Súčasťou národných dejín sú aj dejiny Slovákov žijúcich mimo územia Slovenska. Tvorili ich aj tí Slováci, ktorí sa usadili na Dolnej zemi, v dnešnom Srbsku, Maďarsku a Rumunsku. Z domova ich v 18.storočí vyhnala bieda, neúnosné poddanské povinnosti, náboženská nesloboda, ale aj možnosť usadiť sa na územiach vyplienených po tureckých nájazdoch. Jednou z takto vzniknutých usadlostí bola aj obec Pitvaroš na juhovýchode Maďarska (Csongrádska župa). Táto malá, pôvodne čisto slovenská a evanjelická obec ležiaca medzi Tótkomlósom a Nadlakom, prešla za dve storočia pomerne búrlivým vývojom. Obec s takmer dokonalým pravouhlým pôdorysom založili v roku 1816 nadlackí želiari. Neskôr sa sem prisťahovali obyvatelia z Tótkomlósu (Slovenský Komlóš) ale aj z viacerých hornouhorských slovenských stolíc, najmä Gemerskej, Novohradskej, Zvolenskej a iných. Aj napriek nepriazni doby si obec dlho zachovala svoj slovenský charakter. Dlhotrvajúce neúnosné sociálne a národnostné podmienky však viedli k tomu, že sa väčšina jej obyvateľov presídlila na Slovensko, pričom prvý transport presídlencov, v rámci výmeny obyvateľstva, išiel v apríli 1947 práve z Pitvaroša. Na Slovensku sa pôvodne usídlili v obciach Senec, Sládkovičovo, Veľké Úľany, Reca, Malá a Veľká Mača. Ešte dnes tam žijú desiatky tých, ktorí sa na Pitvaroši narodili a prežili tam svoju mladosť, až kým sa v roku 1947 nerozhodli zmeniť svoj osud a vrátiť sa do vlasti predkov.
Putovanie Slovákov na Dolnú zem
Poloha Pitvaroša v Maďarsku
Pitvaroš sa nachádza v juhovýchodnej časti Mad’arskej republiky. Od rumunských hraníc je vzdialený 12 km. Stred obce má súradnice 46°19 ’04 „severnej geografickej šírky a 20 °44′ 10 “ východnej geografickej dĺžky. Nadmorská výška obce je 96 m n. m.
V čase založenia patrila obec do Csanádskej župy so sídlom v meste Makó (Makov). Od roku 1960 patrí Pitvaros do župy Csongrád so sídlom v Szegede (Sigeď). Obcou prechádza železničná trať Orosháza – Tótkomlós (Slovenský Komlouš) do pohraničného mesta Mezőhegyes (Medzov). Križujú sa v nej pomerne dôležité cestné komunikácie Makó – Mezőhegyes a Tótkomlós – Csanádpalota, smerujúca do hranicou rozdeleného mesta Nadlak (rum. Nadlac, maď. Nagylak).
Pitvarošský chotár je ohraničený chotármi, do roku 1947 slovenských a evanjelických obcí: Csanádalberti (Albert) zo západu a Ambrózfalva (Ambrouza) zo severu, a maďarských Mezőhegyes (Medzov) z východu, a Csanádpalota (Palota) z juhu.
Poloha obce Pitvaroš v regióne. (A. Kadlečíková, 2007)
História Pitvaroša
„Pred dvesto rokmi, pre neprajný osud, opustili synovia vtedy rodnú viesku. Najviac z nich prichodilo na Dolnú zem. Zopli ruky a oddali sa dielu. Na zarastených pustatinách, zamokrených močariskami začali sa dvíhať domy a pestovať obilniny. Takto povstala metropola dolnozemských Slovákov – Békešská Čaba, tirpácka Nyiregyháza, tešedíkovský Szarvaš, povedomý Komlóš a detviansky Pitvaroš. S takou istou usilovnosťou sa vytvorili všetky väčšie a menšie dolnozemské osady. Azda niet ani jedinej slovenskej obce po celom Maďarsku, kde by sa boli tak hrdinsky bili za svoje práva ako práve Pitvarošania.“ (týždenník Sloboda, 1947).
Presídlenie v roku 1947
Výmena obyvateľstva po skončení II. svetovej vojny bola zakomponovaná do podmienok prímeria s Maďarskom. Dohoda o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom bola podpísaná 27. februára 1946. Nadobudla platnosť 15. mája 1946. Podpísali ju Dr. Vladimír Clementis štátny tajomník na ministerstve zahraničných vecí a Dr. János Gyöngyösi minister zahraničných vecí. Podstatou dohody bol dobrovoľný návrat Čechov a Slovákov žijúcich v Maďarsku. Na výmenu z Československa bolo možné určiť (aj nedobrovoľne) rovnaký počet Maďarov, aký počet Slovákov by prišiel z Maďarska. Počet vymenených osôb bol závislý od úspechov agitácie československej presídľovacej komisie. Dolnozemskí Slováci za fašistického Horthyho režimu trpeli kvôli národnostnému útlaku. Slovenských nádenníkov na panstvách a v iných oblastiach života vysmievali, urážali a ponižovali. K neľahkej národnostnej a sociálnej situácii prispela i násilná evakuácia všetkých obyvateľov Pitvarosa na jeseň v roku 1944 s plánom ich údajnej likvidácie. Preto propaganda presídlenia našla u Pitvarošanov veľkú odozvu. Prvý transport presídlencov z Pitvaroša odišiel v piatok podvečer 11. 4.1947 a prišiel v nedeľu 13.4.1947. V 51 vozňoch prišlo 134 Pitvarošanov. Keďže to bol prvý vlak s presídlencami, boli Pitvarošania v Seredi slávnostne privítaní. Na vyzdobenej železničnej stanici sa zišlo z najbližšieho okolia do 5000 ľudí, školská mládež, zástupcovia Povereníctiev okresov obcí, politických strán a vojenská a hasičská hudba. Po uvítaní boli rozdané balíčky a bolo poskytnuté malé občerstvenie. Zo stanice boli odvezení 25 vojenskými nákladnými autami do ich nových domovov vo Veľkej Mači a vo Veľkých Úľanoch. Posledná vlaková súprava opustila pitvarošskú železničnú stanicu v stredu 14.5.1947 o druhej hodine v noci a dorazila 15.5.1947. Vo vlakových transportoch odchádzali s nádejami a túžbami na lepší život v novej vlasti. V priebehu 34 dní bolo vypravených 20 transportov. Súpravu pozostávajúcu z približne 50 krytých nákladných vozňov ťahali na území Československa parné rušne radu ČSD 434.1. V jednom transporte bolo presídlených priemerne 100 osôb. Každej rodine bol priradený jeden vozeň na transport osôb a majetku a druhý na dobytok. Celkovo z Pitvaroša v roku 1947 odišlo 655 rodín (2442 osôb). Vyprázdnilo sa 360 domov. Spolu s nimi odviezli 150 koní, 629 hovädzieho dobytka, 3 000 ošípaných, 212 oviec a kôz, 8 219 kačíc a husí, ďalej dve mláťačky, 176 pluhov, 151 brán, 29 sejačiek, 152 vozov a 2 traktory. V Československu Pitvarošanov usadili do šiestich obcí: Veľké Úľany, Sládkovičovo, Senec, Reca, Malá Mača a Veľká Mača. Z Pitvaroša odišlo 75 % obyvateľov. Zostalo okolo 200 rodín. Pre presídlených Pitvarošanov je rok 1947 návratom do krajiny predkov. Nie všetky nádeje sa naplnili a nie všetky túžby sa splnili. Vytvorili sa ale nové možnosti a príležitosti na lepši život. (Zdroj: Pitvaroš a Pitvarošania (2007), foto archív TASR).
Posledné fotografovanie pred svojim domom na Pitvaroši
Pitvarošská rodina pred odchodom
Rozlúčka s rodiskom i rodinou na železničnej stanici na Pitvaroši
Dohoda o výmene obyvateľstva medzi Československou a Maďarskou republikou je pre nezainteresovaného človeka len jedna z udalostí v povojnovej histórii, o ktorej sa môže dočítať v dobovej tlači a dejepisnej literatúre. Napriek viac ako polstoročiu, spomienky na túto udalosť pre tých, ktorých sa to priamo dotklo nikdy nezapadnú prachom. Jedni zostali, druhí odišli. Opúšťajúc rodný dom, miesto svojho detstva, spomienok, ale v srdciach a myšlienkach zostávajú naďalej na Pitvaroši. Stále spomínajú: „to bolo drjov ako sme vyšli vo“. Roztrhali sa rodiny, rozišli sa známi. Z odchádzajúcimi Pitvarošanmi odišiel aj „duch a atmosféra“ života, ktorý si spoločne budovali. Dnes je to už iný Pitvaroš, na aký spomínajú naši starí rodičia. Pre väčšinu presídlených rodín bol rok 1947 návratom do krajiny predkov. Po storočí, tak pútnik opäť putoval hľadajúc svoj nový domov…
Informácie o presídlení priniesla i dobová tlač (Zdroj: https://vtedy.tasr.sk)
Príchod prvého transportu z Pitvaroša v roku 1947 do Serede
Slávnostné privítanie najstaršie presídlenca
Slávnostné privítanie presídlencov v Seredi
Slávnostné prejavy a vítanie presídlencov v Seredi v roku 1947
Video z Československého filmového týždenníka z roku 1947 o presídlení a príchodu Slovákov z Pitvaroša (www.youtube.com)
Video príchodu Pitvarošanov do Serede