Tak ako my ľudia máme svoje osudy, má svoj osud a životný príbeh i každá jedna obec. V živote obcí sa vyskytujú udalosti, ktoré menia jej tvár a prepisujú výrazným spôsobom jej históriu. Niekedy i menej známe udalosti v dejinách obce môžu mať vplyv na životy svojich obyvateľov po celé generácie. Udalostí v dejinách obce Pitvaroš, ktoré zásadným spôsobom zmenili životy svojich obyvateľov, bolo v jej histórii niekoľko. Či už to bolo osídľovanie a zúrodňovanie pustatiny pri založení nového Pitvaroša (dnes v poradí už tretieho), vojnové udalosti spojené s násilným vyhnaním obyvateľstva na Nagyszénás v roku 1944, alebo výmena obyvateľstva v roku 1947. O týchto udalostiach sme už na stránke www.pitvaros.sk písali podrobnejšie. Avšak jednej udalosti, ktorá výrazným spôsobom ovplyvnila životy všetkých Pitvarošanov už od začiatku, nebola doposiaľ venovaná väčšia pozornosť. Tým zlomovým momentom v dejinách obce Pitvaroš bola udalosť, keď bol v roku 1843 veľký pitvarošský chotár rozdelený a vznikli dve nové obce Csanádalberti (Albert) a Ambrózfalva (Ambrovza), sprevádzaná niekoľko desaťročí trvajúcou neistotou osadníkov na Pitvarošskej pustatine. Zároveň veľa nechýbalo a namiesto Pitvarošanov by sme boli dnes Kunagoťania. Dlhoročný boj s úradmi poznačil Pitvarošanov ich neustálym zápasom o svoju existenciu a zápasom o svoje práva. Práve v tejto dobe sa začala formovať nielen ich pracovitosť, prameniaca z nutnosti prežitia, ich skromnosť ale i sila bojovať za svoje práva. Toto ich odhodlanie stále zápasiť zo svojim osudom sa pretavilo i do ich charakterov a sprevádzalo ich počas celého pôsobenia na Dolnej zemi.
V týždenníku Sloboda, v roku 1947, vyšiel článok, ktorý veľmi výstižne charakterizuje vybrané dolnozemské obce a medzi nimi i Pitvaroš. Z uvedeného článku citujeme: „Pred dvesto rokmi, pre neprajný osud, opustili synovia vtedy rodnú viesku. Najviac z nich prichodilo na Dolnú zem. Zopli ruky a oddali sa dielu. Na zarastených pustatinách, zamokrených močariskami začali sa dvíhať domy a pestovať obilniny. Takto povstala metropola dolnozemských Slovákov – Békešská Čaba, tirpácka Nyiregyháza, tešedíkovský Szarvaš, povedomý Komlóš a detviansky Pitvaroš. S takou istou usilovnosťou sa vytvorili všetky väčšie a menšie dolnozemské osady. Azda niet ani jedinej slovenskej obce po celom Maďarsku, kde by sa boli tak hrdinsky bili za svoje práva ako práve Pitvarošania.“
Ak chceme hlbšie pochopiť počiatky vzniku spomenutého odhodlania Pitvarošanov biť sa za svoje práva, musíme sa vrátiť do prvých rokov osídľovania Pitvarošskej pustatiny, zakladania obce Pitvaroš a rozdelenia pitvarošského chotára.
Osídľovanie Pitvarošskej pustatiny
Možnosť osídliť vyprahnuté a nehostinné oblasti v južnej časti Karpatskej kotliny sa naskytla po ústupe tureckých vojsk na začiatku 18. storočia. Táto oblasť, ležiaca na území dnešného Maďarska, Rumunska, Srbska a Chorvátska, dostala názov Dolná zem a o jej znovuosídlenie mala veľký záujem kráľovská komora (Kráľovská komora – v užšom význame štátna pokladnica (erár) vo feudálnom Uhorsku, kde sa ako kráľovské komory označovali inštitúcie, ktoré vyberali kráľovské dane a dávky, spravovali sklady a mali na starosti výber príjmov z jednotlivých druhov kráľovského regálu). V roku 1719 dostal Ján Juraj Harruckern od kráľa Karola III. spustošené komorské majetky v oblasti Békešskej a Čongrádskej župy, ktorý možnosť osídliť Dolnú zem, aj s požehnaním vrchnosti, využil. Na Dolnú zem sa začali sťahovať Slováci prakticky zo všetkých žúp, najviac však z tých, ktoré ležali na maďarsko-slovenskej národnostnej hranici, teda Novohradská, Hontianska a Gemerská. Veľké skupiny obyvateľstva však prichádzali aj zo severnejších, prevažne slovenských stolíc – Nitrianska, Zvolenská, Oravská, Liptovská a podobne. Prevažná väčšina z nich boli evanjelici, spočiatku hľadajúci pre svoju vieru slobodnejšie podmienky. Hoci sa medzi prisťahovalcami vyskytovali aj rímski katolíci, tí sa spolu s evanjelikmi v jednej komunite neusadzovali. Najvýraznejšie však vyformovali tvár tejto časti Uhorska práve Slováci, ktorí založili aj prvé najstaršie osady – Békešskú Čabu v roku 1718 a Sarvaš v roku 1722. Tieto osady, neskôr mestá, patrili k najväčším mestám v Békešskej župe obývané Slovákmi. Pre vznik Pitvaroša však najvýznamnejšiu úlohu zohrali dve osady – Slovenský Komlóš a Nadlak.
Osada Slovenský Komlóš, ležiaca na hranici Békešskej a Čongrádskej župy, vznikla v roku 1746 prevažne v procese takzvanej sekundárnej kolonizácie. Vtedy ju v prvom rade osídlili Slováci, dovtedy už žijúci na Dolnej zemi, pochádzajúci prevažne z Békešskej Čaby, a Sarvaša. Počet obyvateľov Slovenského Komlóša sa rýchlo zvyšoval a v katastri obce bolo čoraz menej voľných pozemkov a pôdy na obrábanie začal byť nedostatok. Preto sa bezzemkovia obrátili na pécskanské miestodržiteľstvo, aby im dalo neďalekú Pitvarošskú pustatinu do užívania, aby tam mohli založiť obec. Túto žiadosť im prefektúra odmietla, ale ako náhradnú lokalitu im ponúkla pustatinu na území dnešného Nadlaku. V roku 1800 oznamuje komora Komlovšanom, že Pitvarošskú pustatinu, ktorá je určená pre iné ciele nemôžu dostať na založenie obce. Ak im to vyhovuje, nech sa usadia na Nadlackej pustatine, kde je dostatok opustenej pôdy. Komlóšski želiari nemali iné východisko, a tak sa v roku 1802 nahlásilo 200 rodín a pre nich vymerali pozemky pod domy a role a bola založená obec Nadlak. V Nadlaku sa usídlili Slováci pochádzajúci prevažne zo Slovenského Komlóša, Sarvaša a Békešskej Čaby, ako aj zo slovenských stolíc – Hont, Gemer – Malohont, Novohrad, Liptov a podobne. Počet obyvateľov prichádzajúcich do Nadlaku neustále narastal, a to najmä po hromadnom príchode obyvateľov zo zaniknutej Slovenskej Stámory v Banáte, čo spôsobovalo, že množstvo voľných pozemkov a pôdy klesalo. Kráľovská komora teda vydala súhlas na obrábanie blízkej a nevyužívanej Pitvarošskej pustatiny. Pitvarošská pustatina, vzdialená od Nadlaku 15 km sa rozprestierala na 9919 uhorských jutroch (uhorské jutro bola stará plošná miera a predstavovala plochu, ktorú oráč stihne zorať za jeden deň (od rána do večera), 1 uhorské jutro = 4 315,5 m²).
Dňa 18. decembra 1815 tak podpisuje 175 nadlackých rodín zmluvu na približne tretinové obrábanie pôdy – 3133 uhorských jutár. Kráľovská komora si však pri prenajímaní stanovila podmienku, že na pustatine nesmú založiť obec. Nájomná zmluva znela na tretinové obrábanie (1/3 úrody sa odovzdala komore). Každý „tretinár“ bol zároveň povinný odpracovať panstvu 10 dní.
Pitvarošská pustatina v prvom vojenskom mapovaní Uhorska (1763-1787)
Prvé roky na Pitvarošskej pustatine a vznik obce Pitvaroš
S príchodom jari v roku 1816 (1. marca 1816) začalo obrábať Pitvarošskú pustatinu 175 rodín podľa podmienok stanovených v nájomnej zmluve. Vzhľadom na to, že tretinu úrody museli odovzdávať komore, požadovali roľníci obrábať viac pôdy. Preto sa v júni 1821 obrátili na predstavenstvo komory, aby im k 3133 uhorských jutár pôdy pridala do prenájmu ďalších 1333 jutár (spolu 4466 jutár) na 25, prípadne na 30 rokov. Vec sa dlho naťahovala, lebo podľa záznamov túto zmluvu uzavreli až v roku 1828. Osadníci, neskôr budúci Pitvarošania, platili odvtedy nájomné obilím a v peniazoch. Keďže pustatina bola od ich obydlí vzdialená až 15 km, obrábanie pôdy im robilo veľké starosti. Dochádzka a dovoz úrody im zabrali veľa času. Vedelo to aj vedenie komory, a preto čoskoro súhlasilo s tým, aby si nájomcovia na pustatine postavili aj prvé obydlia – zemnice. Toto však spôsobilo nové problémy osadníkom. V Nadlaku mali domy a hospodárske budovy. Za domy, ktoré mali v Nadlaku, aj za dobytok museli platiť daň, ale zdaňovali ich aj v novej osade. Tento stav trval niekoľko rokov. Preto v roku 1826 podali sťažnosť proti predstavenstvu obce Nadlak. Na prešetrenie sťažnosti vymenovala župná kongregácia komisiu, ktorá vec vyšetrovala niekoľko rokov, avšak slúžny napriek tomu každoročne vyberal od nich daň. Medzitým ich kráľovská komora upozornila, že keď zmluva vyprší, musia si odpratať hnuteľný majetok. Vtedy Pitvarošania znova požiadali o pomoc župné orgány. Žiadali, aby mohli naďalej zostať na pustatine. Župa ich však odkázala na proviziorát v Pécske. Po nových rokovaniach nakoniec Pitvarošanom zmluvu predĺžili.
Vizualizácia pravdepodobnej podoby zemníc osadníkov
(autor počítačovej vizualizácie: Michal Kožuch)
V roku 1834 Pitvarošania uzatvorili novú zmluvu na prenájom 7582 jutár zeme, z čoho bolo 6957 jutár ornice (4000 jutár na jednej a 793 jutár na druhej strane chotára a úhoru v troch častiach o výmere 2164 jutár). Za všetku prenajímanú pôdu platili 7176 bratislavských meríc obilia (objemová miera pre obilie s obsahom približne 62 litrov) a 1924 forintov. Obilie a peniaze vyberali osadníkmi poverení výbercovia a odovzdávali komore. V záujme zabezpečenia splatnosti nájomného im komora zálohovo viazala aj hnuteľný majetok. Zálohou bola aj úroda na koreni. Nájomné bolo treba platiť v dvoch splátkach v určenom termíne. Kto porušil zmluvu, tomu mohla komora nájmom kedykoľvek zrušiť. Popri nájomných vzťahoch bolo nevýhodné aj právne postavenie osadníkov. Osadníci zmluvou prijali i podmienku, že v sporných veciach, ktoré by vznikli z nájomných vzťahov, sa plne podriadia zemepanskému súdu.
Pitvarošania na prenajatej pôde hospodárili trojpoľným spôsobom. Ornú pôdu delili na tri časti. V jednej časti pestovali oziminy, v druhej jariny a tretia časť ležala úhorom. Komora si vyhradila, že v každom roku treba držať čierny úhor, na ten sa bez povolenia nesmelo siať. V poslednom roku nájomnej zmluvy sa však musel zorať. Komora si v zmluve vymienila aj spôsob využitia prenajatej pôdy. Podľa toho Pitvarošania pestovali najmä pšenicu, jačmeň, ovos a kukuricu. Pre svoju potrebu pestovali aj konope, ktoré spracovávali a robili z nich priadzu, ktorú potom v zimných mesiacoch ženy a dievčatá spracovávali na domácich krosnách, tkali obrusy, prestieradlá, vrecia, prikrývky. Z hrubých konopí robili povrazy.
Pestovanie obilia však nebolo hospodárne. Trhy na predaj obilia boli ďaleko od osady a zároveň dopraviť ho na predaj na dlhšiu vzdialenosť po neschodných cestách bol v tej dobe veľký problém. Peniaze pre každodennú potrebu rodín sa snažili Pitvarošania nadobudnúť z chovu dobytka. Dobytok mohli dohnať na vlastných nohách aj na vzdialenejšie trhy. Na pasenie dobytka si každoročne najímali pastierov. Zvieratá určené na predaj speňažovali na trhoch na Slovenskom Komlóši, Mezöhegyesi a v Nadlaku. Chodili však aj na péčkanské, aradské a temešvárske jarmoky, aby za svoje zvieratá dostali viac peňazí. Iné zdroje príjmov nemali.
Keďže nová osada ležala uprostred chotára, k ornej pôde sa dalo dostať ľahko. Osadu obopínalo vnútorné pastvisko, na oboch stranách cesty do mesta Makov (maď. Makó) a za ornou pôdou ležalo vonkajšie pastvisko. Bez písomného povolenia komory nesmeli stavať na ornej pôde, na lúkach ani na pasienkoch. V záhradách a na uliciach mohli sadiť stromy, ale po skončení nájmu museli ešte aj kríčky s koreňmi vytrhať. Príbytky, hospodárske staviská, ohrady tiež museli zbúrať, studne zakopať a zem zarovnať.
Zmluva z roku 1834 zároveň určila, že osadníci počas platnosti nájmu nesmú predať svoje domy v Nadlaku, ale ani svoje príbytky v osade. Pitvarošania sa však neuspokojili so stavom, aby platili daň za dve miesta. Preto v roku 1835 požiadali o oddelenie osady Pitvaroš od Nadlaku. Vec prerokúvali na aj župnom zhromaždení. Po dlhých prieťahoch na zasadnutí župnej rady 21. júna 1835 oznámili, že osadu oddeľujú od mestečka Nadlak a vzniká samostatná obec Pitvaroš.
V roku 1840 sa vykonala na Pitvaroši úprava pozemkov, v dôsledku ktorej vytýčili v obci nové ulice. Na jar v roku 1842 úpravu dokončili. Miesto starej osady zrovnali, zorali a neskôr ponechali ako pastvisko. Nová obec s novovymeranými ulicami mala pravidelný rastrový tvar a postupným pridávaním nových ulíc sa dostala do podoby v akej poznáme Pitvaroš dnes.
Rozdelenie chotára
Po vytvorení novej obce Pitvarošania naďalej viedli boj s kráľovskou komorou. Osadníci chceli žiť v obci, z ktorej by ich nik nemohol vyhnať, lebo stále boli závislí od nájomnej zmluvy z roku 1815, platnou iba do roku 1843. Chceli skoncovať so svojim neistým postavením, a preto od roku 1835 skoro každoročne opakovali svoju žiadosť o odkúpenie pôdy. V tom čase totiž severovýchodne až po hranicu župy nebolo ani jednej osady, len Pitvaroš. V roku 1842 Pitvarošania svoju žiadosť odôvodnili tým, že pred rokom vystavali novú obec, na výstavbu ktorej dostali od komory povolenie. Úradníci v Pécske a Temešvári prejavili aj ochotu vyhovieť žiadosti Pitvarošanov. Avšak kráľovská komora nechcela súhlasiť. Rozhodla, že práva panstva vyplývajúce z držby pustatiny musia byť zachované v plnom rozsahu. Neistá situácia trvala až do prelomového roku 1843. V septembri v roku 1843 podali Pitvarošania novú prosbu na predĺženie nájmu prostredníctvom miestodržiteľskej rady (Inštitúcia miestodržiteľa v Uhorsku. Natrvalo začala pôsobiť v roku 1526, pretože uhorskí králi z habsburskej dynastie sídlili mimo územia kráľovstva. Do jej kompetencie patrila verejná správa, súdnictvo a financie, bola nadriadenou ustanovizňou stoliciam a slobodným kráľovským a banským mestám.) a obrátili sa na kráľa. V žiadosti opäť objasnili, že vážne okolnosti dávajú tušiť spustošenie obce, aby neboli odohnaní z pustatiny a aby bola utvorená urbánna obec. Miestodržiteľská rada na svojom zasadnutí 19. septembra v roku 1843 prípad prerokúvala. Aj teraz im prosbu zamietla a zotrvanie v osade podmienila pestovaním tabaku, ako aj na ostatných pustatinách. V tomto ohľade nariadili Pitvarošanom, aby sa obrátili na temešvárskeho komorského správcu Lajossa Ambrózyho. Komora bola ochotná dať chotár na ďalšie roky do prenájmu len pod podmienkou, ak osadníci budú z každých 20 jutár zeme na štyroch pestovať tabak. Pitvarošania zvolali obecnú schôdzu na rozhodnutie o tejto veci, ale obyvateľstvo sa nechcelo podujať na pestovanie tabaku. Toto rozhodnutie oznámili Pitvarošania aj župe a súčasne vyslali do Viedne richtára a jedného prísažného s tým, že nech sa stane s nimi čokoľvek, nebudú pestovať tabak. Od úrody obilia záviselo živobytie Pitvarošanov aj ich príjmy. Pestovanie tabaku bolo oveľa náročnejšie ako pestovanie obilia po pracovnej i po finančnej stránke. Príjmy osadníkov, by tak oveľa viac záviseli od výnosu z úrody a tým by sa ešte viac zvýšila ich neistota zabezpečiť si príjem na splatenie svojich daňových záväzkov i platenie nájomnej zmluvy na Pitvarošskej pustatine. Pestovanie tabaku bolo tak pre Pitvarošanov popri ich daňovom zaťažení nevýhodné. Kráľovská komora pestovanie tabaku veľakrát vymáhala aj súdnou cestou a prinucovala osady na obrábanie tabakových polí. Mnohokrát bol prípad, že osadník bol doprevádzaný v železnom pute žandármi na obrábanie tabakového poľa. Ani hrozba takého násilia však neprinútila Pitvarošanov aby pestovali tabak.
V roku 1943 Pitvarošanom končila nájomná zmluva a zároveň nedodržali jesennú lehotu na platenie nájmu. Na Michala, 29. septembra v roku 1843 preto kráľovská komora okrem Pitvaroša vyzvala aj Apácu a Dombiratoš, aby si do 15 dní zbúrali svoje domy a nech sa odpracú z prenajatých pozemkov. Valné zhromaždenie župy sa obrátilo cestou miestodržiteľskej rady na kráľa a prednieslo, že „Apácu s 1500 obyvateľmi, Dombiratoš s 1000 obyvateľmi a Pitvaroš s takmer 3000 obyvateľmi počas zimy nútia, aby si svoje domy rozobrali a zbúrali, pričom osady na pustatine vznikali pod zhovievavosťou a s vedomím komory. Takmer 30 rokov prispievali k znášaniu spoločných bremien, tak ako ostatné urbárske obce. Čože môže splodiť takáto prísnosť?“ Župa predložila túto otázku. „V prípade Dombiratoš predsa len zvlášť prosia zrušenie výzvy. Túto osadu totiž preto chcú prinútiť na opustenie, lebo hlavný nájomca Rudolf Vodiáner nemal právo vydať túto plochu Dombiratošanom ako podnájomníkom. Osada vznikla vraj pred 14 a pol rokmi, nemožno ich vyhnať v zime, kde si dajú svoj tabak? Aj Apácania sú poloviční pestovatelia tabaku. Aj tak by ich vyhnali?“ Župa zopakovala, že osady treba udržať pod najvyššou ochranou, „aby boli povýšené na urbárske obce“.
Župné valné zhromaždenie v roku 1843 sa postavilo za Pitvarošanov. Cestou miestodržiteľskej rady sa obrátilo na kráľa s tým, že osada Pitvaroš vznikla s vedomím komory, či už s jej súhlasom alebo bez nej a že za 30 rokov sa podieľala na platení všetkých verejných daní. Na základe toho požiadala, aby obec bola prenechaná pod najvyššou ochranou a „postavená na urbárske základy – stala sa urbárskou obcou“.
Komora nakoniec svoju požiadavku prehodnotila a ustúpila od zámeru vyhnania osadníkov, keďže im končila nájomná zmluva a 16. novembra 1843 ich vyzvala k ďalšiemu nájmu na pustatinu. Nová nájomná zmluva však bola už len na jednu tretinu predtým prenajímanej plochy Pitvarošskej pustatiny. Na zvyšné dve tretiny pustatiny priviedla kráľovská komora nových nájomníkov – takých ktorí boli ochotní pestovať tabak a založila dve nové osady Albert (v súčasnosti Csanádalberti) a Ambrovzu (Ambrózfalva).
Schéma rozdelenia Pitvarošskej pustatiny
(Autor schémy: Michal Kožuch)
Osadu Albert založilo 114 evanjelických rodín zo Slovenského Komlóša, Pitvaroša, Nadlaku a zo severných slovenských stolíc Uhorska. Zo začiatku sa osada Albert volala i Malý Pitvaroš a to z dôvodu, že jej chotár bol odčlenený od pitvarošského chotára. V roku 1849 stoličný výbor rozhodol, že osada dostane názov Nový Pitvaroš (Új Pitvaros). Jej ďalšie názvy boli Albertfalva, Albertháza a nakoniec od roku 1898 Čanádalbert (Csanádalberti). Tamojší Slováci svoju obec však od začiatku a aj teraz volajú stále Albert. Susedná osada Ambrózfalva bola osídlená 120 slovenskými rodinami z Békešskej Čaby. Obec Albert podľa zdôvodnenia Martina Cinkotského, jedného z prvých albertských evanjelických farárov a autora prvej monografie o obci, dostala názov podľa krstného mena Alberta Ambrózyho, prefekta kráľovskej komory v Temešvári. Tento kráľovský úradník mal v roku 1843 na starosti založenie a usporiadanie osady. Neskôr autor toto svoje tvrdenie pozmenil. Na základe získaných svedectiev bolo zrejmé, že obec Albert dostala pomenovanie podľa krstného mena Alberta Lónayiho a Ambrovza podľa priezviska Lajossa Ambrózyho, ktorí boli obaja poprední úradníci kráľovskej komory v Temešvári a zaslúžili sa o založenie týchto dvoch obcí.
Každý nový osadník Albertu a Ambrovzy mal právo si vybudovať dom, vykopať studňu a oplotiť pozemok. Ak si po uplynutí zmluvy už nechcel pôdu prenajímať a pestovať tabak, bol povinný dom zbúrať, studňu zahrnúť a so zemou zrovnať. Osadníci nesmeli od zmluvy odstúpiť a boli zodpovední jeden za druhého, pričom podľa zmluvy bol každý povinný pestovať tabak na 5 jutrách.
Po vytvorení nových osád Albert a Ambrovza sa výmera pôdy Pitvaroša znížila na 3305 jutár. Z toho bolo 2165 jutár a 750 siah ornej pôdy, 749 jutár a 61 siah pasienkov, 265 jutár a 268 siah tvorili dvory a záhrady a 125 jutár a 3 siahy bola neúrodná pôda. Celá Pitvarošská pustatina mala 9919 jujerov a Pitvarošanom zostala len jedna tretina, pričom počet obyvateľov obce stále pribúdal.
Nová zmluva s Pitvarošanmi na Pitvarošskú pustatinu, ktorej plocha bola zmenšená o dve tretiny bola uzavretá na 12 rokov, do roku 1855. Po uzavretí nájomnej zmluvy v roku 1843 bolo na Pitvaroši 367 nájomných rodín, z ktorých 110 rodín malo 8 jutrové, 101 rodín 12 jutrové nájmy a 156 rodín malo len pozemky v obci (v intraviláne). 40 % obyvateľov obce tvorili želiari bez pôdy alebo želiari bez domu. Hoci počet obyvateľov z roka na rok rástol, Pitvarošania nedostávali ďalšiu pôdu. Nová zmluva Pitvarošanov ešte viac spútala. Po znížení výmery pôdy sa značne zmenšili aj pasienky nájomníkov. Spoločný pasienok mal už len 749 jutár, čiže sa zmenšil až o 1100 jutár. Pretože i predtým mali pomerne veľa dobytka, boli nútení prenajímať si pasienky na iných pustatinách. Za používanie pasienkov platili 4 forinty za kus dobytka príslušnému richtárovi. Medzitým sa však niektoré rodiny celkom zadĺžili. Neustále sa zhoršovali nájomné podmienky, suma nájomného sa zvyšovala a pôdy bolo málo.
Ani po rozdelení Pitvarošskej pustatiny a uzatvorení novej nájomnej zmluvy kráľovská komora neuznala, že obec vznikla s jej vedomím. V úvodných častiach novej nájomnej zmluvy z roku 1843 bolo uvedené, že komora by mohla podľa práva osadníkov odvolať, domy im zbúrať, ale v záujme zabrániť konečnej skaze im znovu prenajíma jednu tretinu pustatiny od 1. novembra 1843 do 1. novembra 1855. „Potom však osada musí prestať existovať“. Komora do zmluvy uviedla i nasledovné: „nájomníci nepatria do radov komorských poddaných, a preto obec nemôžu tvoriť ani teraz ani v budúcnosti.“
Nájomná zmluva tak nepovažovala Pitvarošanov za rovnocenných nájomníkov z radov poddaných a už dopredu stanovila termín, kedy musia zbúrať svoje príbytky a kedy obec Pitvaroš zanikne. Pitvarošania nemali kam ísť, a tak zmluvu podpísali, avšak neuspokojili sa s ustanoveniami vedenými v zmluve. V roku 1845 podali novú žiadosť na župu. Župa ju postúpila miestodržiteľskej rade a potom sa žiadosť dostala do kráľovskej kancelárie. Ale kráľovská kancelária prikázala obci dodržať dvanásťročnú nájomnú zmluvu. Pitvarošania ešte podali ďalšie štyri žiadosti v rokoch 1846 a 1847 na rôzne nadriadené orgány, ale celkom bez výsledku.
V rokoch 1845 a 1846 mali Pitvarošania veľmi slabú úrodu. Následkom toho vznikla veľká drahota. Veľmi zdražela pšenica. Kvôli drahote bol v nasledujúcich rokoch veľký hlad a vypukla epidémia. V roku 1849 zomrelo v obci 219 ľudí. Keďže výmera pôdy Pitvarošanov značne poklesla, chceli dohnať znížené výnosy z pestovania obilia chovom dobytka.
Pitvarošská pustatina v druhom vojenskom mapovaní Uhorska (1806-1869)
Ako Pitvarošania o mapy prišli a čo predchádzalo rozdeleniu chotára
Zmluva na nájom Pitvarošskej pustatiny končila pitvarošským osadníkom v roku 1843. Nová zmluva ešte nebola podpísaná a podmienkou zotrvania na pustatine bolo pestovanie tabaku, čo však bolo pre Pitvarošanov krajne nevýhodné. Ich osud na pustatine bol veľmi neistý a dôvera v inštitúcie naštrbená.
Medzi časom sa stal na Pitvaroši prípad, ktorý osadníkov veľmi znepokojil. 19 apríla v roku 1842 navštívil Pitvaroš advokát József Kovács, so splnomocnením, že plány, nachádzajúce sa v obci, podľa ktorých bola prevedená stavebná úprava pozemkov obce (v období 1840-1842), si vypožičia pre svoje používanie. O vypožičaní máp bolo vyhotovené i osvedčenie. Po dlhšej dobe Pitvarošania naliehali už na vrátenie plánov, ale bezvýsledne. Po uplynutí 8 mesiacov sa obrátili teda na župu a žiadali o pomoc. Kráľovská komora ani na viaceré urgencie župy nevrátila uvedené plány. Správca komory pravdepodobne vzal k sebe tieto plány, aby sa po vymeraní novej obce odstránili všetky stopy.
Mapy zhotovené počas úpravy a vymeraní a k nim patriaca majetková kniha je síce v obci uschovaná, ale exemplár už nie je ten, na ktorom sú podpisy. Pitvarošania sa vedeli preukázať iba s mapou pôvodnou, ktorá by však vedela dokázať, že úprava obce bola prevedená na pokyn orgánu komory. Preto začali opäť bojovať s úradmi, tentokrát za vrátenie plánov. Na zhromaždeniach župy v rokoch 1842 až 1843 bola viackrát vyslovená žiadosť o ich navrátenie, ale žiadúci výsledok nedosiahol ani župan ani podžupan. Na zhromaždení bol prítomný aj komorský zástupca József Kovács, ktorý potvrdenku o prevzatí spisov podpísal a spisy prevzal, ale k ich vráteniu sa nevyjadril. Uvedená záležitosť Pitvarošanov sa veľakrát prerokovávala na zhromaždeniach župy. Pri jednej príležitosti komorský zástupca odtajil, že župa menovala nájomníkov v Pitvaroši obcou. Svoje tvrdenie žiadal dokonca uviesť aj do zápisnice.
Pitvarošsania sa so svojou požiadavkou pravidelne obracali na župu, komoru i na kráľa. Všetky podania skončili neúspešne. Zároveň bol už rok 1843 a s ním i ukončenie nájomnej zmluvy na Pitvarošskú pustatinu. Medzi Pitvarošanmi panovala veľká neistota o ich budúcnosť. Podmienky zotrvania na pustatine boli pre Pitvarošanov nevýhodné a v konaniach inštitúcií videli len snahy o ich vyhnanie z pustatiny. Dôkazy o konaní kráľovskej komory nachádzame i zápisoch pitvarošského obecného notára Károlya Majora. 20. októbra v roku 1842 sa pitvarošský evanjelický farár Ladislav Molitoris spolu s dvoma prísažnými zdržiaval v Temešváre. Farár sa sťažoval u komorského správcu Lajossa Ambrózyho, že obec mu odobrala pôdu, ktorá bola určená ako kňazský dôchodok. Kňaz vo svojej veci nedosiahol žiaden výsledok. Vrátiac sa domov zvolal osadníkov a oznámil im, že sa pýtal baróna Ambrózyho, predsedu temešvárskeho riaditeľstva, v akom štádiu je osadnícka vec Pitvaroša? Podľa tvrdeniu Molitorisa mu komorský správca povedal, že: „Celkom zahynú, pre zanedbanie komory. Že svojich vodcov, vrchnosť i kňaza si nectia a preto komora dosídli takých obyvateľov, ktorí budú poslušní a budú si svojich kňazov i vrchnosť vážiť.“ Komorský správca aj preto urobil výčitku osadníkom cez kňaza, že bez vedomia a súhlasu komory dali pomerať role a založiť obec. Kňaz, ako hovoril pred obyvateľstvom, zbytočne vysvetľoval komorskému správcovi, že vymeranie obce sa uskutočnilo s vedomím komorských úradníkov a s ich povolením. Barón Ambrózy zdelil kňazovi, že: „Obec sa dala ovplývať dvomi-tromi naničhodníkmi a darebákmi a že prečo neodstránili notára spolu s ostatnými iniciátormi? Už teraz nie je iné východisko.“ Kňaz tlmočil Pitvarošanom slová komorského správcu baróna Lajossa Ambrózyho, že barón im prikazuje, aby poslúchli kráľovský rozkaz, podľa ktorého majú pestovať tabak a nech ho o prijatí tejto podmienky budú do 24. októbra 1842 informovať. Tento slovný odkaz nemal iný výsledok, iba len rástlo znepokojenie obyvateľstva. Predstavenstvo obce cestou notára sa obrátili na župu a žiadalo o vyslanie komisie na vyšetrenie celej tejto záležitosti.
Vyhrážanie sa Pitvarošanom pestovaním tabaku naďalej pokračovalo a 11. marca v roku 1843 úradník z Pécsky a József Kovács, odvolávajúc sa na kráľovský rozkaz, vyzvali obyvateľstvo obce na sadenie tabaku. Aj tentokrát zdôraznili, že ak sa nepodvolia, odoženú ich a zahynú. Pitvarošania vyzvali svoje predstavenstvo na obecnom zhromaždení, aby okamžite oznámili župe túto vec a nech sa obrátia opäť priamo na kráľa, že sa nepodvolia na pestovanie tabaku. Obecného richtára, jedného prísažného a potára poslali do Viedne s tým, aby informovali, čo plánuje vrchnosť urobiť s Pitvarošanmi ak sa nepodujmú pestovať tabak. Ďalší vyslanec z Pitvaroša to oznámil kráľovskej komore v Budíne. Kráľovská komora mala už všetkých tých stažností Pitvarošanov dosť, a tak rozhodla, že Pitvarošanom zostane len jedna tretina z Pitvarošskej pusty a ostávajúce dve tretiny rozdelila pre osadníkov novozaložených osád Albert a Ambrovza, ktorých obyvatelia súhlasili s pestovaním tabaku.
Ako sa z Pitvarošanov takmer stali Kunagoťania
Počas revolučného obdobia Pitvarošania smelšie bojovali za svoje práva. Verili, že nová spoločenská a politická situácia v Uhorsku v období revolúcie v rokoch 1848-1849 bude priaznivejšia a ústretovejšia voči osadníkom. Svoje pôsobenie na Pitvarošskej pustatine už Pitvarošania nevideli perspektívne. Východiskom by bolo ich presťahovanie na inú pustatinu a uzatvorenie novej nájomnej zmluvy podľa vhodnejších podmienok. Preto sa na jar v roku 1848 obrátili so žiadosťou na ministerstvo financií, v ktorej žiadali svoje presťahovanie na inú pustatinu. Za týmto účelom boli Pitvarošania pripravení zbúrať aj svoje domy a založiť novú obec. Obec Pitvaroš by tak úplne zanikla (poznámka: prvý Pitvaroš spustošili Turci, druhý bol zbúraný po úprave pozemkov na tretí Pitvaroš a tretí Pitvaroš by po presťahovaní na novú pustatinu alebo po vypršaní nájomnej zmluvy opäť zanikol).
Na žiadosť Pitvarošanov im vedúci oddelenia štátnych príjmov oznámil, že si majú sami označiť tú komorskú pôdu, kde by sa chceli usadiť. Svoje rozhodnutie majú oznámiť riaditeľstvu kráľovskej komory v Temešváre. Povzbudení Pitvarošania na obecnom zhromaždení 1. mája 1849 skoncipovali svoje sťažnosti i požiadavky a znova ich predložili prostredníctvom župného predstaviteľstva ministerstvu financií. V sťažnosti uviedli:
- obec znášala skoro pol storočia okovy rakúskej vlády,
- v premrštenom nájomnom, ktoré každoročne platili za užívanie pustatiny, azda aj trojnásobne vyplatili jej cenu,
- v roku 1843 im ponechala rakúska vláda len tretinu chotára, aj to za vysoké nájomné, takže na jednu usadlosť v priemere neostalo ani jutro.
- bola im prisľúbená náhradná vyšetrovacia komisia, ale táto pre nedorozumenie nedošla.
Pitvarošania okrem iného žiadali, aby dostali časť susednej obce Mezöhegyes, ktorá bola štátnym majetkom, alebo nech za priaznivejších nájomných podmienok dostanú pustatinu Kunágota, ktorú si vybrali za svoje nové pôsobisko. Pustatina Kunágota ležala približne 26 km severovýchodne od Pitvaroša. V súčasnosti sa na uvedenej pustatine nachádza obec Kunágota
Výrez z historickej mapy župy Csanád v období 1854-1860 s vyobrazím pustatiny Kunágota
Poloha obce Pitvaroš a poloha obce Kunágota v súčasnosti
(Zdroj: maps.google.com)
Dňa 7. mája 1849 sa župná komisia zaoberala sťažnosťami a žiadosťami Pitvarošanov a vo svojom návrhu ministerstvu vnútra opísala, čo všetko v období revolúcie Pitvarošania urobili v záujme vzniku samostatnej obce. V tomto podaní župa zdôraznila, že Pitvarošania žijú v úplnej neistote. Hlavným cieľom žiadosti však bolo presťahovanie Pitvarošanov na pustatinu Kunágota.
Pitvarošania sa na obecnom zhromaždení 1. mája 1849 rozhodli, že svoje sťažnosti predostrú aj predsedovi výboru na obrany vlasti Lajossovi Kossuthovi. Ich žiadosť znela:
„My, podpísaní občania obce, ktorí sme sa skoro polstoročie zbytočne pokúšali zlepšiť svoje postavenie spôsobené útlakom rakúskeho absolutizmu, ktorý nám roku 1843 ponechal len 1/3 chotára a na ostatné 2/3 osadil záhradníkov, následkom ktorého drobenia sme sa dostali do takého zlého položenia, že celá naša obec s vnútornými a vonkajšími pozemkami, cestami a ulicami činí 3305 jutár a počet pozemkov je 2250, a teda na dušu takto len niečo viac ako jutro pripadá, aj to pri veľkej árende. Uplynul rok čo sme našu žiadosť v tejto veci predostreli maďarskému ministerstvu osobne, načo sme dostali takúto utešujúcu odpoveď, že si môžeme slobodne vybrať do podnájmu niektorú z kráľovských pustatín, na vyšetrenie našich ťažkostí bola nám prisľúbená štátna komisia. Obom však zabránilo úsilie nepriateľa zdeptať našu slobodu. Ale my predchnutí najlepšími nádejami popri všetkých týchto ťažkostiach sme všade plnili svoje povinnosti, kde sa to od nás len vyžadovalo, a teraz musíme mať pocit, že aj po roku 1849 budeme len želiarmi tejto slobodnej vlasti. Duša nám plače, už len aj pri pomyslení na to, že sme podľa novín označovaní za ľudí bez vlasti a sme na posmech iným slobodným občanom, my – ktorí už rok, čo sme svoj hlas za zlepšenie nášho postavenia povzniesli, o ktorých ctená čanádska stolica len dobre môže svedčiť, ktorí ako ostatní slobodní občania sme o povinnosti v národnej garde konali i regrútov s plnou pohotovosťou dávame vlasti. Do konca roka 1848 o čom sme minulý mesiac vyhotovili aj súpis – sme držali pitvarošský chotár ako nájomníci, čoho sa však zriekame, lebo už sme pretrpeli minulosť a snáď aj budúcnosť. My by sme už zahynuli v tomto ako dlaň v malom chotári, keby sme občas na 2-3 míle vzdialených chotároch neboli orali a siali, avšak určite zahynieme, ak sa nám chotár nezväčší, ak sa s nami neuzavrie výhodnejšia zmluva, alebo čo by sme najradšej – pri zrušení nášho poddanstva. My teda obnovujúc našu žiadosť spred roka znova sa osmeľujeme použiť láskavosť Vašej ctenej predsedníckej jasnosti a ponížene znova prosíme, aby ste nás umiestnili – keďže ďaleko ležíme od ostatných štátnych statkov – na k nám bližšie ležiacu časť Mezöhegyešskej pustatiny alebo ak tá má v terajšom stave zostať, v tom prípade nás umiestnili na Pustatine Kunágota, a za prítomnosti štátnej komisie nech môžeme výhodnejšiu zmluvu uzavrieť a nech sa nám aj Vašou láskavosťou zruší poddanstvo. Odporúčajúc mašu poníženú prosbu do Vašej milostivej podpory, ostávame Vám veľavážený pán predseda vlády oddaní, ponížení občania Pitvaroša.“
Na túto žiadosť odpoveď nedostali i sťažnosť adresovaná ministerstvu zostala bez odozvy. Po potlačení povstania v Uhorsku obec aj naďalej ostala osadou platiacou kráľovskej komore. Hoci sa v rokoch 1848 a 1849 chystal zákon o usporiadaní osadníckych obcí, medzi ktoré patril i Pitvaroš, k jeho vydaniu napokon nedošlo. Jediným prínosom revolúcie bolo pre Pitvarošanov tak len zrušenie poddanstva.
Odkúpenie pôdy
Pitvarošania sa po desaťročia usilovali o to, aby pôda, ktorú obrábali bola ich vlastníctvom, a preto viedli s kráľovskou komorou ustavičný boj. V tomto boji utrpeli často citeľné straty – v roku 1843 stratili dve tretiny výmery chotára, ba takmer celkom prišli o pôdu, veď riaditeľstvo komory vypovedalo zmluvu a chcelo ich z pustatiny vyhnať, ale oni neprestali dúfať. Verili, že sa ich postavenie raz zlepší. Zo zrušenia poddanstva v roku 1848 sa osadníkov týkalo iba zrovnoprávnenie pred zákonom a zrušenie panskej súdnej stolice. Postavenie Pitvarošanov sa v päťdesiatych rokoch 19. storočia naďalej zhoršovalo. Počet obyvateľov rapídne rástol, súčasne však bolo málo pôdy a výšku nájomného oproti predchádzajúcim rokom komora zdvojnásobila. V šesťdesiatych rokoch 19. storočia už platili za jutro 4 forinty a 90 grajciarov nájomného. Toto zaťaženie boli schopní zniesť len bohatší nájomníci. Väčšina rodín rýchlo chudobnela. Boli takí, ktorí sa zriekli nájmu ešte pred uplynutím platnosti zmluvy, respektíve prepúšťali ho bohatším a obživu hľadali za hranicami obce. K takejto výmene muselo dať súhlas riaditeľstvo komory na základe doporučenia predstavenstva obce. Na základe tohto sa ďalej diferencovalo obyvateľstvo obce. Rástol počet rodín bezzemkov. K tomu prispievala aj okolnosť, že obyvatelia obce nemali možnosť rozširovať pôdny fond. Mladomanželia sa nemohli dostať k novému nájmu. Keďže v chotári Pitvaroša pracovnú príležitosť nemali, hľadali si prácu na okolitých statkoch. Neskôr chodili za prácou aj do vzdialenejších krajov i stočlenné skupiny pracujúcich. V mnohých prípadoch aj deti z mnohodetných nájomníckych rodín si hľadali obživu v iných chotároch.
To všetko ďalej udržiavalo rozpory medzi kráľovskou komorou a osadníkmi – nájomcami. Pitvarošania ustavične znepokojovali vrchnosť, dožadujúc sa pôdy. Vydaním nového zákona z roku 1875 sa situácia na Pitvaroši napokon zmenila. Zákon umožnil, aby si osadníci odkúpili štátnu pôdu. Predstavenstvo obce žiadalo premerať chotár obce a 3. apríla v roku 1876 odišli dvaja členovia predstavenstva obce Pitvaroš s notárom do Pécsky dohodnúť cenu pôdy s riaditeľom kráľovskej komory. Keďže komora nevzala do úvahy rozdiely v kvalite pôdy, určila rovnakú výkupnú sumu. V chotári Pitvaroša bolo však mnoho vlhkej pôdy, preto osadníci nechceli platiť 140 forintov. Riaditeľstvo však neustúpilo. V nasledujúcom roku 1877 prešla pôda konečne do vlastníctva nájomníkov. Osadníci sa tak konečne stali vlastníkmi svojej pôdy, po 62 rokoch nájmu (1815-1877), z ktorej ich už nik nemohol vyhnať.
Postavenie Pitvarošanov sa však nezlepšilo ani po odkúpení pôdy. Ba čo viac, v dôsledku zvýšenia výdavkov ich životná úroveň stále klesala. Dedičstvom ustavične klesala aj výmera pôdy pripadajúca na jedného člena rodiny. Splácanie vysokej ceny pôdy veľkú časť sedliackych rodín, beztak už veľmi zadĺžených, úplne zruinovalo. Niektorým sa už v prvých rokoch pôda „vyšmykla“ z vlastníctva. Postavenie bezzemkov sa z roka na rok zhoršovalo. V šestdesiatych rokoch 19. storočia boli, z celkového počtu obyvateľov Pitvaroša, dve tretiny bezzemkovia.
Pár slov na záver
Pitvarošania sa nebáli bojovať za svoje práva a neúnavne presadzovali svoje požiadavky na všetkých dostupných inštitúciách, vrátene kráľa, ale často museli znášať neblahé následky, ktoré ich nútili ešte viac sa primknúť svojimi mozoľnatými rukami k pôde a o to viac svojou pracovitosťou zabezpečiť svoje prežitie. Palugyai János v období rokov 1862 -1863 napísal o Pitvarošanoch, že: „pracovitosť, sporivosť, dobré mravy, skromná oddanosť osudu sú ich vzácnymi vlastnosťami“. Na inom mieste hovorí o Pitvarošanoch, že „natoľko sú zaujatí pracovnými povinnosťami, že nemajú kedy robiť zlé.“ Ich snaha a odhodlanie „bojovať s úradmi“ len zvýrazňovala ich rastúcu nedôveru k inštitúciám. Práve v tomto období za začal formovať ich charakter poznačený pracovitosťou i odhodlaním biť sa za svoje práva. Osud neskôr, v 20. storočí, priniesol Pitvarošanom ďalšie rany v podobe dvoch svetových vojen, hospodárskej krízy, násilného pomaďarčovania a prenasledovania, chudoby, núteného vyhnania z obce a v roku 1947 i presídlenia. Pre svoje odhodlanie a hrdinskosť Pitvarošanov neustále zápasiť so svojim osudom, znášať príkoria a opäť sa postaviť na nohy a nevzdávať sa nazvali Pitvaroš v týždenníku Slovákov v Maďarsku „detvianskym“.
Autor článku: Michal Kožuch
Zdroj mapových výrezov Uhorského mapovania:
Josephinische Landesaufnahme B IX a 527 Coll: XXI. Section. 29.
Osterreichisches Staatsarchiv 2014
Arcanum Adatbazis Kft, 2014
Franziszeische Landesaufnahme B IX a 530 Section №61. Colonne №XXXIX.
Osterreichisches Staatsarchiv 2014
Arcanum Adatbazis Kft, 2014