V dolnozemskej obci Pitvaroš (maď. Pitvaros) na juhovýchode Maďarska sa 25. − 26. júna 2016 uskutočnili spomienkové oslavy pri príležitosti 200. výročia dní, keď slovenská časť Nadlaku „vypustila roj“ a na nehostinnú pitvarošskú pustatinu prichádzajúci obyvatelia založili novú obec.
Obec Pitvaroš patrí medzi významné slovenské dolnozemské osady, a to aj vďaka tomu, že leží v siločiarach vplyvu dôležitých centier slovenského živlu – Nadlaku a Slovenského Komlóša. Až do výmeny obyvateľstva v roku 1947 bola väčšina obce osídlená Slovákmi a evanjelikmi. Tí sem prišli nielen z Nadlaku, Slovenského Komlóša či Sarvaša, ale mnohí aj priamo z územia dnešného Slovenska, a to najmä z Gemera – z oblasti Jelšavy. Veľká materiálna chudoba, národnostne nepriaznivé podmienky a aj 2. svetová vojna spôsobili, že Pitvarošania sa vo veľkej miere (2/3 obce) prihlásili na výmenu obyvateľstva. Viac ako 2 000 pitvarošských evanjelikov tak na Slovensku dokázalo založiť až tri cirkevné zbory. Menšia časť obce pomerne rýchlo strácala slovenský charakter v dôsledku maďarskej väčšiny v obce (vysídlenci prevažne z mesta Kolárovo), zmiešaných manželstiev či migrácie za prácou. Evanjelická cirkev si však aj zásluhou farára Júliusa (Gyulu) Matthaeidesza, ktorý sem prišiel v roku 1948 z Gemera, dlho zachovala slovenský charakter a ešte v 60. rokoch sa bohoslužby konali prevažne v slovenčine. Aj v súčasnosti je jedným z mála evanjelických cirkevných zborov v Maďarsku, kde majú služby Božie v slovenčine pravidelne raz v mesiaci; prichádza ich sem vykonávať farár na dôchodku Pál Kutyej z Békešskej Čaby. Smutným dôsledkom vymierajúcej cirkvi je aj žalostný stav monumentálneho neobyzantského kostola z roku 1882, ktorý sa z bezpečnostného hľadiska nepoužíva a cirkevný zbor s 33 členmi ho nedokáže sám zrekonštruovať.
Predsa však oslavy 200. výročia poukázali na bohatú históriu a kontinuitu pitvarošskej identity aj medzi potomkami na Slovensku. Práve potomkovia presídlencov všetkých generácií zo Slovenska tvorili väčšiu časť účastníkov osláv. Program bol naozaj pestrý (vystúpenia spevokolov, detí z materskej a základnej školy, prezentácie dvoch nových publikácií o Pitvaroši, tieňová hra mladých o dejinách obce, odhalenie pamätnej tabule) a ukázal, že slovenský život má v obci nezastupiteľné miesto. Napokon, mnoho Pitvarošanov – Slovákov, ktorí zostali žiť v Maďarsku, bolo aj po výmene obyvateľstva aktívnych na slovenskom poli nielen v obci či regióne, ale aj na celoštátnej úrovni. Oslavy vyvrcholili slávnostnými službami Božími na dvore kultúrneho domu s účasťou vzácnych hostí – konzula SR Igora Furdíka, ako aj predsedajúceho biskupa Evanjelickej cirkvi v Maďarsku Pétera Gáncsa. V liturgickej službe poslúžili aj domáca farárka Zsuzsanna Csonka, farár Pál Kutyej z Békešskej Čaby a konseniorka Andrea Lukačovská, farárka zo Sládkovičova. Tá priniesla pozdravy aj od ostatných duchovných, pôsobiacich v cirkevných zboroch, ktoré založili prevažne Pitvarošania (okrem Sládkovičova je to aj Senec, Veľké Úľany a filiálka Trnavy – Sereď).
Spomienkové oslavy tak dôstojne ukázali, že obec – aj napriek výraznej osudovej rane v podobe výmeny obyvateľstva – stále žije a jej identita – hoci v inom časopriestore – je stále živá a v obmenách sa presúva aj na mladšie generácie.
Text: Juraj Majo
Foto: Michal Kožuch, Hájas Dóra, Branislav Krnáč
