Počiatky osídlenia a prvý Pitvaroš – PITVAROŠ A PITVAROŠANIA

Pitvaroš pozná každý z nás ako malú obec v juhovýchodnej časti Maďarska z ktorej pochádzajú naši predkovia a v ktorej máme svoje korene. Súčasný Pitvaroš je však v poradí až „tretím“ Pitvarošom, ktorý sa nachádzal v tomto území a ktorý vznikal novou parceláciou pozemkov a postupným vymeriavaním nových ulíc od roku 1840.

„Druhý“ Pitvaroš vznikol v poslednej etape osídľovania Dolnej zeme, a to na majetku kráľovskej komory. Založilo ju v marci v roku 1816 175 slovenských rodín z Nadlaku. V autentickom rukopise Jána Hronca (1873-1965) nachádzame o druhom Pitvaroši nasledovné: „Druhý Pitvaroš sa zakladal, ako spisy dosvedčujú, v roku 1814-15. Zakladali ho Slováci, keď Jozef II. cisár bol na Mezőhedesi, starý Gemeri bol rodený Nemec z Dobšinej, tak išiel na Mezőhegyes pred Jozefa II. cisára, v nemeckej reči ho prosil pokľačiaci, aby dostáli zem na obrábanie to jest pitvarošskú pustatinu, ale cisár tejto Gemeriho žiadosti nevyhovel a miesto pitvarošskej dával voľáku basaršskú pustatinu. Táto, od cisára ponúkaná pustatina nebola k vôli ľudu a starý Gemeri poznovu išiel cisárovi kľačiaci prosiť aby vyhovel ľudu, Slovákom, aby dal tú zem o kerú oni prosia. Takže cisár aj vyhovel žiadosti. Aj to dal na papieri. Gemeri toto rozprával medzi ľudom, čo je vo veci a dal na základe tomto Imrich Raksányi nadlacký učiteľ a Martin Stratinský tiež obyvateľ nadlacký, ale aj Gemeri musel byť Nadlačan v ten čas, tak pekne sa vystrojili k cisárovi prosiť o pitvarošskú pustatinu, ale Gemerimu ani chýrom nedali. Táto pitvarošská pustatina sa ťahala od makovského chotára až po Kétegyházszky, takže na tejto pustatine veľa dediny sú postavené. Keď ho pitvarošania dostáli, tak sa ťahal od juhu od palotskiho a nadlackiho chotára až po komloušsky, tam po samú dedinu. Menoval sa Kis Komlouš viac ako 100 jujerov zemi komloušskej. Balážik, richtár pitvarošský, ho predal. Teraz je tam pasienok komloušanov. Dĺžka pitvarošského chotáru činila aspoň 12 kilometrov, šírka od makovskiho chotára zo západu ťahal sa na východ po Mezőhegyesszkí chotár, činila 7-8 kilometrov. Takto stál prvý pitvarošský chotár. Tu na tejto zemi boli len pasáci, tu vypásali péčkania a nadlačania svoje statky, viac studňov nakopali péčkania po chotáre, takže aj dnes je z nich niekoľko.“ Ján Hronec vo svojom rukopise ďalej uvádza spomienky potomkov prvých osadníkov nasledovne: „Druhý Pitvaroš dedinu zakladali od terajšej na západ sa osádzali ale 1 km. Tam jamy kopali do zemi, to boli ich príbytky, lebo bolo ďaleko chodiť domov. Tak si tam robili príbytky aj pre statok a to bolo všetko v zemi, strechy nemali. Najviac nepríjemností boli so statkom, keď sa obecný býk vyslobodil, ten pobehal aj de ľudia bývali, takže sa aj prepadol na ľudí. Teraz je tam pasienok, enu čiastku už aj orú a stopa je kde bol druhý Pitvaroš dedina aj ulice ako boli. Táto dedina dosť na veľkom priestore stála.“

Pravdepodobná poloha druhého Pitvaroša (v červenom rámčeku)

(autor vizualizácie: Michal Kožuch)

Vizualizácia pravdepodobnej podoby druhého Pitvaroša so zemnicami osadníkov

(autor vizualizácie: Michal Kožuch)

Pitvaroš však existoval dávnejšie predtým ako sem prišli naši predkovia a založili nám známy Pitvaroš. Ako však „prvý“ Pitvaroš vyzeral a aký bol sa už veľa nedozvieme. Čiastočné informácie nám poskytujú archívne dokumenty z tohto obdobia, kde sa prvý Pitvaroš spomína. Osídlenie na tomto území má však oveľa dlhšiu históriu siahajúca až do mladšej doby kamennej – neolitu.

Archeologické nálezy na území dnešného Pitvaroša

Archeologické nálezy na území dnešného Pitvaroša a záznamy z archívov, kde sa spomína prvý Pitvaroš spracovali vo svojich rukopisoch Pitvarošania: Ján Hronec (1873-1965), Štefan Hudák (1923-2005), Pavel Komoly (1914-1999), Michal Hudák (1922-2005) a Michal Kriška (1910-1933).

V priestoroch, kde sa dnes rozprestiera pitvarošský chotár, i samotná obec, žil človek už v treťom tisícročí pred našim letopočtom, čiže v mladšej dobe kamennej (neolit – trval od cca 8000 až 2900 rokov pred n. l.). Ľudia v neolite objavili pravidelnosť striedania ročných období a biologických cyklov rastlín a zvierat, nastala domestikácia plodín a zvierat. Nastal prechod od lovu a zberu k poľnohospodárstvu a chovu. Základ obživy tvorilo kopaničiarske alebo žiarové poľnohospodárstvo doplnené chovom dobytka (spaľovaním zbavovali pôdu porastov, kyprenie pôdy palicou, z ktorej vznikol rýľ a motyka). O osídlení lokality svedčia najmä hroby skrčencov. Obyvatelia novšej doby kamennej zvanej neolit pochovávali svojich mŕtvych v skrčenej podobe a odtiaľ majú meno skrčenci.

Grafická vizualizácia hrobu skrčenca

(autor vizualizácie: Michal Kožuch)

V roku 1925, známy maďarský spisovateľ a vtedajší riaditeľ segedínskeho múzea, Ferenc Móra robil v pitvarošskom chotári archeologické vykopávky. V priestoroch na kopci smerom na Ambrózu (maď. Ambrózfalva) objavil cintorín so 43 hrobmi. Vykopávky boli realizované v súvislosti so stavbou kamennej cesty z Pitvaroša smerom na Slovenský Komlóš. V každom hrobe bol uložený nebožtík v skrčenej polohe a vedľa neho sa nachádzali kamenné nádoby, s kosťami ošípaných a hydiny. Podľa všetkých náznakov tam mohol byť niekdajší prastarý cintorín.

Ferenc Móra (1879-1934) na dobovej fotografii

(zroj: wikipedia)

Pri vykopávkach v roku 1876 našli v okolí obce Pitvaroš bronzové náušnice a v roku 1923 bronzové náramky, ktoré pochádzali z doby bronzovej (trvala od cca 2300 až 700 rokov pred n.l.). V dobe bronzovej na tomto území žili ľudia v rôznych dedinských usadlostiach. Aj v iných častiach pitvarošského chotára tunajší obyvatelia pri prácach na poli často objavili početné hlinené a iné nádoby, rôzne pracovné nástroje, ozdobné predmety a podobne. Tieto však pochádzali už z mladšieho obdobia.

Pôvod názvu Pitvaroš

Celé územie, na ktorom ležia terajšie obce Pitvaros, Csanádalberti a Ambrózfalva so svojimi chotármi sa oddávna volalo Pitvarošská pusta. Pusta patrila do kráľovského vlastníctva. Nedá sa vypátrať ako, odkiaľ a prečo dostala toto meno,“ píše na strane 8 Pavel Komoly, vo svojom diele Pitvarosi tanulmányok – (Pitvarošské štúdie). Dielo vyšlo v roku 1992. Autor v tej istej publikácii na strane 89 píše: „Nepodarilo sa mi preskúmať odkiaľ a prečo pusta dostala názov „pitvarošská“. Spomína, že za čias Huňadiovcov (15. storočie) celá Pitvarošská pusta bola majetkom rodiny Korláthovcov. Ďalej píše autor, že rodina tu mala zemiansku kúriu, dvorný dom – „udvarház“, snáď preto používali prímenie „pitvarošská“. Iní autori, napr. Kiss Lajos (1988) sa domnieva, že palota mala pitvor ako významný priestor, podľa ktorého mohla pusta dostať pomenovanie. Ján Stanislav v roku 1948 píše: „Dnešní Slováci v Zátisí sú kolonizovaní až začiatkom 18. stor., tak napr. Čaba r. 1718. Avšak je možné, že títo noví kolonisti niekde len podstatne posilnili malé slovenské osídlenie, lebo napr. meno Čaba je slovanského pôvodu a spomína sa v 14. stor. Ak tu staré slovenské osídlenie bolo už zaniklo, predsa prišli sem Slováci v 18. storočí na územie, kde ich otcovia žili pred storočiami.“ – ( str. 173). Veľký maďarský lexikón (2002) uvádza, že prvá písomná zmienka pod názvom Puszta Pittvaros pochádza z roku 1783. Zjavné je, že Pitvarošská pusta a obec Pitvaroš majú pomenovanie odvodené od slova „pitvar“. Slová pitvor a „pitvar“ označujú v slovenskom a v maďarskom jazyku približne to isté. Pitvor ako predsieň dedinského domu, aj kuchyňa, po maďarsky „konyha“. V maďarskom jazyku sa srdcové predsiene – pravá a ľavá – volajú „job pitvar“, „bal pitvar“. Akého pôvodu je teda slovo pitvor? Slovanského? Slovenského? Maďarského? Iného? Čo bolo skôr pitvor, či pitvar? Mnohé slovanské slovníky neuvádzajú slovo pitvor. Po česky je to „předsíň“, po rusky „seni“ – „сени“. Vyzerá to tak, že je to slovo maďarského pôvodu a do slovenského jazyka prešlo z maďarčiny podobne, ako niektoré iné slová. Napríklad topánky, či črievice sa v slovenskom dolnozemskom nárečí volajú cipele, po maďarsky „ cipő“. Načim hľadať ďalej? Načim. Vo Veľkom maďarskom leksikóne (2002) sa pri hesle pitvar píše: „pitvar <szláv> pitar: predsieň, vstupný vchod do tradične usporiadaného dedinského, vidieckeho alebo sálašského domu. Kuchynská časť je s otvoreným komínom. Z pitvora sa otvárajú dvere do izieb a do komory… Slovo je predsa len slovanského pôvodu (<szláv>) „pitvor“, či „pitar“. Je zaujímavé, že aj geografické názvy na okolí, ako rieka Maros – Maruša, či mesto Makó – Makov boli prijaté do maďarského jazyka prostredníctvom slovanských slovných základov – (Maros – A magyarba feltehetőleg szláv közvetítéssel került, Kiss 1988; Makó – szláv eredetű lehet, Kiss 1988). Pri niektorých názvoch mohol byť slovný základ starší. Napríklad Kereš – Kőrös má prastarý, dácky pôvod – „Kerš“. Možno predpokladať, že do Maďarského jazyka sa dostal slovanským prostredníctvom – (A magyarba feltehetőleg szlávok közvetítették, Kiss 1988), teda názov je oveľa starší ako sa udialo „Honfoglaláš“. Maďarská historiografia a verejnosť takto označuje zaujatie územia maďarskými a pridruženými kmeňmi v 10. a 11. storočí nášho letopočtu (Zdroj: Pitvaroš a Pitvarošania, 2007).

Záznamy o prvom Pitvaroši

Keď chceme opísať údaje a udalosti dnešnej, v poradí už asi tretej dediny Pitvaroš, nemôžeme nespomenúť prvú obec rovnakého mena. Michal Hudák (1922-2005) vo svojom rukopise spomína, že „starý otec Pavel Benčík (Malá ulica, číslo domu 85) v lete v roku 1966 rozprávali, že keď ony boli mladý, tak sluhovali. Veľmi dobre sa pamätajú, že raz v jesen orali hlbokú orbu na poliach do Szirbika. Tam sa im pluh zaprel do tehly. Ako tak orali, začali zbierať tehly, ktoré stále vyorávali a celý deň nazbierali tehly, ktoré sa stále vyorávali a celý deň nazbierali za dva sedliacke vozy. Že voľaké pravie základy tam boli.“

Samuel Borovský (1860-1912) vo svojom diele Dejiny Čanádskej stolice do roku 1715 uvádza , že v roku 1470 sa v spise krajinského listového úradu stretávame so šľachtickým menom Korláth, ktoré malo ako predmenie Pitvaroš. Z tohto sa dá usudzovať, že obec s názvom Pitvaroš v tomto období už existovala. Majiteľom obce bola rodina Korláth, ktorá tu mala pravdepodobne šľachtickú kúriu a preto používala predmenie Pitvaroš. Najstarší známy člen rodiny, podľa archívnych dokumentov, bol Simon v roku 1470, ktorý mal synov Michala a Mikuláša a dcéru Žofiu. Najznámejšou postavou bol Štefan. V roku 1543 bol v čanádskej stolici županom. Nič bližšieho žiaľ o prvom Pitvaroši a jeho obyvateľoch nevieme.

Ideová predstava možnej podoby prvého Pitvaroša

(autor vizualizácie: Michal Kožuch)

Ján Hronec (1873-1965) vo svojom rukopise uvádza históriu prvého Pitvaroša nasledovne: „Meno Pitvaroš od koho pochodí, skade a po čom, to sa nevie. Písali už viacerí pisatelia, ale každý len s tým skončil, že meno Pitvaroš skade pochodí to sa nevie. Toľko je isté, že Pitvaroš bola jeden veľká pustatina a menovala sa aj komorská. Jesto poznámka, že Pitvaroš dedina bola predtým dávnejšie lebo stopa jesto od terajšej dediny dva kilometre na západ a medzi sever (do Sirbika koncom) tam aj teraz keď roľník orie vyoráva všelijaké pozostatky: tehly, hrnce a tomu podobné veci. Ako sa povrávalo, že prvá dedina tam bola, že tam bývali Maďari, ale kedy sa zakladala, skade sa prisťahovali tí Maďari a kedy sa stade rozišli, len stopa jesto, že tam bola dedina, ale v kerom roku sa rozišli s toho istvo ninto. Tento prvý Pitvaroš o kerom sa píše, mohol byť zničený, keď Turci pustošili, lebo stopa jesto, že tu boli Turci, tam bydleli. Ni ďaleko od Pitvaroša v makovskom chotáre ešte vždy stojí kostolisko, tam bol turecký kostol, ešte stoja múry a to makovčania ochraňujú, od Pitvaroša asi 5-6 km. Tak je istejšie, že prvý Pitvaroš Turci zničili a to mohla byť najstaršia dedina tu, lebo Mezőhegyes je zakladaný v roku 1421 ale aj ten je už z pitvarošskej pustatiny vymeraný. Tak prvý Pitvaroš mohol byť zakladaný ešte pred Mezőhegyesom, teda pred rokom 1421.

Michal Hudák (1922-2005) vo svoje schéme zaznačil v severnom okraji západnej časti chotára obce Pitvaroš role židovskej rodiny Sirbikov (Zeme k Sirbikov, na schéme pod číslom 103).

Schéma Pitvaroša od Michala Hudáka s vyznačením „prvého Pitvaroša“ (predpokladaná poloha na schéme vyznačená hnedou farbou) a „druhého Pitvaroša“ (predpokladaná poloha na schéme vyznačená červenou farbou) Schému prekreslil Miroslav Kožuch.

Zo záznamov z budapeštianskeho archívu sa dozvedáme, že v roku 1552 po tureckých výpadoch aj Pitvaroš prešiel cez veľké ničenie, takže v nasledujúcom roku iba 3 rodiny vedeli vyplatiť svoju daň. V roku 1562 desiatku (desatinu poľnohospodárskych produktov ako cirkevnú daň) platilo 25 obyvateľov, 1563 už 36 (mená: Ápori Ambruš, Baronyai Tamás, Dáli Tamás, Demecsi Ambruš a Demeter, Erdély Gergely, János a Péter, Farkaš Bálint, Kalot Jakab, Karaguly Bálint, Kató Lőrinc, Kiss Ferenc, Mikó János, Nagy Ferenc, Lukács a Márton, Néma Michály, Oláh Pál, Pálfi János, Pordányi Balázs, Ruysa Ambruš, Bálint, Gaspár a Lőrinc, Sántha János, vdova Sebestyén Jánosné, Terőzsdi Adam a Benedek, Tormás Ferenc, Lukás, Máté, Mihály a Mozes, Tóth István, Ujjos Maté). Počet chudobných bolo 42 obyvateľov. Čiže môžeme predpokladať, že obec Pitvaroš mala v tom čase približne okolo 80 obyvateľov. Ešte v roku 1564 vlastnila tu vdova po Štefanovi Korláthovi 21 sedliackych domov, od ktorých platili daň. V roku 1570 mala obec už len 9 platiteľov daní a v roku 1596 po početných tureckým ťaženiach obec úplne zanikla a zostala len pustatina (Pitvarošská pusta). Pred svojim zánikom platila daň tureckému daňovému zberačovi, ktorý býval v Dule.

Krajinu poznačenú tureckým panovaním emotívne opisuje Michal Hudák (1922-2005) vo svojom rukopise nasledovne: „Poldruha ročné turecké panstvo vidiek premenilo na smutné panstvo. Nikde tepny pitnej vody, vodu močiarov a potokov ani zver nepila. Nikde ani jeden kvitnúci strom, ktorého tieň by poskytol pocestnému chládok, tráva a burina bola taká vysoká, že ak na koňoch by krížom neurobili biedne chodníky, pešiak by nemohol prejsť. Po zničení celého kraja, lepšie povedané akéhokoľvek života v tomto kraji tatárskymi hordami, ku ktorej hroznej a ukrutnej skutočnosti nasledovalo tak isto vydrancovanie a odvlečenie väčšej časti obyvteľstva a zničenie takmer celého kultúrneho vtedajšieho okolia panovaním Turkov, ktoré skončilo vyhnaním ich z celej vlasti, naozaj nezostalo iné, ako zhorenisko a zborenisko, ktoré bez ľudských rúk a umu cez celé stáročia a počas panovania Tatárov a Turkov v týchto končinách zmizla niekdajšia obec z povrchu zeme natoľko, že na začiatku znovu osídľovania a zaľudňovania maďarskej nížiny koncom 18. storočia a začiatkom 19. storočia v tejto časti všetky stopy starej predošlej obce zmizli a naozaj sa rozprestierala neobývaná, nekonečná pustatina. Táto bola isto plná rôznej menšej zveriny a z roka na rok sa tu zakorenila všakovaká burina. Celý kraj bol opustený divý porast, kde okrem prenasledovanej líšky a zajacov nikto nebýval.“

Pitvarošskú pustatinu v roku 1614 zdedili potomkovia Székyovci (Juraj a Katarína). Po vyhnaní Turkov z Uhorska, bola prechodne v biskupských rukách (rok 1701), neskoršie spolu s ďalšími pustatinami patriacimi k aradskému panstvu dostala sa pod správu kráľovskej komory. V rokoch 1755-1758 ju mala v prenájme obec Slovenský Komlóš. Páslo sa tu okolo 500 koní. V roku 1773 erár pustatinu rozdelil na 4 časti a zisk z jeho prenájmu bol 1251 Forintov. Dve časti pridelilo budúcim obyvateľom Nadlaku a dve časti obyvateľom obce Pécs (po jednej časti prenajalo nemeckým a maďarským obyvateľom). Práve pécsania v pitvarošskom chotari vybudovali množstvo vahadlových studní na napájanie pasúceho sa dobytka.

Pitvarošská pusta v prvom vojenskom mapovaní Uhorska z roku (1763-1787)

Štát nemal žiadne výdavky spojené s udržiavaním tejto nekonečnej pustatiny, ale napriek tomu chcel mať zisky. Preto pustatiny podarúval niektorým šľachticom a zemepánom za poukázané služby voči dynastii. Neobývané oblasti, a tak aj Pitvarošská pustatina sa dostala do rúk eráru, ktorý chcel získať viac úžitku a síce osídlením týchto krajov. Čanádsku župu, lepšie povedané iba jednu časť dostal nový majiteľ Ján Juraj Harruckern, ktorý obsadil župu luteránmi Slovákmi. Dal im rôzne výhody a výsady. Najväčšiu časť osídlencov doviezol z Novohradu, Gemeru, Hontu a iných žúp. Ako je známe, začiatkom 19. storočia založilo na uvedenej pustatine 175 nadlackých želiarov dnešnú obec Pitvaroš. Boli to slovenské rodiny, ktoré sa iba pred niekoľkými rokmi presťahovali do Nadlaku. Ale to už je iný, nám známy príbeh.

A čo zostalo po Turkoch na Pitvaroši dodnes? Možno sa zdá, že nič ale minimálne dve veci sa zachovali dodnes. Prvá je povesť o Rakšányich jame a tá druhá je kopec po tureckej rozhľadni v blizkosti Pitvaroša.

Severne od mlyna sa v nachádza Rakšányich jama. Jama má priemer približne 50 metrov a hĺbku 1 a pol metra. Jej vznik je spájaný s ťažbou hliny na dom prvého pitvarošského učiteľa z Nadlaku, levitu a notára Imricha Rakšányiho. Spájala sa s ňou povera, ktorú poznali mnohí Pitvarošania: „Kto viackrát obehne dookola jamu a položí si hlavu uchom k zemi bude počuť zvony zvoniť, ktoré vraj ukryli obyvatelia prvého osídlenia tohto územia pred Turkami“. K povesti možno len dodať, že s počtom obehov okolo jazera sa zvyšovala i frekvencia úderov srdca a pri priložení si ucha na zem, každý počul silný tlkot svojho srdca. I dnes môžeme nájsť Rakšánich jamu v pitvarošskom chotári. Prístup k nej vedie po poľnej ceste z cesty na Albert, pričom odbočíte doprava hneď za mlynom. Prístupná je aj keď pokračujete rovno po ulici od Ambrovze smerom na Albert (dnes Deák Ferenc utca). V súčasnosti je jazero po celom obvode oplotené.

Poloha Rakšányich jamy (tmavý kruh na leteckej fotografii)

(zdroj: maps.google.com)

Rakšányich jama v roku 2015

(autor fotografie: Michal Kožuch)

Turci na obrovskom rovinnatom území zo strategických dôvodov budovali sieť rozhľadní. Na umelo vytvorených vyvýšeninách z navozenej zeminy budovali svoje rozhľadne – vartovky. Dostupným materiálom na stavbu rozhľadne v týchto končinách bolo drevo. Z toho sa dá usudzovať, že bola drevená. Pri návšteve pitvarošanky Zuzany Garajovej (1924-2016) zo Senca mi v jednom z nej rozhovorov spomínala, že aj v okolí Pitvaroša sa nachádala takáto rozhľadňa. Z jej rozprávania som sa dozvedel, že ľudia rozprávali, že bola z dreva, ale potom ako odišli Turci, ju rozobrali, kopec však zostal dodnes. Presnú podobu rozhľadne sa už dnes asi nedozvieme.

Pani Garajová mi ale presne opísala, kde sa nachádzala a tak sme sa ju, pri návšteve Pitvaroša v roku 2016, vybrali hľadať. Po krátkej ceste z Pitvaroša smerom na Csanádpalotu, cca 1,6 km od Pitvaroša (cca 20 minút pešo od kraja Pitvaroša) nás už na prvý pohľad zaujme na ľavej strane malá, vegetáciou zarastená vyvýšenina. Z roviny zrazu vystupuje malý kopec a je tak pravdepodobne najvyšším miestom v Pitvarošskom chotári. Jeho existenciu nachádzame i na starých mapách z vojenského mapovania Uhorska (od roku 1763). A práve pri tomto kopci sa stretávali i hranice chotárov obcí, čiže už v minulosti tvoril výrazný orientačný prvok v krajine. Podľa rozprávania svojich predkov Pavel Gemeri (1951) spomínal, že v časoch silného národnostného útlaku v horthyovskom Uhorsku, na tento kopec vyliezli Pitvarošania a spievali krásne slovenské piesne. Ich tóny vraj bolo počuť až na Pitvaroši. Svoje pomenovanie dostal kopec aj v miestnom cestopise, kde ho Michal Hudák (1922-2005) na svojej schéme nazval ako „Zeme do kopca“ a označil číslom 102. To, či bol netradičný kopec v minulosti naozaj tureckou vartovkou, tak ako spomínali pamätníci, treba preveriť podrobným výskumom nielen v teréne ale i v archíve.