Zvony a ich prenikavý zvuk sprevádzajú každodenne ľudí vo viacerých kultúrach sveta. Zvolávajú na bohoslužby, oznamujú čas, úmrtie, príchod vzácnych hostí, ohlasujú nebezpečenstvo, požiar, povodeň, zaháňajú búrky, víchrice a oznamujú iné mnohé príležitosti, ktoré sa dotýkajú života ľudí. Mohutný hlas zvonu nesie do diaľky neopakovateľný tón, ktorý tvorí kolorit našich obcí. Zvon je i dnes jedinečným a unikátnym hudobným nástrojom v súvislosti s ktorým sa v minulosti vytvorilo mnoho tradícií a zvykov spojených so zvonením. Nenahraditeľným špecifikom bolo v minulosti i ručné zvonenie. Na rozdiel od elektrifikovaného zvonenia iba skúsený ľudský zvonár dokázal plynulo zladiť viaceré zvony či súbory zvonov pri zvonení správne do rytmu, alebo pri tom aj regulovať pohyb sŕdc zvonov (odmlky), či mnohé iné osobitné nuansy, keďže aj pre takéto funkcie a zvyky sú zvony koncipované.
O zvonoch a ich histórii píše významný slovenský spisovateľ Ján Jančovič vo svojom článku s výstižným názvom „Zvony živých volajú, mŕtvych oplakávajú a blesky lámu“ nasledovné:
Zvony sú zliate z bronzu, zo zliatiny medi s vysokým obsahom cínu (20 %), ktorú vynašli už pred 5000 rokmi. Táto zvukonosná zliatina je pevná, ľahko sa zlieva a je mimoriadne zvučná. Dokonale zliaty zvon si zachová zvuk na jeden alebo aj dve minúty, čo možno v blízkosti zvonenia dobre pozorovať. Cín dáva medi zvučnosť, ktorá by bola inak hluchá. No množstvo tohto kovu musí byť v zmesi presne vymerané, pretože priveľa cínu by spravilo zvon príliš krehkým. Z pravidla na zvonoch sú nápisy, z ktorých sa dozvedáme nielen mená výrobcov – zvonolejárov, ale aj mená farárov a hlavných cirkevných činovníkov, richtárov, zemepánov, darcov a tiež rôzne citáty. Nápisy na zvonoch sú najčastejšie okrem slovenčiny písané v latinčine, maďarčine a nemčine podávajú takto stručnú históriu zo života obcí. Zvony sa neodlievali iba na náboženské účely, čiže ich používanie sa neobmedzovalo iba na cirkevné obrady. Ako signálne hudobné nástroje mali dôležitú časomernú a oznamovaciu funkciu v každodennom živote dedín a miest. Ohlasovali požiare, povodne a burcovali k ich pomoci, ďalej príchod vzácnych hostí i vpád nepriateľských vojsk. Ešte v nedávnych desaťročiach sa im pripisovala nadprirodzená sila vytvárať svojimi znejúcimi korpusmi účinnú zvukovú bariéru proti búrkam a víchriciam, ktoré ohrozovali úrodu na poliach a život obyvateľov. Aj dnes, najmä na vidieku vyzváňanie zvonov patrí do celkového rámca a koloritu života. Zvony sa stali našimi spoločníkmi cez celý život, šíriace svojim hlaholom úseky ľudskej existencie, od kolísky až po hrob.
História pitvarošských zvonov
Ak chceme písať o histórii zvonov na území Pitvaroša, nedá sa nezačať prvou osadou na tomto území. Samuel Borovský (1860-1912) vo svojom diele Dejiny Čanádskej stolice do roku 1715 uvádza, že v roku 1470 sa v spise krajinského listového úradu stretávame so šľachtickým menom Korláth, ktoré malo ako predmenie Pitvaroš. Z tohto sa dá usudzovať, že obec s názvom Pitvaroš v tomto období už existovala. Zo záznamov z budapeštianskeho archívu sa môžeme dozvedieť aj koľko rodín si vtedy platilo svoje dane. Na základe týchto dňových súpisov môžeme odhadovať, že obec Pitvaroš mala v roku 1563 približne okolo 80 obyvateľov a podľa archívnych záznamov sa tu nachádzalo 21 sedliackych domov, od ktorých ich obyvatelia platili daň. Majiteľom obce bola rodina Korláth, ktorá tu mala pravdepodobne šľachtickú kúriu. V roku 1596 po početných tureckých ťaženiach obec úplne zanikla a zostala len pustatina (Pitvarošská pusta). Na tejto pustatine neskôr naši predkovia v roku 1816 založili nový Pitvaroš. To či v prvej osade bol aj kostol, alebo zvonica so zvonom, historické pramene už neuvádzajú. O prvom Pitvaroši však traduje medzi Pitvarošanmi známa povera o Rakšányich jame: „Kto viackrát obehne dookola jamu a položí si hlavu uchom k zemi bude počuť zvony zvoniť, ktoré vraj ukryli obyvatelia prvého osídlenia tohto územia pred Turkami“.
Jama vznikla síce niekoľko storočí po zaniknutí prvého Pitvaroša, ako ťažobný priestor pre ťažbu hliny na dom prvého pitvarošského učiteľa z Nadlaku, levitu a notára Imricha Rakšányiho, ale povesť o zakopaných zvonoch sa traduje dodnes. Prvú zmienku o zvonoch z tohto územia nachádzame teda len v povere, ktorá sa rozprávala medzi ľuďmi na Pitvaroši.
Ideová predstava možnej podoby prvého Pitvaroša
(autor vizualizácie: Michal Kožuch)
Nám známy Pitvaroš založilo v roku 1916 175 nadlackých rodín. Po príchode na pitvarošskú pustatinu sa začala formovať na Pitvaroši aj evanjelická cirkev. Keďže prví osadníci boli Nadlačania a svoje domy mali na Pitvaroši i v Nadlaku, bol Pitvaroš len ako fíliou evanjelickej cirkvi v Nadlaku. 25.12.1825 venovala nadlacká matkocirkev pitvarošskej fílii 200 kg zvon. Na tento účel si postavili Pitvarošania zvonicu, ktorá sa nachádzala pravdepodobne na mieste dnešnej evanjelickej fary. Podobu prvej zvonice poznáme vďaka kresbe pitvarošského evanjelického farára Jána Kutlíka. Jej podoba visí zarámovaná na chodbe evanjelického kostola na Pitvaroši. Z nákresu môžeme usúdiť, že bola drevená s výškou pravdepodobne 3 metre a so šindľovou strechou.
Prvá pitvarošská modlitebňa, fara a zvonica podľa nákresu Jána Kutlíka
(evanjelický a.v. kostol na Pitvaroši)
Do drevenej zvonice pribudol 20. mája 1831 väčší 400 kg zvon s nápisom „Bohu volám mŕtvych na jeho súd, slyšte môj hlas“, ktorý dal v roku 1864 preliať farár Ján Kutlík. 17. decembra 1882 bol na Pitvaroši vysvetený nový mohutný evanjelický kostol na rohu Veľkej a Kostolnej ulice. Do veže kostola pribudli aj nové zvony. Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 musel pitvarošský zbor odovzdať zvony na vojnové ciele. Túto udalosť niesli Pitvarošania veľmi ťažko. Na niekoľko rokov sa zvony nad Pitvarošom úplne odmlčali. Nové zvony sa zboru podarilo zadovážiť až v roku 1922. Na doplnenie rekvirovaných zvonov sa zakúpili 3 zvony. Najväčší zvon s názvom „Sláva Bohu na nebi“ s hmotnosťou 450 kg, stredný zvon s názvom „Pokoj lidem na zemi“ s hmotnosťou 300 kg a najmenší „Kyrie elejson“ s hmotnosťou 140 kg. Zlom prišiel opäť vo vojnových časoch, v roku 1944, keď sa k obci blížil front. Kostol obsadili nemecké vojská, ktoré si v ňom ustajnili kone a slamu. Faru obsadilo vojenské veliteľstvo. Stredný zvon pod vplyvom náletov praskol, organ bol celý dostrieľaný a od tohto času už navždy prestali fungovať vežové hodiny. Niekoľko mesiacov bol kostol v dezolátnom stave a služby Božie sa konali v cirkevnej škole. Posviacka obnovených zvonov sa konala v roku 1948. Mohutný hlas pitvarošských zvonov však predovšetkým vlyvom výmeny obyvateľstva a odchodom dvoch tretín Pitvarošanov postupne stíchol. Kostol je v súčasnosti pre zlý technický stav zatvorený a jeho budúcnosť je otázna. Originálny zvuk Pitvarošského zvonu si však môžete vypočuť tu:
Zvonenie pitvarošského kostola
Kolorovaná pohľadnica s evanjelickou farou a evanjelickým kostolom. Uprostred je pamätník obetiam prvej svetovej vojny. Poslané v roku 1931.
Fotografie z posviacky a z inštalácie opravených zvonov na pitvarošskú túrňu v roku 1948
(rodinný album, Anna Lehocká, Pitvaroš)
(rodinný album, Anna Lehocká, Pitvaroš)
(rodinný album, Alžbeta Hrašková, rodená Hroncová, Trnava)
(rodinný album, Anna Žehnajová, Pezinok)
(rodinný album, Anna Žehnajová, Pezinok)
Spoločná fotografia pred kostolom po inštalácií nových zvonov v roku 1948
(rodinný album, Zuzana Čileková, Pitvaroš)
Hore k zvonom
Na vežu pitvarošského kostola i za pitvarošskými zvonmi sme sa vybrali v rámci našich bádateľkých výskumov v roku 2006 a v roku 2015. Vydajte sa s nami na vežu aspoň prostredníctvom fotografií, dokumentujúcich jednotlivé kroky a zákutia smerujúce až k pitvarošským zvonom. Hneď za vchodovými dverami do kostola sa po pravej strane nachádzajú zatvorené drevené dvere smerujúce na chvor a na vežu k zvonom. Po jednej ľavotočivej zákrute murovaných a točených schodoch sa dostaneme na chvor. Z chvoru sa nám naskytne jedinečný výhľad na celý kostol. Okrem starého a bohužiaľ už časom poznačeného organu sa tu nachádzajú aj laná smerujúce až k zvonom. Ďalej do veže už pokračujeme po drevených schodoch, až sa dostaneme do samotného interiéru veže. Svetlo lenivo osvetľuje tehlové steny veže a my po schodoch postupujeme hore k zvonom. S pribúdajúcimi schodíkmi pribúdajú aj všade sa povaľujúce telá holubov a ich trus. Cesta hore však nie je namáhavá a raz–dva sa dostaneme na vežu, rovno pod zvony. Zvony, rovnako ako celý kostol, nemo stoja a priam volajú po svojej obnove aby sa mohli opäť rozozvučať v plnej svojej sile tak, ako voľakedy. Trojica zvonov ticho však mlčí. Cez zadrôtované okno, ako ochrana proti nalietavajúcim holubom, sa nám naskytá krásny výhľad na celý Pitvaroš. Na ochodzu kostola sa nám podarilo dostať len v roku 2006. V roku 2015, to už z bezpečnostných dôvodov nebolo možné. Predstavujeme si aké to tu asi bolo, keď hlas zvonov sa niesol Pitvarošom a do kostola sa v krásnych šatách hrnuli ďiovke, ňaňičky a báťovia,….
Fotografie z cesty k zvonom
Vchodové dvere a schody na chvor
(autor fotografie: Michal Kožuch)
Schody na chvor
(autor fotografie: Michal Kožuch)
Schody na chvor
(autor fotografie: Michal Kožuch)
Chvor s mechanizmom na zvony, na ľavej strane zadná časť organu. V pozadí schody na vežu.
(autor fotografie: Michal Kožuch)
Schody z chvoru do veže
(autor fotografie: Michal Kožuch)
Schody z chvoru do veže
(autor fotografie: Michal Kožuch)
Schody z chvoru do veže
(autor fotografie: Michal Kožuch)
Schody z chvoru do veže
(autor fotografie: Michal Kožuch)
Vnútrajšok veže
(autor fotografie: Michal Kožuch)
Vnútrajšok veže so zvonmi
(autor fotografie: Michal Kožuch)
Umiestnenie zvonov vo veži kostola
(autor fotografie: Michal Kožuch)
Umiestnenie zvonov vo veži kostola
(autor fotografie: Juraj Majo)
Pohľad cez zadrôtované vežové okno na budovu školy
(autor fotografie: Michal Kožuch)
Katolícke zvony na Pitvaroši
Ďalšou ;náboženskou skupinou vyskytujúcou sa na Pitvaroši boli rímsko-katolíci. Išlo o všetko maďarské rodiny – napríklad Szentpéterovci z Malej ulice, Benczeovci, Szatlerovci a niektorí učitelia. V novovybudovanej štátnej škole si pred prvou svetovou vojnou v triede zriadili malú modlitebňu s oltárom. V strede strechy školy sa nachádza malá drevená vežička s medenou osemhrannou kopulou, v ktorej bol malý zvon rímsko-katolíckej cirkvi, ktorá v tejto škole mala umiestnený aj oltár v múre poslednej prízemnej triede v poschodovej časti školy. Malá vežička bola v rokoch 2020 až 2021 rekonštruovaná a osadená na pôvodné miesto.
Budova školy na fotografii z roku 2001. Pohľad z kostolnej veže.
(autorka fotografie: Dóry Radó-Hájas)
Pohľad na strechu školy s malou vežičkou uprostred v roku 2016, stav pred rekonštrukciou
(autor fotografie: Michal Kožuch)
Fotografie z výmeny vežičky na budove školy v rokoch 2020 až 2021:
(autorka fotografií: Dóry Radó-Hájas)
Počet rímsko-katolíkov sa zvýšil po príchode vysídleného obyvateľstva z Kolárova v roku 1947. V roku 1948 vznikla samostatná farnosť a v roku 1950 bol postavený kostol Nanebovzatia Panny Márie na Kostolnej ulici. Kostol bol postavený v záhrade domu Michala Venierčana. V susedstve kostola sa nachádza zvonica s dvojicou zvonov. Väčší 145 kg zvon bol odliaty Ferencom Walserom v Budapešti ešte v roku 1923. Menší 100 kg zvon bol odliaty Frigyesom Hönigom v Arade v roku 1902.
Fotografia rímsko-katolíckeho kostola so zvonicou
(autorka fotografie: Dóry Radó-Hájas)
Zvonenia a tradície spojené so zvonením
Služby Božie
Na Pitvaroši sa služby Božie odbavovali každú nedeľu. Tri ráz sa zvonilo, ráno o 8. hod. na veľkom zvone o pol 9 na sreňom a o 9 hod. sa zvonilo na všetkých troch a tak sa začal kostou. Tri piesne sa spievali, poton bola kázeň, na východ z kostola sa spievala štrvtá pieseň. Na druhom zvonení sa schádzali ľudia a sami spievali pokýn sa nezačau kostou. Služby Božie trvali do 11. hod., ale viac do pol 12. Popoluní večierňa, tak isto sa zvonilo ako dopolunia. Zvoniť sa začalo o 1.hod. a pol 2. a o 2. hod. a spev pred začatím ako ráno, len tu sa spievali dve pesničke a tretia na východ. Modlitby každvo rano o 7. hod.. To trvalo enu hodinu dve piesne sa spievali. Ena raňajšia, druhá ako niesou cirkevný poriadok.
Základným prvkom náboženského a cirkevného života boli nedeľné služby Božie (kostou). Tie sa začínali o 9. hodine ráno a trvali asi do 11. hodiny. Zvony zvolávajúce do chrámu sa rozozvučali takto: prvýkrát sa zvonilo na veľkom zvone o 8. hodine, ďalej o 8.30 na strednom a o 9. hodine začali zvoniť najprv na veľkom, potom na strednom a napokon na malom. Keď sa dozvonilo na každom zvone zvlášť, začali zvoniť na všetkých troch zvonoch naraz. Po druhom zvonení sa väčšina Pitvarošanov pomaly usádzala v kostole. Účasť v kostole bola vysoká, chodila takmer celá obec. Už menej ľudí chodilo na bohoslužby po druhej svetovej vojne v súvislosti s činnosťou Komunistickej strany v obci. Približne od druhého zvonenia začínal pitvarošský ľud pod vedením starej ších spievať bez sprievodu organa piesne z Tranoscia. Počas tretieho, a teda posledného zvonenia pred službami Božími si v kancelárii na fare obliekol kňaz luterák a pobral sa do sakristie, kde na neho čakali kostolník s kurátorom.
Po treťom zvonení zišiel zvonár z veže a začal spolu s chlapcami nafukovať mechy organa. Až potom, ako sa dospievala pieseň, začal kantor hrať prelúdium a do kostola vchádzal zo sakristie kňaz nasledovaný kostolníkom a kurátorom. Kňaz položil knihy na oltár a pokľaknúc intonoval predspev.
Druhým významným prvkom cirkevného života boli modlitby v kostole, ktoré sa konali každé ráno v čase od 7.15 do 7.45. Na modlitby a aj na nešpory sa zvolávalo štvrťhodinu na veľkom zvone.
Pohrebné obyčaje
Dedinská pospolitosť sa o úmrtí dozvedela prostredníctvom zvonenia či vyzváňania. Keďže každý rozumel reči zvonov, podľa toho na ktorom zo štyroch z nich, po koľko veršov a koľko ťahov a koľko pulsoval, porozumel, či na večný pokoj odišiel dospelý alebo dieťa, muž či žena. Vyzváňalo sa dopoludnia i pred zmrnutím každý deň až do pohrebu.
Po úmrtí niektorý z príbuzných odišiel zavolať lekára a oznámiť úmrtie zvonárovi a kňazovi. Úmrtie zosnulého oznamovalo zvonenie. Prvé zvonenie bolo cirkevné, za ktoré sa neplatilo. Za všetky ostatné zvonenia sa zvonárom priplácalo – bohatimu zvoňiľi aj každú hoďinu, chudobňejšímu ľem rano a popoluňi. Ak zomrel muž, zvonili na veľkom zvone na tri pulzy – dvarás zastáľi a ak žena, tak iba na dva pulzy – edonrás zastáľi. Mládencom a dievčatám do sobáša zvonili podobne, ale na strednom zvone – na sreňom zvoňe a deťom na malom zvone. Na Pitvaroši sa tradovalo, že inak hlaholili zvony bohatému – vtedy vraj zvony akoby rozprávali sallátik menti a chudobnému ňema nič, ňema nič. Takáto povera je známa aj z Békešskej Čaby. Tam vraj bohatému zvony vyzváňali Mau koňe, mau vole a chudobnému ňimau nič, ňimau nič. Po pulzovaní zvonili niekoľko minút na všetkých zvonoch. V deň pohrebu zvonili vtedy, keď kňaz už oblečený v luteráku a s baretom na hlave vychádzal spolu s kantorom z fary až dokiaľ neprišiel na dvor, kde sa konala posledná rozlúčka. Po skončení obradov na dvore sa pozostalí v pohrebnom sprievode presunuli na cintorín – temetou. Počas pohrebného sprievodu, až po príchod na cintorín sa zvonilo. Na cintoríne sa konala ešte krátka pobožnosť a napokon vložili truhlu do jamy, ktorú vykopali zvonári. Samovrahov pochovávali medzi ostatných zosnulých s tým rozdielom, že jeho úmrtie neoznamovali zvonením.
Pohrebný sprievod na Pitvaroši
(rodinný album Zuzana Chovančíková, rodená Juhásová, Senec)
Keď zomrev starý muž na veľkom zvone boli 3. pulzy /púsy/ to bol hlas, že muž zomrel. 2. pulzy bol hlas, že zomrela žena. Keď mládenec umrel tam boli 3. pulzy na sreňom zvone hlásenie, keď diovka 2., keď umrelo dieťa do 12 rokov tým sa dali pulzy na malom zvone. Chlapcom 3, dievčencom 2. Keď sa pulzy nazvonili, tak na šeckých troch zvonoch sa zvonilo, to bol hlas, že v akom veku zomrev a či mužského pohlavia alebo ženskiho. Na druhý deň bolo vyhlásenou v kostole, že kedy sa bude pohrab odbavovať. Na pohrab sa zase zvonilo naznak na veľkom zvone aj staršimu, aj maldšimu aj deťom. Na pohrab išou kňaz aj kántor, aj ľudia sa zhromaždili. Kantor vedie spev a kňaz kázeň vedľa veku a života umretiho. Zvonenie, keď zomrie menuje sa pulzy, na dvor keď sa začína pohrab a do cintorína keď nesú mŕtvolu aj ten čas sa zvoní – vyzváňa. Toto je zvonenie cirkevné, za to sa neplatí, ale ak si voľakto vyše dá zvoniť, to sa už osobitne platí. Keď sa truhla nesie do cintorína zvoní sa na šeckých a pokrvní idú plačúci za rakvou.
Zvonári
Významnú úlohu v cirkevnom živote zohrávali popri dozorcovi a presbyteroch aj zvonári a kostolník. Úlohou zvonárov bolo okrem pravidelného zvonenia a stráženia udržiavať poriadok a disciplínu počas bohoslužieb. Stáli v uličkách s dlhými prútmi a dávali pozor na to, či niekto nevyrušuje najmä počas kázne. V kostole teda nemali vyhradené miesto na sedenie. Okrem toho zametali chodník pred kostolom, kopali hroby, upravovali cintorín a starali sa o farský statok, teda o záhradu, chov ošípaných, dobytka a podobne. Manželka niektorého zo zvonárov sa starala o čistotu v interiéri. Tie mali tiež na starosti výmenu oltárnych rúch v súlade s cirkevným rokom. Zvonármi boli: od roku 1877 Ján Husár a Martin Lauko, od 1892 Michal Majo, od 1920 Ján Póš, Juraj Suda, Pavol Tóth, Ján Dovalovský, Štefan Lindák, Pavel Príbelský, Ján Štrbka a v 80. rokoch Pavel Darvaš, Pavel Molnár a Juraj Mikuš.
Okrem zvonenia v nedeľu zvonili aj v týždni. Prvým ranným zvonením bolo zvonenie na veľkom zvone v zime o 4. a v lete o 3. hodine, druhým zvonením počas dňa bolo zvonenie zvolávajúce na ranné modlitby. Na poludnie zvonili na strednom zvone akoby na tri verše po piatich minútach, akoby v mene Boha Otca, Syna i Ducha Svätého. Na veľkom zvone zvonili ešte keď zapadalo slnko a naposledy sa zvonilo v zime o 8. hodine a v lete o 9. hodine. Zvláštnym druhom zvonenia s vlastnými pravidlami bolo zvonenie oznamujúce úmrtie člena cirkvi.
Zvony sprevádzali Pitvarošanov celý život. Bohaté tradície a zvyky na Pitvaroši sa prejavovali aj v tradíciach a zvykoch spojených so zvonením. V dnešnej dobe tieto tradície už zanikli. Pitvarošský kostol je pre zlý technický stav zatvorený a nebezpečné je už aj vstúpiť do vnútra. Zvonenie v iných obciach, kde bývajú Pitvarošania, už väčšinou zabezbečuje stroj. Zvony však naďalej v našich sídlach „živých volajú, mŕtvych oplakávajú a blesky lámu“
Autor článku: Michal Kožuch
Poďakovanie za poskytnutie fotografii:
Dóry Radó-Hájas (Pitvaroš), Zuzana Čileková (Pitvaroš), Alžbeta Hrašková, rodená Hroncová (Trnava), Zuzana Chovančíková, rodená Juhásová (Senec), Anna Lehocká (Pitvaroš), Juraj Majo (Bratislava), Anna Žehnajová (Pezinok)
Zdroj:
Brnuľa, M. (2000): Pitvarošská kronika
Hudák, M. (rukopis): Pitvaroš, krátke dejiny, práca, piesne a zvyky Slovákov v tejto obci
Komoly, P. (1992): Pitvarosi tanulmányok
Kriška, M. (rukopis): Krátky historický prehľad a monografia pre obec Pitvaroš
Majo J. (2007): Cirkev a náboženský život, In.Pitvaroš a Pitvarošania
Gembický J., KPÚ Košice; Martin Kleibl, M. a Veselský, M.: Tradičné ručné zvonenie a zvonári – filmové stopy krehkého dedičstva (Zdroj: http://www.pamiatky.sk/sk/page/tradicne-rucne-zvonenie-a-zvonari-filmove-stopy-krehkeho-dedicstva)
Jančovič, J.: Zvony živých volajú, mŕtvych oplakávajú… (Zdroj: http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/185-archiv-nazory-archiv-nazory/1090-zvony-ivch-volaju-mtvych-oplakavaju)