Záznamy v matrike krstov z roku 1945 v Pitvaroši, vedenej evanjelickou cirkvou sú prerušené prekvapivou poznámkou:
„ od 13. 5. 1945 do 15. 4. 1947 v dôsledku propagácie na presídlenie do Československa, boli cirkevné bohoslužby prerušené. V tomto období boli krsty realizované v Ambrózfalve a v Csanádalberte. Pitvaroš 15. apríla 1947, podpisaný Zalán Pavol farár“ (laický preklad).
Ukončenie obradov a vedenia cirkevných matrík v Pitvaroši, poukazuje pri bližšom pohľade na dlhodobý problém Slovákov žijúcich v Maďarsku. Išlo o silné tlaky na pomaďarčenie tu žijúcich Slovákov a to bez ohľadu na to, či išlo o predvojnové alebo povojnové obdobie. Dôsledkom protislovenského postoja, bol aj silný odpor Maďarského štátu, proti presídľovaniu. V období propagácie, organizovania a samotného presídľovania Slovákov do Československa v rokoch 1946 až 1948, sa tlak na Slovákov zo strany predstaviteľov Maďarského štátu stupňoval.
Významnú úlohu pri zachovávaní slovenského povedomia v povojnovom období, zohral Antifašistický front Slovanov v Maďarsku. Boli to predovšetkým základné organizácie, založené priamo v mestách a na dedinách, kde pôsobili ako hrádza proti úsiliu miestnych a cirkevných inštitúcii, presadzovať vládnu politiku pomaďarčovania a ich snahy o stratu identity Slovákov. Tieto organizácie tiež prevzali na seba úlohu hlavného miestneho propagátora a organizátora presídľovania.
Súčasťou protinárodnostnej politiky bola aj evanjelická cirkev v Maďarsku. Publikovaný bol výrok biskupa Ordasa Lajosa, ktorý za najväčšiu úlohu kazateľa pokladá: „ stáť v službách štátu (totiž vlády) a keď ide o Nemaďara, musí sa zrieknuť každej buditeľskej a národnej práce.“
V protiklade s touto politikou bolo pôsobenie viacerých evanjelických farárov, proslovensky zmýšľajúcich medzi Slovákmi na Dolnej zemi.
Význam a vplyv miestnych predstaviteľov cirkví v prípade Dolnozemských Slovákov, predovšetkým evanjelickej, na každodenný život, si obyvatelia dostatočne uvedomovali a preto sa usilovali, aby v obci pôsobili národne uvedomelí farári. Takto to bolo aj v Pitvaroši, kde vojnové udalosti priniesli dramatické zmeny i vo fungovaní cirkevného života.
Od roku 1935 pôsobil v Pitvaroši farár András Gubcsó (Ondrej Gubčo), ktorý aktívne organizoval cirkevný život a pomáhal obyvateľom, okrem iného i v právnych veciach. V cirkevnom živote ale presadzoval štátnu národnostnú politiku maďarizácie a aj napriek tomu, bol v silne slovenskej obci obľúbený, ako to konštatujú autori publikácie Pitvaroš a Pitvarošania. To je prekvapivé konštatovanie i na pozadí faktu, že z Pitvarošu sa v rámci presídľovacej akcie vysťahovalo 2 442 národne uvedomelých Slovákov t.j. približne 75 % obyvateľstva.
Iný obraz o činnosti uvedeného farára podáva dobová tlač, vychádzajúca v slovenskom jazyku v Maďarsku a tlač vychádzajúca na Slovensku. Podľa týchto novín, farár Gubčo silne brojil proti Červenej armáde, ktorá sa blížila k Pitvarošu a porážala fašistické vojská Nemecka a ich spojenca Maďarskú armádu. V kázňach prirovnával Červenú armádu k čiernemu mraku, ktorý sa blíži z východu, strašil veriacich rôznymi historkami o Rusoch a vyzýval obyvateľov k aktívnemu odporu, ak nie puškou, tak aspoň rýľom a motykou.
Pre propagáciu fašizmu a jeho postoje k obyvateľom, napr. k tým, ktorí boli zadržaní pre spoluprácu s Červenou armádou, keď ilegálne podávali správy o situácii v obci, mal farár Gubcsó zrejme obavu o svoj osud po oslobodení dediny Červenou armádou. A tak ešte pred touto udalosťou, dňa 22. (23.) septembra 1944 z dediny ušiel, pravdepodobne do Budapešti. Nechal svojich veriacich napospas osudu, čo obyvatelia Pitvarošu považovali za zradu. Po úteku farára si nemecké vojsko zriadilo vo fare štáb a kostol premenilo na konicu, ktorý potom zanechali značne zdevastovaný. Pitvaroš bol oslobodený 6. októbra 1944.
Dňa 2. 11. 1944 prišiel, údajne na odporúčanie farára Gubču, na Pitvaroš farár Ondrej Bulík, národovec a antifašista. Po krátkej dobe však bol, na základe intervencie toho istého farára Gubču u seniora v Segedine, farár Bulík suspendovaný a do úradu sa pokúsil aj za asistencie žandárov vrátiť farár Gubčo. Malo sa tak stať 18. marca a následne 25. marca 1945. Veriaci ho však neprijali. Biskup sa pokúsil situáciu ovplyvniť cestou farára z Ambrózfalvy, ktorý mal ľudí presvedčiť v prospech farára Gubču, avšak neúspešne. Dňa 8. apríla 1945 sa opätovne farár Ondrej Gubčo pokúsil vrátiť na Pitvaroš , veriaci ho však fyzicky napadli a vyhnali z dediny.
Na základe obvinenia z poburovania slovenského ľudu, organizovania a navádzania na presťahovanie do Československa a intervencie biskupa evanjelickej cirkvi u ministra vnútra Maďarskej republiky, bol Ondrej Bulík v čase od 17. 8. 1946 do 5. 9. 1946 uväznený. Prepustený bol až po zásahu predsedníctva Antifašistického frontu Slovanov.
Pitvarošania žiadali biskupa v priebehu mesiacov jún, august a september 1945 o zrušenie suspendácie Ondreja Bulíka. Zakaždým dostali prísľub, že sa situácia vyrieši, sľuby sa však nerealizovali. Dňa 11. januára 1946 opäť, cestou delegácie ktorú viedol Michal Francisci, farár z Békeščaby, žiadali uviesť do úradu Ondreja Bulíka v Pitvaroši alebo v Slovenskom Komlóši. Na čo im biskup Ordas Lajos položil otázku: „ Akú dostanem garanciu od Ondreja Bulíka, že nebude vedúcim činiteľom menšinového hnutia, keď ho vymenujem do Slovenského Komlóša ?“. Týmto vlastne potvrdil líniu evanjelickej cirkvi, ktorá presadzovala politiku maďarizácie a sabotovania presídľovania Slovákov do Československa, nad primárnu úlohu cirkvi. Svojím rozhodnutím nezrušiť suspendáciu, čím do značnej miery prispel k úpadku cirkevného života v Pitvaroši. Zbor nemal svojho riadneho farára, úlohu plnili laici a od apríla roku 1947 farár Pavol Zalán z Ambrózfalvy. Následkom horeuvedených okolností a dramatickému zníženiu počtu evanjelikov, spôsobeného presídlením, sa už nepodarilo plnohodnotne obnoviť evanjelický cirkevný život v Pitvaroši.
Ondrej Bulík sa v roku 1947 presťahoval do Sládkovičova na Slovensko.
Literatrúra :
Jančovic , J .: Pretvorili dolnozemskú rovinu. Marin: Matica slovenská, 2012.
Maglocký, Š., Kožuch, M. , Majo, J.: Pitvaroš a Pitvarošania, Slovenská Samospráva Pitvaroš,2008.
Iné pramene:
Z úcty ku koreňom. Zborník k 15. výročiu založenia Spolku Slovákov z Maďarska a 65. výročiu návratu Slovákov do vlasti svojich predkov , zostavili Anna Piláriková a Ján Pilárik, Spolok Slovákov z Maďarska, Galanta 2013
Článok, „ Evanjelická cirkev v Maďarsku baštou reakcie ?“ . noviny Národná obroda, orgán SNR. 25.1.1946
Článok, „ Holubi hrkútajú v pitvarošskom kostole“. noviny Sloboda, orgán AFS v Maďarsku, 19. 1. 1946
Spracoval: Adam Antal
Článok bol zverejnený na: http://www.komlos-rodokmene.eu/index.php/sk/rozne/144-historicke-pozadie-zapisu-v-pitvarosskej-matrike-z-roku-1945
Zverejnené so súhlasom Ľubomíra Kmeťa
Niečo o činnosti „Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov“ od Ľubomíra Kmeťa:
Naša skupina „Združenie pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov“ už 5 rokov spracováva matriky za účelom získavania genealogických informácií o dolnozemských Slovákoch. Medzičasom sme sa rozrástli na vyše 20 ľudí. Doteraz sme takto spracovali matriky Komlóša. Nadlaku, Bánhedešu, Pitvarošu, momentálne pracujeme na matrike Csanádalbertu. V Pláne máme aj matriku Ambrózfalvy, čím vznikne prepojený index matrík obcí z celého regiónu okolo Komlóša. K matrikám týchto obcí spracovávame aj matriky obcí, kam sa obyvatelia z nich po vojne presídlili. Zaujímajú nás najmä informácie o „dolnozemcoch“ z matriky úmrtí a matriky sobášov. Takto sme už spracovali farnosti ECAV ako Galanta, Horné Saliby, Dolné Saliby, Sládkovičovo, Senec, V. Úľany, Trnava. Rovnako sme tento pohľad rozšírili aj o informácie z náhrobkov na niektorých cintorínoch. Konkrétne sa jedná o cintoríny v Komlóši, Pitvaroši, Galante, Matúškove, H.Salibách, D.Salibách, Kajali, Topoľnici, Vozokanoch, Sládkovičove, Senci, Nedede, Vlčanoch, Diakovciach… proste všetkých obcí, kam sa Komlóšania, Bánhedešania, Pitvarošania… presídlili.