Historické pozadie zápisu v pitvarošskej matrike z roku 1945

Záznamy  v matrike krstov  z roku 1945 v Pitvaroši,  vedenej evanjelickou cirkvou sú prerušené prekvapivou poznámkou:

 

„ od 13. 5. 1945 do 15. 4. 1947 v dôsledku propagácie na presídlenie do Československa, boli cirkevné bohoslužby prerušené. V tomto období boli krsty realizované v Ambrózfalve a v Csanádalberte. Pitvaroš 15. apríla 1947, podpisaný Zalán Pavol farár“ (laický preklad).

 

Ukončenie obradov a vedenia cirkevných matrík v Pitvaroši, poukazuje pri bližšom pohľade  na dlhodobý problém Slovákov žijúcich  v Maďarsku. Išlo o silné tlaky  na pomaďarčenie tu žijúcich Slovákov  a to bez ohľadu na to,  či išlo o predvojnové alebo povojnové obdobie. Dôsledkom protislovenského postoja,  bol aj silný odpor Maďarského štátu, proti presídľovaniu. V období  propagácie, organizovania a  samotného presídľovania  Slovákov do Československa v rokoch 1946  až  1948, sa tlak  na Slovákov zo strany  predstaviteľov Maďarského štátu stupňoval.

Významnú úlohu pri zachovávaní slovenského povedomia v povojnovom období, zohral Antifašistický front Slovanov v Maďarsku. Boli to predovšetkým základné organizácie, založené priamo v mestách a na dedinách, kde pôsobili  ako hrádza proti úsiliu miestnych  a cirkevných inštitúcii,  presadzovať vládnu politiku pomaďarčovania a ich  snahy o stratu identity Slovákov. Tieto organizácie  tiež prevzali na seba úlohu hlavného  miestneho propagátora a organizátora presídľovania.

Súčasťou  protinárodnostnej politiky bola aj evanjelická cirkev  v Maďarsku. Publikovaný bol výrok  biskupa Ordasa Lajosa, ktorý za  najväčšiu úlohu kazateľa pokladá:  „ stáť v službách štátu (totiž vlády)  a keď ide o Nemaďara, musí sa zrieknuť každej buditeľskej a národnej práce.“

V protiklade  s touto politikou bolo pôsobenie viacerých evanjelických farárov, proslovensky zmýšľajúcich medzi Slovákmi na Dolnej zemi.

Význam a vplyv miestnych predstaviteľov cirkví  v prípade Dolnozemských Slovákov, predovšetkým evanjelickej,  na každodenný život,  si obyvatelia    dostatočne  uvedomovali  a preto sa usilovali,  aby v obci pôsobili národne uvedomelí farári. Takto to bolo aj v Pitvaroši,  kde vojnové udalosti priniesli dramatické zmeny i vo fungovaní  cirkevného života.

Od roku 1935 pôsobil v Pitvaroši  farár  András Gubcsó (Ondrej Gubčo), ktorý  aktívne organizoval cirkevný život a  pomáhal obyvateľom,  okrem iného i v právnych veciach. V cirkevnom živote  ale presadzoval  štátnu  národnostnú politiku maďarizácie  a aj napriek tomu, bol  v silne slovenskej obci  obľúbený,  ako to konštatujú autori publikácie Pitvaroš a Pitvarošania. To je prekvapivé konštatovanie  i na pozadí  faktu, že z Pitvarošu sa  v rámci presídľovacej akcie vysťahovalo 2 442  národne uvedomelých Slovákov  t.j. približne 75 % obyvateľstva.

Iný obraz o činnosti uvedeného farára podáva  dobová  tlač, vychádzajúca v slovenskom jazyku  v Maďarsku a tlač vychádzajúca na Slovensku. Podľa týchto novín,  farár Gubčo  silne brojil proti Červenej armáde, ktorá sa blížila  k Pitvarošu a porážala  fašistické vojská  Nemecka a ich spojenca Maďarskú armádu. V kázňach prirovnával  Červenú armádu k čiernemu mraku, ktorý sa blíži z východu, strašil veriacich rôznymi historkami o Rusoch  a vyzýval obyvateľov  k aktívnemu odporu, ak nie puškou, tak aspoň rýľom a motykou.

Pre propagáciu fašizmu a jeho  postoje k obyvateľom, napr. k tým, ktorí boli zadržaní pre spoluprácu s Červenou armádou, keď ilegálne podávali správy o situácii v obci,  mal  farár Gubcsó zrejme obavu o svoj osud po oslobodení dediny Červenou armádou. A tak ešte pred touto udalosťou,  dňa 22. (23.) septembra  1944 z dediny ušiel, pravdepodobne do Budapešti. Nechal svojich veriacich  napospas osudu, čo obyvatelia Pitvarošu považovali za zradu. Po úteku farára si nemecké vojsko zriadilo  vo fare  štáb a kostol premenilo na konicu, ktorý potom  zanechali značne zdevastovaný.  Pitvaroš bol oslobodený 6. októbra 1944.

Dňa 2. 11. 1944 prišiel, údajne na odporúčanie farára Gubču,  na Pitvaroš  farár Ondrej Bulík, národovec a antifašista. Po krátkej dobe však bol, na základe intervencie toho istého farára Gubču u seniora v Segedine, farár Bulík suspendovaný a do úradu sa pokúsil aj za asistencie žandárov vrátiť farár Gubčo. Malo sa tak stať 18. marca a následne 25. marca 1945.  Veriaci ho však neprijali. Biskup sa pokúsil situáciu ovplyvniť cestou farára z Ambrózfalvy,  ktorý  mal ľudí presvedčiť v prospech farára Gubču, avšak neúspešne. Dňa 8. apríla  1945 sa opätovne  farár Ondrej Gubčo pokúsil vrátiť na Pitvaroš , veriaci ho však  fyzicky napadli a vyhnali z dediny.

Na základe obvinenia z poburovania slovenského ľudu, organizovania a  navádzania na presťahovanie do Československa a intervencie biskupa evanjelickej cirkvi u ministra vnútra Maďarskej republiky, bol Ondrej Bulík v čase od  17. 8. 1946 do 5. 9. 1946 uväznený. Prepustený bol až po zásahu predsedníctva Antifašistického frontu Slovanov.

Pitvarošania  žiadali biskupa v priebehu  mesiacov  jún, august a september 1945 o zrušenie suspendácie  Ondreja Bulíka. Zakaždým dostali prísľub, že sa situácia vyrieši, sľuby sa  však nerealizovali.    Dňa 11. januára 1946  opäť,  cestou delegácie ktorú viedol  Michal Francisci,  farár z Békeščaby,  žiadali uviesť do úradu  Ondreja Bulíka  v Pitvaroši  alebo v Slovenskom Komlóši.  Na čo im biskup  Ordas Lajos položil  otázku: „ Akú dostanem garanciu od Ondreja Bulíka, že nebude vedúcim  činiteľom menšinového  hnutia, keď ho vymenujem  do Slovenského Komlóša ?“.  Týmto vlastne potvrdil líniu evanjelickej cirkvi, ktorá presadzovala  politiku maďarizácie a sabotovania presídľovania  Slovákov  do Československa, nad  primárnu úlohu cirkvi. Svojím rozhodnutím nezrušiť suspendáciu,  čím  do značnej miery prispel  k úpadku cirkevného života v Pitvaroši. Zbor nemal svojho riadneho farára,  úlohu plnili laici a od  apríla roku  1947 farár Pavol Zalán z Ambrózfalvy. Následkom  horeuvedených   okolností a  dramatickému zníženiu počtu evanjelikov, spôsobeného presídlením,  sa už nepodarilo plnohodnotne obnoviť evanjelický cirkevný život v Pitvaroši.

Ondrej Bulík sa v roku 1947 presťahoval do Sládkovičova na Slovensko.

 

Literatrúra :

Jančovic , J .: Pretvorili dolnozemskú rovinu. Marin: Matica slovenská, 2012.

Maglocký, Š., Kožuch, M. , Majo, J.: Pitvaroš a Pitvarošania, Slovenská Samospráva Pitvaroš,2008.

Iné pramene:

Z úcty ku koreňom. Zborník k 15. výročiu založenia Spolku Slovákov z Maďarska a 65. výročiu návratu Slovákov do vlasti svojich predkov , zostavili Anna Piláriková a Ján Pilárik, Spolok Slovákov z Maďarska, Galanta 2013

Článok,  „ Evanjelická cirkev v Maďarsku baštou reakcie ?“ .  noviny Národná obroda, orgán SNR.  25.1.1946

Článok, „ Holubi hrkútajú v pitvarošskom kostole“. noviny Sloboda, orgán AFS v Maďarsku, 19. 1. 1946    

Spracoval: Adam Antal

Článok bol zverejnený na: http://www.komlos-rodokmene.eu/index.php/sk/rozne/144-historicke-pozadie-zapisu-v-pitvarosskej-matrike-z-roku-1945

Zverejnené so súhlasom Ľubomíra Kmeťa

 

Niečo o činnosti „Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov“ od Ľubomíra Kmeťa:

Naša skupina „Združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov“ už 5 rokov spracováva matriky za účelom získavania genealogických informácií o dolnozemských Slovákoch. Medzičasom sme sa rozrástli na vyše 20 ľudí. Doteraz sme takto spracovali matriky Komlóša. Nadlaku, Bánhedešu, Pitvarošu, momentálne pracujeme na matrike Csanádalbertu. V Pláne máme aj matriku Ambrózfalvy, čím vznikne prepojený index matrík obcí z celého regiónu okolo Komlóša. K matrikám týchto obcí spracovávame aj matriky obcí, kam sa obyvatelia z nich po vojne presídlili. Zaujímajú nás najmä informácie o „dolnozemcoch“ z matriky úmrtí a matriky sobášov. Takto sme už spracovali farnosti ECAV ako Galanta, Horné Saliby, Dolné Saliby, Sládkovičovo, Senec, V. Úľany, Trnava. Rovnako sme tento pohľad rozšírili aj o informácie z náhrobkov na niektorých cintorínoch. Konkrétne sa jedná o cintoríny v Komlóši, Pitvaroši, Galante, Matúškove, H.Salibách, D.Salibách, Kajali, Topoľnici, Vozokanoch, Sládkovičove, Senci, Nedede, Vlčanoch, Diakovciach… proste všetkých obcí, kam sa Komlóšania, Bánhedešania, Pitvarošania… presídlili.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *