Potomkovia Slovákov z maďarského Pitvarošu navracajú pamäť predkov z Dolnej zeme

Je dobrým javom aj zistením, že aj zdanlivo „neurčujúce“ historické míľniky, ak sú správne a akurátne uchopené tými, ktorých sa dotýkajú bytostne, dokážu pôsobiť motivujúco až mobilizačne. A to aj napriek tomu, že sú od okamihov deja časovo vzdialené sedem desaťročí a ich pomaly s pozemskosťou sa lúčiaci aktéri sa, našťastie však pre súčasné aj budúce generácie, kde-tu objavia, aby prehovorili, pospomínali, len aby nás primäli k nezabúdaniu. To a mnohé podobné sa mi v mysli vyjavuje ako potomkovi presídleneckej rodiny zo slovenskej Dolej zeme v Maďarsku.

Rok 1947 a návrat bezmála 2500 obyvateľov Pitvaroša, v tom čase takmer rýdzo slovenskej obce v Čanádskej župe juhovýchodného Maďarska, do vlasti ich predkov do slovenských prostredí niekdajšieho Horného Uhorska, odkiaľ v 18. a 19. storočí odchádzali zúrodňovať a osídľovať priestory Dolnej zeme, znamenal v rámci dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom podpísanej v roku 1946 rôzne podoby individuálnych i rodinných príbehov, pozitívnych i neblahých skúseností, jednoducho príliš citlivých zásahov životných aj emotívnych. Naoko možno vyriecť hoci aj názor, že po toľkom čase sa aj duša vystrábila, aj telo zocelilo. Možno, kiežby, avšak, čo je podstatné – u koho ako.

Kým po peripetiách osudového kroku, keď od 11. apríla 1947 pohnutím sa prvého železničného transportu z Pitvaroša do Československa si presídlenci začali v cieľovej stanici v Seredi a následne v mestách a obciach Senec, Sládkovičovo, Veľké Úľany či Veľká a Malá Mača nástojčivejšie a intenzívnejšie uvedomovať svoju slovenskosť konečne už bez „trstenicového maďarského ohrozenia“, tam dolu, v opustenej dolnozemskej obci z diaľky ohlasovanou majestátom veže hrdého evanjelického chrámu, začali odbíjať neúprosné hodiny oslabnutia, chradnutia až chronického a bolestivého vymierania slovenskej stopy, prítomnosti , najmä však ľúbivého nárečového jazyka. Dnes, 70 rokov „po“, nám je už iba akou-takou útechou a zajedno aj nádejou, že okolo 50 duší z radov Pitvarošanov sa v ostatom sčítaní obyvateľstva v Maďarsku v roku 2011 prihlásilo k svojej slovenskej postati – teda vedome k tomu, že sa cítia byť Slovákmi.

Tento fakt, ale aj mnohé ďalšie súvislosti viažuce sa k „Pitvarošanstvu“, ako my, potomkovia prastarých otcov, starých materí a matiek či otcov k prostrediu, histórii aj prítomnosti obce, ktorá hoci na diaľku sa nás stále dotýka a aj v mysliach a spomienkach sa k nej vedome i podvedome často vraciame, stav našej duše i spolupatričnosť ku koreňom našich rodov označujeme, nás nenechávajú ľahostajnými. K času činov v tom najlepšom aj preto tu na Slovensku chcú vyzvať a túto prináležitosť oživovať a prezentovať predstavitelia aktívnej mladej a strednej generácie „slovenských Pitvarošanov“, teda deti a vnuci tých, ktorí majú ešte v živej pamäti presídlenecké vagóny a hrmot koľajníc na trase Pitvaroš – Sereď štyridsiateho siedmeho a ktorí nám vzťah k našej vzácnej dedovizni na slovenskej Dolnej zemi vštepovali a umocňovali nás v ňom.

Hmatateľnými príkladmi takýchto počinov sú okrem živých podujatí, pripomienok rôznych výročí, najmä okrúhlych (60. a 70. výročie výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, 200. výročia založenia Pitvaroša Slovákmi z Nadlaku v roku 2015, návštevy potomkov Pitvarošanov z nových generácií v rodisku ich predkov na Dolnej zemi, pričom súčasťou ich pobytov na Pivaroši sú aj návštevy Slovenského Komlóša, Békešskej Čaby, Sarvaša, Nadlaku a ďalších významných slovenských dolnozemských prostredí v Maďarsku i Rumunsku) aj jedinečné dokumentárno-vydavateľské projekty dvoch pozitívnou energiou nadelených a odhodlaných tvorcov – Michala Kožucha zo Senca a Juraja Maja z Bratislavy. V oboch, samozrejme, koluje v žilách Dolnou zemou predkov okysličená krv, rovnako ako aj v ďalších im podobných snažiacich sa o prinavrátenie „pitvarošskej pamäte a cností“.

Napokon, bádateľsko-populárna a dokumentárno-objavná publikácia „Pitvaroš a Pitvarošania“ (2007) s pridanou hodnotou precízneho etnologického výskumu či mimoriadne príťažlivá a zachovanými archívnymi fotografiami zo súkromných rodinných albumov vyšperkovaná obrazová kniha „Pitvaroš na starých fotografiách“ (2016) zasa s ojedinelým bonusom dokumentaristiky využijúc nové médiá (CD, DVD, 3D a pod.) sú najlepším svedectvom snahy o záchranu, resuscitáciu a najmä prezentáciu nadčasového dedičstva Pitvarošanov v ich dnes nespochybniteľne už viac ako 200-ročnom pohybe v „uhorskej trajektórii Horná a Dolná zem“ či v novodobom „štátno-výmennom putovaní 1947“.

Lenže ani tým sa nechce hŕstka aktívnych potomkov Pitvarošanov na Slovensku uchlácholiť, uspokojiť. Načrtnutý je v súčinnosti s obcou Pitvaroš s jeho ústretovým starostom Tiborom Radóm a predsedníčkou Slovenskej národnostnej samosprávy v Pitvaroši Annou Lehotskou projekt záchrany chátrajúcich náhrobných kameňov na zvyšku starého cintorína v obci a vytvorenie sťaby spomienkového panteónu – zvečnenej pamiatky na voľakedajších rodákov v obci z radov pitvarošských Slovákov v tesnej blízkosti súčasného cintorína. V Senci zasa pitvarošskí rodáci a ich potomkovia hľadajú aj prostredníctvom finančnej zbierky (hoci nepatrnej) impulz a skôr apelačné memento aj na adresu príslušných štátnych i cirkevných inštitúcií v Maďarsku na záchranu evanjelického chrámu v Pitvaroši pred pokračovaním celkovej deštrukcie tejto sakrálnej stavby a jeho definitívnou skazou (objekt sa nepoužíva, pre verejnosť je uzavretý z dôvodu narušenej statiky).

Nuž a do tretice z aktuálnych posolstiev, ktorými chcú zaktivizovať a aj emotívne v tom najlepšom nabudiť ďalších rodákov, je určite hodno spomenúť myšlienku zrodu STRETÁVANIA SA PITVAROŠANOV NA SLOVENSKU. To prvé nazvali symbolicky – PITVAROŠSKÉ DOTYKY, ktoré by sa mali premiérovo uskutočniť v apríli 2018, rovno uprostred mesiaca – ako pripomienka na prvý transport z Pitvaroša do Serede v rámci výmeny obyvateľstva 1947.

Máme chuť, energiu i nápady. Najmä však záväzok.

Z úcty k našim pitvarošským predkom!