Dejiny Pitvaroša a Pitvarošanov boli od začiatku spojené s dopravou. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia, hornouhorskí Slováci opustili svoje domovy a polia a vydali sa na Dolnú zem. Neskôr, na Pitvaroši, cestovali za prácou do okolitých i vzdialenejších statkov. Boli nútení i nedobrovoľne ísť, cez vojnu, so strachom o vlastný život smerom na Nagyszénás. Nakoniec väčšina z nich opustila Pitvaroš vo vlakových transportoch na Slovensko. Svoj majetok a domáce zvieratá si naložili do železničných vagónov. V obci zostali po nich prázdne domy a prázdnota v srdciach tých, čo zostali. Mnohé korene sa popretŕhali.
Úroveň a rýchlosť cestovania určovali možnosti dopravných prostriedkov, stav ciest a počasie. Po osídlení Pitvarošskej pusty sa najdôležitejším dopravným prostriedkom stal konský záprah. Konskú silu využívali i pri prácach na poli, ako pohon mlynského kolesa v mlyne, pri oraní a zvážaní plodov zeme z poľa do domov. Každý väčší gazda mal doma kone. Na usmernenie koňa počas jazdy a na zapriahnutie vozov sa používala súprava konského postroja – štverňe. Štverňe sa robili rôzne – šakovakie, podľa funkcie. Umiestnenie konského postroja zachytávajú nasledovné obrázky.
Konský postroj – štverňe
Konské postroje – štverňe
(Zdroj: Rohárik, P., 1988: Terminológia remeselnej výroby v Nadlaku)
Detail zubadla a ohlávky
(Zdroj: Rohárik, P., 1988: Terminológia remeselnej výroby v Nadlaku)
- Obločňice – dve kožené časti na ohlávku, rôzne tvarované, ktoré zakrývali koňovi postranné videnie, klapky.
- Ohlávka – remenná časť konského postroja pozostávajúca z niekoľkých častí, ktorá sa kladie koňovi na hlavu, umožňuje držať zubadlo v pysku.
- Ňaklov – držiak, remenná súčasť konského postroja, ktorá objíma koňovi šiju a je pripätá na oji.
- Hácia – časť konského postroja ležiaca na chrbte a šiji koňa, podľa polohy rozoznávame prvú háciu, druhú háciu a tretiu háciu. Prvá hácia – preňia hácia – remenná časť konského postroja, ktorá je zavesená na krížoch koňa, udržiava prsník v potrebnej polohe na prsiach koňa.
- Popruh, hašlou – remenná súčasť na konskom postroji, ktorá sa tiahne popod brucho koňa.
- Krížna halúz – jeden zo štyroch hrubších remenných pásov vedúcich k zubadlu, tieto sú skrížené. Halúzi – zoskupená, spojená sústava jednotlivých remenných pásov konského postroja, pomocou ktorej sa vedie – ovláda konský záprah. Halúz k zubadlám – jeden zo štyroch dlhších, asi 3 cm širokých remienkov, ktorý sa pripína o zubadlo, časť konského postroja.
- Ohlavok s držiakom – remenná súčasť konského postroja, pozostávajúca z niekoľkých častí, ktorá sa kladie koňovi na hlavu a umožňuje držať zubadlo v pysku, ohlávka.
- Prsňík – širšia, plsťou podšitá, remenná časť konského postroja na prsiach koňa, do ktorej sa kôň zapiera pri ťahaní.
- Sárička – remenné puzdro, obal na pobočku z konopného vlákna, ktoré zabraňuje tomu, aby pobočok obdieral telo koňa.
- Štránk s kľukou na konci – časť konského postroja upletená z konopného vlákna alebo urobená z hrubého remeňa, pomocou ktorej kôň ťahá voz, pobočnica.
- 11.Chrbát – súčasť konského postroja, ktorý leží na chrbte koňa. Druhá hácia – stredný, druhý remenný polkruh konského postroja ležiaci na chrbte koňa, ktorý sa opatrí železnými časťami, cez ktoré sú pretiahnuté opraty, uzdy. Tretia hácia – v poradí tretí remeň prechádzajúci cez chrbát koňa na konskom postroji, ktorý má viac funkciu ozdobnú ako účelovú, býva len na parádnom postroji.
- Ručnie halúzi – časti konského postroja, ktoré drží pohonič v ruke a pomocou ktorej ovláda konský záprah a vedie ho, opraty, uzda.
- Vankúšik na druhej háciji – podložka, podšívka z plsti na konskom postroji, ktorá zabraňuje, aby remeň obdieral konský chrbát.
- Karíčka – malý kovový krúžok koliesko, ktoré remenár vkladá do rôznych častí konského postroja.
- Zubadlo – železná časť konského postroja, ktorá je pripevnená na ohlávke.
- Podbradňík – remenná časť na ohlávke, prechádza popod bradu konskej hlavy.
Na individuálnu prepravu, ale predovšetkým na prepravu nákladu sa používali koče. Kočom sa dalo cestovať alebo ľahnúť si doňho a nechať sa odviezť dívajúc sa na oblohu, v noci na hviezdy. Pri zvážaní poľnohospodárskych plodín z poľa boli koče nenahraditeľné. Duchny a nevestina výbava sa pred svadbou vozili práve na koči. Tí bohatší mali parádnejšie koče – hintovi. Aj na poslednej ceste sa viezli zosnulí Pitvarošania na koči – pohrebnom voze – ďáskoč. V zimnom období, keď bou sňah, sa kone zapriahali do saní. Saňami sa vozil na pole i hnoj domácich zvierat.
Koč
Koč
(Zdroj: Rohárik, P., 1988: Terminológia remeselnej výroby v Nadlaku)
Seďisko na koči
(Zdroj: Rohárik, P., 1988: Terminológia remeselnej výroby v Nadlaku)
- Oje – žrď na koči, ku ktorej sa zapriahajú ťažné zvieratá.
- Preňie šarangľe – zaokrúhlená a zaoblená časť v podobe rebriny na prednej časti voza.
- Ľouč – drevená okovaná súčasť voza, podopierajúca rebriny.
- Lojtra – časť rebrín voza, rebrina voza. Lojtra bolo pomenovanie na Pitvaroši aj pre rebrík. Okrem kočov boli na Pitvaroši i rebriniaky, ktorých bočnice boli rebriny, bez bočných dosiek.
- Zaňia kiša – okovaný oblúk, na ktorom ležia rebriny, posilňuje ich, aby sa neprehli.
- Koľeso – drevené okované kolo otáčajúce sa okolo svojej osi, pomocou ktorého sa pohybujú koče.
- Zaňie šarangľe – zaokrúhlená, zaoblená časť v podobe rebriny na zadnej časti voza.
- Preňia kiša – rovnoramenná páka, ktorá sa pripevňuje na sňice (sňice – dve rovnomerné žrde na prednom a zadnom podvozku voza, medzi preňie snice sa vkladá oje), o ňu sa zachytávajú biuňice (biuňica – drevená časť, o ktorú sa pripnú povrazy – pobočnice, ktorými kôň ťahá voz) o ktoré sa pripína konský poťah).
- Seďisko – miesto, kde sedí pohonič na koči, saniach, sedadlo.
- Firhejs – železná časť na voze, slúžiaca ako stúpadlo, zachytená jedným koncom hákom na kišu, druhým – na ktorom je vykuvaný kruh – sa priloží na os a zaistí sa lônikom (lônik – železný kolík s hlavičkou na zachytávanie kolesa a ľovča v osi).
- Odalšticňa – železná, rôzne tvarovaná a ozdobená tyčka, ktorá podopiera rebrinu o zaňiu kišu. Kiša slúžila aj na zachytenia stúpadla na voz.
- Daske – dosky, ktoré oddeľujú priestor voza, os jeho podvozku.
Hintov
Parádny koč – hintov
(Zdroj: Rohárik, P., 1988: Terminológia remeselnej výroby v Nadlaku)
Pitvarošské deti v zapriahnutom hintove
(rodinný album, Pavel Darvaš, Pitvaroš)
- Špicbogňa – doska na prednej časti koča zachytávajúca šplechot a blato.
- Oje.
- Biuňica.
- Šarháňou – blatník na koči alebo parádnejšom voze.
- Seďisko s operadlom.
- Fíder / rugou- oceľové zariadenie na parádnom koči, na tlmenie nárazov, perovanie, pružina.
- Kiša.
- Felhágou – malá plocha slúžiaca ako schodík na parádnom voze – hintove, stúpačka.
- Operadlo – časť sediska slúžiaca na opretie chrbta alebo rúk.
- Karouséria / láda – vrchná časť parádneho voza, koča (mesto lojtrov na hintov sa klaďie karouséria), láda – horná drevená, kováčom okuvaná, priestorová časť na koči alebo parádnych saniach.
- Os – upravené železo – oceľová tyč voza, na ktorej je nastoknuté koleso, ktoré sa na nej otáča.
- Koľeso.
Zapriahnutý koč s rodinou Adama Krišku pred gangom na Veľkej ulici. Adam Kriška v strede fotografie, v klobúku
(rodinný album, Edita Hansson Kurt-Lennart, rodená Kotinská, Vänersborg – Švédsko)
Pitvarošan František Struhár pri vození hnoja na pole, Veľké Úľany, rok 1949
(rodinný album, Michal Hronec, Senec)
Zapriahnutý pohrebný voz – ďáskoč a smútočný sprievod. Pohreb Jozefa Lehockého (1897 – 1954) na Pitvaroši, 6. júla 1954.
(rodinný album, Zuzana Hudáková , Sládkovičovo)
Pri osídľovaní a zúrodňovaní pusty zapriahali Pitvarošania do pluhov a brán najprv voly a kravy. V druhej polovici 19. storočia, pri prácach na poli, už dominoval konský záprah. Povelmi pohoničov sa usmerňovala rýchlosť jazdy záprahov. Na pohnutie a zrýchlenie záprahu sa používal povel – hió!, na spomalenie a zastavenie – hó!, hoóha!. Smer určoval pohonič, resp. jazdec potiahnutím uzdy zvoleným smerom. Koče s úzkymi drevenými kolesami obtiahnuté železnými obručami – ráfmi, vyrábali miestni kolári. V 40. rokoch 20. storočia bol kolárom, výrobcom kočov i saní, na Pitvaroši Štefan Ambrózy, ktorý zdedil remeslo po svojom otcovi Jánovi. Štefan Ambrózy cez vojnu padol na fronte. Železné výrobky a súčiastky do konských postrojov a kočov vyrábali pitvarošskí kováči.
Koncom 19. storočia sa na Pitvaroši začali objavovať nové dopravné prostriedky – bicykle, železnica, neskôr automobily a autobusy. Na individuálnu prepravu začali slúžiť bicykle, i keď na tú dobu boli mimoriadne vzácne. Bol veľký prepych mať bicykel. Pavel Komoly vo svojom rukopise spomína, že prvý drevený bicykel s troma kolesami zhotovil jeho starý otec Jozef Kochan (1893) vtedy svojmu najstaršiemu synovi Pavlovi (chlapec sa neskôr utopil). Bicyklista nohami otáčal pedále na prednom kolese. Kto mal prvý na Pitvaroši železný bicykel sa pravdepodobne už nedozvieme. Podľa rukopisov a spomienok Michala Hudáka, Štefana Hudáka, Pavla Komolyho, Michala Bernulu, Jána Hronca a Michala Krišku prisudzujú prvenstvo niekoľkým Pitvarošanom – Michalovi Michalovičovi už v roku 1882, Pavlovi Schillerovi v roku 1905, či až v roku 1919 Jozefovi Poliakovi. Prvé železné bicykle boli ešte bez plášťa a duše. Prvý ženský bicykel priniesla, v 20. rokoch 20. storočia babtistka Lehocká. Priniesla si ho z Francúzska, kde bola pracovať. Ľudia a najmä staršie ženy sa vtedy pohoršovali nad tým, ako žena sedí rozkročmo na sedisku.
Traja kamaráti: Samuel Gubínyi, Ondrej Klement, Ján Selecký – Söke, 40. roky 20. storočia
(rodinný album, Samuel Gubínyi, Malá Mača)
Prvý automobil na Pitvaroši vlastnil koncom 20. rokov 20. storočia žid Erdélyi József. Po ňom vlastnili auto lekár Juraj Krečák a evanjelický farár Ján Šagúľ. Ten vlastnil auto značky Gino Let – Žinoletka. Erdélyi József zároveň vlastnil autobus, ktorý denne premával na trase Pitvaroš – Makov (27 km). Autobus odchádzal ráno o siedmej hodine do Makova a popoludní o 15 hodine prichádzal späť. Jedna cesta stála 2,40 Pengö, čo bolo veľmi drahé. Robotník vtedy zarobil za deň 1 Pengö. Málo Pitvarošanov cestovalo autobusom, každý radšej na koči, alebo pešo i niekoľko kilometrov šiel. Technický pokrok neobišiel ani poľnohospodárstvo. Pri prácach na poli a zároveň ako pohon mláťačiek sa používali traktory – hofertraktor. Traktory, rovnako ako autá vlastnilo len niekoľko zámožnejších Pitvarošanov.
Mária Švihranová, vydatá Šuľanová a Alžbeta Kišová, vydatá Brezinová na traktore poháňajúcom mláťačku, 40. roky 20. storočia
(rodinný album, Alžbeta Brezinová, rodená Kišová, Sládkovičovo)
Fúrik
Neodmysliteľnou súčasťou stavbárov bol drevený fúrik, keď bolo treba navoziť zem, alebo odviezť iný materiál. Na nosenie predmetov slúžil i tragač – fúrik bez zadnej a bočných stien.
Fúrik
Zdroj: Rohárik, P., 1988: Terminológia remeselnej výroby v Nadlaku
- Koľeso.
- Ďierka s oskou – kruhový navŕtaný otvor so súčiastkou, okolo ktorej sa krúti koleso.
- Cvik – zahrotený kus železa, ktorý spevňuje drevený predmet v ohraničenom železnom priestore.
- Bok – bočná stena.
- Noha – podpera podstavec predmetu.
- Rúčka – časť pracovného nástroja, ktorá sa drží v ruke, rukoväť, držadlo.
- Preňí koňiec – predná časť.
- Zaňí koňiec – zadná časť.
- Spodok – spodná časť.
- Ucho – držadlo, rukoväť v podobe ucha.
Cestné komunikácie
Cesty neboli dláždené, v čase jarných a jesenných dažďov boli blatisté a ťažko priechodné. Kolesá koča vyrývali koľaje a blato bolo niekedy až po kolená. Na dlhšie cesty sa vydávali najmä v lete. V suchých obdobiach boli cesty prašné, vietor nafúkal prach do očí, okien a zaprášil slávnostné čierne šaty. Po cestách sa pohybovali pešo, na koni, konskými povozmi a v zime na saniach.
Obcou prechádzajú cestné komunikácie zo smeru Makó na Mezőhegyes a smer Csanádpalota na Tótkomlós. Táto križovatka ciest jestvovala už v roku 1840. Pretínajú sa na Pitvaroši ako Medzovská cesta a Veľká ulica. V roku 1903 upravovali cestu Pitvaroš – Makov. Cestu vykladali hrboľatými kamennými dlaždicami. Hradská bola veľmi hrboľatá, kamenné dlaždice netvorili hladký povrch, a tak pri cestovaní na sedliackych vozoch div nevytriasli z človeka dušu. Po takejto ceste museli neraz Pitvarošania voziť svoje tehotné ženy (v prípade dvojičiek a komplikovaných pôrodov) pred pôrodom a chorých do nemocnice v Makove. V tom istom období stavali i hradskú smerom na Mezdov. Cestu medzi Slovenským Komlóšom a Pitvarošom dláždili v rokoch 1926 – 1927. Namiesto hrboľatej cesty uprednostňovali ľudia mäkšiu, trávou porastenú letnú vozovú cestu – ňáričku. Hradskú lemovala z ľavej strany, smerom od Komlovša. Mnohí čo mali koče i kone, vozili kamene zo železnice na stavbu. Prekladanie kameňov z vagónov na vozy bola mimoriadne namáhavá práca. Michal Tóth na Veľkej ulici v čase stavby robil svadbu, vydával dcéru Máriu. Vedúcim stavby dával jesť a piť, len aby bola cesta skôr dokončená, pretože mali voziť periny – duchny od nich k mladému zaťovi. Pri stavbe ciest pracovali i Pitvarošania ako kubikoši – boli platení od kubíka. Michal Hronec (1924) si spomína na Pitvarošanov, ktorí robili cesty, vykladali dlaždice: Pavol Varga a Michal Franko, ktorý si pomaďarčil meno na Főldesi.
Ján Gubínyi na Medzovskej ceste, 40. roky 20. storočia
(rodinný album, Samuel Gubínyi, Malá Mača)
Železnica
Najvýznamnejšou dopravnou stavbou v chotári bola železničná trať. Severovýchodnej časti obce sa dotýkala len okrajovo. Pitvarošania sa báli „ohnivého stroja“, že im zapáli slamou pokryté domy. Trať Szarvas – Orosháza – Mezőhegyes, dlhú 77 km, otvorili 23.novembra 1893. Rovnako ako pri stavieb ciest aj pri stavbe železnice pomáhali Pitvarošania. V tomto období postavili i železničnú stanicu – álomáš. Ako prvým správcom stanice bol Pavel Selecký. Na álomáš a túrňu kostola v diaľke, spočinuli pohľady presídlencov v roku 1947.
Železničná stanica Pitvaroš, v súčasnosti už zbúraná
(autor fotografie: Juraj Majo, 2005)
Pošta
Medzi dopravu patrí aj preprava listov a zásielok prostredníctvom pošty. Pitvarošom prechádzali v minulosti poštové cesty: Nadlak – Csanádpalota – Pitvaros – Tótkomlós a druhá Battonya – Mezöhegyes – Pitvaros – Foldeák. V obci, ani v okolitých obciach pošta nebola. Preto nagyváradské poštové riaditeľstvo vyhovelo požiadavke obyvateľov a v roku 1892 zriadilo na Pitvaroši poštu s telegrafom. Poštou sa posielali nielen listy, ale i balíky. Dopravu poštovných zásielok zo Szegedu na Békešskú Čabu, cez Pitvaroš, zabezpečovali poštovými povozmi. Vo voze mohli cestovať aj traja ľudia. Za hlavného správcu pošty vymenovali na Pitvaroši Ferenca Pöchera. Do obcí, kde neboli žandári, ani vojaci sprevádzala poštový voz ochranka.
Prvá pošta bola najprv u zverolekára Jozefa Póša na Tretej ulici, neskôr na rohu Tretej ulice. Na pošte pracoval jeden človek a bola tam aj poštová schránka. Pitvarošania nezvykli posielať listy. Uprednostňovali osobné návštevy v okolitých obciach, kde mali svoje rodiny. Písanie listov a posielanie pohľadníc priniesla až vojna. Veľa Pitvarošanov posielalo z frontu domov listy a svoje vojenské pohľadnice. Poštové zásielky sa nosili z pošty na vlak. V obci aj na sálašoch roznášali poštu uniformovaní poštári pešo i na bicykli. Poštármi v 40. rokoch 20. storočia boli Judita Andrášová, Alžbeta Čiaková a Štefan Lauko. Poštárom bol aj Ján Rikk, ale keďže si nechcel pomaďarčiť meno, zo služby ho odvolali. V pohnutých časoch vojny, doručovateľskú činnosť vykonával obecný úrad. Začiatkom januára 1945 poštový úrad svoju činnosť opäť obnovil.
Autor článku: Michal Kožuch