Históriu Pitvaroša a Pitvarošanov tvoria nielen Pitvarošania z Pitvaroša a presídlenci, ktorí sa presídlili na Slovensko v rámci dohody o výmene obyvateľstva v roku 1947, ale i Pitvarošania, ktorí sa rozutekali z rodnej obce do sveta aj mimo presídlenia.
Pri pátraní po stopách Pitvarošanov na Slovensku sme sa dostali aj do obce Nová Vieska – kolónia Arad. Obec Nová Vieska sa nachádza približne 23 km od Štúrova v smere na Nové Zámky. Administratívnou súčasťou obce je kolónia Arad, situovaná od nej severovýchodným smerom. Prvá zmienka o tejto lokalite pod názvom Arad-pusta je z roku 1295 ako majetok ostrihomského arcibiskupstva. V 18. storočí patrila Törökovcom. V roku 1923 prebehla jej kolonizácia, pričom bol rozparcelovaný veľkomajetok baróna Ullmana. Na rozparcelované pozemky prišlo 6. októbra 1926 27 rodín. Najviac rodín pochádzalo práve z Dolnej zeme – z obce Pitvaroš a Albert (Csanádalberti).
Článok si môžete stiahnuť na:
Osada Arad a obec Pitvaroš sú na prvý pohľad dve rozdielne osídlenia, v dvoch štátoch, založené v rôznych dobách ale majú až neuveriteľne veľa spoločného. Spojivkom sú nielen samotní Pitvarošania, ktorí stáli pri zrode Aradu ale i udalosti, ktoré sa odohrali na oboch miestach. Pitvaroš v roku 1816 založili príchodzí osadníci, rovnako ako Arad v roku 1926. Pitvaroš aj Arad vznikli ako kolonizačné osídlenie s pravidelnou rastrovou štruktúrou, parceláciou pozemkov na miestach predchádzajúceho osídlenia. Obe osídlenia vznikli ako slovenské ostrovy v maďarskom prostredí a často museli bojovať za svoje práva. Obe zažili veľký kultúrny a spoločenský rozvoj, ktorý bol násilne prerušený. Pitvaroš bol násilne vysťahovaný v roku 1944, pretože boli Slováci a Arad v roku 1938 pretože boli Slováci. V oboch prípadoch tieto udalosti mali vplyv na ďalšie osídlenie a boli dôvodom na odchod z obce. Presídlením v roku 1947 z Pitvaroša odišla väčšina jeho obyvateľov pretože chceli žiť v slovenskom prostredí a v lepších životných podmienkach. Rovnaký osud po vojne, vplyvom kolektivizácie a odchodov za prácou, prinútil množstvo rodín opustiť rodný Arad. Výraznou ranou, do života Araďanov bolo aj zbúranie symbolu ich spoločenského a kultúrneho života, kultúrneho domu – stavby, ktorá Araďanov spojila v začiatkoch osídlenia. Túto ranu osudu vnímajú Araďania veľmi citlivo dodnes. Rovnako ako na Pitvaroši aj na Arade zostali po odídencoch prázdne schátrané domy. V oboch prípadoch symboly obce a viery – na Pitvaroši evanjelický kostol, na Arade evanjelická zvonica sú v súčasnosti opustené a čakajú na svoj osud. Dočkajú sa rekonštrukcie, alebo zostanú už len v spomienkach pamätníkov a na starých zožltnutých fotografiách?
Z 11 pôvodom pitvarošských rodín zostali dnes na Arade už len 3. Osídlenie sa postupne premiešava, prichádzajú noví obyvatelia. Ako vyzerá Arad dnes? V čase našej návštevy, v decembri 2017, nás Arad privítal pravou zimnou atmosférou. Zasnežené „garády“, záhrady a stúpajúci dym z komínov tvorili neopakovateľný kolorit malej usadlosti. Rovné ulice, lemované stromami nám trochu pripomínali Pitvaroš. Tak ako na Pitvaroši aj tu akoby nachvíľu zastal čas. Zasnežené prázdne ulice, lemovali domy kolonistov. V lete však pod košatými stromami poskytuje Arad kľudné a tiché útočisko v dnešnej uponáhľanej dobe.
Michal Kožuch
Autor a zostavovateľ:
Michal Kožuch
Spoluautori:
Julián Zelman
Emil Kožuch
Mária Zelmanová
Ivan Zelman
Pavol Krnáč
Venované všetkým Araďanom