Pitvarošské matriky

Odkiaľ pochádzali naši predkovia? Túto otázku si položil pravdepodobne každý, ale u Pitvarošanov a presídlencov z Dolnej zeme má táto otázka oveľa širší rozmer. Aj keď predtým stovky kilometrov vzdialení, stále svoje oči upierali na horné Uhorsko. Cítili, že stadiaľ vyšli a tam aj patria. Pôvod väčšiny dolnozemských priezvisk však nie je vôbec jednoduché určiť. Podaktorí si miesto odkiaľ prišli na Dolnú zem a na Pitvaroš uchovali v pamäti a odovzdávali to svojim deťom a vnukom, avšak väčšina bola takých, ktorých potomkovia už nevedeli z ktorej obce sa vysťahovali hľadajúc nový domov s nádejou na lepší a slobodnejší život. Tradovalo sa len, že naši predkovia prišli odniekiaľ z Horniakov, presnejšie z niektorej zo slovenských stolíc. Pôvod niektorých priezvisk je možné odhadnúť na základe prevažujúceho migračného toku prichádzajúceho do obce z niektorej alebo niektorých hornouhorských stolíc v prípade, ak bola obec osídlená v prvej vlne sťahovania na Dolnú zem v 18. storočí, prípadne je možné určenie pôvodu tých priezvisk, ktoré vznikli na základe obce, z ktorej sa prisťahovalec na Dolnú zem vysťahoval. Takmer nemožné je zistenie pôvodu bežných priezvisk odrážajúcich etnickú príslušnosť predkov (Tóth, Németh, Orosz), prípadne zamestnanie (Kovács, Molnár). Situácia v zisťovaní pôvodu priezvisk sa komplikuje v tých obciach, ktoré vznikli až tzv. sekundárnou kolonizáciou, teda obec založili prevažne prisťahovalci narodení už v niektorej zo slovenských dolnozemských obcí. Jednou z nich je aj obec Pitvaroš.

Nielen ťažké životné podmienky, ale aj túžba vrátiť sa na Slovensko viedla Pitvarošanov a dolnozemských Slovákov v roku 1947 k presídleniu. Napriek tomu, stále mnohí nevedia „otkiaľ zrne hát prišli“, kde možno stále žije naša rodina, ktorá sa pred dvoma storočiami „z horniakov“ nevysťahovala. Kde sú naše korene? Ľudia sa vracajú k svojim koreňom aby lepšie spoznali samých seba. Určite to nie je novým zistením aj vzhľadom na to, že informácie o obce, z ktorej sa naši predkovia vysťahovali sa iba zriedkavo odovzdávali nasledujúcim generáciám, ak vôbec. Prípadne tieto poznatky zavial čas a zabudlo sa na ne.

Ukážka rodostromu rodiny Šebokovej

Dnes, aj keď s ťažkosťami, sa dá dopátrať k tomu odkiaľ pochádzame, ako sa volali naši predkovia, prípadne koľko mali súrodencov. Hlavným zdrojom informácii sú matričné knihy. Staré zožltnuté stránky s cifrovaným písmom sú husto zapísané menami a dátumami. Vyžaruje z nich história a pri ich listovaní ako by sme cestovali do vzdialenejšej a vzdialenejšej minulosti. Za každým menom sa skrýva iný osud. Keďže bol Pitvaroš takmer výlučne evanjelickou obcou, sú všetky údaje o pokrstených, sobášených a pochovaných v tejto obci zaznamenané v matrikách iba jednej cirkvi. Hodnovernosť i množstvo doplňujúcich informácií narastá s pribúdajúcimi rokmi. Najstaršie zápisy sú zároveň najmenej čitateľné. Prvé matričné záznamy z Pitvaroša, ako filie nadlackej cirkvi, sú spracované od roku 1817 a sú teda súčasťou nadlackých matrík a to až do roku 1824, kedy si pitvarošská cirkev začala sama zapisovať matričné záznamy. Všetky cirkvi v Uhorsku viedli tri základné druhy matričných záznamov. Spočiatku sa pitvarošské záznamy písali v latinčine, ale ešte v 30. rokoch 19. storočia sa začali viesť v maďarčine. V roku 1895 bola matričná agenda zoštátnená, avšak cirkvi si matričné záznamy o svojich farníkoch viedli aj naďalej.

Ukážka z pitvarošskej matričnej knihy

Prvým typom matriky bola matrika krstených (Keresztelési anyakönyvek), kde sa uvádzal nielen dátum krstu, ale aj dátum narodenia, mená rodičov alebo matky a krstných rodičov. V pitvarošských matrikách sa vyskytli i záznamy, pri ktorých je uvedené iba meno matky, čo zrejme naznačuje nelegitímne dieťa. Dôležitou informáciou je, že v matrikách nikdy nie sú zaznamenané deti, ktoré umreli pred krstom. Niekedy krstila už pôrodná babica najmä vtedy, ak bol zdravotný stav novorodenca zlý. Deti sa preto zvyčajne krstili čo najskôr. V záznamoch krstených z neskorších rokov sú uvedené aj dátumy úmrtia detí a to najmä vtedy, ak dieťa umrelo na chorobu, ktorá mala v tom čase v obci charakter epidémie. Kňaz zrejme nechcel zapĺňať miesto v matrike zosnulých a tak tieto úmrtia dopisoval do matriky krstených. U niektorých pokrstených niekedy uvádzal kňaz aj to, či išlo o prvorodené dieťa. Zaujímavými informáciami sú doplňujúce údaje, ktoré kňaz pri mene pokrsteného dieťaťa dopísal. Často išlo o údaje pri deťoch, ktoré sa nejakou vlastnosťou odlišovali od väčšinového obyvateľstva. Mohlo ísť o rómske dieťa, dieťa inoveriacich rodičov (reformovaných, ale aj katolíkov), alebo dieťa so zvláštnou vrodenou charakteristikou a pod. Približne od polovice 19. storočia sa uvádza aj číslo domu, prípadne povolanie a sociálne postavenie rodičov. Všetky doplňujúce informácie však záviseli od vôle kňaza a samozrejme aj dostupnosti informácií od rodičov.

Druhým typom záznamov sú matriky sobášených (Esketési anyakönyvek). Týchto záznamov je vo všetkých matrikách zrejme najmenej, no poskytujú najväčšie množstvo informácií. Aj tu narastá množstvo údajov s rokmi a prístupom kňaza k tejto činnosti. Základnými údajmi sú informácie o neveste a ženíchovi, ako sú ich vek, rodinný stav (najmä vdovci a vdovy boli zvlášť označovaní, a to skratkou özv.) a svedkovia pri sobáši.

Posledným typom záznamov sú matriky zosnulých, resp. pochovaných (Halottak anyakönyvek). Práve v nich sú uvedené informácie, ktoré môžu najviac odhaliť pôvod Pitvarošanov. Okrem bežných údajov o pochovanom, ako sú vek, niekedy aj pozostalá vdova alebo vdovec, príčina úmrtia, dĺžka života v manželstve a najmä v polovici 19. storočia sa pri záznamoch mnohých zosnulých, ak bolo známe, udáva aj miesto narodenia. Najčastejšie ide o obce v Gemerskej stolici, ale aj staršie slovenské dolnozemské obce (Sarvaš, Békešská Čaba a Slovenský Komlóš), prípadne je uvedený iba názov stolice. Počet záznamov počas roka v matrike pochovaných kolíše v súvislosti s výskytom epidémií, najmä cholery, kedy narastal najmä počet zomretých detí.

Pitvarošské matriky z rokov 1824 – 1895 sú archivované na dvoch miestach. Najväčší archív s matrikami archivovanými na mikrofilmoch z celého sveta má Cirkev Ježiša Krista svätých posledných dní v americkom štáte Utah („mormoni“), kde sú uložené okrem iných aj pitvarošské matriky. V Maďarsku sú tieto mikrofilmy k dispozícii v štátnom archíve v Budapešti (Magyar Országos Levéltár). Okrem pitvarošských matrík, je pri pátraní po predkoch však potrebné prehľadať aj matriky susedných slovenských obcí. Nie je výnimkou, ak si Pitvarošania našli nevestu z Albertu, Komlovšu, Nadlaku alebo z Bánhedešu. Keďže sa spravidla podľa parochiálneho práva sobášilo v bydlisku nevesty, tak sú aj v matrikách týchto obcí zapísaní. Pri hľadaní treba mať veľa trpezlivosti, ale i šťastia. Na začiatku je potrebné najprv poznať dátum narodenia najstaršieho známeho predka, či už z rodných listov, prípadne z rozprávania žijúcich pamätníkov. V matrike sú pri jeho mene uvedené aj mená rodičov a väčšinou aj ich vek. Takto je možné postupovať späť a vyhľadať predkov. Výsledkom výskumu je zoznam s menami a rokmi. Najznámejšou a najpoužívanejšou grafickou interpretáciou takto získaných údajov je rodokmeň alebo rodostrom.

(Zdroj: Pitvaroš a Pitrvarošania, 2007)

Súčasťou novej publikácie Pitvaroš na starých fotografiách sú na DVD i kompletne prepísané matričné knihy. Databáza obsahuje  viac ako 28 000 mien.  Jedinečná práca trvala 5 rokov a spracovala ju Sallainé Szuda Zsuzsanna. Bádatelia si tak môžu vytvoriť vlastný rodostrom a pátrať po svojich predkoch.