch vozili tí čo mali záprah a vypaľovali sa na Pitvaroši. 1891 prišiel piaty kňaz Ján Šaguľ, bol tu do roku 1933. Prišiel mládencom. Za krátky čas viedol cirkev tak ako Koreň. Veľa popúšťal z cirkevných obyčají. Koreň mal jednu neľudskú obyčaj, prišiel k nemu niekto po nejakú potrebu, hneď ruku otŕčal bozkávať to aj dospelým. Šagúľ to už nežiadal od nikoho. Oženil sa , vzal si za ženu z Mezőhegyesu Bendliho diovku. Bendli bol evanjelik ale jeho žena katolíčka. Bol viac rokov inšpektorom. Šagúľovi prišiel aj otec bývať na Pitvaroš, ale to málo bolo. Ľahko sa starý Šaguľ sproneveril neveste v jednom byte. Potom dal kňaz postaviť jednu malú izbu de voľakedy Koreň choval kravy, ale starý Šagúľ ani tam dlho nevydržal, a odišou naspäť do Békéščaby. Šagúľ sa pridŕžal viac kupectvu, zakladal spolky, založil prvý smrtný spolok, nebol to platený. Prišla prvá svetová vojna a tak čo mal spolok peňaze to všetko podával Šagúľ na válečnú pôžičku. S tým si česť získal pri štáte. Po vojne spolok nemal žiadne peniaze, tak sa rozpadov. Bol aj potravinový spolok a úverová banka. Tieto dva spolky lepšie chránil, tu mal lepší chason, všade bol predsedom. Za prvej svetovej vojny skupoval obilie z čoho mal dobré percentá. Aj krčma bola pod jeho rukou a patrila k potravnému družstvu. Zvony tiež boli oddané prvej svetovej vojne. To aj inde bolo. Za panovania Šagúľovho stratila cirkev všetky školy. Štát vyžadoval od cirkvi to, čo niako nevedela splniť štátnimu zriadeniu, že tie cirkevné školy boli aj dosť opustené, zanedbané, nečisté málo miesta bolo pre deti, takže aj vyše sto detí bolo v jednej miestnosti, stavania bili staré, len zemi boli bitie, ale sám kňaz to chcel aby cirkevné školy boli zničené. Bol veľkým maďarizátorom ale služby božie odbavoval po slovensky. Maďarsky vybavoval služby božie len ak bol voľáki štátny sviatok. Naposledy už aj v cirkevných školách sa muselo vyučovať po maďarsky. Ľudu všetko sľubovali, že aj v štátnych školách sa bude vyučovať po slovensky. Boli všakovie sľuby, ale to len sľubmi ostalo. Roku 1912 postavil štát jednu štvortriednu školu. Tak miselo byť ako štát nariadiv, maďarsky šecko len náboženstvo v slovenskej reči, lebo Hortyho vláde mládež misela chodiť do kostola každú nedeľu, bola leventa každú nedeľu. Učitelia tak vraveli: „Itt Istentisteletre nem muszáj, magyar istentiszteletre muszáj“. Pred prvou svetovou vojnou tí štátny učitelia, kerí už tam boli zabraňovali deťom ísť do kostola, tak ho omlúvali. Tí istí učitelia, čo pred vojnou omlúvali po vojne aj oni hnali druhých do kostola aj oni sami chodili, keď dieťa nešlo do kostola pokutovať rodičov. Tak je to aj neska je sláva , zajtra hriech, alebo opačne. Takto človek nevie na kerú nohu má zastáť. Aj Šagúľ bol šakový bol aj skromný a mal aj deti ale f deťoch nemal veľkú radosť. Šecke boli chorobomyselnie , pred synom sa musel brániť, syn ho prenasledoval až naposledy ho musel dať do blázinca de misev veľa platiť. Šagúľ sa stal aj seniorom a bol redaktorom Evanjelického hlásnika potom mau aj kaplánov. Prvý bol Benkóczy Daniel. Potom Líška, potom Benjamin Kiss. Po odchode Šagúľa r. 1933 nastala veľká borba o kňaza. Ako prvý bol poslaný od biskupa Pavel Záskalický. Bol tu asi rok. Aj tento sa bol spriatelil s tým zopsulým Récsim, ale tu dlho nebol, ale by to bou kceu byť, len skrze jeho prívržencov stratiu pôdy a odišiel do Fótu. Tam aj Nemci boli, nato sa vyhovárav. Senior Negyed tam chodiv, senior kceu aby bou z povolania kňaz prišiel, cirkevníci na to nekcekli pristáť, žiadali žeby viacti prišli na próbu Tak sa aj stálo. Prvý bol Brachna, rodák zo Szarvasa. Bol Kiss, bol Jančo z Hódmezővásárhelyu kde bol kňazom. Zvolený bol Jančo, rodák zo Szarvasa. Keď mal prísť Jančo na Pitvaroš na ten istý deň zomreu, len telegram dostála cirkev, že je Jančo mŕtvi, aj tašli viacerí  cirkevníci na pohrab.

     Ďalej poznovu volieb cirkev si žiadala Michal Francisciho, rodáka  z Komlóša, ale v Békéščabe bol kaplánom. Senior Negyed poslal list, že maďarskej krajine jesto vyše sto slovenských kňazov kerihosi chcú toho si môžu vyvoliť len ni Francisciho. Pre akú príčinu on nevie len to, že pán biskup nedovolí. Ako potom sa istotne nevie, len Gubčo začal svojich známych protežovať, že hádam ani na zemeguli nebou tak privítaný kňaz ako Gubčo, iba v nebi, štyri kone boli zapriahnuté v kočiari, ten ovenčený, poniektorí boli na koňoch vyzdobených šli vopredok potom za nim koče, diovčence zas vyzdobenie , učitelia s deťmi po ulici skade ho viezli šade mu slávu volali. Keď prišli na faru tam ho čakal veľký húf národa ženy, mužovia, mládež, celá dedina. Tam bola dychová muzika tá hrala evanjelickú hymnu, ďalej náboženskú pieseň: „ S Bohem já chci začíti…..“ Potom rečnili, potom aj von.

     Gubčo bol prívetivý, pokyn sa nezoznámil so svojimi. Keď už bol oboznámený s takým ako bou on, že mu k vôli konali potom si počau svoju úlohu konať a nekcev vidieť nikoho kto mu nebou po vôli, naproti tomu sa aj staval. Po prvé sa dau aj do štátnych učiteľov. Aj miseli odísť stadial voľakerí aj správca školy Dobozy Jenő. Najlepší mu bol Récsey predtým Rikk, rodák z Pitvaroša. Otec a starý otec boli biedny krajčiri. Pozdejšie sa stal jeho starý otec slúhom Úvernej banky pri Šagúľovi. Potom sa stal z neho účtovník, práve taký miseu biť ako Šagúľ vyžadoval, lebo Šagúľ bou bohom šeckých spolkov. Tento Récsey sa stal obecným pisárom ešte za detsva – chlapcovstva. Aj Šagúľ tomu dopomohol, dal chleba ako otcovi. No, ale aj Šagúľ prišou ku koncu s jeho panovaním. Dal sa proti nemu Franc Emődy. Tento tiež mau svojich ľudí. Šagúľ na celej čiare prepadou a potom bol proti nemu aj Récsey. Emődy sa stal na celej čiare hlavným vedúcim. Récsey sa stal pod Emődyho kalapom predsedom správy Potravinového družstva. Už sa tak bou zdokonaliv, že si šecko mohou dovoliť, čo bolo aj proti zákonu. A dovolil si aj viac, aj po dedine vykrikoval: “Útálom a büdos tót népet“ a všeličo tomu podobné. Hoci celý jeho rod zo slovenskiho pitvarošskihu ľudu žiu. Récsey v Potravinovom družstve dlho nepanoval, “stade bol raz dva vypsíkovaný.“ Potom sa Gubčo so svojou bandou postavil proti Emődymu. Proti Gubčovi bol obecný notár Marosváry, zopsutý Récsey a iní prívrženci a chceli Emődyho z Úverovej banky vytisnúť. To sa ťahalo veľmej dlho až prišli páni z Pesti a poobzerali šecko ako žalujú  edon druhyho. Gubčovi vypovedali žeby nebou kňaz vedúci v banke. Mau by tam byť taký čo má majetok s kerim by garantoval za chod banky. Gubčo pokračoval ďalej, a dal sa do cirkevníkov. Boli tam sektári, ktorý sa z evanjelickej cirkvi vypísali a do Apoštolskej viery sa dávali ale on nedbal nato, veď bol spojený s tým Récseym. Tí dvaja chlapi sa vo všetkom zrovnávali de bolo čo pokaziť. Récsey sa stal aj cirkevným inšpektorom a tak Gubčo bou ešte mocnejší. Tí, čo sa vypísali z cirkvi a že sa schádzali voľade po domoch Gubčo chodil v noci po ulici a keď našou takvuo zhromaždenia na druhý deň to udav žandárom a tí ľudí hnali na Palotu pred hlavniho slúžniho a ten ich trestal 5-6 dňovým žalárom. Bolo ich tam niekedy 20-30 osôb ženy, muži, mladí, starí. Récsey viedou  s toho knihu. Keď enim stiekou čas, tak boli druhý. Gubčo a Récsey mali z toho radosť.

     Okolo roku 1868 prišiel učiteľ Pavol Veselský. Tento najviac udržiaval slovenského ducha. Bol prísnym a dobrým učiteľom a horlivým Slovákom. Nielenže deti vyučoval, ale aj dospelých učil životaschopnosť. Bol dobrým organistom, viedol spevokol, režíroval divadelné hry a preto sa stal vlastizradcom. K tomu mu dopomáhal Šagúl a jeho prívrženci. Po prvej svetovej vojne musel odísť do Nadlaku. Tam aj zomrel ako 80 ročný. Vyhlásené bolo, že sa bude konať pohreb učiteľa Veselskiho. Bolo to v nedeľu popoluní, pohreb bol v kostole. Šagúl odbavoval, povedau, že bol významným učiteľom lenže sa stal vlastizradcom. Majetok mu bol skonfiškovaný ani jeho žene nedali požívať a bola mu tam žena, nevesta aj dve vnučke. K tomu šeckému najviac napomohol Šagúľ. Mal aj Veselský okolo 40 jutár. Potom prišou učiteľ Július Styk, okolo roku1870. Tento nenagazdoval nič. I tento mal deti. Aj jeho syn,Jozef Cavar bol učiteľom, i ten odišiel na Slovensko po Prvej svetovej vojne, lebo miseu. Bol aj Boros učiteľ v roku 1867, ten za málo bou. Bol učiteľ aj Matej Rohoška, prišiel v roku 1892. Bou cirkevným učiteľom, potom aj štátnym a veľkým Maďarónom. Posledným učiteľom bol Jozef Filo, nebou dlho. Potom len kantorou mala cirkev. Prvý kantor bol Mozgovčák. Bol vypovedaný z Československa, kde bou kňazom. Voľakerí biskup mu poslal list v slovenskej reči. On napísal biskupovi naspäť. „Nekem nepovedáljon tótul.“ Biskup mu dal nariadenie aby sa pakoval a šou do Maďarska mondokálovať a tak sa zastavil na Pitvaroši. Za tím prišou Urban z Gemerskej stolici. Tento bol tiež tomu podobný. Bol tu viac rokov. Vypomáhal aj štátny učiteľ Jozef Tóth rodený Slovák, ale nato sa nechcel priznať, že je Slovák.  V kostole organoval, spieval, pohreby odbavoval. Ešte aj kostol odbavil v Slovenskej reči, ale s voľakým sa ždy len maďarsky rozprával. Potom prišiel zas taký Gemerčan aj ten museu opustiť Slovensko. Volal sa Ondrej Wlachovsky. Bou mladý keď k nám prišou. Vyučoval aj náboženstvo po Slovensky. Roku 1944 bližiu sa front, prvý bol Gubčo, kerí zutekau pred Rusom. Najväčší vlastenec – magyar érzemű- ušiel aj so svojou ženou. Šecko nahav tak. Jeho najväčší kamarát bou tiež povolaný k vojsku a keď prišli Rusi až do dediny už bou aj von doma. Rusi odstúpili, vtrhli Maďari a takto ho zdrapili už preoblečeniho, doista ho voľakto pokázau. Maďari ho brali na zodpovednosť, že prečo zhodiv uniformu. On sa okrášľoval, že zato odišiel od vojska, že jesto voľakerí planí ľudia v dedine a že len ich prišou pokázať. Komisia kerá to vyšetrovala dala odpoveď, že :„Ty si ten planý, lebo si ušou od vojska“. Pýtali sa aj na Gubču, jeho verniho kamaráta, ale nato rýchlo vtrhli Rusi do dediny a takto Récsey ostál doma, ale nemal pokoja nigde. Behau sem i tam. Neveďev sa nigde uspokojiť, lebo ho dohonila kliatba. Odišiel aj do susednej dediny, ale keď sa dozvedeli o ňom, že aký je vták, hňed ho vypiskovali aj z Nagymajlátu. Takto po veľkom a dlhom behaní sa dostál na Komlóš k voľakej rodine ta aj vypustil od svojej vlastnej rodiny. Keď Rusi opanovali Pešť prišou aj Gubčo na Pitvaroš ale s veľkou bradou. Začal sa príjemne chovať, nemal nikoho protivníka každý mu bol dobrí aj sa chválil, že bou partizán, že bojoval proti Maďarom, Nemcom, ale v ňom nikto nedôveroval, lebo každý mu povedal, že prečo ušou s pomedzi nás. Že ho vtedy nikto nehnau. Potuloval sa tam medzi ľuďmi, ale aj Bulík už tam bou na Pitvaroši. Bol tiež kňaz Nového Nadlaku aj ten možno , že nebou súci do jeho bytu v V Novom Nadlaku. Pitvarošania si ho obľúbili a preto sa zdržiaval na Pitvaroši. Ľudia mu dávali víživu aj odev. Zvedev to senior Benkóczy ten dal nariadenia, že Bulík nemôže byť kňazom na Pitvaroši, ale on sa len tam pridržiaval. Raz v nedeľu prišou kňaz z Ambróze, že bude služby božie odbavovať. Viacerí cirkevníci sa zišli a nechceli ho pustiť do kostola. On sa odvolával, že má nariadenie od seniora, že von musí služby božie odbavovať. Nasilu sa chcel dostáť do kostola, stála sa z toho bitka pred kostolom, tak že kňazovi prebili hlavu miseu isť k lekárovi. Ten ho ošetril, poviazau mu hlavu a on odišiel domov na biciklimu. Tým boli služby božie odbavené.

     Na Pitvaroši už strana panovala a predvolali aj Gubču pred stranu a pýtali sa prečo ušiel spomedzi svojich cirkevníkov, že ho nikto nehnal. Gubčo mal odpoveď, že on uzná, že vykonau to čo nemau a že to šecko obanoval. Aj prosil celú cirkev žeby jeho veľkou previnenia bolo odpustené. Veľký húf ľudí skríkol, že niet potreba naňho, dosť čo doteraz na nás špiniv.  Boli aj takí čo zavolali: „Vetor mu pod nohe“- voľáko sa vyslobodivskade ľahšie.

     Bulík sa len na Pitvaroši pridržiaval ale pokoja ani ten nemav. Aj toho odvliekli dvaráz do Makova za mreže. Raz ho v noci odvliekli. Gubčo potom už nebou na Pitvaroši, ale ešte vždy znepokojoval a mal aj svojich prívržencov. Bulík mal tiež svojich. Gubčo mal za sebou šakovakie skutke, chránil ho senior Benkoczy. Vyšetroval jeho veci. Naháňal cirkevníkov po Makove a Mezőhegyesi ale šade ho senior chránil a nebol vinný nigde. Bulík ten len na Pitvaroši sa zdržiaval až do toho času pokýn nenastalo presídlenie. Bol obľúbený, stal sa aj medzi vedúcich, aj von višou a stal sa kňazom v Sládkovičove, chodil aj po druhých zboroch. Raz sa stal chýr, že je Bulík ni kňazom, čo je v tom , to sa nerozširuje, to len on vie, čo je vo veci.

 

     Ako sa odievali na Pitvaroši v roku 1880.

 

V ten čas mužský chodili v širiciach do kostola, kabaniciach a čižmách a len s mäkkými sárami. V ten čas sa len začínali nosiť tvrdé sáry. Na čižmách z hovädzieho remeňa len okolo roku 1880 sa začal nosiť box poznávať  a tak sa začala boxová obuv. Starý mužovia  v ten čas sa pýšili svojima dlhima vlasma, nestrihali sa vlasy, mali ich na pleciach. Pozdejšie si strihali dookola. Do kostola chodili aj v bundách chlapi dlhší čas v zime. Až potom začali nosiť kabáty, takže širice a kabanice vyšli z módy. Asi od roku 1895. Staršie ženy okolo roku 1880 chodili do kostola v kabátoch. Gombíke mali takie veľkie ako oreche a biele, ale už aj kožuche boli, málo kerá žena žeby nebola mala. Kožuche upotrebovali iba v zime. Okolo roku 1880 začali ženy poznávať hodváb, najprv to boli ručníke na hlavu, na hrdle  a kvetavie stuhle, aká farba len bola. V každej farbe kcela mať stuhľu každá diovk, aj ručníke aj stuhle. Ženská obuv v tom čase boli remenie čižmi, pozdejšie prišli do módy kordovánke pre diovke a ženy, ale to netrvalo tak dlho. Topánky okolo roku 1880 prišli do obehu, ale len remenie potom harasovie, báršanovie zo sáričkami, potom boxovie šakovajkej farby.

     Keď sa diovka obliekala do sviatočného rúcha vyzeralo to ako v ružovej záhrade. Geceľa bola s ružovou stuhou obšitá od spodku asi 30cm, na predku od pásu bola spustená kvetová stuhľa. Na zadku vo vrkoči mala zas kvetovú stuhľu. Tak keď sa diovka obliekala to edon kvet. Aj na hrdle mala edon kvetaví ručník. Dlhšie strapce na ručníku aj to boli šakovakej farby. Prusliak tiež kvetavý. Oplecko nad lakte zase pouväzované zo stuhľou. Spodné sukne biele ako sneh, ešte aj pod kolenami bolo vidieť stuhle. Štrimfle mala pouväzované zo stuhľou, tak keď tancovala a krútila sa v tých širokých geceliach a v tých širokých bielych sukniach , takže aj pod kolenami bolo vidieť stuhle. Takže kto videu v ton čase Pitvarošskie diovke nemohou inšvo poviedať len to, že panie. Takto vizerali slovenskie pitvarošskie diovke. Keď voľakerá diovka išla do kostola a nebola pekne oblečená, učesaná, prihladkaná, že jej vlasy širky stáli obviňovali matku, že sa o ňu nevie postarať. Keď diovke zišli do kostola to bola edna ruža. Niektorá mala viacero oblekov, každý oblek z inakšej farby a látky. K tomu podobný ručník na hrdlo. Niektorá mala takých ručníkov aj 5-6 aj viac. Z diovkov sa stali mladie nevesty. Keď išla nevesta na sobáš párta na hlave zo samých ružových stuhľov. Potom sa zavila do čepca. Na hlave mal spravený kontík z jej vlasov a na kontíku mala priviazanie dve kicke a viseli jej na dvoch šnúrkach po spodok ako jej boli háby. Mladie nevesty, ženy začínali aj kožuche nosiť, aj to vyšívanie, samá ruža. Aj mužskí nosili vyšívanie bundy ružovie starý, mladý, kerý si  vládau kúpiť.

     Pred rokom 1880 keď sa diovka  vydala dostála skriňu z bukového dreva sparvenú, alebo vyrezávanú. Šakovie kresby boli, ale žiadna farba. Do tej si mladá nevesta poukladala šatstvo a zamkla na klatku, čo cigáň spraviv. V ten čas to nebola pýcha. Poton už stolári začali robiť lády pre mladé nevesty, to už boli farbeniemaľovanie. Aj na tých šakovie ruže, pozdejšie už okolo roku 1870 krásne s fiovkí. Okolo roku 1920 sa začali robiť šifony. V tento rok už predávali hodbabnie ručníke cigánkam. Ale širokie sukne a gecele ešte ždy šili. Len už roku 1940 obnovovali už inakšie rúcho aj diovke sa začali strihať, matky mali menej trápenia. Nemiseli diovke vyčesávať. O ženskom pohlaví son už dosť veľa opísau o odeve najviac ešte r. 1880 a pozdejšie veru tak to bolo v obyčaji, keď išou mládenec na sobáš, málokerí šou, žeby nebou mau voľačo požičanvuo. Ena druhimu požičiavali. Stálo to podobnuvo aj pri mladých nevestách. Veru v ten čas si mužskí odievali v tých prvších rokoch len kabanicubekeš. To išlo z brata na brata. Bielizeň nosili /bielo oblečenia/ mužskí gaty, košele, čo ženy napriadli a natkali, to jest s pamokom. Ani šijáce mašiny neboli. Šecko plátno zhotovili, aj si ho samie utkali zošili ručne, de bolo viac detí, tam mala čo matka šiť. Dospelý nosili gaty vo šesť polov, zásteru tiež vo 2-3 poly, košele to tiež z domášniho plátna. Košeľa to nebola voľáka nádherná krátke, širokie rukávy bez goliera, len so šnúrkami sa zaviazali na hrdle. Krátka do pou chrbta. V ten čas sa matke a ženy veľa, ale veľa narobili. Konope si sami miseli vypestovať. Kto mal svoju zem, tam to ešte išlo, ale kto nemau, išou robiť tan de dostáv kúsok zemi na konope. Veľa sa robilo kýn si zhotovili plátno, poton šecko len prstami aj zošiť. A toho len v gatách sa chodilo. Keď zmokou voľade, ako vizerali tie širokie gaty. Veľkou robotouveľkým trápením sa odievali pred 80 rokma.

Čím sa zamestnávali pitvarošskí Slováci pred rokom 1850

      Keď sa počínal Pitvaroš, boli pasáci, rohatý statok, kone, ovce, ošípané. Mali veľký chotár, ale aj roľníctvo. Pitvaroš dedina sa stala dosť veľkou, ale utratili chotár, tak miseli ísť inde za chlebom. Orali s dreveným pluhom. Neboli ani siace mašiny ani mláťačky/ tlačiace mašiny/. Rukami siali, brány si narobili a koňmi tlačili doma vo dvoroch alebo na holovniach, cúdili v riečiciach mali na to riečice, čo zrno vyriadili. Vodne tlačili, v noci cúdili. Mláťačky prišli na Pitvaroš okolo roku 1890. Aj sejačka, pluhe tie poznali prv drevenie, potom pozdešie aj tretie prišli do obehu okolo roku 1890. Pred r. 1890 a aj pozdejšie Pitvarošania chodili najviac na Medzov do robote kukuric kopať z tretiho v žatve tiež, v zime v hore robili. Na Medzove sa postavil cukrovar r. 1889, najviac stade žili cez zimu. Tu sa stáli Pitvarošania obľúbení robotníci, lebo ho stavali Česi a Moravci ako montéri. Pitvarošania ako Slováci vedeli sa  nimi dohovoriť. Ale aj ďalej boli vedúci Česi Moravci a takto si Pitvarošania vedeli prvšie a cennejšie roboty privlastniť. Keď Maďari Makovčania začali poznávať mláťačky aj tu boli Pitvarošania, lebo Maďari nevedeli žať žito do snopov ani nekceli. Pitvarošania mali v tom zaľúbenie a aj tu boli obľúbení. Pred Prvou svetovou vojnou chodili do Slavónii repu okopávať, aj tu mali prvé mesto. Do rísu išli aj do zemplínskej, do sedmohradskej, keď sa doma skončila žatva, tak išli ďalej, v jesen eni repu vyberať, druhí kukuric po makovskom lámať. Edni zase do cukrovaru a takto sa živili Pitvariošania po svete, keď mali malý chotár. Voľakedy mali veľký chotár, ale tí starý si to nevedeli uctiť.

Akej národnosti bou Pitvaroš?

Na prvom meste to boli Slováci, lebo jich bolo najviac. Hneď pri zakladaní boli Slováci prví. Hneď keď z Nadlaku prišli 175 rodín to boli čistí Slováci. Poton sa tak prisťahovali aj z terajšieho Slovenska , a aj priezviská to prezradia, kerý z kerej dediny prišiel.Npríklad : Brezina z Brezovej, Bučan z Bučian, Porubský z Poruby, Príbelský z Príbele, Jasovský z Jasovej, Muránsky z Muráňu, Málinský z Málinej, Maglocký z Maglódu, Rekeň z Rekeňa, Gvoč z Gvočova, Valach z Vlachova atd. Takjeto mená jesto veľa, znejú po dedinách. Keď prišou na Pitvaroš spýtali sa z kade prišou akú dedinu poviedav aj priezvisko po nej zdediv. Na Mezőhegyesi bolo vojsko a z celého Rakúska a Maďarska tan chodilo šakovekej národnosti. Keď si čas vyplniv, oboznámiv sa  a prišou na Pitvaroš, bárs akej národnosti bou, ale každý sa len Slovákom mohou stáť a evanjelikom, lebo školy len čisto slovenské  boli a evanjelické. Napríklad boli aj Česi  – Urbančok, Pap Vencel, Csuda Vencel. Voľakedy keď sa Mezőhegyes zakladal Rakúšania a Česi boli Sák, Ferki. Nemci boli Zelmanovci, Luxovci a Gemerovci šecko z Dobšinej. Pós, Kuča, Gorian to boli z blízkeho cigánskeho pôvodu. Boli aj Poliaci a rumunskej národnosti. Naposledy ešte aj teraz r. 1947, keď sa stalo presídlenie bolo 99% Slovákov a evanjelikov. Boli 4 rodiny Židov, ale zahynuli voľade v tábore v 2. svetovej vojne. Dve ženy sa vrátili. Bolo niekoľko r. katolíkov a niečo Maďarov. Veľká zmena sa stala s Pitvarošom v r. 1947.

Aké boli v cirkvi obyčaje?

     Kňaza si mala právo voliť cirkev. Voliť mohou len ten, kto si zaplativ cirkevnú daň. Cirkevných učiteľov tiež. Teraz učiteľov cirkev nemala, len kantora. Kňaz mal byt, ale aj to dobrý, záhradu dosť veľkú, 100q žita, 14 jujerov zemi, kurivo aj peňaze. Pokýn medzovský evanjelici nemali kostol, za ten čas patrili k pitvarošskej cirkvi, boli ako filialka. Každú stredu a sobotu chodiu  kňaz tan náboženstvo vyučovať. Spoveď bola na Pitvaroši, aj do kostola chodili na Pitvaroš, krstiť tiež. Služby božie mali na Vianoce, na Veľkú noc a Turíce v maďarskej reči. Aj stade dostával kňaz plat. Pochovávali sa na Medzove.

 Na Pitvaroši sa sl. božie odbavovali každú nedeľu. 3 ráz sa zvonilo, ráno o 8. hod. na veľkom zvone o pol 9 na sreňom a o 9 hod. sa zvonilo na všetkých troch a tak sa začal kostou. 3 piesne sa spievali, poton bola kázeň, na východ 4. pieseň. Na druhom zvonení sa schádzali ľudia a sami spievali pokýn sa nezačau kostou. Sl. B. trvali do 11. hod., ale viac do pol 12. Popoluní večierňa, tak isto sa zvonilo ako dopolunia. Zvoniť sa začalo o 1.hod. a pol 2. a o 2. hod. a spev pred začatím ako ráno, len tu sa spievali 2 pesničke a tretia na východ. Modlitby každou rano o 7. hod.. To trvalo enu hodinu 2. piesne sa spievali. Ena raňajšia, druhá ako niesou cirkevný poriadok.

     Keď zomrev starý muž na veľkom zvone boli 3. pulzy /púsy/ to bol hlas, že muž zomrel. 2. pulzy bol hlas, že zomrela žena. Keď mládenec umrel tam boli 3. pulzy na sreňom zvone hlásenie, keď diovka 2., keď umrelo dieťa do 12 rokov tým sa dali pulzy na malom zvone. Chlapcom 3, dievčencom 2. Keď sa pulzy nazvonili, tak na šeckých troch zvonoch sa zvonilo, to bol hlas, že v akom veku zomrev a či mužského pohlavia alebo ženskiho. Na druhý deň bolo vyhlásenou v kostole, že kedy sa bude pohrab odbavovať. Na pohrab sa zase zvonilo naznak na veľkom zvone aj staršimu, aj maldšimu aj deťom. Na pohrab išou kňaz aj kántor, aj ľudia sa zhromaždili. Kantor vedie spev a kňaz kázeň vedľa veku a života umretiho. Zvonenie, keď zomrie menuje sa pulzy, na dvor keď sa začína pohrab a do cintorína keď nesú mŕtvolu aj ten čas sa zvoní – vyzváňa. Toto je zvonenie cirkevné, za to sa neplatí, ale ak si voľakto vyše dá zvoniť, to sa už osobitne platí. Keď sa truhla nesie do cintorína zvoní sa na šeckých a pokrvní idú plačúci za rakvou.

Niekoľko poznámok ešte o Pitvaroši.

     Boli dvaja cirkevní učitelia. Pavel Veselský bol starší, Jozef Cavar mladší. Mali byty vedľa jeden druhého. Títo sa nie veľmi mierili, bárs aj suseda boli aj horniaci boli obidvaja. Len to bolo tak najviac medzi nimi, že Veselovský mal majetok a Cavar nemal. Bol aj chudobnejší. Mal menší  aj plat. Takto si závideli edon druhimu. Mali spoločnú studňu. Raz zišlo na rozum Veselskému, že studňu dá zamknúť. Dal kováčovi zhotoviť klatku na studničnie dvere a zankou ju. Keď to videl Cavar poviedav: „Počkaj Paľo, teľko rozumu aj ja mám, čo som aj chudobný.“ Šiel Cavar ku kováčovi a aj on si dau sparviť klatku a zámku na stuňu. Takto bola stuňa zamknutá, nemohou ani edon ani druhý vodu brať. Poton sa zavolali ku studni a pýtal sa Veselský Cavara, že prečo zankou stuňu. Cavar odpoviedau , že prečo Veselský zankou skôr? Takto sa poton dvaja učitelia zmierili a každý svoju klatku dav dov, vodu si spokojne do vôli ťahav a spokojne žili ďalej.

Rok 1919 -1920

     Pitvaroš bou zasadnutý rumunským vojskom. V ten čas Rumuni si brali šecko čo sa jin páčilo. Pobrali najkrajšie kone, kravy, ošípané, rôzne hodpodárske stroje, obilie, slamu, čo si len zamysleli, šecko jin bolo način. Takže mnohí boli uškodení. V ten čas na Pitvaroši boli už štátni učitelia. Istý Urban Jozef bou riaditeľom škôl, tuhý Maďar. Tento Urban často ľudí zvolával a držau šakovie prednáške, rozprával a kričal: „Že aký sme šťastní, že nás pridelili Rumunom, že je naše bohatuvo Sedmohradsko /Ardieľ/, že máme dreva, uhlia, soli, železo najviac chleba. “ Keď sa zišou s nejakým rumunským vojakom schytil klobúk z hlavy a skríkou plným hlasom: „Bunazeva setrásku Máre Rumunie“. Po slovensky „Dobý deň a nak žije veľkuvo Rumunsko“. Takto sa stal Urban veľkým Rumunom, najväčšie lumpáctva prevádzal s Rumunmi, každú statočnosť a poctivosť zneuctil. Bolo to v nedeľný deň, keď z Medzova išli maďarský žandári. Bolo to po odchode Rumunov z  Pitvaroša. Na prvom voze sedeu von, veliteľ žandárov, maďarskú zástavu on držal. Ľudia išli do kostola a  z voza sa mnohým hrozil a pokezovau na zástavu. Žandári sa umiestnili a hneď začali svoju úlohu, čo jin Urban diktoval. Hneď pokezovau, kto je aký priateľ komu, na niekoho poviedau, že je veľký priateľ Rumunon. Ne niektorých zase , že sa veľký Slováci. A takto očiernil celú dedinu. Celá dedina pozostávala podľa neho zo samých vlastizradcov. Tento Urban si získal veľkú prednosť na Pitvaroši. Popri ňom bou hneď notár Sebastián, potom kňaz Šagúľ, učiteľ Rohoška, obchodník Bencúr, roľníci Adam Kriška, Michal Tózegyi a iní. Títo opísaní boli na šecko, svedkovia čo Urban začau. Narobil vlastizradcov, takže poniektorí aj vopred poodchodili z Pitvarošu. Odišiel učiteľ Veselský už ako penzista do Nadlaku, jeho syn na Slovensko, Jozef Cvar uč. Štefan Hanes obecný pisár, Ján Hostina, Štefan Biednik a vicerí na Slovensko tiež. Ale narobil ešte veľa vlastizradcov. Bolo z čoho. Urban a jeho spolupracovníci iba pokezovali koho lapať, ale na seba mali pilný pozor. Sami seba nepokázali a oni boli najprednejší vo všetkom zlom. Šeci boli Judáši a obžalovali ešte Martina Šeboka podrichtára, Jozefa Hostinu richtára, Jána Balážika obecného pokladníka, Jána Hudáka, Jána Hronca, Juraja Gemeriho, Pavla Luxa, Jána Zelmana. Títo boli vlastizradcovia obžalovaní všetci. Vždy voľakoho špinil. Pred maďarskými žandármi sa ponosoval, že keľko von trpeu, že Rumuni ho vždy bili a s nimi lumpoval. Tento Urban špinil na pitvarošský ľud toľko, keľko sa mu páčilo, ale jeho život pochodil zo samej špiny. Mau aj ženu aj edniho syna , odohnal ich od seba, žil ako pes, až ho edoraz dohonila kliatba , že na vrchu zemi zhniu, tak ni len že dedinu špinil ale naposledy aj náš cintorín.

J á n  H r o n e c

narodil sa  v roku 1873. mája 20.

 v malej obci Kobeliarovo v Gemerskej stolici. Roku 1880 odišiel na Pitvaroš  s rodičmi a to skrze chudobe. Tam vychodiu 6 tried elementárky  / cirkevnej/. V tejto knižke son opísau čo je nahľadanvuo zo starých spisov a od starších občanov pitvarošských, kerí dobre pamätali ako sa zakladau slovenský Pitvaroš a od r. 1880 čo son aj ja pamätau. Keď son toto písau, čo je tu napísanvuo už son sa dožívau 83 rokov.

Rukopis do uvedenej podoby prepísal menovec a komlóšsky rodák Michal Hronec.

2 komentáre: “Spomienky Jána Hronca – rukopis

  • Som rád, že sa tento opis monografie dostal na svetlo božie. S veľkým záujmom som si ho prečítal a pre seba opísal ešte v roku 2002. Obsahom je táto monografia podľa mňa najvzácnejší dokument o Pitvaroši. Hodnota je to o to väčšia, že ju vytvoril prostý jednoduchý človek s vysokým inteligenčným kvocientom. Zaslúži si veľké poďakovanie. Mišo Hronec

    • Ďakujeme za príspevok. Máte pravdu. Pán Hronec vo svojich spomienkach zachytil až neuveriteľné detaily života na Pitvaroši a je klenotom spomedzi všetkých zdrojov. Baťa Hronec si veľa pamätali…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *