Presídlenie Slovákov z Pitvaroša

Pred 70. rokmi sa realizovalo presídlenie Slovákov z Pitvaroša do Československa v rámci Dohody o vzájomnej výmene obyvateľstva z roku 1946. Aj po 70. rokoch je táto téma stále živá a nedostatočne zhodnotená nielen historikmi ale ani samotnými účastníkmi presídlenia. Názory na jej význam či dopad sa rôznia. Iný názor majú na ňu slovenskí historici a iní maďarskí historici. Dejiny sa často skresľujú podľa toho, ako komu čo vyhovuje a ako si ich potrebuje interpretovať. Presídlenie bolo na svoju dobu nepochybne veľkou logistickou akciou, týkalo sa desiatok tisíc obyvateľov, ich majetkov, ale hlavne veľkých zmien v ich živote. Predchádzala mu propaganda i antipropaganda. Osudy ľudí boli vtiahnuté do politických hier a kalkulácii v novom povojnovom usporiadaní. Presídlením malo byť vyhovené Slovákom z Dolnej zeme o ich odbremenenie od národnostného útlaku a snaha o nalákanie s vidinou lepšieho života. Zároveň bolo spojené s vysťahovaním kolaborovaných a nereslovakizovaných Maďarov z Československa. Maďarskej vláde sa však tento scenár nepáčil, a preto popri glorifikácii presídlenia u dolnozemských Slovákov na strane Československa, nastala masívna a tvrdá kampaň na strane Maďarska. Štatistické odhady o počtoch Slovákov v Maďarsku boli často umelo skresľované a podávané každou stranou inak. Počty záujemcov sa menili i podľa úspechov presviedčania a zastrašovania. Skúsenosti a život Slovákov v maďarskom prostredí mnohých utvrdil v nádeji na nový život v Československu. Ako sa však dá len tak opustiť rodný dom, zasiate pole, hroby svojich predkov, odrhnúť od vlastných koreňov a vykročiť do neznáma?

Dobový plagát o presídlení

Nie všetci zdieľali toto odhodlanie, nie všetci mali v sebe toľko sily, nie všetci chceli. Jedni odišli, druhí zostali. Slovenské komunity v Maďarsku osireli. Množstvo inteligencie odišlo. Tí čo zostali sa museli dívať na prázdne domy, na Slovensko odišla časť z nich. Nielen príbuzní, známi, susedia ale i časť ich kultúry, časť ich komunity, časť ich identity. Ich miesta teraz nahradia noví, iní. Už to nebude tak ako bývalo. Už nič nebude tak ako bývalo. Pre vás čo ste odišli sa všetko rozbilo! Pre vás začalo všetko pomaly upadať! Výčitky zostali dodnes. Tí čo zostali, svojou usilovnosťou a obetavosťou sa snažia uchovať a pokračovať v odkaze predkov. Svoje srdce a pohostinnosť vždy rady otvoria pri každej návšteve zo Slovenska.

11. apríla 1947 odišiel z Maďarska do Československa prvý transport so Slovákmi. Bol to prvý transport z Pitvaroša a zároveň prvý transport Slovákov z Maďarska. Pitvaroš sa tak stal symbolom presídlenia. Nastal čas balenia, ale i lúčenia. Išli starí i mladí. Starí rodičia bez detí i deti bez starých rodičov. Tehotné ženy i starci pred smrťou. Spájala ich odvaha, odhodlanie i viera na lepší život pre seba i svoje deti. Aká silná musela byť tá sila čo dokázala všetky putá a väzby prekonať? Koľko biedy, chudoby, národnostného útlaku a poníženia museli rokmi pretrpieť? Za svoje odhodlanie týždenník antifašistického frontu slovanov v Maďarsku Sloboda označil Pitvaroš „detvianskym“. Vraj máloktorá obec v Maďarsku tak bojovala a hájila vlastnú identitu. Nagyszénás! Obec spájaná s najväčšou traumou Pitvarošanov počas druhej svetovej vojny v roku 1944. Pre Alberťanov to bol Gádoroš. Dve obce s podobným osudom. Celé dediny v daždi a blate hnané po poľných cestách vojakmi a žandármi, so starcami i deťmi. Nenávidené, lebo oni vraj volali Rusov! Bolo cieľom fašistov evakuovať dediny pred frontom, alebo plánovaná likvidácia takmer čisto slovenských obcí? Bola vojna. Čas, kedy sa vypaľovali i celé dediny, riešili sa konečné otázky. Pravda sa možno skrýva v archívoch. Pamätníci, ktorí to zažili a prihlásili sa na presídlenie spomínajú dodnes: „Také niečo sa už nemôže opakovať! Čo i len s edným batožťokom, i tak tádem, nebudem tu Maďarom na ťarchu.“ Tieto slová často zneli z mnohých úst. Obavy z opakovania histórie a sľubovanom lepšom živote našli na preľudnenom Pitvaroši, ktorý v minulosti prišiel pre svoju hrdosť o 2/3 chotára, svoju živnú pôdu.

Sťahovanie Maďarov z obce Veľká Mača, 9. apríla 1947. Do obce  prišli Slováci z Pitvaroša 13. apríla 1947

(Zdroj: TASR)

Vlaky sa rozbehli. Nakladalo sa na oboch stranách hranice. Transporty sa miestami míňali a v tvári v tvár na seba hľadeli dve rôzne skupiny, ktoré mali dva rôzne dôvody, ale spájal ich jeden osud presídlenia. V novej vlasti sa Pitvarošanom dostalo nielen vítania ale i nenávisti. Nie každý dostal to, čo mu bolo sľúbené. Nie všetko bolo pripravené. „Veď ste nás naspäť do Maďarska doniesli!“ Zneli výčitky presídlencov, keď zistili, že sa dostali opäť do maďarského prostredia. Pitvarošania už viac nežili „vo vene“ ako na Pitvaroši. Žili v dvoch štátoch, šiestich obciach, na rôznych uliciach, ďaleko od seba. Na Pitvaroši každý poznal každého, poznali svojich susedov a podrobne i celé ulice. Pitvaroš bola ako jedna veľká rodina. Mnohí sa preto opäť sťahovali.

Prvé roky boli ťažké. Prvé roky sú vždy a všade ťažké. Každý presídlenec bol označovaný za „Pitvarošana.“ Pitvarošania boli predsa tí čo išli ako prví. Tí za to môžu! Pre vás museli odísť naši príbuzní a známi! Za rozhodnutiami veľmocí často trpia ľudia. Prišli výčitky a niekedy i bitky. Mnohí sa prišli pozrieť ako budú presídlenci vyzerať. Pitvarošania čo i akí chudobní boli, vždy boli čistotní a pracovití. Čo im doma nebolo dopriate tu im bolo zrazu umožnené. Otvorili sa nové možnosti. Po vojne bolo všade treba pracovitých a šikovných ľudí. Aký osud by ich čakal na Dolnej zemi? Kde by boli zamestnaní? Hovorili by ešte po slovensky? Mohli by toľkí vyštudovať? Ako by žili dnes, keby ich neboli presídlili do regiónu neďaleko Bratislavy, ale do periférnejších a menej rozvinutých častí dnešného Slovenska? To sú všetko otázky na ktoré neexistuje odpoveď.

Čo nás čaká? Zamyslené tváre Pitvarošanov počas ich vítania na železničnej stanici v Seredi 13.apríla 1947.

(Zdroj: TASR)

 

Nové možnosti a veľká pracovitosť priniesli mnohým presídlencom nový a lepší život. Pitvaroš žil v Československu naďalej. Presídlenci si v novej vlasti varili svoje jedlá, držali si svoje nárečie, zvyky, kultúru i vieru. Postavili si nové evanjelické chrámy, sobášili, rodili i umierali. Presídlenecká komunita až postupne otvárala svoju náruč nepresídlencom, katolíkom, maďarom a ďalším. Pri ich rozhovoroch však často padala veta: „to bolo drjov, ako sme vyšli vo“. Často sa spomínalo, často sa navštevovalo. Väzby nezanikli.

Rokmi a postupnou obmenou generácií postupná spätosť s Pitvarošom slabla a v niektorých rodinách zanikla úplne. Tí čo boli rodina alebo sa držali za rodinu už pomreli, alebo sa odsťahovali. Mnoho rodín sa stále navštevuje, ale okruh ľudí za ktorými na Dolnú zem cestujú, sa postupne zužuje. Svet mladých má dnes iné priority, niektorí svoje korene poznajú, iní nie. Niektorí už zabudli a niektorí ich možno časom opäť objavia. Predkovia nám položili silné základy svojej identity na ktorých my mladší môžeme stavať a so cťou sa odvolávať na svoje korene.

Ostré hrany rokmi zaoblil čas, dejiny odvtedy napísali nové kapitoly. Pre tých čo to zažili zostanú spomienky na Pitvaroš navždy. Duch starého Pitvaroša dnes žije najmä v spomienkach starých Pitvarošanov. Aký by bol Pitvaroš bez presídlenia? Ako by žili Pitvarošania bez presídlenia? Tieto otázky zostanú nezodpovedané, ale každý účastník presídlenia i tí čo sa nepresídlili si na ne vedia odpovedať po svojom.

Presídlenie

 70 rokov spomínania, 70 rokov emócií,

jedni odišli, druhí zostali,

niektorí presvedčení, iní zakorenení,

jedni odhodlaní, iní vystrašení,

jedni si polepšili, iní pohoršili,

jedni sú radi, iní ľutujú,

všetci však spomínajú,

nikto nezabúda.

Presídlenie – jedno slovo, veľa protichodných názorov a pohľadov. Paradoxne každé jedno z hore uvedených slov a každá jedna veta platí pre tých čo v roku 1947 poslúchli volanie „Mať volá“ ale i na tých ktorí zostali.

Pre presídlených Pitvarošanov je rok 1947 návratom do krajiny predkov. Nie všetky nádeje sa naplnili a nie všetky túžby sa splnili. Vytvorili sa ale nové možnosti a príležitosti na lepši život.

 

Presídlenie Pitvaroša vo faktoch:

Prvý transport presídlencov z Pitvaroša odišiel v piatok podvečer 11. 4.1947 a prišiel v nedeľu 13.4.1947. V 51 vozňoch prišlo 134 Pitvarošanov. Keďže to bol prvý vlak s presídlencami, boli Pitvarošania v Seredi slávnostne privítaní. Na vyzdobenej železničnej stanici sa zišlo z najbližšieho okolia do 5000 ľudí, školská mládež, zástupcovia Povereníctiev okresov obcí, politických strán a vojenská a hasičská hudba. Po uvítaní boli rozdané balíčky a bolo poskytnuté malé občerstvenie. Zo stanice boli odvezení 25 vojenskými nákladnými autami do ich nových domovov vo Veľkej Mači a vo Veľkých Úľanoch. Posledná vlaková súprava opustila pitvarošskú železničnú stanicu v stredu 14.5.1947 o druhej hodine v noci a dorazila 15.5.1947.  Vo vlakových transportoch odchádzali s nádejami a túžbami na lepší život v novej vlasti. V priebehu 34 dní bolo vypravených 20 transportov. Súpravu pozostávajúcu z približne 50 krytých nákladných vozňov ťahali na území Československa parné rušne radu ČSD 434.1. V jednom transporte bolo presídlených priemerne 100 osôb. Každej rodine bol priradený jeden vozeň na transport osôb a majetku a druhý na dobytok. Celkovo z Pitvaroša v roku 1947 odišlo 655 rodín (2442 osôb). Vyprázdnilo sa 360 domov. Spolu s nimi odviezli 150 koní, 629 hovädzieho dobytka, 3 000 ošípaných, 212 oviec a kôz, 8 219 kačíc a husí, ďalej dve mláťačky, 176 pluhov, 151 brán, 29 sejačiek, 152 vozov a 2 traktory. V Československu Pitvarošanov usadili do šiestich obcí: Veľké Úľany, Sládkovičovo, Senec, Reca, Malá Mača a Veľká Mača. Z Pitvaroša odišlo 75 % obyvateľov. Zostalo okolo 200 rodín. (Zdroj: Pitvaroš a Pitvarošania, 2007)

Autor v článku podal svoj subjektívny pohľad na presídlenie, ktorý nadobudol počas mnohých rozhovorov s pamätníkmi presídlenia na Slovensku i v Maďarsku.


Uvedený článok bol publikovaný aj na portáli www.slovenskezahranicie.sk

prečítať článok


 

Michal Kožuch

Rodičia pochádzali z Pitvaroša. Histórii Pitvaroša a Pitvarošanov sa aktívne venuje od roku 2005. Je spoluautorom publikácií Pitvaroš a Pitvarošania (2007, 2008) a Pitvaroš na starých fotografiách (2016). Problematiku pitvarošanstva sa snaží propagovať i na stránke www.pitvaros.sk.

 

Tento záznam bol publikovaný v Články . Uložiť odkaz do záložiek.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.