Tento rok si pripomíname 75. výročie presídlenia Slovákov z Maďarska uskutočneného v rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. V roku 1947 aj do života Pitvaroša a Pitvarošanov zasiahlo presídlenie a 655 rodín (2442 osôb) sa rozhodlo upustiť svoju rodnú obec na ceste za lepším životom a za svojou slovenskou domovinou. Pitvarošania sa presídlili pôvodne do 6 obcí (Malá Mača, Reca, Senec, Sládkovičovo, Veľká Mača, Veľké Úľany). Najväčším mestom, kam sa Pitvarošania presídlili bolo mesto Senec.
Zoznam rodín, ktoré sa v roku 1947 v rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom presídlili do Senca
Bagoňa Ján a Zuzana Rekeňová
Baráni Michal a Alžbeta Valkovská
Benčík Pavel a Mária Hudáková
Benčík Pavel a Zuzana Urbančoková
Benko Jozef a Žofia Kováčová
Benko Štefan a Alžbeta Igriciová
Beracková Ilona – vdova po Martinovi Sýkorovi
Blaho Juraj a Zuzana Hrivnáková
Blašková Eva – vdova po Martinovi Kriškovi
Brezina Pavel a Alžbeta Pelecová
Brnuľa Michal a Anna Kurucová
Bučan Juraj a Zuzana Kováčová
Bučan Michal a Anna Svoreňová
Bučan Štefan a Katarína Kováčová
Čelovský Ladislav a Judita Balážiková
Čeman Ján a Mária Vargová
Čeman Martin a Judita Lindáková
Čeman Štefan a Judita Kocková
Demanko Martin a Žofia Králiková
Dováľovský Pavel a Zuzana Demanková
Dováľovská Alžbeta – vdova po Jánovi Králikovi
Drobišková Zuzana – vdova po Michalovi Bučanovi
Farár Pavel a Mária Gemeriová
Franko Pavel a Mária Mikušová
Franko Štefan a Zuzana Roháriková
Garaj Martin a Mária Juhásová
Garaj Michal a Mária Molnárová
Garaj Ondrej a Zuzana Čemanová
Garan Michal a Mária Dováľovská
Gvočová Zuzana – vdova po Štefanovi Vargovi
Hrivnák Ján a Zuzana Dováľovská
Hrivnák Štefan a 1. Judita Hanesová, 2. vdova po Pavlovi Sudovi
Hudák Ondrej a 1. Judita Kurucová, 2. Alžbeta Príbelská
Hulík Ján a Mária Príbelská
Chovanec Michal a Alžbeta Jačianska
Juhás Adam a Katarína Šeboková
Juhás Ján a Mária Hašková
Juhás Pavel a Zuzana Rohárová
Kašník Ján a Mária Igrici
Kiš Štefan a Zuzana Dováľovská
Kiš Štefan a Anna Vargová
Klement Ján a Zuzana Príbelská
Klement Štefan a Judita Sýkorová
Kocka Ján a Mária Bučanová
Kocka Matej a Zuzana Šuľanová
Kocka Michal a Mária Gregorová
Kochan Jozef a Zuzana Moťovská
Kochanová Judita – vdova po Pavlovi Šillerovi
Koska Pavel a Mária Hašková
Kostka Ján a Zuzana Kolesárová
Kováč Ján a Alžbeta Šeboková
Kováč Juraj a Ilona Jančiková
Krajčovičová Zuzana – vdova po Michalovi Kováčovi
Králik Pavel a Anna Hroncová
Králik Štefan a Anna Ačajová
Kriška Ján a Mária Kocková
Kriška Michal a Anna Kašníková
Krnáč Ondrej a Mária Šuľanová
Kučerák Ján a Judita Antalová
Kučerák Jozef a Zuzana Brnuľová
Kučerák Pavel a Júlia Šeboková
Kuruc Ján a Zuzana Zahorecová
Kuruc Štefan a Judita Šeboková
Kurucová Mária – vdova po Jánovi Zahorcovi
Ľacho Ján a Anna Farárová
Legíni Michal a Juliana Šupalová
Legíni Štefan a Zuzana Majová
Lóci Ján a Mária Feješová
Lóci Michal a Mária Gubíňová
Lóci Štefan a Alžbeta Srnková
Lopušný Matej a Mária Šranková
Maglocký Ján a Zuzana Tószegiová
Maglocký Pavel a Žofia Andrašová
Maglocký Štefan a Alžbeta Baráňová
Maglocký Štefan a Mária Hroncová
Majo Ján a Helena Boťánska
Majo Juraj a Žofia Rekeňová
Majo Pavel a Judita Rozumová
Majo Pavel a Anna Urbančoková
Majo Štefan a Alžbeta Šeboková
Matuška Samuel a Zuzana Vargová
Molnárová Katarína – vdova po Michalovi Krnáčovi
Mrázová Katarína – vdova po Jánovi Hulíkovi
Némethová Anna – vdova po Michalovi Vargovi
Ondrejčík Štefan a Mária Kolesárová
Ondrusová Mária – vdova po Pavlovi Tichákovi
Pejterová Alžbeta – vdova po Martinovi Zelmanovi
Rekeň Michal a Alžbeta Kováčová
Rekeň Michal a Anna Zelmanová
Rekeň Pavel a Zuzana Juhásová
Rekeň Pavel a Zuzana Majová
Riková Alžbeta – vdova po Jurajovi Kolárovi
Ročkár Pavel a Anna Klementová
Rohárik Štefan a Mária Bagoňová
Rohoška Juraj a Judita Sýkorová
Rohoška Martin a Anna Kožuchová
Sántaj Juraj a Judita Blahová
Sántaj Pavel a Júlia Rohošková
Sántaj Pavel a Anna Rohošková
Selecký – Sőke Martin a Mária Dováľovská
Stratinský Štefan a Zuzana Garanová
Suda Pavel a Zuzana Matajsová
Súdor Pavel a Mária Štrpková
Surmák Štefan a Anna Sudová
Sýkora Martin a Ilona Baracká
Šebok Adam a Zuzana Krnáčová
Šebok Ján a Zuzana Husárová
Šebok Ondrej a Mária Kováčová
Šeboková Alžbeta – vdova po Jánovi Kováčovi
Šiller Jozef a Helena Vargová
Šiller Ondrej a Zuzana Hulíková
Šiller Pavel a Judita Kochanová
Šramo Pavel a Zuzana Šupalová
Šranko Juraj a Zuzana Chovancová
Šranko Pavel a Mária Hajnalová
Šranko Pavel a Zuzana Kurucová
Štrpka Ondrej a Alžbeta Juhásová
Štrpka Štefan a Judita Kováčová
Šuľan Ján a Mária Bartolomejová
Šuľan Ján a Anna Kunštárová
Šuľan Juraj a Mária Vargová
Šuľan Martin a Anna Sudová
Šupala Pavel a Júlia Balážiková
Švihran Ján a Anna Majová
Švihran Martin a Žofia Kašíková
Švihran Pavel a Mária Urbanová
Tichák Martin a Zuzana Fábriová
Tóthová Zuzana – vdova po Pavlovi Rikovi
Trnkóci Štefan a Judita Štrpková
Uhrin Samuel a Zuzana Tóthová
Uhrin Štefan a Judita Majová
Uhrin Štefan a Mária Tušková
Ujhelyi Pavel a Anna Kováčová
Urbančok Michal a Zuzana Lindáková
Urbančok Ondrej a Judita Hodáková
Urbančok Pavel a Anna Juhásová
Urbančok Pavel a Alžbeta Urbančoková
Urbančok Pavel a Mária Urbančoková
Urbančok Pavel a Zuzana Zelmanová
Valach Juraj a Judita Gvočová
Valach Juraj a Mária Šoltésová
Valkovský Ján a Anna Gombošová
Valkovský Štefan a Eva Krišková
Varga Ján a Lýdia Husárová
Varga Juraj a Mária Brnuľová
Varga Matej a Anna Bogárová
Varga Michal a Mária Kišová
Vician Martin a Zuzana Čemanová
Vrbiar Štefan a Mária Šikovenecová
Vrbiarová Mária – vdova po Pavlovi Šupalovi
Zahorec Ján a Mária Kurucová
Zelman Ján a Terézia Igriciová
Zelman Ján a Žofia Sudová
Zelman Ján a Zuzana Zahorcová
Zelman Juraj a Zuzana Riková
Zelman Ondrej a Zuzana Juhásová
Zelman Pavel a Anna Kožuchová
Zelman Peter a 1. Zuzana Chovancová, 2. Katarína Šeboková
Ako východiskový materiál pre uvedený zoznam som použil „Zoznam dospelých obyvateľov obce Pitvaroš (Maďarsko) v rokoch 1946 – 47 – podľa domových čísiel“. Spracovateľom zoznamu je pamätník, rodený Pitvarošan – Pavol Hudák zo Sládkovičova.
V 40 rokoch 20. storočia mal Pitvaroš 691 parciel. Z nich bolo zastavaných 645 domami a stavbami (93 %), 46 parciel bolo nezastavaných (7 %). Domov v ktorých sa bývalo bolo na Pitvaroši 632. Z toho sa do Senca v roku 1947 presídlili pitvarošské rodiny z 124 domov (19,6%). Ak by sme sa pozreli na plán Pitvaroša a vyfarbili by sme všetky domy (zelenou farbou), z ktorých sa Pitvarošania presídlili do Senca, dostali by sme nasledovnú schému.
Schéma rozmiestnenia domov z ktorých sa pitvarošské rodiny presídlili v roku 1947 do Senca
Autor schémy: Michal Kožuch
Do Senca a susednej obce Reca, v apríli a máji 1947, prisťahovalo 167 rodín z Pitvaroša. Bola to takmer polovica z celkového počtu 2000 obyvateľov, ktorí opustili svoju rodnú obec. Okrem Pitvarošanov sa do Senca presídlilo i niekoľko slovenských rodín zo Slovenského Komlóša a z Nadlaku. Do domov po obyvateľoch maďarskej národnosti, nasťahovali vojaci Československej armády presídlencov. Mnohí neboli spokojní s pridelenými domami, keď zistili, že na Pitvaroši nechali lepší. Nebolo zriedkavé, ak do väčších domov nasťahovali aj 2-3 rodiny. Niektorým sa uskutočnila výmena domu, iní sa museli uspokojiť s tým, čo dostali. Vzniknuté problémy riešil Osídľovací úrad presťahovaním rodín do iných domov. Prvé dni po presídlení Pitvarošanov, z dôvodu napätej situácie, strážili vojaci. Spočiatku bolo spolužitie sprevádzané i urážkami, výčitkami a pokrikovaním na presídlencov. Výčitky a nevraživosť miestneho obyvateľstva boli výrazné: „Načo ste prišli? Kvôli vám museli odísť naši susedia, príbuzní a známi!“ V tomto prostredí mali nájsť Pitvarošania svoj nový domov? Kde boli sľuby agitátorov presídleneckej komisie o pokojnejšom živote? Kde sú nadšenia z plagátov a transparentov: Drahí navrátení bratia? Opustili svoj domov, pretože chceli ísť medzi svojich a tu sú nevítaní! Sľubovali im, že ich presídlia spolu do jednej obce a na Slovensku ich opäť rozdelili. To boli hlavné dôvody sklamania mnohých Pitvarošanov. Sklamanie prišlo i pri prideľovaní pôdy, keď niektorí dostali lepší kus zeme, iní horší. Nepríjemnosti vznikali aj keď jeden pôdu obrobil a druhý úrodu zožal, pretože spočiatku nevedeli presne, čo komu patrí.
Na prvé dojmy po presídlení do Senca si s odstupom rokov spomína Pavol Szuda (1934-2008), člen Zväzu slovenských výtvarných umelcov, žijúci v Bratislave: „Začiatky sú všade rovnako ťažké. Slovensko bolo pre nás čosi nové. Dovtedy sme žili približne rovnako a rovnorodo v jednej neveľkej dedine a zrazu sa nám otvoril doslova svet. My Slováci sme sa dostali tam, kde sme naozaj doma a kde je naše miesto. Po počiatočných problémoch s akceptovaním u domáceho obyvateľstva, každý z nás svoj život už prežíval po svojom. Vraveli nám, aby sme boli hrdí, že sme si maďarskom obkľúčení zachovali takú peknú slovenčinu. Po presídlení sa nám otvorila ďaleko väčšia škála možností, ako by sme mali na Pitvaroši. Lepšia perspektíva pre mladšiu generáciu. Presídlenie ťažšie prežívala najstaršia generácia.“ Prichodí dodať: „Starý strom sa ťažko presadí, pretrhli sa korene…“
Združstevňovanie
Jednotné roľnícke družstvo (JRD) vzniklo v Senci 31. marca 1950. Medzi zakladajúcimi členmi boli Pitvarošania: Jozef Pelec, Ján Zelman, Pavel Varga, Michal Urbančok a Peter Pavel Súdor. Pri obrábaní pôdy vypomáhala Strojová a traktorová stanica v Senci. Stanica mala zriadené takzvané „Brigádne stredisko“, ktoré zabezpečovalo vykonávanie prác traktormi a strojmi. Vedúci strediska zabezpečoval spolu s vedením družstva prevádzanie potrebných prác. Jedným z vedúcich strediska bol Pavel Vrbiar. Pracovalo tu viacero presídlencov: Pavel Králik, Ján Kulík, Pavel Šranko, Michal Urbančok mladší, Michal Rekeň, Jozef Kováč. Účtovnícke práce v družstve vykonávali Juraj Kochan, Jozef Kučerák a Jozef Lauko. Vo funkcii predsedov družstva pôsobili Pitvarošania: Pavel Varga, Juraj Rohoška, Pavel Urbančok, Štefan Klement, Ján Debnár a Michal Zelman. V riadiacej a organizačnej práci našla uplatnenie Mária Zelmanová, dlhé roky bola predsedníčka roľníckeho družstva v Turni (vzdialený 2 km od Senca).
Pitvarošania v seneckom družstve, rok 1955
(rodinný album, Anna Kapounová, rodená Kováčová Senec)
Práca a aktivity, v ktorých sa pokračovalo po presídlení
Medzi prisťahovanými novými obyvateľmi Senca, rodákmi z Pitvaroša, ktorých sa veľká väčšina živila poľnohospodárstvom, boli aj remeselníci, živnostníci, učitelia a úradníci. Zo začiatku mnohí pracovali vo svojich povolaniach a remeslách doma, alebo v súkromných skupinách či dielňach, iní odchádzali za prácou do okolitých obcí, najmä do Bratislavy a Trnavy, kde bola najlepšia príležitosť nájsť si prácu. Nové pracovné príležitosti poskytovali podniky a závody priamo v Senci (tabačiareň, tehelňa, mlyn, elektráreň, strojárske podniky).
Prvým tabačiarom – skupinárom bol Michal Urbančok starší, neskôr Michal Rekeň. Budova tabačiarne stála na Trnavskej ceste. Za mestom, po ľavej strane, ešte i dnes vidieť pozostatky asanovanej tabačiarne.
V seneckom mlyne pracoval Pavel Urbančok. Mlyn stál na mieste dnešného supermarketu, na rohu ulíc Trnavská a Boldocká ulica. Vyhorel v roku 1997 a následne bol asanovaný.
V seneckej elektrárni pracovali Štefan Maglocký. Ako elektrikár v tehelni pracoval Pavel Benčík.
Živnostníkom pri výrobe sódovej vody vo fľašiach – kyvetách bol Adam Šebok (sódáš), ktorý v spoločnosti s Annou Gajdošovou rodáčkou z Kšinnej vyrábali aj limonády. Po znárodnení, prevádzku prevzali komunálne služby. Výroba sódy prebiehala v priestoroch terajšieho sklenárstva za novou autobusovou stanicou na Šafárikovej ulici.
Obuvníkmi boli Ondrej Krnáč a Michal Vrbiar, ktorí po znárodnení už vo svojom remesle nepracovali. Doma, ak bolo treba, opravovali topánky rodine a známym.
Cukrárkou boli mamovka Katarína Krnáčová, rodená Molnárová. Vyrábali povestné sladkosti. Také zvláštne paličky či fajočky červenej a žltej farby, ale aj mentolové vankúšiky už dnes nevidíme. Vyrábali povestné griliáše – griláže z páleného cukru s orechami, ktoré za pomoci drevených foriem sformovali do tvaru jeleňov, baranov, kohútov väčších rozmerov, ale aj malé jelenčoke či barančoke. Piekli torty rôznych tvarov a rozmerov: srdcia, podkovy, okrúhle, poschodové, obdĺžnikové. Po smrti mamovky Krnáčovej ešte dlhé roky vyrábala griláže a piekla torty dcéra Alžbeta, vydatá Šeboková. V rodinnej tradícii pokračuje vnučka Alžbeta Slobodová, rodená Šeboková.
Albeta Šeboková rodená Krnáčová a Ondrej Šebok, rok 1984
(rodinný album, Alžbeta Slobodová, rodená Šeboková, Senec)
Domácimi dámskymi krajčírkami boli Zuzana Dovalovská, rodená Demanková, Mária Juhásová vydatá Kánová a Zuzana Mikulcová, rodená Kochanová. Pánskym krajčírom bol Ľudovít Čelovský. Na Pitvaroši bol jediným pánskym krajčírom. Tesármi boli bratia Ondrej a Ján Šebokovci, ktorí v tomto remesle pokračovali po svojom otcovi v Senci, ale aj okolitých obciach položili množstvo základov a krovov na domy. Pracovali v stavebných firmách Pozemné stavby a Doprastav v Bratislave. Tesárom bol aj Martin Garaj, ktorý pracoval so svojím synom Michalom. Holičmi – barbiarmi boli Ján Majo a Jozef Bučan. Klampiarmi boli bratia Šilerovci Matej, Jozef a Martin. V remesle pokračoval Matejov syn Zoltán Šiler. Remenárom bol Michal Kožuch, šil rôzne remene aj na konské postroje. Remeslo dlho vykonával v seneckom Jednotnom roľníckom družstve. Kuchárkami, ktoré chodievali variť na svadby, krštenia, kary, alebo iné rodinné príležitosti boli Zuzana Juhásová – Šuľanová, rodená Králiková a Zuzana Bučanová, rodená Drobišková. Deti pomáhala priviesť na svet pôrodná babica Mária Zelmanová, rodená Kožuchová.
Vzdelanie
V prvých rokoch po presídlení v základnom školskom vzdelaní v Senci nie všetci učitelia tolerovali rozdiely v pripravenosti žiakov presídlencov a seneckých žiakov. Stalo sa, že niektorí z jednej triedy všetci postúpili do ďalšieho ročníka s tým, že učivo dobehnú v ďalšom roku, z inej triedy museli opakovať ročník. Boli to prechodné ťažkosti, ale tých, čo „prepadli“, to poznačilo. Väčšina rodičov nevedela pomáhať pri domácich úlohách. Ovládali pravopis maďarského jazyka. Postupne sa žiaci vyrovnali s učivom a prípravou na povolanie. Získali stredoškolské a vysokoškolské vzdelanie. V učiteľskom povolaní sa uplatnili Peter Zelman, Martin Čeman, Magdaléna Nosáľová rodená Čelovská, Mária Tretiníková, rodená Lovciová, Jozef Šiller a Mária Zvalová, rodená Majová. Vysokoškolským učiteľom bol profesor Ondrej Štrpka, ktorý po príchode do Senca už neučil, pracoval v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Rád však odovzdával vedomosti študentom, ak ho o to požiadali. Bolo to hlavne z matematiky a nemeckého jazyka.
Peter Zelman
(rodinný album, Peter Zelman, Senec)
Presídlenie prinieslo Pitvarošanom nielen nové pracovné príležitosti, ale otvorilo i možnosti vzdelávaniu. Väčšina presídlencov mala absolvovanú iba pitvarošskú základnú školu, poniektorí mešťanku na Komlovši. Gymnázium v Senci umožnilo Pitvarošanom, nielen zo Senca, ale i okolia, dosiahnuť stredoškolské vzdelanie. Z mladších a pitvarošských rodákov, prípadne tých, čo sa narodili pitvarošským rodičom v prvom roku na Slovensku, získali vysokoškolské vzdelanie:
Zuzana Korčeková, rodená Zelmanová – lekárka, Emília Vitálošová, rodená Majová – inžinierka ekonómie, Eva Matušková, rodená Valkovská – stavebná inžinierka. Mária Magulová, rodená Lauková – poľnohospodárska inžinierka, Ondrej Čijaky – banský inžinier, Alžbeta Krišková – lekárka, Ján Maglocký – lesný inžinier, Pavol Benčík – stavebný inžinier, Helena Gašparovičová, rodená Majová – absolvovala Vysokú školu pedagogickú v Trnave, Pavol Zelman – poľnohospodársky inžinier a pplk. Štefan Lovci vyštudoval Vojenskú vysokú technickú školu v Liptovskom Mikuláši a pôsobil ako dôstojník v Československej ľudovej armáde.
Kultúrny a spoločenský život
Pitvarošania od začiatku príchodu do Senca viedli súdržný život. Chodievali na večierke a páračke, ktoré zanikli rozšírením televízie. Priateľstvá medzi rodinami trvali dlhé roky, navštevovali sa v rodinách navzájom. Pri návštevách, chlapi hrávali karty, ženy vyšívali, alebo len tak „preberali“ príbehy a udalosti. Zachovávali i tradíciu zabíjačiek. Bratov, sestry, rodičov, kmotrovcov s rodinami zo zabíjačky nebolo možné vynechať. Keď všetci prišli, bolo ich aj 20-30 ľudí v dome. Na večernú hostinu nezabudli pozvať pána farára. V 50. tych rokoch minulého storočia, manželka pána farára Dr. Júliusa Janka, pani učiteľka Želmíra Janková, učiteľka Veronika Bogdanová a pani učiteľka Príbelská nacvičovali so seneckou mládežou divadelné hry. Hrávali vo vtedajšom kultúrnom stredisku zvanom „Františkin dom“, ktorý sa nachádzal na terajšej ulici 1. mája. Dnes na asanovaných priestoroch stoja bytovky s obchodmi. V tomto období sa v kultúrnom stredisku schádzala mládež v Spolku ČSM (Československá mládež) a nacvičovali divadlo. V 50. tych rokoch pán učiteľ Ján Ondrejovič, pochádzajúci z Nadlaku, nacvičil so 14 až 15 ročnými dievčatami folklórne pásmo Priadky.
Folklórne pásmo Priadky, nacvičené so žiačkami základnej školy, rok 1958.
Sediace zľava: Ľudmila Ožvaldová, Zuzana Dőményová, Helena Bajnóciová, Jarmila Boudová a Oľga Podmanická
Stojace zľava: Margita Makovská, Terézia Šaškovičová, Mária Chalupková, Helena Juríčková, Anna Švihranová, Vlasta Zvolenská a Terézia Michaleková
(rodinný album, Anna Kapounová, rodená Kováčová, Senec)
Mária Zelmanová a Viliam Halás v divadelnom predstavení Buky podpolianske, rok 1950
(rodinný album, Anna Kapounová, rodená Kováčová, Senec)
V oblasti kultúry pôsobili: Michal Csijaki, tanečník v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve v Bratislave a Štátnom súbore piesní a tancov v Prahe. Anna Košová, rodená Šillerová tancovala v období 1952 – 1979 vo Vojenskom umeleckom súbore kap. Jána Nálepku v Bratislave. Anna Lieskovská, rodená Švihranová pracovala dlhé roky ako vedúca v Mestskej knižnici v Senci. Spoluorganizovala v meste množstvo kultúrno-spoločenských podujatí, prednášok a výstav umelcov. Nový domov priniesol i nové možnosti trávenia voľného času, ktorý nebol sústredený len na zimné obdobie, ako tomu bolo na Pitvaroši. V lete boli i sú senecké Slnečné jazerá vyhľadávanou turistickou destináciou. Práve na jazerách sa mnoho Pitvarošanov naučila plávať. Medzi Pitvarošanmi bolo veľa šikovných a zručných ľudí. Jedným z amatérskych nadšencov starých áut bol Ján Švihran. Sám si opravil a zostavil niekoľko veteránov.
Ján Švihran so svojim Citroenom 2CV„kačicou“
(Zdroj: https://autobild.pluska.sk/zaujimavosti/slovak-urobil-auto-nikdy-nezhrdzavie)
Náboženstvo
Po príchode takmer 1000 evanjelikov, do Senca a blízkej Rece vznikol problém pre spoločné stretávanie sa veriacich, nakoľko v Senci, ani v Reci nebol evanjelický kostol. Senec bol len fíliou Veľkého Grobu. Evanjelický cirkevný zbor Senec, ako matkocirkev s fíliami Hurbanova Ves a Reca s diaspórou Nový Svet, vznikol 25. októbra 1947. Pitvarošania nechali veľký kostol a faru v rodnej obci. V Senci a okolí nemali svoj duchovný stánok. Nový kostol sa mal postaviť na pozemku bývalého trhoviska (roh ulíc Školská a Lichnerova), ktorý ešte v roku 1929 darovalo evanjelikom mesto. V susedstve pozemku cirkevný zbor v roku 1947 zakúpil rodinný dom na účel zriadenia fary. Služby Božie zo začiatku bývali na Strednej škole v Senci (v súčasnej dobe Gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským na Lichnerovej ulici).
Cirkevníci po službách Božích, pred strednou školou v Senci, rok 1949
(rodinný album, Michal Kožuch)
Neskôr cirkevníci vybavili prístup do väčšej miestnosti tzv. „Jankovho domu“ (bývalý majiteľ sa volal František Jankó, na mieste budovy dnes stojí poliklinika), kde miestna organizácia komunistickej strany mávala svoje schôdze. Na stenách viseli obrazy Marxa, Engelsa a Lenina, ale cirkevníkov to nerušilo. Keď cirkevný zbor v roku 1949 z priestorov vypovedali, cirkevníci hľadali útočište na Strednej škole, kde väčšinu slávností a konfirmáciu mávali na chodbe, nakoľko učebne nestačili pojať zúčastnených veriacich. Podľa zápisnice z 26.októbra 1947 vo vyvolenom 12 člennom presbyterstve boli traja pitvarošskí rodáci: Juraj Bučan, Štefan Vrbiar a Ján Zelman.
Prvá konfirmácia v cirkevnom zbore sa konala 23.mája 1948, konfirmovaných bolo 30 detí, z ktorých bolo 20 presídleneckých.
Prví konfirmandi vo dvore „Jankovho domu“, 23. máj 1948.
Prvý rad, zľava: Mária Šuľanová, Matilda Sudová, Zuzana Kučeráková, Emília Sadloňová (Hurbanova Ves), Anna Šilerová, pán farár Dr. Július Janko, Viera Joríková (Hurbanova Ves), Mária Lovciová, Mária Gašparová, Katarína Šuľanová, Mária Bučanová
Stredný rad, zľava: Mária Urbančoková, Pavol Szuda, Michal Kocka, Pavel Jačianský (Nadlak), neznámy, Štefan Černaj (Albert), Juraj Vrbiar, František Ujheli, Mária Kováčová
Horný rad, zľava: Pavel Urbančok, neznámy, Juraj Rikk, neznámy, neznámy, Jozef Verecký, neznámy, Peter Rekeň
(rodinný album, Anna Kapounová, rodená Kováčová, Senec)
Stavba kostola
Evanjelická cirkev augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku 19.októbra 1948 podala na príslušné povereníctva žiadosť o povolenie stavieb a pomoc pri realizovaní 10-tich evanjelických kostolov. Jednalo sa o presídlenecké kostoly pre mestá a obce Kalná nad Hronom, Kolárovo, Matúškovo, Nesvady, Nové Zámky, Mostová, Senec, Sládkovičovo, Tešedíkovo a Želiezovce. Generálna cirkev poverila vypracovaním účelných plánov na typizované presídlenecké kostoly architektov Prof. Ing. Emila Belluša a Prof. Ing. Kramára. Prijatý bol jednotný typ Prof. Ing. Belluša. V decembri 1949 cirkev dostala súhlas na stavbu dvoch kostolov. Trvalo však do júna 1950, kým Slovenský úrad pre veci cirkevné (Slovúc) menoval cirkevné zbory investormi pre stavby kostolov v Nesvadoch a v Senci. K výkopu základov kostola sa pristúpilo 8. novembra 1950. Československý stavebný závod nemal dosť pracovných síl, preto presbyter Juraj Bučan, 68 ročný, zháňal na každý deň robotníkov z radov cirkevníkov, ktorí prichádzali na dobrovoľnú brigádu. Kostol bol postavený približne za 1 rok a posvätený v 4. pôstnu nedeľu 23.marca 1952, Veľký piatok a Veľká noc boli dôstojne svätené v novom chráme. Cirkevný zbor mal svoj chrám a zvony, čakalo sa už len na organ, ktorý bol objednaný vo februári 1951 v Krnove na Morave. Posviacka kostola sa konala 27. septembra 1953 za hojnej účasti viac ako 2 500 veriacich.
Pohľadnica s 10. plánovanými presídleneckými evanjelickými kostolmi (červeným označený Senec a Nesvady)
(rodinný album, Anna Kapounová, rodená Kováčová, Senec)
V roku 1955 mesto Senec založilo nový cintorín na Boldockej ceste, do ktorého 50 rokov pochovávali evanjelikov. O založenie cintorína sa pričinil pán farár Dr. Július Janko a vtedajšie presbyterstvo cirkevného zboru.
Evanjelický kostol a.v. v Senci, rok 1952
(rodinný album, Anna Kapounová, rodená Kováčová, Senec)
Pán farár Prof. ThDr. Július Janko (1908-1975), rodák z Maškovej pri Lučenci, pôsobil v cirkevnom zbore v Senci do augusta 1958, čiže 11 rokov. V roku 1958 odišiel do Bratislavy, kde na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte pôsobil ako profesor a medzinárodne uznávaný hebrejista. Pracoval ako vedúci prekladateľskej komisie Starej zmluvy. Zomrel 9. marca 1975 vo veku nedožitých 67 rokov. Od septembra 1958 na uvoľnené miesto farára nastúpil 28 ročný Dušan Ondrejovič, rodák z Turíčiek pri Lučenci. V rokoch 1989 – 1994 bol dekanom Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Je spoluautorom mnohých filozofických a religionistických kníh a článkov. Bol v redakčných radách viacerých časopisov. Vykonal množstvo zahraničných ciest (Európa, Amerika, Afrika), o ktorých v zborovej miestnosti evanjelického kostola v Senci, prednášal a premietal diapozitívy. Dušan Ondrejovič v zbore ochotne vypomáhal až do augusta 2003, čím dovŕšil 45 rokov služby v cirkevnom zbore v Senci. Od septembra 2003 do augusta 2006 pôsobil v Senci ako farár Mgr. Ján Sabanoš, ktorý bol pre nespokojnosť cirkevníkov odvolaný. Od polovice augusta 2006 bol za evanjelického farára v Senci menovaný Mgr. Tibor Jančík (1979). Dozorcovia evanjelického zboru narodení na Pitvaroši: Michal Rekeň a Anna Kapounová, rodená Kováčová.
Presbyteri seneckého cirkevného zboru, koniec 60-tych rokov.
Sediaci, zľava: Štefan Majo, Anna Bučanová, rodená Svoreňová, Juliana Medovarská (Hurbanova Ves), Anna Šilerová, rodená Ročkárová, Anna Gajdošová (Kšinná)
Stredný rad, zľava: Juraj Varga, Ferdind Macko, Ján Kuruc, Jozef Mikulec (Lhota u Vsetína), pán farár Dušan Ondrejovič, František Meniar (Nadlak) a Ján Valkovský
Zadný rad, zľava: Pavel Sántaj, Jozef Kučerák, Štefan Ambruš (Nadlak), Pavel Juhás, Michal Hronec, Pavel Šramko, Pavel Tichák, Juraj Baráni (Nadlak).
(rodinný album, Anna Kapounová, rodená Kováčová, Senec)
História seneckého evanjelického cirkevného zboru na stiahnutie
Potomkovia Pitvarošanov ani s odstupom času však nezabúdajú na svoje korene a svojich predkov. Výročia presídlenia sa však sústredili už iba na prostredie cirkevného zboru.
Výstavka pri príležitosti presídlenia v zborovej miestnosti
(archív: Evanjelický cirkevný zbor Senec)
Množstvo rodín sa po presídlení na Slovensko však opäť presťahovala. Niektorí išli bližšie k rodine, iných vyhnali pomery v danej obci a ďalší našli svoje pracovné či osobné uplatnenie inde. Dnes od presídlenia ubehlo už 75 rokov. Veľká časť tých najmladších potomkom už ani nevie odkiaľ pochádzali ich predkovia a kam siahajú ich korene. Otvárajú sa hranice cestovaniu, zamestnaniu, svet sa zmenšuje. Postupne sa Pitvarošania a ich potomkovia rozleteli do sveta hľadajúc svoje šťastie. Rodených Pitvarošanov už dnes v Senci nie je veľa. Ešte aj dnes počuť v našich uliciach krásnu ľúbozvučnú slovenčinu blízku stredoslovenským nárečiam – podľa nej väčšinou spoznáte potomkov prisťahovalcov. Z tých pôvodných už bohužiaľ žije málo, tí ktorí v čase presídlenia boli deťmi, sú dnešní osemdesiatnici. Hoci presídlenci boli väčšinou jednoduchí pracovití ľudia, mali v sebe silný intelektuálny potenciál. Rýchlo sa zapojili do kultúrneho, spoločenského a cirkevného života v Senci. Dnes tvoria neoddeliteľnú súčasť Senca a jeho histórie. (Zdroj: Monografia mesta Senec)
Autor článku: Michal Kožuch, Anna Kapounová