Neprešli ešte ani dva roky od vydania publikácie Pitvarošské poviedky (2018) a už sa pripravuje vydanie ďalšej knižky z pitvarošského prostredia pod názvom Pitvarošské nárečie. Otcom tohto projektu je potomok Pitvarošanov pán Štefan Mikuš zo Sládkovičova. Podujal sa na neľahkú a mravenčiu prácu, zozbierať množstvo špecifickým pitvarošských slov a výrazov a vydať ich knižne. Svoj projekt verejne predstavil na stretnutí Pitvarošanov 18. mája 2019 v Sládkovičove. Vyspovedajme teda pána Mikuša, aby nám prezradil viac o pripravovanej publikácii.
Mohli by ste nám predstaviť Váš projekt na ktorom pracujete?
Pracujem na publikácii Pitvarošské nárečie. Mala by to byť monografia venovaná nárečiu mojich predkov. Nejedná sa však o žiadnu ságu našej rodiny. Dielo je venované nárečiu, ktorým sa naši predkovia zhovárali.
Čo Vás inšpirovalo pustiť sa do takéhoto projektu?
Spúšťačom bola asi kniha Juraja Synčoka – Komlóšsky slovenský výkladový nárečový slovník. Keď sa mi dostala do rúk, začal som pátrať či existuje niečo podobné aj o pitvarošskom nárečí. Boli publikované diela o čabianskom a kondorošskom nárečí, ale o pitvarošskom som nič nenašiel. Začal som však tým, že som zbieral pitvarošské nárečové slová.
Štefan Mikuš
Prečo práve pitvarosšké nárečové slová?
Moji rodičia, starí rodičia, aj ich starí rodičia pochádzali všetci z tejto obce. Na starú mamu (mamovku) si spomínam len tak že sme sa spolu rozprávali len po našom. Podobne moji rodičia sa medzi sebou a so svojimi rodinnými príslušníkmi rozprávali len týmto nárečím. Hoci postupne najmä so známymi vždy menej a menej.
Aký je Váš vzťah k Pitvarošu a prečo práve Pitvaroš?
Môj otec bol veľmi veselej povahy. Často rozprával príhody z mladosti a živo opisoval miesta kde vyrastal. Jeden z bratov mojej mamičky bol Pavol Komoly (Kochan) ostal v Maďarsku, býval síce vo Vásarhelyi, ale vždy keď sme k nim šli na návštevu zašli sme aj na Pitvaroš. Ešte aj dnes keď tam, idem sa mi v pamäti vybavujú spomienky mojich rodičov a hľadám miesta, na ktoré si spomínali. Tam si uvedomujem, že niečo je vo mne zakorenené a rád sa tam vraciam.
Mohli by ste v krátkosti predstaviť pripravovanú publikáciu?
O Pitvaroši vyšlo viacej publikácií a najmä kniha Pitvaroš a Pitvarošania veľmi zoširoka a podrobne opisuje obec, obyvateľov a život Pitvarošanov. Podobne aj pri prezeraní knihy Pitvaroš na starých fotografiách, cítim určitú príjemnú nostalgiu.
Moja kniha nie je žiadnou vedeckou publikáciou. Pôvodne to mal byť len slovník s výkladom niektorých menej známych slov. Keď ma však viacerí vyzvali aby som to vydal, tak som pridal aj časť o nárečí.
Ako ste zbierali nárečové slová?
Začal by som tým že som narodený v znamení blížencov. My sme už takí, že vždy sa do niečoho pustíme, a niekedy to ani nedokončíme a začneme niečo iné. Zrodí sa nejaký nápad a začneme na ňom pracovať. Hovorí sa že dôchodcovia majú dosť času, ale nie je to pravidlom. Keď vás oslovia nejaké výzvy tak toho času je dosť málo. Jedným z takýchto nápadov bolo aj zbierať tieto slová. V tomto mi veľa pomáhali známi a rodina, ktorí vedeli že to robím a vždy keď ich niečo napadlo, alebo sa nejakým slovom stretli tak si ho zapísali a doručili mi ho. Využil som každú možnosť stretnutia so staršími pamätníkmi. Jednou z nich je aj pani Zuzana Pavlová, ktorá už síce používa málo z týchto slov, ale v dlhšom rozhovore dokáže prepnúť a spomenúť si na také slová, ktoré naposledy možno používala len na Pitvaroši.
Používajú dnes ľudia ešte tieto nárečové slová?
Veľmi zriedka, ale sú niektorí jednotlivci, čo ich radi používajú. Mnohí z nás, potomkov presídlencov si pamätajú ako sa nám vysmievali, ak nás počuli rozprávať po našom. Pitvarošania, ale aj ostatní dolnozemci si veľa vytrpeli zato že používali svoj materinský jazyk. Naučili sa krčiť chrbát. Ich prvotnou úlohou bolo prežiť v ťažkých životných podmienkach. O to viacej by sme si mali vážiť to, že si svoj materinský jazyk zachovali.
Čo bolo pri tvorbe publikácie najnáročnejšie?
So zbieraním slov mi pomáhali naozaj mnohí, nie len Pitvarošania. Preto je logické že mi priniesli i slová z inej oblasti, či už z Albertu, Tótkomlóša, Makova či Čaby. Najťažšie bolo určiť či sa to slovo naozaj používalo aj v pitvarošskom nárečí. Dal som to na posúdenie viacerým a podľa toho sa rozhodol či ho zaradiť. Druhú časť tvoria slová archaické, ktoré sa už dnes v slovenskom spisovnom jazyku nepoužívajú. Z tejto skupiny slov sa snažil použiť čo najmenej. To však bolo hlavne z dôvodu, aby slovník nebol príliš rozsiahli. No o tomto sa viacej dočítate priamo v publikácii.
Čo zaujímavé ste pri tvorbe Vašej publikácie zistili o Pitvaroši a Pitvarošanoch?
Pitvaroš bola jedna moderná dedina s patričnou občianskou vybavenosťou. Čítaním publikácií o Dolnej zemi a rozhovormi s ľuďmi pôvodom z Pitvarošu som si veľmi rozšíril vedomosti o Pitvarošanoch. Boli veľmi pracovití, húževnatí, skromní a veľmi dobrí, ochotní si navzájom pomáhať. Boli bohabojní evanjelici. Pritom tam od založenia obce fungovala demokracia. Aj keď počet obyvateľov prekročil tri tisíc všetci žili vo vzájomnej pohode ako jedna veľká rodina. Pri ťažkej práci si našli čas na vzdelávanie i na kultúru. Som pyšný na to, že som Pitvarošan, hoci som sa narodil už na Slovensku.
Kedy predpokladáte vydanie publikácie?
Touto cestou chcem poďakovať kolektívu, ktorý každoročne pripravuje stretnutie Pitvarošanov tzv. Pitvarošské dotyky, a že sa mu z toho podarilo urobiť tradíciu. Rád by som obohatil stretnutie v roku 2020 prezentovaním svojej publikácie. Pevne verím že sa mi to podarí.
Štefan Mikuš a Anna Lehocká na stretnutí Pitvarošanov 18.mája 2019 v Sládkovičove
Ďakujeme za rozhovor Štefanovi Mikušovi a držíme mu palce. Ak by ste chceli akýmkoľvek spôsobom pomôcť vydaniu tejto publikácie, alebo ak poznáte nejaké pitvarošské nárečové slová, môžete sa obrátiť na pána Mikuša prostredníctvom emailu na adrese: stefan.mikus1@gmail.com
Autor článku a fotografii: Michal Kožuch