Históriu Pitvaroša a Pitvarošanov tvoria nielen Pitvarošania z Pitvaroša a presídlenci, ktorí sa presídlili na Slovensko v rámci dohody o výmene obyvateľstva v roku 1947, ale i Pitvarošania, ktorí sa rozutekali z rodnej obce do sveta aj mimo presídlenia.
Pri pátraní po stopách Pitvarošanov na Slovensku sme sa dostali aj do obce Nová Vieska – kolónia Arad. Obec Nová Vieska sa nachádza približne 23 km od Štúrova v smere na Nové Zámky. Administratívnou súčasťou obce je kolónia Arad, situovaná od nej severovýchodným smerom. Prvá zmienka o tejto lokalite pod názvom Arad-pusta je z roku 1295 ako majetok ostrihomského arcibiskupstva. V 18. storočí patrila Törökovcom. V roku 1923 prebehla jej kolonizácia, pričom bol rozparcelovaný veľkomajetok baróna Ullmana. Na rozparcelované pozemky prišlo 6. októbra 1926 27 rodín. Najviac rodín pochádzalo práve z Dolnej zeme – z obce Pitvaroš a Albert (Csanádalberti).
Článok si môžete stiahnuť na:
Osada Arad a obec Pitvaroš sú na prvý pohľad dve rozdielne osídlenia, v dvoch štátoch, založené v rôznych dobách ale majú až neuveriteľne veľa spoločného. Spojivkom sú nielen samotní Pitvarošania, ktorí stáli pri zrode Aradu ale i udalosti, ktoré sa odohrali na oboch miestach. Pitvaroš v roku 1816 založili príchodzí osadníci, rovnako ako Arad v roku 1926. Pitvaroš aj Arad vznikli ako kolonizačné osídlenie s pravidelnou rastrovou štruktúrou, parceláciou pozemkov na miestach predchádzajúceho osídlenia. Obe osídlenia vznikli ako slovenské ostrovy v maďarskom prostredí a často museli bojovať za svoje práva. Obe zažili veľký kultúrny a spoločenský rozvoj, ktorý bol násilne prerušený. Pitvaroš bol násilne vysťahovaný v roku 1944, pretože boli Slováci a Arad v roku 1938 pretože boli Slováci. V oboch prípadoch tieto udalosti mali vplyv na ďalšie osídlenie a boli dôvodom na odchod z obce. Presídlením v roku 1947 z Pitvaroša odišla väčšina jeho obyvateľov pretože chceli žiť v slovenskom prostredí a v lepších životných podmienkach. Rovnaký osud po vojne, vplyvom kolektivizácie a odchodov za prácou, prinútil množstvo rodín opustiť rodný Arad. Výraznou ranou, do života Araďanov bolo aj zbúranie symbolu ich spoločenského a kultúrneho života, kultúrneho domu – stavby, ktorá Araďanov spojila v začiatkoch osídlenia. Túto ranu osudu vnímajú Araďania veľmi citlivo dodnes. Rovnako ako na Pitvaroši aj na Arade zostali po odídencoch prázdne schátrané domy. V oboch prípadoch symboly obce a viery – na Pitvaroši evanjelický kostol, na Arade evanjelická zvonica sú v súčasnosti opustené a čakajú na svoj osud. Dočkajú sa rekonštrukcie, alebo zostanú už len v spomienkach pamätníkov a na starých zožltnutých fotografiách?
Z 11 pôvodom pitvarošských rodín zostali dnes na Arade už len 3. Osídlenie sa postupne premiešava, prichádzajú noví obyvatelia. Ako vyzerá Arad dnes? V čase našej návštevy, v decembri 2017, nás Arad privítal pravou zimnou atmosférou. Zasnežené „garády“, záhrady a stúpajúci dym z komínov tvorili neopakovateľný kolorit malej usadlosti. Rovné ulice, lemované stromami nám trochu pripomínali Pitvaroš. Tak ako na Pitvaroši aj tu akoby nachvíľu zastal čas. Zasnežené prázdne ulice, lemovali domy kolonistov. V lete však pod košatými stromami poskytuje Arad kľudné a tiché útočisko v dnešnej uponáhľanej dobe.
Michal Kožuch
Autor a zostavovateľ:
Michal Kožuch
Spoluautori:
Julián Zelman
Emil Kožuch
Mária Zelmanová
Ivan Zelman
Pavol Krnáč
Venované všetkým Araďanom
Dobrý večer. Rada by som bola súčasťou Vášho projektu. Kúpili sme dom po pánovi Kožuchovi ako som už Vám písala mail.