Nagyszénás je malá obec v juhovýchodnej časti Maďarska. Pre Pitvarošanov sa vyslovením jej názvu hneď zmení výraz tváre, zvážnie. Aj po rokoch sú pocity pamätníkov silné. Spomienky sa derú na povrch, mnohé sú už zabudnuté ale na Nagyszénás nikdy! Udalosť vyrezala hlbokú ranu do duší Pitvarošanov a jazva ešte stále bolí. Prečo je táto spomienka na Nagyszénás aj po mnohých rokoch stále taká silná? Aký osud čakal Pitvarošanov a prečo oni? Komu čo urobili? Celá dedina bola v daždi a blate hnaná po poľných cestách. Bolo cieľom fašistov evakuovať dedinu pred frontom, alebo plánovaná likvidácia slovenskej obce? Príchod frontu 40 km „pochod smrti“ zastavil. Práve táto udalosť bola jednou z hlavných dôvodov prečo sa väčšina Pitvarošanov prihlásila na presídlenie.
A ako si na tieto októbrové udalosti spomínajú samotní Pitvarošania? Nechajme rozpovedať ich príbeh. Každý svojou mierou, svojou spomienkou dotvára celkovú mozaiku a sled udalostí.
Michal Brnuľa (1919 – 2001) v článku „Z novších dejín Slovákov v Pitvaroši“ píše o Nagyszénási nasledovné:
„Jednotky Červenej armády v druhej polovici septembra 1944 cez rumunské Sedmohradsko dosiahli hranice Maďarska. Ráno 24. septembra vstúpili na územie Maďarska pri Csanádpalote a Nadlaku a takmer bez odporu postupovali smerom na Makó, Hodmezővásárhely a Orosházu. Maďarské úrady vydali prísne nariadenie, podľa ktorého každý muž povinný vojenskej služby alebo v leventistickom veku musí opustiť obec. Zverbovaných mužov posielali cez Makó do Zátisia. Za Csanádalbertom ich však zastavili sovietske vojská. Opýtali sa ich: „Kuda tovarišči?“ Mladí vyrozprávali, kam majú podľa rozkazu ísť a sovietski vojaci ich ubytovali na jednom zo salašov, aby sa o pár dní zdraví mohli vrátiť domov.
Dňa 26. septembra Pitvarošania spozorovali, že žandári opustili obec, a že z obce odišli aj maďarskí vojaci. V ten deň sa prieskumníci sovietskych vojsk priblížili k pitvarošskému chotáru. Ľudia znepokojene chodili po uliciach a popoludní sa niekoľkí jednotlivci rozhodli, že na veži vztýčia bielu zástavu a oznámia sovietskym prieskumníkom, že vojsko a žandári opustili svoje postavenia.
- septembra predpoludním okolo deviatej hodiny prišla do dediny čata maďarského vojska. O hodinu neskôr prešlo cez obec až na Slovenský Komlóš sovietske bojové vozidlo. Nato maďarskí vojaci odišli z dediny. Na druhý deň sa maďarskí vojaci znova vrátili do Pitvaroša. Na noc postavili stráže a dôstojníci sa zabávali do polnoci. Jednotky sovietskej armády začali útok o 3. hodine ráno 30. septembra. Dve delové rany sa stali signálom k útoku a do 5. hodiny už obsadili celú obec.
Pitvarošania prijali sovietskych vojakov veľmi srdečne, varili a piekli pre nich a mysleli si, že sú už definitívne oslobodení. Lež popoludní maďarské oddiely za podpory nemeckého letectva vytlačili z obce sovietske jednotky. V obci sa tuho nebojovalo. Sovietske vojská v záujme obyvateľstva ustúpili smerom na Csanádpalotu s tým, že sa vrátia o niekoľko dní.
Dňa 2. októbra predvolali viacero mužov na žandársku stanicu a oznámili im, že ak budú naďalej paktovať s Rusmi, zničia obec. Nazvali ich „smradľavými komunistami“, „tótmi“ a vydali rozkaz na kopanie zákopov na kraji obce. Rozkaz uposlúchlo len niekoľko ľudí a väčšina obyvateľov si prestala všímať dôstojníkov. Pitvarošania vedeli, že tento stav môže byť len dočasný. Na to dôstojníci nariadili evakuáciu obce.
Dňa 3. októbra prostredníctvom bubeníka nariadili, aby sa obyvateľstvo zhromaždilo o 13.00 hodine na obecnom pastvisku s potravinami na niekoľko dní. Poľní žandári pozháňali občanov a vydali rozkaz na pochod – smer Nagyszénás. Niekoľkí išli na vozoch, väčšina však pešo. Najpotrebnejšie veci niesli zavesené na bicykloch, na fúrikoch po dažďom zmáčaných poľných cestách. Hradské boli vyhradené pre vojská. Viacerí sa dostal po Nagyszénás, kde ich umiestnili v maštaliach na majeri. Žandári ich stále strážili. Nikto nevedel, aký osud ich stihne. Niektorí sa dostali len po Orosházu, kde ich zastavili sovietske vojská, ktoré 6. októbra oslobodili Pitvaroš a okolité obce. Časť obyvateľov sa vrátili už v ten deň do svojich domovov, zvyšok sa vrátil 7. októbra. Dedina bola vyrabovaná, ale na budovách škody nevznikli.“
Oznámenie bubeníka („bubnáša“) Pitvarošanom.
(autor počítačovej vizualizácie: Michal Kožuch)
Emotívny a podrobný opis udalosti spracoval Michal Hudák (1922 – 2005):
„Nad obcou ovisla jesenná hmla, keď nás vyhnali. Pršalo. Bolo až zastrašujúce pozerať na plačúce ženy a deti, na odhodlaných a smutných mužov a starcov so zovretými päsťami a zatvrdnutým srdcom odoberajúcich sa násilím odtrhnutých od svojej milej a drahej rodnej obce, od domova, v ktorom sa narodili a vyrástli, ktorí sa pomaly schádzali na svinskom ňomáši. Okolo húfov vyhnaných Slovákov stála rota po zuby ozbrojených a prísnych poľných žandárov (kakastollas), ktorí boli hotoví hocikedy strieľať do vyhnaných a bezbranných občanov po každom podozrivom kroku a pohybe. Do chotára Mezöhegyes sa sovietske vojská prebili už 11. septembra 1944 po prvý raz, lebo v tento deň dával maďarský rozhlas v správach.
Akoby aj príroda bola preukazovala hlboký a horký súcit voči vyhnanému slovenskému ľudu zo svojho domova, keď celý deň 2. a 3. októbra pršalo, lepšie povedané lialo ani z krhle na vysušenú Dolnú zem, ktorá sa čoskoro premenila na kaluže špinavej vody a blato z ťažkej čiernej zemi, ktorá sa potom veľmi lepí na nohy a obuv. Veľa obyvateľov Pitvaroša zodralo vtedy svoje jediné a veľmi chránené topánky (nakoľko boli veľmi drahé a preto chránené), keď nás vyhnali poza obce po úvratiach, zemových a v tento hrozný a smutný čas hrozne blatových cestách. Kto nepozná dolnozemské blato, ten nevie pochopiť, čo znamená ísť po takejto ceste najmä v noci po tme, keď ich čím ďalej a ďalej odohnali od domova. Ľudia sa ani nerozprávali, iba plakali a uprostred horkých sĺz nepozerali ani kde idú, len cítili, že sa im nohy zabárajú väčšmi a väčšmi do blata, bahna, lepiaceho sa im na obuv.
Pitvarošania tiahli počas daždivého počasia až na Nagyszénás cestami-necestami. Na Orosháze ich tamojší obyvatelia uvidiac, spustili na nich dážď nadávok: „Úgy kell nekik, bődős tót fajtának, komuništáknak! Ezek engedték be az Oroszakat!“ („Tak im treba, smradľavým slovenským fajtám, komunistom! Títo vpustili sem Rusov“).
Tak prišli na druhý deň pred samým večerom na jeden opustený majer pri Nagyszénási, vyčerpaní, hladní a premoknutí do nitky. Tu ich umiestnili po maštaliach, ale žandári ich stále strážili. Nikto nevedel, aký osud ich tam čaká. Tam potom na Nagyszénási boli mužovia odtrhnutí od svojich rodín a farármi ospovedaní, čo značilo, že masakra sa má už podiať v blízkych hodinách. Ale aj napriek ospovedania niektorí Pitvarošania, ťažkí previnilci dostali povolenie na určitý čas sa vrátiť do evakuovanej obce Pitvaroš pre potraviny. Medzi nimi boli aj moji rodičia, ďalej susedovci Pappovci a iní ľudia s povozmi. Ale do Pitvaroša sa veru nedostali, alebo asi kilometer od Komlouša ich zastavili maďarskí pohraničiari (határvadász) a ďalej ich nepustili. Rozkázali im, aby sa dočasne ubytovali na najbližšom sálaši. Tak aj urobili. Pretože bolo pred samým večerom, neskoršie si políhali v maštali. Oj, bol to spánok, takí nijakí, veď pokoja nemali. Báli sa aj o svojich, ktorých nechali na Nagyszénási, a aj o svoje životy v neznámom sálaši. Ale aké bolo ich prekvapenie a to radostné, keď ich prišiel majiteľ sálaša ráno zobudiť so slzami: „Môžete sa už vrátiť na Pitvaroš, už sme pod Rusma!“
A naozaj! Na Nagyszénási vo štvrtok, 5. októbra 1944 popoludní nastal bezhlavý ústup nemecko-maďarských armád, ktoré v tom chaose (možno chtiac-nechtiac) zabudli svojich slovenských zajatcov sebou zobrať pre vrazivšie kliny víťaziacou sovietskou armádou cez Rákoš-Vásarhely-Szentes až po rieku Tisza. V dôsledku tohto sa fašistické vojenské oddiely rýchle a okamžite museli brať von spomedzi klinov, ak nechceli bezpodmienečne zahynúť a týmto činom boli a zostali zachránené aj dve slovenské obce.
Tak, ako po každej žalosti a zlom počasí prichádza radosť a slnko začne svietiť, taj aj našim na smrť a záhubu odsúdeným slovenským druhom zasvietilo oživujúce slnko, keď v piatok, 6. októbra 1944 v dopoludňajších hodinách po dlhom a veľkom boji a početných stratách na životoch i na majetku naraz všetko utíchlo. V maštali, kde sme boli usalašení sedíme v hlbokom tichu, nikto ani nedýchal iba ak potichu, sedíme tam ako zmeravení, iba keď sa prudko otvoria dvere aj na jednom konci aj na druhom a nás namieri samopal. „Germánsky soldát net?“ – vykríkne ukrutne, neľútostne a sadisticky, ale to iba pár okamihov, lebo hneď ako nás uvidel takých strápených, na líca mu naskočil mierny a uspokojujúci úsmev…ruku podáva každému. „Ruski soldát charašo!“ – zavolá, pristúpi bližšie k žene matke, ktorá drží na ramenách útle dieťatko – chlapčeka usmiateho… Vojak, červenoarmejec zoberie chlapčeka z ruky matky, pritisne si ho k srdcu a do očú mu naskočí slza. Hovorí: „Umiňa tóže byl málinkij málčik a fašisti ubili jivó“ Potom podá dieťatko matke a zavolá „Dosvidánja!“ Chytro sa zvrtne a beží biť nepriateľa… ľaľa, to je spomienka starej tetky Husárovej na prvé stretnutie s osloboditeľmi.
Za týmto vojakom prišiel druhý, tretí, štvrtý, piaty, ďalší a ďalší… Keď sa dozvedeli kto sme, čo sme, hneď nám povedali, aby sme sa pobrali domov, lebo naša milá dedinka, ktorú sme museli opustiť s násilím, je už slobodná, už čaká na svojich utrápených, ale už slobodných obyvateľov. Aká to bola radosť, keď sme sa vracali domov! Vysoká, prevysoká bola cena slobodného života pre Pitvaroš! Po hradskej pochodovali vojská oslobodzujúcej a víťaznej armády, keď sme išli domov akoby im týmto drahým bratom, Slovanom v ústrety. Takmer na každom kroku sme videli mŕtveho červenoarmejca, ktorý padol pri oslobodzovaní kraja, hocikde zabitý kôň, rozbité delo, voz a pod. Z týchto mŕtvych vanul pach, smrad, lebo na odpratávanie mŕtvych nebolo času. Bolo treba hnať nepriateľa pred sebou a priniesť slobodu ďalším utrápeným a utláčaným občanom, mestám a dedinám Veľkej maďarskej nížiny. Na železničnej trati, vedľa ktorej viedla naša radostná cesta domov, videli sme veľké množstvo zbombardovaných a vykoľajených vlakových súprav a niektorí odvážlivci neváhali a nezdráhali, či majú tieto pozrieť zblízka, alebo nie. Vlaky boli plné výzbroje a potravinových článkov. Báli sme sa brať z nich, hoci sme boli hladní, reku ak sa otrávenie. Ale ani sme sa veru priveľa nezdržiavali, lebo túžba po domove nás hnala dopredu, ponáhľali sme sa domov. Aj októbrové slnko akoby chcelo pozerať naše usmievavé tváre, a akou radosťou a túžbou sa vraciame domov, preto sa neschovávalo za mraky ako pred pár dňami, svietilo nám na cestu. Posmeľovalo nás, aby sme prišli čím prv domov so opustenej rodnej obce. Veľa rodinám pomáhali v príchode domov aj sovietski vojaci. Cestou rozdeľovali deťom potraviny. Veru sme sa aj dostali domov čoskoro! Necítili sme únavu, len sme šli a šli. Na cestu sme sa vydali hneď popoludní a do večera sme boli doma. Svoje domy sme však našli vyrabované. Je len prirodzené, že obec bola vykradnutá, dobytok sa ponevieral po uliciach hladný, ale domy neboli poškodené, okrem veži na kostole. Ale to nič, len že sme zase doma a zdraví! A po toľkých útrapách si môžeme na pokoji ľahnúť v oslobodenej obci, v slobodnom domove. Bol to blahodárny spánok, ako po dobre vykonanej práci, keď už nebolo treba každú chvíľu s trasením a hrôzou očakávať poplašné zvonenie na veži kostola, jediného to v obci, do ktorého nepriateľ napúšťal kone a obrovská kostolná loď a jej priestranstvo slúžilo ako maštaľ. No, nielen kostol ale aj škola a obecný dom spolu s rodinnými domami boli vykradnuté. Vyhnaní obyvatelia sa vracali domov z miesta, kde ich fašistická zlosť vyhnala, na povzbudzujúce slová ruských partizánov a soldatov 2. ukrajinského frontu, ktoré viedol Jakovlevič Malinovskij. Tieto nám hneď hovorili, len čo sa dozvedeli o našom smutnom a skoro tragickom osude: „Idíte damój, váše seló praznoe!“ Keď sa naši vyhnaní obyvatelia vracali domov do oslobodenej a draho vykúpenej obce, nad hradskou medzi obecným domom a štátnou školou visel transparent ozdobený úhľadným písmom zrobenej ruky azbuky: „Sláva krásnoj ármii“, ktorý medzičasom zhotovil a vyvesil Pavol Ondrus, tunajší obyvateľ s niekoľkými mládencami. Po oslobodení naozaj vyšlo jesenné slnko, naša dedina začal dýchať novým, slobodným životom. Až teraz sa začal zber jesenných plodov, ktoré neboli zničené prechodom a to trojnásobným prechodom frontu. Vďační ľud sa tešil z oslobodenia a z toho, že ho oslobodila práve červená armáda, sovietski ľudia, ktorí svoje životy obetovali za našu slobodu. Keby bola táto oslobodzujúca armáda meškala čo i len jeden deň, iste máloktorí občan Pitvaroša by bol ušiel hroznej a násilnej smrti v rieke Tisza. Z vďaky osloboditeľom v novembri 1944 utvorili pitvarošskú organizáciu Komunistickej strany Maďarska. Ešte v roku 1945 mimo komunistickej strany nebolo inej organizácie v obci. Pitvaroš v tomto období menovali „malou Moskvou“.
Počítačová vizualizácia násilnej evakuácie Pitvarošanov smerom na Nagyszénás
(autor počítačovej vizualizácie: Michal Kožuch)
Alžbeta Tószegiová (1930-2017) vo svojich rukopisných záznamoch si spomína takto:
„22. septembra (piatok) 1944: vyhlásili bubnom po uliciach, že každý muž od 18 do 50 rokov musí narukovať. Mali sa v noci o 11 hodine schádzať na pľaci. Tento nástup potom tiež z bubnom zmenili na druhý deň ráno.
Z Pitvaroša odišli väčšinou úradníci, maďarskí učitelia aj evanjelický farár Ondrej Gubčo.
- septembra (sobota) ráno sa schádzali budúci vojaci na pľaci. Išli všetci do kostola a potom pod vedením Levente peši išli cez Albert do Makova. Väčšina sa vrátila po troch dňoch naspäť domov.
- septembra (utorok) prišli Pitvarošania, že aj žandári ušli z dedine. Aj vojaci opustili dedinu. Tento deň sa priblížili Rusi k pitvarošskému chotáru od Csanádpaloty.
- septembra (streda) v noci vošli Rusi do dedine Pitvarošskej, ale len práve za dedinu od Ambrouze.
- septembra (štvrtok) o 9. hodine začali strieľať od Ambrouze maďarskí vojaci a nemecké lietadlá bomby púšťali na dedinu, aj strieľali, a takto vybili tavo Rusov za dedinu od Csanádpalote, tam zastáli Rusi.
Za nimi obsadili maďarskí a nemeckí vojaci dedinu. My sme najviac boli v pivniciach, osobitne v noci. Veľa strieľali.
- Októbra (nedeľa) vyhnali otecka s vozom na stanicu, vojákom na pohotosť.
- Októbra (pondelok) vybubnovali, aby pred blížiacim frontom opustili do jedného dedinu. Dovolili zobrať zo sebou jedlo, a na tri dni potrebnvo oblečenia. Zhromaždiť sme sa miseli o ednej hodine populudní na svinskom ňomáši. Stade nás začali hnať žandárski vojaci v daždi po poľných cestách. Prvý večer sme na komlóšskych sálašoch spali v koniciach.
- Októbra (utorok) nás ďalej hnali po Szőlős. Tam na zemi v maštaliach na slame sme nocovali. Trošku lepšie bolo lebo nám aj zakúrili, veď sme boli všetci premoknutí, vystáti a zima nám bola.
- októbra (stredu) zas sme miseľi ísť d’alej ale len po roľe a po blate, obkerovať obiváce mestá. Takto sme dôšľi na Nagyszénás. Zahnali nás do troch veľkích koňiciach z kravámi a tevcami sme boli voveňe. Ňiveľmej chceli dovoliť nám ani to, aby sme si mestá vikidaľi a cistú slamu položili pod nás. Ako sme ležali, tak behali po nás žaby, miši a potkani. Veľmej bolo nepríjemnvo.
- októbra (štvrtok) nás pre voľačo nahaľi v koňiciach, nemohli sme ňigd’e taisť, len na dvor. Medzitím veľa strieľania
- októbra, v piatok. Ďalej bolo strieľania, bombázovaňia, ale oveľa večmej ako predodňom. Pitvaroš, Ambrouzu, Nagymajláth, Komlovš už predvečerom obsadili Rusi.
- októbra, v sobotu, ráno dvosľi (Rusi) na Nagyszénás. Popoludní viacťi sa rozhodli, že idú naspäť na Pitvaroš vidieť, či móžme ísť domov, aj moji rodičia išli asi na 4 kočoch.
- októbra, v pondelok, aj mi druhí šeci sme sa pustili domov peši. Len teraz už ňi po poľnej ceste, ale po kamenici. Ťažko bolo veľmej, lebo išli Rusi na tankoch, autovach, na koňach aj peši. Báli sme sa ich veľmej. Veľa mrtví boli, ako sme išli, strašnvo to bolo. Noc nás zašla pri ednom Oroshászkom sálaši, tam sme na slobode, ale veľa vovedňe nocovali.
- októbra, v utorok, keď sa rozvidnievalo, už sme sa pustili domov. Popoludňí bolo, keď sme domov dvosľi. Rodičov sme si doma našli. Šeckej dedine v domách porozmetávanvo, pokranutvo šecko čo najlepšvo bolo. Statke, kravy, svine, hydina po uliciach behali, tak sme si miseli svoje hľadať. Strašnvo bolo, čo sa v tedi s nami stálo. A prečo?
Že vraj 26. septembra jednotliví zbadali, že v dedine ani žandári ninto, ani vedúci tak išli k Rusom to vraveť, že móžu isť a ešte aj bielu zástavu vystrčili 27. septembra v noci. To nám šeckým kričali tí žandári keď nás po Nagyszénás durili, že sme „ánulók“ Rusov, že sme mi volali.“
Alžbeta Tószegiová spomína.
(autor fotografie: Michal Kožuch)
V novinách Slovenský Juh vyšli spomienky Judity Rybárová, rodenej Ondrusovej na Nagyszénás:
„Vojna sa ešte neskončila. Naša dedina bola stále pod prísnym dohľadom žandárov, ktorí po zotmení v plnej zbroji hliadkovali po dvoch a tvrdými krokmi merali ulice dediny. Takto prešlo leto a blížila sa jeseň roku 1944. Front sa priblížil už k rumunsko-maďarským hraniciam. Vtedy prišiel pokyn o vyšších orgánov, že celú obec Pitvaroš musia evakuovať, lebo tu bývajú sami vlastizradcovia. Obecný bubeník vybubnoval po celej obci oznámenie, že každý občan: dospelý, starý, či chorý a deti musí pod hrdelným trestom vystrojiť sa teplým oblečením, stravou čo uvládze niesť so sebou. Dobytok a ostatné domáce zvieratá majú vypustiť z chlievov a potom sa zhromaždiť na severnej strane obce. Keď už boli všetci zhromaždení, zjavilo sa 10 ozbrojených poľných žandárov, ktorí mali za úlohu doprevádzať nás na našej ceste do neznáma. Za neustáleho dažďa sme potom putovali tri dni a tri noci cez polia smerom na sever, spali sme v stohoch slamy, niektorým sa ušlo aj uloženie sa v roztrúsených domoch – sálašoch. Cez žiadnu dedinu sme nesmeli prechádzať, aby nevznikla panika. Tak sme sa obchvatom dostali až do obce Nagyszénás pri Szarvaši už za takmer nepretržitej delostreleckej paľby. Rýchle stíhačky nám preletovali nad hlavami vo výške iba takej, aby nenarazili na obytné domy. Vtedy už súčasne s nami ustupovalo i maďarské vojsko. V Nagyszénási nás rozmiestnili na veľkom majeri. Vo veľkých senníkoch a šopách sme sa uložili na kamenných dlažbách. Naši sprievodcovia, poľní žandári čakali na ďalšie rozkazy. Úradníci už mali starosti sami so sebou a nás nechali tak, vraj ďalšie rozkazy nemajú. Na tomto majeri sme pobudli jeden deň a jednu noc a už tu boli Rusi. Na pokyn ruského dôstojníka nám poskytli na majeri vozy s volskými poťahmi, naložili sme starých, chorých a deti, ostatní, čo vládali, išli peši. “
Judita Rybárová, rodená Ondrusová si vo svojom ďalšom rukopise ešte pospomínala na tieto udalosti slovami: „Keď Pitvarošanov v roku 1944 vyhnali Maďari z domovov pred blížiacim sa ruským frontom, putovali mimo dedín až na Nagyszénás. Spali v nejakom senníku, alebo stodole. Ráno prišli Rusi, môj otec Pavel Ondrus sa ich opýtal, či sa môžu vrátiť domov – povedali mu „Idite až po Moskvu.“ Tak sa vrátili, dedina bola úplne prázdna, bol to nepríjemný pohľad vrátiť sa do vyľudnenej dediny. Ruskí vojaci, ktorí tam boli im povedali, že na dvore pochovali kravu, ktorá šľapla na mínu. Keď boli už doma, tak nemali čo jesť, len staré zásoby. Babkina mama zobrala džem, prišli tam ruskí vojaci, a babkina mama ich ponúkla džemom, no oni odmietli, lebo mali zakázané brať od ľudí potraviny, báli sa že ich otrávia.“
Štefan Hudák (1923 – 2005) napísal do Ľudových novín v roku 2003 článok Zo spomienok na roky mladosti, v ktorom opisuje aj násilnú evakuáciu Pitvarošanov na Nagyszénás:
„Ďalšia pohroma zasiahla našu dedinu po prechodnom obsadení sovietskymi jednotkami 3. októbra 1944. Vtedy na rozkaz hlavného veliteľa maďarskej armády celú dedinu evakuovali, údajne pre spoluprácu s nepriateľskými jednotkami. Obyvatelia Pitvaroša sa do troch hodín museli vysťahovať zo svojich domovov. Mohli si zo sebou vziať, čo uniesli. Za asistencie poľných žandárov sa zhromaždili na pasienku konča dediny a dali sa na pochod. Aby nepobúrili obyvateľov susedných dedín, hnali ich ako stádo po poľných cestách. Tí, čo mali vozy, išli na vozoch, iní vedľa bicyklov, na ktorých si viezli batožinu. Boli takí, ktorí išli s fúrikmi, kde mali svoje batôžky. Husté blato sa im lepilo na kolesá. Chorí a starí sa viezli na vozoch. Žandári im pritom nadávali do panslávov a vlastizradcov. Cieľom tejto úmornej cesty mal byť Nagyszénás, kde sa malo rozhodnúť o ich ďalšom osude. My sme sa násilnej evakuácii vyhli tým, že sme sa rozhodli Pitvaroš opustiť. Po smutných skúsenostiach v apríli v tomže roku (zatknutie a internovanie v koncentračnom tábore) sme sa obávali ďalších represálií zo strany maďarských úradov. Z domu sme vyrazili 30. septembra s najpotrebnejším vybavením. Pripojili sa k nám i otcov mladší brat Ondrej Hudák s rodinou a matkina sestra Judita Krišková s rodinou. Naša prvá zastávka bola Ambrózka (Ambrózfalva)- U otcovej sestry Anny Liptákovej sme prečkali tri dni. Tu sme sa dozvedeli aj o evakuácii Pitvaroša. Keďže sme nechceli robiť nepríjemnosti našim hostiteľom, 3. októbra sme sa odsťahovali na Slovenský Komlóš. Tu nás zase pritúlili matkini príbuzní Lindákovci. Ani tam sme však nemali pokoja, 4. októbra vybubnovali správu o prísnom zákaze ukrývať utečencov z Pitvaroša. Rozhodli sme sa teda pokračovať v ceste na Nagyszénás, kde mali byť údajne Pitvarošania evakuovaní. Nasledujúcu noc sme strávili na akomsi sálaši za Orošházou. Aj keď o Pitvaroši prenikli k nim tie najstrašlivejšie správy, ochotne nás k sebe na noc pritúlili. Ďalšie naše putovanie prerušila sovietska armáda, ktorá nečakane pretrhla frontovú líniu a valila sa na Orošházu a ďalšie okolité dediny. Bola to hrozná chvíľa! Prvýkrát v živote som videl mŕtvoly na ceste. Museli sme ich obchádzať. Zažili sme nálet sovietskych lietadiel, ktoré ostreľovali vojenské ciele. Miestami sme sa museli plaziť vedľa hradskej. Keď sme sa horko-ťažko dostali do najbližšej obce Szentetorne, boli tam už sovietski vojaci. Otec im po rusky vysvetlil, že sme Slováci a že celú našu dedinu evakuovali. Jeden dôstojník ma chcel zobrať a zaradiť medzi zajatcov, z ktorých zrejme niektorí poutekali. Otec ma však ubránil. Keď videli, že pomerne dobre ovláda ruštinu (takmer štyri roky bol počas 1. svetovej vojny v ruskom zajatí), zobrali ho za tlmočníka). Na druhý deň po viac ako týždňovom putovaní sme sa vracali domov. Bola to strastiplná cesta, zato sme boli radi, že to najhoršie je už za nami.“
Judita Molčíková, rodená Čemanová vo svojom rukopise Spomienky na moje detstvo píše: „Smutne sa končilo moje detstvo. Prišla druhá svetová vojna, vyhnanstvo na Nagyszénás. Čo všetko sa chystalo na našich ľudí, pravdu sa nedozvieme.“
Rovnaký osud ako Pitvarošanov postihol aj susednú slovenskú obec Albert. Len namiesto Nagyszénásu boli hnaní na Gádoroš. Podrobný opis tejto udalosti je spracovaný v publikácii Jančovic J., Urbanová, M. (2012): Putovanie a život Alberťanov.
Na Gádoroš si osobne pamätá Alžbeta Gombošová – Franková: Bol pondelok 2. októbra 1944. Ráno okolo 9. hodine v obci Čanádalberti, na „Dolnej zemi“ v Maďarsku vybubnovali na „pľaci“, že všetci obyvatelia musia opustiť dedinu. Zobrať si majú so sebou potraviny na tri dni a o 13.00 hod. sa majú sústrediť na Ničovicovom sálaši a odtiaľ nás poženú maďarskí žandári nevedno kam. Mala som vtedy 5 rokov. Moji rodičia, tri staršie sestry a stará mama sme sa vydali na cestu s ostatnými obyvateľmi, čo tvorili najmä ženy, deti a starí ľudia, pretože mladí a zdraví muži boli alebo na robotách, alebo väčšinou na ruskom fronte ako maďarskí vojaci – spojenci Nemcov. Všetkých nás začali hnať niekoľkí maďarskí žandári, vraj ako nebezpečných partizánov. Hneď, ako sme sa vydali na cestu, začalo pršať. Išli sme po poľnej ceste a po poli, pretože cesty museli zostať voľné pre presúvajúcich sa maďarských vojakov. A stále pršalo. Dolnozemské poľné cesty boli také zablatené, že dospelým ľuďom siahalo blato až po kolená. Starých ľudí a deti naložili na 2 veľké vozy a tie ťahali byvoly zo Sirbikovho sálaša. Na jednom z nich som sa s mojou starou mamou viezla aj ja. Dážď neprestajne lial. Už sme boli všetci premoknutí a uzimení na kosť. Prvú noc sme spali na nejakom sálaši v maštaliach. Ráno nás hnali ďalej. Bolo to strašné. Stále pršalo. Takto nás hnali viac ako 50 km, až sme došli do dediny Gádoroš. Tu nás začali ubytovávať. Pôvodní obyvatelia nás nechceli prijať, iba ak do maštalí, lebo sme vraj boli „smradľaví partizáni“.
Moja stará mama aj najstaršia sestra ochoreli. Nemali sme čo jesť. Ešte dobre, že môj otec zobral so sebou kravičku, ostatní statok vypustili do záhrady, aby si aspoň niečo našli a nezahynuli opustení bez gazdov. Tak sme my mali aspoň mliečka. Boli takí, čo naozaj hladovali. Vo štvrtok nás všetkých nahnali do kostola, kde nás kňaz vyspovedal a v piatok nás vraj mali kúpať v rieke, čo tiekla za dedinou. Ale my sme dobre vedeli, čo tým myslel, že pre nás je to istá smrť. Lenže front bol už blízko. Červená armáda sa už blížila ku Gádorošu. Vraj ju niekto informoval o našom osude a tak postup frontu zrýchlili. Pre nás svitla nádej, že sa zachránime, čo sa nakoniec aj stalo. Na druhý deň všetci žandári zmizli. Zľakli sa a zutekali pred Rusmi. Aj naši domáci Maďari nás už volali aj do izieb a prehovárali nás, aby sme u nich zostali, že sa o nás postarajú. No my sme odmietli a všetci sme sa začali zbierať na cestu domov. V sobotu 7. októbra 1944 sme sa vydali na cestu domov. Pri cestách sme videli veľa mŕtvych vojakov- maďarských, nemeckých i ruských. Bolo to naozaj strašné. Po príchode domov si každý zachraňoval majetok v opustených domoch a sálašoch a ratoval zatúlané zvieratá. Neviem dodnes, že čo znamenala takáto pomsta zo strany Maďarov. Veď naši otcovia, synovia a bratia bojovali v maďarskej armáde ako spojenci Nemcov a oni chceli s nami urobiť to najhroznejšie, utopiť v nás v rieke. A potom nech sa nikto nečuduje, že prečo sme sa v roku 1947 presídlili na Slovensko, do našej staronovej vlasti. Lebo podľa mňa, dá sa odpustiť, ale zabudnúť na tú krutosť sa nedá nikdy, kým len človek na tomto svete žije – smutne spomína na túto udalosť ľudová poetka.
Schéma „pochodov smrti“ Pitvarošanov (oranžová čiara) a Alberťanov (žltá čiara).
Rieka Tisza je vzdialená od Nagyszénásu približne 40 km a na satelitnej fotografii je zobrazená na ľavej strane, za obcou Szentes.
Autor: Michal Kožuch
Mapový podklad: www.maps.google.com
Alžbeta Gombošová – Franková v časopise Sloboda v roku 1946 napísla:
Gádoroš
A zas v jednu letnú noc,
prisnil sa mi Gádoroš.
Aj s oficierom na koni,
čo viedol v pľúšti jesennej,
na smrť ľudí nevinných.
Dážď padá a padá.
Dolnozemská poľná cesta je plná blata.
Pár vojakov ozbrojených,
ženie stovky ľudí bezbranných,
vraj partizánov nebezpečných.
A dážď len padá a padá.
Keď dvojročné dieťa vypadne do blata,
z náručia nešťastnej matere.
ten jeden z tých ozbrojencov,
na ňu zreve, na tú stvoru úbohú,
„egy gyerek miat nem múlik el a háború.“
(pre jedno decko sa vojna neskončí)
Dážď, ten si len padá a padá,
Na dolnozemskej ceste je po kolená blata.
Ja už prebudiť sa chcem
a vytrhnúť sa z pazúrov toho kata
a navždy zabudnúť na to strašné zlo,
z toho októbra štyridsiateho štvrtého.
Dá sa odpustiť,
ale zabudnúť nikdy.
Prečo len dve obce Pitvaroš a Albert boli takýmto spôsobom evakuované? Aký bol skutočný zámer s obyvateľmi takmer čisto slovenských obcí. Nenávisť voči týmto dvom obciam sa prejavila aj niekoľko rokov po vojne. Jeden z pohľadov na vzťah maďarskej vlády k Pitvarošu a Albertu dokumentuje názor v novinách Východoslovenská pravda, v článku z 18. januára 1946.
„V poslednom čase prichádzajú z Maďarska častejšie správy, podľa ktorých príslušníci slovenskej menšiny na maďarskom území boli vystavení stále väčšiemu teroru maďarských úradov. Najnovšie to potvrdzujú udalosti v dvoch slovenských obciach, Pitvaroši a Csanádalberti, o ktorých referujú aj hrdinské Slobodné noviny, a ktoré vrhajú veľmi nepriaznivé svetlo na bezpečnostné orgány takzvaného Demokratického režimu v Maďarsku. Príčinou surového zákroku maďarskej polície a žandárstva proti občanom slovenskej národnosti v týchto obciach bola agitácia pri voľbách do maďarského parlamentu, pri ktorých v Pitvaroši rozširovali volebné letáky maloroľníckej strany, ktoré boli vyslovene proti slovanskej tendencie. Slovenskí občania, u ktorých napriek silnému tlaku maďarských úradov sa stále viac prejavuje slovenské národné povedomie, protestovali proti letákom a žiadali maďarskú políciu, aby nedovolila letáky šíriť a zatkla neznámych agitátorov. Miestny mlynár, v snahe potrestať Slovákov za to, že sa postavili proti šíreniu letákov s protislovanskou tendenciou, odmietol prijať od nich obilie na mletie. Slovenskí roľníci v oboch obciach zhromažďovali sa pred mlynom v Pitvaroši. Miestna polícia sa pokúsila zadržať demonštrujúcich Slovákov. Medzitým jeden z maďarským občanov zavolal políciu z Makova, ktorá zadržala Slováka, Štefana Turjana, na čo privolané policajné orgány demonštrujúcich rozohnali. Maďarské úrady, prirodzene, nenechali demonštrácie bez odpovede a do oboch slovenských obcí prišlo 600 maďarských policajtov, vyzbrojených s automatmi pod vedením žandárskeho majora. Ihneď vykonali prehliadky vo všetkých slovenských domoch. Bili občanov, protestujúcich proti tomuto zaobchádzaniu. Vyšetrovacie orgány vyhlásili, že prehliadka v oboch obciach sa deje práve takým spôsobom, ako známe vyšetrovanie Srbov začiatkom roku 1942 v Novom Sade, ktorý Maďari dočasne okupovali. Policajti ďalej vyhlásili, že skoncujú so Slovákmi práve tak, ako skoncovali so Srbmi v Novom Sade. Ako vieme, značný počet obyvateľov srbskej národnosti maďarská polícia a vojenské orgány vtedy utýrali k smrti a hodili do Dunaja. Pri vyšetrovaní v Pitvaroši a Csanádalberti zatkli 11 Slovákov, ktorí týraním zo strany maďarských bezpečnostných orgánov boli nútení k výpovediam, aké pokladali za vhodné pre seba maďarské vyšetrujúce úrady.“
Dozvuky Nagyszénása
- apríla 1947 odišiel z Maďarska do Československa prvý transport so Slovákmi. Bol to prvý transport z Pitvaroša a zároveň prvý transport Slovákov z Maďarska. Pitvaroš sa tak stal symbolom presídlenia. Nastal čas balenia, ale i lúčenia. Išli starí i mladí. Starí rodičia bez detí i deti bez starých rodičov. Tehotné ženy i starci pred smrťou. Spájala ich odvaha, odhodlanie i viera na lepší život pre seba i svoje deti. Aká silná musela byť tá sila čo dokázala všetky putá a väzby prekonať? Koľko biedy, chudoby, národnostného útlaku a poníženia museli rokmi pretrpieť? Za svoje odhodlanie týždenník antifašistického frontu slovanov v Maďarsku Sloboda označil Pitvaroš „detvianskym“. Vraj máloktorá obec v Maďarsku tak bojovala a hájila vlastnú identitu. Nagyszénás! Obec spájaná s najväčšou traumou Pitvarošanov počas druhej svetovej vojny v roku 1944. Pre Alberťanov to bol Gádoroš. Dve obce s podobným osudom. Celé dediny v daždi a blate hnané po poľných cestách vojakmi a žandármi, so starcami i deťmi. Nenávidené, lebo oni vraj volali Rusov! Bolo cieľom fašistov evakuovať dediny pred frontom, alebo plánovaná likvidácia takmer čisto slovenských obcí? Bola vojna. Čas, kedy sa vypaľovali i celé dediny, riešili sa konečné otázky. Pravda sa možno skrýva v archívoch. Pamätníci, ktorí to zažili a prihlásili sa na presídlenie spomínajú dodnes: „Také niečo sa už nemôže opakovať! Čo i len s edným batožťokom, i tak tádem, nebudem tu Maďarom na ťarchu.“ Tieto slová často zneli z mnohých úst. Obavy z opakovania histórie a sľubovanom lepšom živote našli na preľudnenom Pitvaroši, ktorý v minulosti prišiel pre svoju hrdosť o 2/3 chotára, svoju živnú pôdu.
Poznámka na záver
Vzdušnou čiarou je Gádoroš od Pitvaroša vzdialený približne 42 kilometrov a po cestách by to pešo trvalo necelých 9 hodín. Postup však komplikovali poľné, zablatené a mazľavé cesty. Zároveň pohyb s deťmi a starými ľuďmi je oveľa pomalší. Cesta im trvala tri dni. Presne na toľko dní si mali Pitvarošania i Alberťania zobrať zásoby jedla. So štvrtým dňom sa už neuvažovalo. Čo presne malo nasledovať nevieme. Odpoveď sa možno skrýva v archívoch.
Vyzývame všetkých, ktorí by vedeli pomôcť a vypátrať príslušné vojenské rozkazy či úradné hlásenia a objasniť tak udalosti, ktoré tak veľmi ovplyvnili život Pitvarošanov a Alberťanov a svojimi autentickými výpoveďami mrazia dodnes. Prípadne privítame aj keď nám zašlete akékoľvek Vaše spomienky alebo spomienky iných Pitvarošanov na vojnu.
Autor článku: Michal Kožuch