Michal Franko: Založenie Békešskej Čaby v roku 1718

Slovenské vysťahovalectvo a Slováci žijúci v zahraničí sú imanentnou súčasťou našej minulosti a majú podstatný význam nielen pre naše národné dejiny, ale i pre súčasnosť a budúcnosť. Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem[1] od konca 17. storočia do 19. storočia bolo dlhotrvajúcim migračným pohybom v rámci vtedajšieho Uhorska a prebiehalo v niekoľkých etapách. Rok 1718 predstavuje pre dejiny Békešskej Čaby[2] významný medzník, kedy ju slovenskí prisťahovalci opäť osídlili a naštartovali novú etapu jej dejín a významnou mierou sa zaslúžili k jej rozvoju vo všetkých smeroch. Tento rok (2018) v Čabe oslavujú okrúhle výročie, a to 300 rokov od jej znovuzaloženia slovenskými prisťahovalcami. V našej štúdii sa pokúsime načrtnúť znovuosídlenie Békešskej Čaby v roku 1718 a priblížiť hlavné problémy a ťažkosti, s ktorými sa stretávali slovenskí prisťahovalci pri jej osídľovaní.

Békešská Čaba leží v juhovýchodnej oblasti župy Békeš (juhovýchodné Maďarsko) a má štatút župného mesta.  Rozprestiera sa na Východopanónskej panve, pri Kerešskom kanáli, ktorý tečie od Gerly k mestu Békeš. Na severe susedí s pustatinami Doboz, Meder (Megyer), Kamut a Kondoroš. Na východe susedí s mestom Ďula a pustatinami Kíďoš a Gerla, na juhu s Bodzášom, Apákou a Földvárom, na západe s osadou Orošháza a s čorvášskou pustatinou.[3] Čo sa týka názvu Čaba, ten sa vo viacerých písomných zmienkach uvádza rozlične, napr.: Chaba, Chyaba, Choba, Czaba, Tót-Csaba, Békés – Csaba a pod. Samotný názov je pravdepodobne maďarského pôvodu a Čaba ho dostala podľa niektorého svojho zemepána s podobným menom. V 13. storočí sa pre túto lokalitu spomína názov Csaba mezeje (Čabovo pole).[4] V súčasnosti je to jedno z najvýznamnejších a najväčších stredísk Slovákov žijúcich v zahraničí. Partnerskými mestami sú na Slovensku Martin či Trenčín.


[1] Prevažne južné územia Uhorska na území dnešného Maďarska, časti Rumunska, Chorvátska a Srbska, ktoré sa po vytlačení Turkov stalo centrom veľkej migrácie obyvateľstva.
[2] V texte niekedy skrátime pomenovanie mesta iba na Čaba.
[3] CHLEBNICKÝ, Ján a kol.: Čabianska čítanka 1 / Csabai olvasókönyv 1. Békešská Čaba : SVÚ, 1996, s. 20.
[4] HAAN, Augustín, Ľudovít.: Pametnosti Békeš – Čabánske. Pešť, 1866, s. 5-6.
[5] Ondrej Štefanko charakterizoval produkciu monografických prác s historickým aj nehistoriografickým obsahom z prostredia Dolnej zeme v 19. a neskôr pokračujúcu i v 20. storočí, ako súčasť celodolnozemského hnutia vzdelancov „zapúšťania si koreňov“, ako úsilie o pripútanie sa a zrastanie novoutvorených komunít s ich novou domovinou. ŠTEFANKO, Ondrej. Ponachodené súvislosti. Nadlakv : Ivan Krasko, 2004, s. 191-192.

O dolnozemských Slovákoch a ich dejinách už vznikla rozsiahla odborná literatúra. Publikačne aktívni slovenskí vzdelanci z békešsko – čanádskeho regiónu vytvorili už v 19.storočí pozoruhodné diela v oblasti histórie, etnografie, resp. vlastivedy a tiež školského a cirkevného vzdelávania. Okrem toho vznikali zaujímavé monografie jednotlivých obcí a miest, či práce o samotnej Békešskej župe.[5] Začiatky úsilia historicky (a s vedeckými ambíciami) „zmapovať“ tento región boli spojené predovšetkým s činnosťou evanjelického kňaza Ľudovíta Haana. Tento rok (2018) si miestni Slováci v Čabe pripomínajú presne 200 rokov od jeho narodenia. Ľudovít Augustín Haan bol vlastencom v Kollárovom duchu a dlhé roky pôsobil v Békešskej Čabe ako evanjelický farár. Nemožno nespomenúť jeho základné práce, s ktorými sa zapísal do povedomia aj ako „prvý historik“ Békešskej stolice, ktorý sa vo významnej miere zaslúžil o vedecké spracovanie dejín dolnozemských Slovákov v tejto oblasti. Okrem toho to bol intelektuál a jedna z najpozoruhodnejších osobností slovenskej Dolnej zeme. Získal vysokú odbornú i spoločenskú reputáciu v súdobom Uhorsku, ktorú nepoznamenal ani jeho slovenský pôvod, ani jeho občasné aktivity na poli národného života.[6] Za roky svojej kňazskej služby Ľ. Haan zapísal poznámkami 4 desiatky zošitov (zvyčajne vlastnoručne viazaných). Prvý z nich autor datoval od 2. decembra 1855 a zápisky v ňom končili začiatkom augusta 1856. Posledný zošit končil záznamami r. 1887. Haanove zápisy sa týkali konkrétnych povinností kňaza, niektoré mali intímnejší charakter. Pre historika sú tieto zápisky cenné údajmi z konventov, záznamami plánovaných programov, odobierok, množstvom údajov o čabianskych rodinách, biografických údajov (vrátane miniportrétov mnohých Čabanov), predplatiteľov cirkevnej tlače atď. Haan vypisoval z matrík dokonca diagnózy zomrelých, vypracovával záznamy o miestnych cirkevných školách, výročné štatistické prehľady týkajúce sa školstva, cirkvi či mesta a jeho obyvateľstva a zaznamenal desiatky priezvisk slovenských evanjelických rodín v Čabe, ktoré zapisoval rôzne – v maďarskej i slovenskej transkripcii. V r. 1845 vydal Ľ. Haan v Budíne po česky Pamětnosti B. Čabanské, ku stoletnj památce taměgssjho starého ewangelického chrámu sepsal…(1. vydanie).[7] Druhé rozšírené vydanie vyšlo v Pešti r. 1866 už v slovenčine po hodžovsko – hattalovskej reforme spisovného jazyka pod kratším názvom Pametnosti Békeš – čabánske v rozsahu 82 strán.

Békešská Čaba na dobovej kresbe

 


[6] Ľudovít Haan bol príslušníkom jednej z popredných rodín dolnozemskej inteligencie v regionálnom aj nadregionálnom ohľade. Narodil sa 13. augusta 1818 v novohradskej Šámšonháze v rodine tamojšieho evanjelického farára Jána Haana (1779-1855) a Judity Márie, rod. Petianovej (1793-1862). Rodičia Ľ. Haana pochádzali z rodín slovenských evanjelických duchovných. Jeho otec Ján Haan pochádzal z Ábelovej v slovenskej časti Novohradu. Popri práci kňaza písal oslavné básne, popularizoval prírodné vedy a novinky v poľnohospodárstve. Snažil sa rozšíriť chov priadky morušovej a pestovanie moruší, lucerny a tabaku (vydal knižku O užitočnom sadění dohána, rozmlúvání… pre lud čabjanský, Sarvaš 1845). Od r. 1809 bol Ján farárom v Šámšonháze a začas vojenským kňazom pri zemianskej insurekcii. Malý Ľudovít mal mesiac, keď sa Haanovci presťahovali do Békešskej Čaby (12. septembra 1818), kde otec Ján prevzal miesto po Michalovi Bosom. HAAN, Ľudovít.: Pametnosti Békeš – Čabánske. Pešť, 1866, s. 70.
[7] KMEŤ, Miroslav. Historik Ľudovít Haan – emblematická osobnosť slovenskej dolnozemskej tvorby. In Acta historica Neosolencia. Katedra histórie, Fakulta humanitných vied UMB, Banská Bystrica, 10, 2007, s. 288 – 289.
[8] HAAN, Ľudovít. Pametnosti Békeš – Čabánske. Pešť, 1866, 60 s.

Maďarský variant vyšiel tiež v Pešti v tom istom roku v rozsahu 60 strán.[8] V r. 1858 Ľ. Haan dokončil monografiu Békéscsaba története (Dejiny Békešskej Čaby) s vlastnými kresbami, ktorá však dlhé roky zostala v rukopise. Venoval sa v nej napríklad jazyku Slovákov, prezývkam, staviteľstvu atď. Časť monografie bola zverejnená r. 1866. Stručný výber vyšiel roku 1968. Úplne kniha vyšla až k 100. výročiu Haanovej smrti v roku 1991 pod názvom – Békés-csaba. A város története a kezdetektől a XIX. század harmadik harmadáig (Békešská Čaba. Dejiny mesta od počiatkov do tretej tretiny 19. storočia).[9] Najrozsiahlejšie dielo – Békés vármegye hajdana I – II (Minulosť Békešskej) – vyšlo r. 1870 v Pešti.[10] Uvedená práca Ľ. Haanovi vyniesla reputáciu prvého historika Békešskej stolice. Neskôr sa mu podarilo zostaviť zbierku písomných prameňov, ktoré zozbieral a prepísal. Napokon mu vyšiel Diplomatarium Békésiense, ktoré obsahovalo 185 listín k dejinám stolice.[11] Ďalším významnejším Haanovým príspevkom, ktorým, okrem iného, obohatil poznanie dejín Békešskej Čaby, bola práca Békešská stolica v dobe Karola III. 1715-1740.[12] Z ostatných autorov, zaoberajúcich sa dejinami  Békešskej Čaby, by sme mohli spomenúť napríklad Jána Gomboša, Jána Pravoľuba Bella, Jána Chlebnického, Andreja Skolku, Miroslava Kmeťa, Andreja Krupu a mnohých ďalších.[13] Taktiež nesmieme zabudnúť na Čabianský kalendár,  ktorý vychádzal od roku 1920 do roku 1948 a bol obnovený v roku 1991.


[9] KMEŤ, Miroslav. Historik Ľudovít Haan, s. 297.
[10] HAAN, Ľudovít. Békés vármegyei hajdana. Pešť : Lauffer Vilmos Tulajdona, 1870, 327 s.
[11] HAAN, ľudovít. Diplomatarium Békésiense. Pešť : Lauffer V., 1870, 310 s.
[12] HAAN, Ľudovít. Békésvármegye III. Károly király uralkodása alatt, 1715-1740. In BRMTÉ, roč. 2, 1875 – 1876, s. 57-71.
[13] GOMBOŠ, Ján. Prípady útekov poddaných v zrkadle prameňov zo 17.-18. storočia (Znovuzrodenie Békešskej župy) 2. In Národopis Slovákov v Maďarsku. Roč. 19, 2003, s. 29-48., GOMBOŠ, Ján. Slováci v Békešskej župe po skončení tureckých vojen a uzavretí mieru v Karlovci. In Uhrinová, Alžbeta – Žiláková, Mária (eds.): Používanie slovenského jazyka v Békešskej župe. Békešská Čaba : VÚSM, 2005, s. 13-23.
Ján Pravdoľub Bella v príspevku Slováci v Békéšskej stolici podáva prehľad o histórii tamojších Slovákov od r. 1718 do r. 1900. Najobsiahlejšie sa zaoberá Slovákmi v Békéšskej Čabe. Opiera sa najmä o práce Ľudovíta Haana, ale použil aj iné pramene. Pre nás je však ozajstné novum jeho analýza rodinných mien Slovákov v Békéšskej Čabe. Približuje a rozoberá krstné mená, podľa ktorých poukazuje na pôvod všetkých priezvisk tohoto typu. Presne približuje aj tie priezviská, ktoré sa vytvorili podľa pôvodu a rodiska osídlencov. Bella približuje aj priezviská Čabanov z hľadiska regionálneho, potom podľa zamestnania, duševných a telesných vlastností, podľa častí tela, prírody, potravných článkov a podľa iných svojrázností. Tento jeho pokus bol skutočne priekopnícky. Bella v tomto príspevku uvádza aj dejepisné údaje Slovákov v Poľnom Berinčoku, Sarvaši, Endrőde, Békésszentandrási, Slovenskom Komlóši a v Kondoroši. Ďalej napísal práce k dejinám Slovákov v Čabe: BELLA, Ján Pravdoľub. Békešská stolica. In Slovenské pohľady. Roč. 21, 1901, s. 531-534., BELLA, Ján Pravdoľub. Slováci v Békešskej stolici 1718-1900. In Slovenské pohľady. Roč. 22, 1902, s. 295-303., BELLA, Ján Pravdoľub. Ľudové zvyky a povery v B. Čabe. In Slovenské pohľady. Roč. 22, 1902, s. 385-390. Ďalšími prácami, v ktorých autori spomínajú Čabu a jej dejiny sú napríklad: CHLEBNICKÝ, Ján a kol. Čabianska čítanka 1 / Csabai olvasókönyv 1. Békešská Čaba : SVÚ, 1996, 268 s., SKOLKA, András. A Békés vármegyei Mezőberény történeti-topográfiai leírása / Historisch-topographische Beschreibung von Mezőberény in Békescher Comitat / Historicko-topografické opísanie Poľného Berinčoka v Békešskej stolici (eds. Lajos Gecsei – Lajos Köteles). Békéscsaba : BMKÖH, 1988, 253 s., KMEŤ, Miroslav (ed.). O šírení slovenskej tlače a literatúry v Békešskej stolici. In Na prahu Modernej doby. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IX. Zv. Ved. red.: D. Škvarna, P. Šoltés. – Bratislava : Literárne informačné centrum, 2008, 136 s., KMEŤ, Miroslav (ed.). Z monografie „najväčšej slovenskej dediny“. In Na prahu Modernej doby. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IX. Zv. Ved. red.: D. Škvarna, P. Šoltés. – Bratislava : Literárne informačné centrum, 2008, s. 324-326. KRUPA, Andrej (ed.). Szlovákok Békéscsabán / Slováci v Békešskej Čabe. Békéscsaba : Banská Bystrica, 1980, 108 s., ANDO, Juraj – MAZÁN, Matej. Čabjanskí nárečoví slovňík / Csabai tájszótár. Békéscsaba : Mestská samospráva župného mesta Békešská Čaba – Výskumný ústav  Zväzu Slovákov v Maďarsku, 1993, 186 s., BIELEK, Gabriel. Lexikón békeščabianskych katolíckych rodín (1750-1895). Békešská Čaba – Nadlak :

Časom vznikol pomerne ucelený obraz o najrozličnejších stránkach dejín a spôsobu života vysťahovalcov, ktorých potomkovia aj po troch storočiach zložitých a zaujímavých osudov dodnes žijú na území Maďarska, Rumunska, Srbska, Chorvátska a Bulharska. Na tomto mieste však treba podotknúť, že napriek širokému záujmu historikov, jazykovedcov, národopiscov, literárnych vedcov a ďalších špecialistov neobsiahol všetky pozoruhodnosti, ktorými dolnozemskí Slováci ozvláštnili ich historický, kultúrny a národnostný vývin. Slabšou stránkou doterajšieho výskumu obrazu dolnozemských Slovákov je ich značná anonymita. Doterajšie výskumy nám podávajú pomerne málo informácií o konkrétnych osobách, osobnostiach, rodinách a rodoch, ktoré sa rôznymi spôsobmi a často rozhodujúcou mierou  zúčastňovali na behu udalostí a na utváraní noriem životného štýlu v novoosídlených osadách Dolnej zeme. Do kategórie osobností takéhoto typu nepatrili iba skromne zastúpení vzdelanci, či slovenskí kňazi a učitelia. Už od samotného odchodu vysťahovalcov na Dolnú zem, ako aj od počiatkov formovania dolnozemských slovenských sídiel, zohrávali významnú úlohu aj najpriebojnejší a najschopnejší spomedzi samotných sedliakov. A práve takíto sedliaci významnou mierou prispeli k založeniu a k opätovnému osídleniu Békešskej Čaby v roku 1718. Nebol to však ľahký proces a prví prisťahovalci sa doslova od prvého dňa po usadení v Čabe stretávali s obrovským množstvom ťažkostí a komplikáciami, ktoré vznikali už pri zabezpečovaní tých najelementárnejších životných potrieb. V tejto štúdii sme sa preto zamerali okrem samotného procesu osídľovania Čaby aj na ťažkosti, ktoré museli slovenskí prisťahovalci po svojom príchode do Čaby takmer okamžite riešiť.

Znovuosídlenie Békešskej Čaby

Békešská oblasť bola po skončení tureckého ťaženia v Uhorsku značne vyľudnená a pustá. V prvej polovici 18. storočia tam však vznikli tri ohniská osídlenia Slovákov. Išlo o Békešskú Čabu (Békés – Csaba), Sarvaš (Szarvas) a Poľný Berinčok (Mezőberény). Slovenskí prisťahovalci postupne vytvorili v riedko obývanej stolici súvislé a kompaktné slovenské osídlenie, ktoré sa časom stalo jadrom a východiskom ďalšieho sťahovania, ktoré neskôr zasiahlo aj čanádsku župu. Prví putujúci poddaní sa už koncom 17. storočia usádzajú v osadách Novohradskej stolice a nakoniec spolu s početným domácim obyvateľstvom aj túto stolicu opúšťajú.


Čabianska organizácia Slovákov – Ivan Krasko, 2002, 176 s., DIVIČANOVÁ, Anna – KRUPA, Ondrej. Slováci v Maďarsku. Budapešť : Press Publica, 1999, 128 s., DEDINSZKY, Július. A szlovák betű útja Békéscsabán / Cesta slovenskej litery na Čabe. Békéscsaba : Békés Megyei Tanács Végrehajtó Bizottságának Tudományos-Koordinációs Szakbizottsága, 1987, 296 s., DEDINSZKY, Július. Írások Békéscsaba történetéből, néprajzol. Gyula: 1993, 330 s., DEDINSZKY,Július – ZAHORAN, Juraj. Csabai tanyák. Békéscsaba : BMJV Szlovák Kisebbségi  Önkormányzata, 2005, 98 s. a pod.

Postupne putujú smerom na juh. Na dolnozemskej ceste nachádzajú dobré podmienky už v Peštianskej stolici,[14] kde po odchode Turkov zostalo najmä na jej juhu toľko opustenej pôdy, že každý si v rámci voľného záberu mohol vybrať toľko pôdy, koľko si trúfol obhospodáriť. V Békéšskej stolici rozlišujeme tri typy osídľovania: a) neorganizované a živelné osídľovanie jednotlivcami – utečencami a ich rodinami, poddanými, ktorí utiekli od svojho zemepána; b) priame, už organizované sťahovanie osadníkov zo severného Uhorska; c) sťahovanie osídlencov zo znovaosídlených oblastí do iných častí stolice – alebo južnejšie, do Báčky, Banátu a Sriemu tzv. vypúšťanie rojov. Všetky tri typy osídľovania sa mohli uplatňovať súčasne.[15] Napríklad osadníci z Békéšskej Čaby, Sarvašu a Poľného Berinčoka v rokoch 1747-48 presídlili organizovane a s povolením do Mokrej – Apatelek v Aradskej stolici (dnes Mocrea v Rumunsku). V roku 1753 takto osídlili Níreďházu (Nyíregyháza), kam odchádzali aj v ďalšom období vo väčších či menších skupinkách.[16] Zakladanie nových osád malo viacero príčin. Bolo to predovšetkým preľudnenie prvých osád prirodzeným populačným prírastkom, príchodom ďalších osadníkov zo severných stolíc, vyčerpaním pôdy či ťažkými životnými podmienkami. K pohyblivosti poddaných prispievalo aj slobodné sťahovanie či zánik trojročnej daňovej úľavy, resp. útek pred štátnymi daňovými ťarchami.[17] Úteky a priame sťahovanie sú charakteristické pre celé 18. storočie. Koordinované a organizované osídľovanie slovenských poddaných v prvej polovici 18. storočia je spojené predovšetkým s menom baróna Jána Juraja Harruckerna (1664-1742).[18] Podarilo sa mu získať z komorských majetkov mesto Ďulu a osady Doboz, Čabu, Körösladány, Gyarmat (Füzes), Ӧcsöd, Vésztö, Szentes a Szeghalom, aj s príslušnou pôdou.[19] Tieto osady sa nachádzali na vyľudnenom území vtedajšej Békešskej, a čiastočne aj Čongrádskej a Zarándskej stolice. Koncom júla roku 1719 získal Harruckern od Karola III. tieto bývalé komorské majetky v rozlohe 700 000 jutár pôdy do daru s tým, že po určení reálnej hodnoty majetkov rozdiel nad 24 000 forintov doplatí cisársko – kráľovskej komore.

Evanjelický kostol na Békeškej Čabe v súčasnosti

 


[14] JANČOVIC, Ján. Z kolísky do Békešskej Čaby. [on-line], [cit. 2018-06-17]. Dostupné na internete:
< http://www.oslovma.hu/index.php/en/historia/166-historia3/954-jan-janovic-z-kolisky-do-bekeskej-aby >
[15] KRUPA, Ondrej. Príchod Slovákov do juhovýchodnej oblasti Dolnej zeme. (Békéšska a Čanádska župa)
  In Malý slovenský národopis. Békešská Čaba : Slovenský výskumný ústav, Békešská Čaba, 1999, s.3.
[16] SIRÁCKY, Ján. Slováci vo svete 1. Martin : Matica slovenská, 1980, s. 51.
[17] Hlavným zamestnaním osadníkov bol extenzívny chov dobytka. Pôdy obrábali len toľko, koľko potrebovali na živobytie, aj to spôsobom voľného záberu. Určité územie obrábali kým sa nevyčerpalo. Chotár časom nemohol poskytnúť ďalšie pastviny. Pôda sa začala rýchlo vyčerpávať. KRUPA, Ondrej. Príchod Slovákov, s. 4.
[18] Ján Juraj Harrruckern bol bývalý zásobovací komisár (intendant) cisárskych vojsk a dôstojník. Pochádzal z rakúskeho mestečka Schenkenfelden a bol synom tkáčškeho majstra. Počas jeho vojenskej kariéry vypracoval roku 1716 moderný zásobovací poriadok cisárskej armády, začo bol povýšený do šľachtického stavu. Okrem toho dostal ako odmenu 24 000 forintov, v hodnote ktorých si mohol vybrať pozemky z komorských majetkov. KISMARJAY – KONRÁD Emil. Harruckern János György és telepítései. Gyula : Dobay ny, 1935, 64 s.
[19] MENDAN, Juraj. Ján Juraj Harruckern. In Čabiansky Kalendár. Na obyčajný rok 1942. Békeš Čaba, 1941, s. 58-59.


 

 

Najskôr teda dostal majetok iba do zálohy. Neskôr prefektúra v Segedíne ohodnotila uvedené majetky na 37 000 forintov. Harruckern roku 1722 doplatil zvyšných 13 000 forintov. V máji roku 1723 nadobudla kráľovská darovacia listina platnosť. Od roku 1722 bol už Harruckern ako barón aj hlavným županom Békešskej stolice. Túto funkciu vykonával až do svojej smrti v roku 1742.[20] Zásluhy na osídľovaní Čaby a mnohých iných osád na Harruckernových majetkoch má najmä bývalý vojak slovenského pôvodu Mikuláš Turóci, ktorý bol správcom Harruckernových majetkov v Ďule. Popri slovenskom osídľovaní organizoval napríklad aj osídľovanie Nemcami.

Správy o veľkom množstve voľnej a neobrábanej pôdy v týchto oblastiach však prenikli medzi slovenských poddaných už skôr, ako dostal Harruckern spomínané majetky do daru. Išlo o rozsiahle a vyľudnené územie s neobrobenou pôdou, ktoré počas tureckých vojen spustlo. Územie Novohradu, Malohontu a Hontu bolo v tom čase opakom Dolnej zeme, lebo popri nedostatku pôdy pribudli v jeho osadách k pôvodnému obyvateľstvu noví prisťahovalci zo severných stolíc. Táto skutočnosť podnietila k aktivite novohradských evanjelických predákov z radov poddaných so slobodným sťahovaním. Už roku 1717 sa u kráľovského komorského prefekta v Segedíne prihlásili traja lokátori. Boli to Novohradčania Ján Duna z Mýtnej, Ján Sekerka – Ďurkovje (Ďurkovič) z Hradišťa a Jakub Valent (inak Belanka) z Čeloviec v Honte. Žiadali o povolenie pre seba aj pre svojich príbuzných a ostatných známych, aby sa mohli usadiť na Čabe. Povolenie nakoniec od prefekta dostali. Domov sa vrátili s oficiálnym povolením usadiť v týchto vyľudnených priestoroch svoje rodiny a poddaných zo svojho okolia. Osídľovanie však neprebiehalo zo dňa na deň. Samotnú Békešskú Čabu postupne osídlilo slovenské obyvateľstvo v troch hlavných vlnách.[21] V rokoch 1718 – 1723 sem prichádzali evanjelici z Novohradu, z Hontu, z Peštianskej, Gemerskej aj zo Zvolenskej stolice. K 22 rodinám, ktoré žili roku 1717 v Čabe, a podľa priezvisk boli slovenské pravdepodobne iba dve (Behan a Bánsky), pribudlo v roku 1718 ďalších 14 rodín zo Seliec, 4 z Rimavskej Bane, 4 z Rimavského Brezova, 3 z Čerenčian, 2 z Hornej Pokoradze a 1 z Rimavice. Koncom roku 1719 už žilo v Čabe 46 rodín s 230 členmi. Jednalo sa o pomerne značný populačný nárast. Po roku 1720 sa tam prisťahovalo ďalších 56 rodín z Poltára, Zeleného, Maďaroviec, Pondelka, Českého Brezova, Mýtnej, Málinca, Oždian a Cinobane.[22] Historik Ján Gomboš zo súpisu utečených z koháryovských majetkov zo 4. mája 1724 uvádza mená 18 zbehov z Opavy, Čeloviec a Žibritova, ktorí z Hontu ušli do Békešskej stolice.[23] Najčastejšie do Békešskej stolice prichádzali noví prisťahovalci po trase Balašské Ďarmoty – Pešť – Asód – Piliš – Albert – Békešská stolica.[24] V nasledujúcich rokoch prichádzali do Čaby aj rodiny z Turca a okolia Zvolena.


[20] DRASKOVICH, Jozef. Harruckern János György. (1664-1742). In Körösök vidéke. Honismereti füzet 1989. Gyula : Békés Megyei Levéltár, 1989, s. 80-83.
[21] Sťahovanie slovenských poddaných na Dolnú zem by sa dalo rozdeliť do troch hlavných etáp. Prvá etapa zahŕňa obdobie rokov 1690 – 1710, druhá roky 1711 – 1740 a tretia roky 1745 – 1790 s doznievaním približne do polovice 19. storočia. Prvá etapa bola charakteristická pohybom poddaných v Novohrade a Honte. Išlo prevažne o živelné sťahovanie poddaných. Po satmárskom mieri sa pozvoľna začala druhá etapa, už nielen v Novohrade, ale intenzívnejšie aj v Peštianskej stolici a Zátisí. Zvyšoval sa podiel obyvateľstva zo severnejších stolíc. V tretej etape boli osídľované oblasti v najjužnejšom Uhorsku, v Báčke, Srieme a Banáte. Neskôr bol osídlený aj Báčsky Petrovec, Kulpín, Hložany, Kysáč a pod. SIRÁCKY, Ján. Slováci vo svete, s. 31 – 33.

V roku 1725 bývalo v Čabe už 115 rodín, prevažne slovenských. Súpis z roku 1715, ktorý obsahuje aj mená poddaných, ktorý sa z príslušných osád odsťahovali, naznačuje značný pohyb poddaných v danom období a potvrdzuje poznatky o značnej nestálosti jednotlivých sídiel. Na jednej strane noví osídlenci prichádzali, ale na druhej, v dôsledku ďalšej migrácie, aj odchádzali. To sa vzťahuje aj na Čabu, z ktorej sa za pomerne krátky čas odsťahovalo až 58% obyvateľstva. Tento súpis zaznamenal v Čabe 85 rodín, ktoré sa odsťahovali. Sťahovali sa rodiny aj s maďarskými priezviskami a poväčšine vysťahovalci smerovali do slovenských osád v Peštianskej stolici, do Boršodskej či Sabolčskej stolice a niektorí sa vrátili do Novohradu.[25] Len v samotnom roku 1724 odišlo z Čaby okolo 60 rodín, čo svojim spôsobom potvrdzuje aj  žiadosť Békešskej stolice adresovaná miestodržiteľskej rade. Žiadali znížiť krajinskú daň, pretože poddaní každoročne utekajú do susedných stolíc pre vysoké daňové zaťaženie.

V roku 1722 osídľovali Slováci aj Sarvaš a začali sa usadzovať aj v Poľnom Berinčoku. Vplyv na úspešné osídľovanie území v Békešskej stolici mala aj Harruckernova výzva. Sľuboval novým prisťahovalcom dostatok pôdy, daňové úľavy a náboženskú slobodu. Roku 1728 sa v Čabe už vyskytovalo 222 slovenských priezvisk. Okolo roku 1733 to bolo 274 hláv rodín, čo predstavuje približne 1500 osôb. V roku 1745 sa počet Slovákov v Čabe zvýšil na 2740. Medzi rokmi 1740 a 1745 začala druhá vlna osídľovania Čaby, čo potvrdzuje aj vysoký nárast populácie, ktorý bol skôr dôsledkom nového prílevu osadníkov, než prirodzeného prírastku.


[22] SIRÁCKY, Ján. Slováci vo svete, s. 49.
[23] Najčastejšie vyskytujúce sa priezviská Slovákov, ktorí ušli z obcí Hontianskej stolice: Baďan (Baďan), Badínsky (Dolný a Horný Badín), Bzovský (Bzovík), Cerovský (Cerovo), Čalomický (Malá Čalomija), Čankovský (Čankov), Čelovský (Čelovce), Dekický (Dekýš), Divičan (Devičie), Drieňovský (Drieňovo), Dvornický (Dvorniky), Huršan (Horša), Korponaj, Krupinský (Krupina), Lackovský (Lackov), Litavský (Litava), Medovarský (Medovarce), Mladonický (Dolné a Horné Mladonice), Moravský (Kostolné Moravce, teraz Hontianske Moravce), Opavský (Opava), Plachtinský (Stredné a Horné Plachtince), Príbeľa, Príbelský (Príbelce), Sebechlebský (Sebechleby), Seleštiansky (Selešťany), Senohradský (Senohrad), Súdovský (Súdovce), Suchánsky (Sucháň), Šipický (Šipice), Trpínsky (Trpín), Uňatínsky (Uňatín), Vrbovský (Čabr.Vrbovok), Záhorec, Záhorský (Záhorce), Žemberi (Žemberovce) Žibrita, Žibrický, Žibritovský (Žibritov). Z mužských krstných mien bolo najviac zaužívané Juraj, Tomáš, Ondrej, Pavol a zo ženských Alžbeta, Katarína a Mária. GOMBOŠ, Ján: Prípady útekov poddaných v zrkadle prameňov zo 17.-18. storočia (Znovuzrodenie Békešskej župy) 2. In Národopis Slovákov v Maďarsku. Roč. 19, 2003, s. 29-48.
[24] SIRÁCKY, Ján.: Slováci vo svete,, s. 49-50.
[25] HAAN, Ľ.: Pametnosti Békeš – Čabánske, s. 15.

Do Čaby prichádzajú v tom čase aj rímskokatolícki osadníci z Nitrianskej župy. Tí však už nedostávali ornú pôdu, a preto sa zamestnávali ako lacnejšia pracovná sila v okolitých hospodárskych usadlostiach a na salašoch. [26] Rok 1746 bol pre obyvateľov Čaby veľmi ťažkým obdobím. Rapídne stúpal prílev lacných pracovných síl, vznikali časté epidémie, záplavy, zvyšovali sa zemepanské ťarchy, k tomu sa pridalo vydržiavanie početného vojska, nútené opevňovacie práce, dlhé furmanky či zvyšovanie daní. To boli faktory, ktoré významnou mierou prispeli k tomu, že sa v danom roku odsťahovalo z celej Békešskej stolice 375 poddanských rodín, z toho 55 z Čaby.[27] V rokoch 1748 – 50 sa v Čabe začínajú v menšom počte usádzať aj katolíci pochádzajúci prevažne z Hontu, najmä z obcí Bzovík, Litava, Horný Badín, Kozí Vrbovok, Uňatín, Senohrad a Trpín. Prílev nových slovenských osadníkov to však nezastavilo. Prichádzali tam Slováci aj z iných slovenských stolíc. Roku 1784 žilo v Čabe už okolo desaťtisíc Slovákov, ktorí zmluvne obrábali chotár o rozlohe 56 000 jutár. V druhej polovici 18. storočia (s výnimkou odchodu do Níreďházy) nemáme žiadne záznamy o väčších či organizovaných odchodoch Slovákov z Čaby. Až začiatkom 19. storočia odišla neveľká časť čabianskych Slovákov do Nadlaku a Ambrózky.

Problémy prvých prisťahovalcov v Čabe – hospodárska oblasť

Slovenskí prisťahovalci v Čabe sa museli skonsolidovať vo všetkých oblastiach života a zároveň sa etablovať na nové prírodné a klimatické podmienky. Tie sa však značne odlišovali od tých, na ktoré boli zvyknutí z domova. Najviac problémov mali s uspokojením najelementárnejších životných potrieb, s obstarávaním obživy, s budovaním nových domov a súčasne „naštartovaním“ hospodárskej činnosti. Väčšina oblastí Dolnej zeme, do ktorých prichádzali slovenskí prisťahovalci, bola buď spustošená alebo riedko osídlená či neobývaná. Na mnohých miestach to bola doslova panenská príroda, v ktorej boli ľudské zásahy minimálne, alebo žiadne. Prisťahovalci museli nové prostredie skultivovať, prispôsobiť a pripraviť na hospodársku činnosť, s čím mali relatívne dobré skúsenosti z domova. Menej skúseností už mali so záplavami, s regulovaním rozvodnených riek a s vysušovaním močaristých plôch, ktoré boli charakteristické pre Čabu a jej okolie. Proti záplavám začali postupne budovať v najexponovanejších miestach hrádze, násypy a kanále. Pre takýto stav začali najskôr na mokrých, močaristých, trstinových poliach chovať dobytok a súčasne zoraním úhorov získavali čoraz väčšie plochy aj pre poľnohospodárstvo. Vlhké prostredie a močiare lákali množstvo hmyzu, vtáctva, hlodavcov a hrabošov. V nehygienickom a vlhkom prostredí plnom škodcov a bez dostatočného množstva pitnej vody a neadekvátnej zdravotnej starostlivosti vznikali často rôzne ochorenia, nákazy či horúčky, ktoré ohrozovali ľudí aj domáce zvieratá a neraz končili smrťou. Napríklad v roku 1738 sa v Čabe vyskytol mor, ktorému padlo za obeť 65 tamojších obyvateľov.[28]


[26] Čabiansky kalendár. Békešská Čaba : Čabianska organizácia Slovákov, roč. 2001, s. 37.
[27] Niektoré rodiny sa vrátili na „Horniaky“, iné sa usadili v okolitých stoliciach. SIRÁCKY, Ján.: Slováci vo svete, s. 56.

V Čabe bol už pred tureckou okupáciou hlavným zdrojom obživy tamojšieho obyvateľstva chov dobytka a poľnohospodárska výroba, na ktorú však slovenskí prisťahovalci nadväzovali so značnými problémami. Medzi slovenskými osídlencami dominovala v Čabe do konca 18. storočia najmä živočíšna výroba. Prisťahovalci sa venovali prevažne chovu rožného dobytka, ošípaných a oviec. Prevažnú časť čabianskeho chotára vtedy tvorili pasienky, lúky a rozľahlé pustatiny, na ktorých sa mohol dobytok voľne pásť väčšinu roka. Chov dobytka dokázal zabezpečiť prisťahovalcom uspokojenie ich základných životných potrieb a v podstate si nevyžadoval veľa pracovnej sily a ani nejakú zvláštnu starostlivosť. Prvotní prisťahovalci polia osievali iba toľko, koľko bolo potrebné na zabezpečenie najnutnejšej obživy. Pestovanie obilia naberalo v Čabe na význame až začiatkom 19. storočia. Čabania siali najmä proso, pšenicu a kukuricu. V druhej polovici 18. storočia sa tam už stretávame aj pestovaním viniča, čo dokazujú aj dikálne súpisy z Čaby z roku 1767.[29]  Ako sme naznačili vyššie, samotný prechod na intenzívnejšie obrábanie pôdy však prebiehal pomalým tempom. V prvých rokoch bola podstatnou prekážkou intenzívnejšej poľnohospodárskej činnosti močaristá pôda, nedostatok potrebného poľnohospodárskeho náradia a najmä nedostatok ťažných zvierat. Okrem uvedených skutočností neprospieval k rozvoju poľnohospodárstva v Čabe ani fakt, že tam neexistoval trh s obilím, čiže miestni nemali kde obilie predať. Najbližší taký trh bol v Ďule alebo vo Veľkom Varadíne. Doprava obilia z Čaby na okolité trhy bola náročná aj pre zlý stav ciest. A aj preto v počiatočných fázach osídľovania Békešskej Čaby dominoval chov dobytka a nie intenzívne obrábanie pôdy a pestovanie obilia.[30] Na území Békešskej stolice dokonca v tom čase existoval aj tzv. voľný záber pôdy. Pri praktizovaní voľného záberu pôdy neboli chotáre obcí rozdelené na hony, ani na jednotlivé sedliacke usadlosti. Každý si mohol zabrať toľko pôdy, koľko si trúfol obrobiť a po jej vyčerpaní si mohol opäť zabrať inú pôdu. Opačný spôsob záberu pôdy sa praktizoval tak, že predstavenstvo obce každoročne rozdeľovalo pôdu medzi obyvateľov, pričom pri určovaní rozsahu pridelenej pôdy zohral významnú úlohu počet rodinných príslušníkov a stav ťažného dobytka. Celkovo môžeme o charaktere hospodárskej činnosti slovenských prisťahovalcov v Čabe skonštatovať, že v prvotných rokoch ich života v Čabe išlo skôr o regresívny proces. Prejavil sa napríklad v používaní už prekonaných foriem hospodárenia či v preberaní niektorých archaických či menej progresívnych hospodárskych praktík prevzatých od tamojších obyvateľov. Možno teda skonštatovať, že rozhodujúcim odvetvím hospodárskej činnosti prvých slovenských prisťahovalcov bol chov dobytka.


[28] HAAN, Ľ.: Pametnosti Békeš – Čabánske, s. 15.
[29]Urbarium of 1767, Békés, Csaba. [on-line], [cit. 2018-06-17]. Dostupné na internete: <https://archives.hungaricana.hu/en/urberi/view/bekes csaba/?document=1&pg=173&bbox=424%2C-1392%2C2293%2C-349.>
[30] SIRÁCKY, Ján.: Slováci vo svete, s. 243 – 244.

Ďalší problém, ktorý museli v Čabe prví prisťahovalci ihneď po svojom príchode riešiť, bola stavba nových obydlí a spôsob bývania. Pre oblasti, z ktorých prisťahovalci prichádzali, boli typické drevené domy so zrubovou konštrukciou. Po odchode do nového bydliska tieto domy zvykli odpredať alebo ponechať svojim príbuzným. Po príchode do Čaby začali prisťahovalci narýchlo stavať provizórne príbytky z rôznych materiálov, ktoré mali k dispozícii v okolitej prírode. Prvé príbytky mali najčastejšie formu kolíb alebo zemníc a ich steny vypletali prútmi a trstinou, ktorú používali aj ako strešnú krytinu. Do zeme natĺkli drevené koly, ktoré oplietli prútím a omazali zvnútra i z vonka hlinou a blatom. Neskôr steny bielili aj vápnom. Dokonca prvý kostol v Čabe bol postavený technikou vypletania a slúžil do roku 1723.[31] Stavba takýchto príbytkov prvých prisťahovalcov bola dôsledkom existenčnej nutnosti mať aspoň nejakú strechu nad hlavou. Často sa ako stavebný materiál používala zem, z ktorej sa nabíjali múry alebo zhotovili váľky – na slnku sušené tehly z hliny. Zložitejší problém predstavoval pre Čabanov zohnať kvalitné drevo na stavbu domov a hospodárskych budov. Kvalitné drevo zvykli neskôr dovážať z Aradu a splavovali ho kanálom Kereš, ktorý vykopali v roku 1777.[32] Približne od polovice 18. storočia začali Čabania stavať domy z váľkov alebo technikou nabíjania.[33] Opäť môžeme aj v tejto oblasti adaptácie prvých prisťahovalcov do Čaby sledovať výrazne spomalený a regresívny vývoj. Prisťahovalci nemali možnosť okamžite nadviazať na „štandart“ bývania, na aký boli zvyknutí doma. Na jeho vybudovanie potrebovali množstvo času, fyzických síl a nemalý obnos financií. Od začiatku sa museli učiť nové technologické a stavebné postupy a využívať stavebný materiál, ktorý bol k dispozícii. V prvých rokoch budovania nových príbytkov sa to preto nezaobišlo bez provizórnych riešení. Prvé obydlia mali iba narýchlo a primitívne zhotovené vnútorné zariadenie a iba provizórne staviská pre zvieratá. Pri prvých provizórnych bydliskách sa v podstate vôbec neriešil ich vzhľad, estetické stvárnenie či konštrukčná precíznosť.


[31] HAAN, Ľ.: Pametnosti Békeš – Čabánske, s. 14.
[32] Čabiansky kalendár. Békešská Čaba : Čabianska organizácia Slovákov, roč. 1991, s. 77 – 81.
[33] LIPTÁKOVÁ, Silvia. Slovenské osídlenie békešsko – čanádskej oblasti. In Ružomberský historický zborník I., Ružomberok : Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta, 2007, s. 184.

Kultúrna a náboženská oblasť

Čo sa týka kultúry a kultúrneho dedičstva prvých prisťahovalcov v Čabe, v tejto oblasti medzi nimi panovala výrazná rozmanitosť. Prisťahovalci prichádzali z rôznych dedín z mnohých regiónov a oblastí. Čiže odlišnosť sa prejavovala v jazyku, obliekaní, strave, obradoch, obyčajoch, piesňach a pod. Možno povedať, že sa odlišovali vo väčšine zložiek ich materiálnej aj duchovnej kultúry. Okrem toho, v novom prostredí, začali prisťahovalci prichádzať do kontaktov s tamojšou kultúrou a duchovnými hodnotami. Trvalo dlhý čas, kým sa u nich prejavilo nové a jednotné kultúrne uspôsobenie. Išlo o veľmi zložitý proces kultúrneho vyrovnávania, na ktorý vplývalo množstvo faktorov. Pre každú minoritu (etnickú enklávu, diasporu, a teda aj pre komunitu dolnozemských Slovákov z békešsko – čanádskej oblasti) boli v jej vývine charakteristické dve základné (a protirečivé) tendencie. Jednou tendenciou boli viac alebo menej výrazné črty etnokultúrneho pretrvávania, ktoré sa prejavovalo v pridržiavaní sa kultúrnych hodnôt z pôvodnej domoviny, čiže uchovávaním znakov pôvodnej etnickej špecifickosti. Druhá vývinová tendencia sa vyznačovala početnými hospodárskymi, sociálnymi a kultúrnymi vplyvmi iných etnických komunít na isté menšinové etnikum a prejavovala sa v rozmanitých procesoch akulturácie.

 

Erb Békešskej Čaby

K novému kultúrnemu uspôsobeniu významnou mierou prispelo budovanie nových sociálnych väzieb a vzťahov medzi prisťahovalcami. To urýchlilo zotieranie jednotlivých odlišností v ich kultúre. Stmeľujúcim faktorom medzi prvými skupinami prisťahovalcov v Čabe bolo ich vierovyznanie. Z drvivej väčšiny boli evanjelického vierovyznania. S prichádzajúcimi prisťahovalcami v rokoch 1717 – 1718 prišiel do Čaby aj kazateľ Tomáš Koníček. Ľudovít Haan píše vo svojich Pametnostiach…: „…že prišiel ako vyhodený farár z niektorej cirkvi, odkadiaľ pochádzali prví prisťahovalci. Slúžil len dočasne, pokiaľ neprišiel koncom roka 1718 prvý riadny farár v osobe Jána Šuhajdu.“[34] Ján Šuhajda roku 1725 odišiel a po ňom nastúpil Ján Salaj, ktorý tiež po troch rokoch odišiel. Obidvaja farári zanechali iba čiastočné matričné zápisy. Až príchodom farára Samuela Buriana (1728) sa začala viesť riadna matrika a kurátorské účty.[35] Malý (starý) kostol začali stavať z tehál a kameňa na jar roku 1745 a ten istý rok bol na Martina vysvätený. V roku 1773 boli počas jeho opravy pristavené dve bočné krídla a onedlho aj veža. Druhý, nový kostol, nazvaný veľkým, postavili oproti starému. Stavba nového kostola začala v roku 1807, keď bol farárom Michal Milec. Pre devalváciu meny a tým aj nedostatok peňažnej hotovosti sa však jeho stavba spomalila. Stavbu kostola sa podarilo s veľkými ťažkosťami dokončiť až v roku 1824. Tretí čabiansky evanjelický kostol bol postavený v rokoch 1861 – 62 v miestnej časti Vinice.


[34] HAAN, Ľ.: Pametnosti Békeš – Čabánske, s. 14.
[35] GOMBOŠ, Ján. Prípady útekov poddaných v zrkadle prameňov zo 17.-18. storočia (Znovuzrodenie Békešskej župy) 2. In Národopis Slovákov v Maďarsku. Roč. 19, 2003, s. 29 – 48.

Postupne bolo v Čabe zriadené aj spravovanie obce. Po usadení sa v obci richtára najprv poveril zemepán, neskôr z kandidátov zemepána si každú jeseň volila spoločnosť gramotných gazdov, disponujúcich domom. Na čele obce stáli richtár, podrichtár a notár. Pri hlavnom richtárovi spolupracovali ešte zákonný richtár, vínny richtár, mlynský richtár, poručník sirôt a prísažní. Richtári mali ročný mandát a po jeho skončení sa volil nový richtár. Podľa Haana bol riadnym richtárom v roku 1727 Matúš Libent, rečníkom roku 1723 Ján Vician, roku 1733 Pavel Valent, roku 1734 Matej Vrbovský, notárom bol v rokoch 1727 – 36 Ján Andreades. Starý obecný dom bol postavený roku 1828 a nový mestský roku 1853, kde bol umiestnený mestský úrad, krajinský úrad, miestodržiteľský úrad, finančná kancelária na vykúpenie sa z urbáru, zememeračský úrad a pozemkový úrad. Mestský úrad tvorili: jeden richtár, jeden podrichtár, štrnásť prísažných, traja radní notári, jeden notársky pomocník, jeden mestský hospodár, dvaja pisári, jeden krajinský preceptor, dvaja sirotskí otcovia, jeden mestský zememerač, jeden úradník vedúci pozemkovú knihu, jeden overujúci hmotnosť a miery, dvaja podrichtári.[36]

Do roku 1840 bola Čaba dedinou, v období rokov 1841-71 poľným mestečkom a v rokoch 1872-1918 „veľkodedinou“.[37] Oficiálny štatút mesta s názvom Békešská Čaba získala až v roku 1919. Roku 1845 sa Čabania vykúpili z poddanstva. Pri sčítaní ľudu v tomto rozrastajúcom sa meste napočítali roku 1857 – 26 705 obyvateľov, z toho 20 671 Slovákov (77,20 %). Kým sa Čaba nestala mestom, vyslúžila si prívlastky: „Najväčšia dedina Európy“ a „Sion slovenských evanjelikov v Uhorsku“ a navyše Ján Kollár počas svojej cesty do Čaby a okolia ju nazval „slovenskou Palestínou“. Vtedajšia Čaba sa postupne rozrástla tak, že v polovici 19. storočia v nej žilo 34 tisíc Slovákov, čo v tom čase bola mestom s najväčším počtom Slovákov v Uhorsku. Tento počet prevýšilo na samom konci 19. storočia hlavné mesto Uhorska – Budapešť, keď v ňom v roku 1900 žilo bezmála 38 tisíc Slovákov.[38] V časoch silnejúceho pomaďarčovania a štatistickej manipulácie pri sčítaní ľudu roku 1920, z celkového počtu obyvateľov Békešskej Čaby mali Slováci stále väčšinu s počtom 24 710 (52,98 %) osôb a Maďari 21 407 (45,90 %). Pri prihlasovaní sa k vierovyznaniu v tom istom roku tu napočítali 29 725 evanjelikov (63,79 %).


[36] HAAN, Ľ.: Pametnosti Békeš – Čabánske, s. 62 – 63.
[37] JANČOVIC, Ján. Tri storočia Slovákov v Békešskej Čabe. [on-line], [cit. 2018-06-17]. Dostupné na internete:
<http://www.oslovma.hu/index.php/sk/historia/164-historia1-historia1/1348-tri-storoia-slovakov-v-bekeskej-abe.>
[38] JANČOVIC, Ján. Tri storočia Slovákov v Békešskej Čabe. [on-line], [cit. 2018-06-17]. Dostupné na internete:
<http://www.oslovma.hu/index.php/sk/historia/164-historia1-historia1/1348-tri-storoia-slovakov-v-bekeskej-abe.>

Dejiny Békéšskej Čaby, to sú aj dejiny tam usadených a žijúcich Slovákov. To, čo sa v Békéšskej Čabe vytvorilo, udialo, dosiahlo, na tom majú výrazné zásluhy pracovité ruky a tvorivý um niekoľkých generácií Slovákov. Aj napriek tomu, že tu slovenské obyvateľstvo od povojnového obdobia ubudlo a ubúda, slovenčina a slovenskosť prežíva ďalej. Opatrujú si ich v rodinách, cirkvi, slovenskej škole aj v kultúrnom živote. Ako sme uviedli v úvodnej časti tejto práce, bolo by zaujímavé pokúsiť sa spracovať jednotlivé osudy obyčajných sedliakov – slovenských prisťahovalcov, ktorí prišli medzi prvými do Békešskej Čaby a svojou snahou, vytrvalosťou, ťažkou prácou a umom pomohli pozdvihnúť toto mesto do súčasnej podoby. Sídlo župy Békešská Čaba je aj v súčasnosti najdôležitejším centrom dolnozemských Slovákov. V békešsko – čanádskej oblasti žije v súčasnosti približne jedna tretina z celkového počtu Slovákov v Maďarsku, najviac, pochopiteľne, vo väčších mestách. Okrem týchto troch miest Slováci žijú vo veľkom počte približne v pätnástich osadách župy, vo väčšine z nich okrem slovenskej samosprávy existuje aj miestna organizácia Slovákov.

Obálka Čabianskeho kalendára

Veríme, že sa nám podarilo načrtnúť založenie Békešskej Čaby v roku 1718 a označiť základné problémy a ťažkosti, s ktorými sa stretávali slovenskí prisťahovalci pri jej počiatočnom  osídľovaní. Ak by sme mali zhrnúť a označiť hlavné problémy a zmeny, s ktorými sa museli slovenskí prisťahovalci v Čabe vysporiadať, boli by to najmä: zmeny v ich dovtedajších spôsoboch hospodárenia, keď do popredia vystúpil chov dobytka a klasické poľnohospodárstvo, resp. obrábanie pôdy, na aké boli zvyknutí zo svojej domoviny, sa stalo druhoradým. Museli sa značne prispôsobiť novým prírodným podmienkam a naučiť sa obhospodarovať a maximálne využiť močaristé pôdy, ktoré boli v Čabe a jej okolí. Okrem toho sa priúčali regulovaniu vodných tokov, ktoré im v prvých rokoch po osídlení spôsobovali veľké problémy, hlavne v podobe záplav. Taktiež si rozširovali vedomosti a zručnosti v oblasti stavebných činností. Priúčali sa stavbám odvodňovacích kanálov a rôznych násypov. Pri stavbe obydlí a hospodárskych budov sa vrátili k starým konštrukčným spôsobom a spočiatku žili v improvizovaných príbytkoch. Postupne prekonávali aj rozdiely medzi sebou (jazyk, obliekanie, strava, obrady, obyčaje a pod.) a zjednocovali ich do novej materiálnej aj duchovnej kultúry. V jednoduchosti by sa dalo povedať, že prisťahovalci sa museli zásadne prispôsobiť novému prostrediu takmer vo všetkých smeroch. Často museli doslova zo dňa na deň riešiť existenčné otázky svojich rodín. Napriek všetkým nástrahám, ktoré na nich „číhali“ v novej domovine, sa dokázali vzchopiť, zapustiť korene a vybudovať svojho času „najväčšiu dedinu v Európe“.

Štúdia bola vypracovaná na základe grantového projektu VEGA č. 1/0645/17 Panstvo. Podnik zemepanského hospodárenia.

 

Bibiografia

ANDO, Juraj – MAZÁN, Matej. Čabjanskí nárečoví slovňík / Csabai tájszótár. Békéscsaba: Mestská samospráva župného mesta Békešská Čaba – Výskumný ústav  Zväzu Slovákov v Maďarsku, 1993, 186 s.

BELLA, Ján Pravdoľub. Békešská stolica. In Slovenské pohľady. Roč. 21, 1901, s. 531-534.,

BELLA, Ján Pravdoľub. Slováci v Békešskej stolici 1718-1900. In Slovenské pohľady. Roč. 22, 1902, s. 295-303.

BELLA, Ján Pravdoľub. Ľudové zvyky a povery v Békešskej Čabe. In Slovenské pohľady. Roč. 22, 1902, s. 385-390.

BIELEK, Gabriel. Lexikón békeščabianskych katolíckych rodín (1750-1895). Békešská Čaba – Nadlak : Čabianska organizácia Slovákov – Ivan Krasko, 2002, 176 s.

Čabiansky kalendár. Békešská Čaba : Čabianska organizácia Slovákov, roč. 1991, s. 77 – 81.

Čabiansky kalendár. Békešská Čaba : Čabianska organizácia Slovákov, roč. 2001, s. 37.

DEDINSZKY, Július. A szlovák betű útja Békéscsabán / Cesta slovenskej litery na Čabe. Békéscsaba : Békés Megyei Tanács Végrehajtó Bizottságának Tudományos-Koordinációs Szakbizottsága, 1987, 296 s.

DEDINSZKY, Július. Írások Békéscsaba történetéből, néprajzol. Gyula : 1993, 330 s.

DEDINSZKY, Július – ZAHORAN, Juraj. Csabai tanyák. Békéscsaba : BMJV Szlovák Kisebbségi  Önkormányzata, 2005, 98 s.

DIVIČANOVÁ, Anna – KRUPA, Ondrej. Slováci v Maďarsku. Budapešť : Press Publica, 1999, 128 s.

DRASKOVICH Jozef. Harruckern János György. (1664-1742). In Körösök vidéke. Honismereti füzet 1989. Gyula : Békés Megyei Levéltár, 1989, s. 80-83.

GOMBOŠ, Ján. Prípady útekov poddaných v zrkadle prameňov zo 17.-18. storočia (Znovuzrodenie Békešskej župy) 2. In Národopis Slovákov v Maďarsku. Roč. 19, 2003, s. 29-48.

GOMBOŠ, Ján. Slováci v Békešskej župe po skončení tureckých vojen a uzavretí mieru v Karlovci. In Uhrinová, Alžbeta – Žiláková, Mária (eds.) : Používanie slovenského jazyka v Békešskej župe. Békešská Čaba : VÚSM, 2005, s. 13-23.

HAAN, Augustín, Ľudovít.: Pametnosti Békeš – Čabánske. Pešť, 1866, s. 70.

HAAN, Ľudovít. Békés vármegyei hajdana. Pešť : Lauffer Vilmos Tulajdona, 1870, 327 s.

HAAN, ľudovít. Diplomatarium Békésiense. Pešť : Lauffer V., 1870, 310 s.

HAAN, Ľudovít. Békésvármegye III. Károly király uralkodása alatt, 1715-1740. In BRMTÉ, roč. 2, 1875 – 1876, s. 57-71.

CHLEBNICKÝ, Ján a kol. Čabianska čítanka 1 / Csabai olvasókönyv 1. Békešská Čaba : SVÚ, 1996, 268 s.

KISMARJAY-KONRÁD Emil. Harruckern János György és telepítései. Gyula : Dobay ny, 1935, 64 s.

KMEŤ, Miroslav. Historik Ľudovít Haan – emblematická osobnosť slovenskej dolnozemskej tvorby. In Acta historica Neosolencia. Katedra histórie, Fakulta humanitných vied UMB, Banská Bystrica, 10, 2007, s. 288-289.

KMEŤ, Miroslav (ed.). O šírení slovenskej tlače a literatúry v Békešskej stolici. In Na prahu Modernej doby. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IX. Zv. Ved. red.: D. Škvarna, P. Šoltés. – Bratislava : Literárne informačné centrum, 2008, 136 s.

KMEŤ, Miroslav (ed.). Z monografie „najväčšej slovenskej dediny“. In Na prahu Modernej doby. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IX. Zv. Ved. red.: D. Škvarna, P. Šoltés. – Bratislava : Literárne informačné centrum, 2008, s. 324-326.

KRUPA, Andrej (ed.). Szlovákok Békéscsabán / Slováci v Békešskej Čabe. Békéscsaba : BB, 1980, 108 s.

KRUPA, Ondrej. Príchod Slovákov do juhovýchodnej oblasti Dolnej zeme. (Békéšska a Čanádska župa) In Malý slovenský národopis. Békešská Čaba : Slovenský výskumný ústav, Békešská Čaba, 1999, s. 3.

LIPTÁKOVÁ, Silvia. Slovenské osídlenie békešsko – čanádskej oblasti. In Ružomberský historický zborník I., Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta, 2007, s. 184.

MENDAN, Juraj. Ján Juraj Harruckern. In Čabiansky Kalendár. Na obyčajný rok 1942. Békeš Čaba, 1941, s. 58-59.

SIRÁCKY, Ján. Slováci vo svete 1. Martin : Matica slovenská, 1980, s. 51.

SKOLKA, András. A Békés vármegyei Mezőberény történeti-topográfiai leírása / Historisch-topographische Beschreibung von Mezőberény in Békescher Comitat / Historicko-topografické opísanie Poľného Berinčoka v Békešskej stolici (eds. Lajos Gecsei – Lajos Köteles). Békéscsaba : BMKÖH, 1988, 253 s.

ŠTEFANKO, Ondrej. Ponachodené súvislosti. Nadlak : Ivan Krasko, 2004, s. 191-192.

Internetové zdroje:

Urbarium of 1767, Békés, Csaba. [on-line], [cit. 2018-06-17]. Dostupné na internete: <https://archives.hungaricana.hu/en/urberi/view/bekes csaba/?document=1&pg=173&bbox=424%2C-1392%2C2293%2C-349.>

JANČOVIC, Ján. Tri storočia Slovákov v Békešskej Čabe. [on-line], [cit. 2018-06-17]. Dostupné na internete:

<http://www.oslovma.hu/index.php/sk/historia/164-historia1-historia1/1348-tri-storoia-slovakov-v-bekeskej-abe>

 

JANČOVIC, Ján. Z kolísky do Békešskej Čaby. [on-line], [cit. 2018-06-17]. Dostupné na internete:

< http://www.oslovma.hu/index.php/en/historia/166-historia3/954-jan-janovic-z-kolisky-do-bekeskej-aby>

 

Poznámka administrátora:

Prinášame Vám jedinečný článok Michala Franka z vedeckej konferencie. Aj keď príspevok nie je priamo o Pitvaroši, ale mnoho pitvarošských rodím sa dostalo na Pitvaroš práve z Békešskej Čaby. Príspevok má svoje pevné miesto i na tejto stránke.

Tento záznam bol publikovaný v Články . Uložiť odkaz do záložiek.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *