Osobnosť presídlenia Pitvarošanov – Pavel Ondrus

V roku 2017 sme si pripomenuli 70. výročie presídlenia Pitvarošanov na Slovensko v rámci dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Výmena, ktorá zasiahla Pitvarošanov a navždy poznamenala životy a osudy všetkých presídlených i nepresídlených rodín.  Presídlenie bolo tak osudovým zlomom v dejinách Pitvaroša a jeho obyvateľov. Na tomto mieste nechceme písať o dôvodoch a príčinách presídlenia, ale o ľuďoch, ktorí ho na Pitvaroši zabezpečovali a riadili. Kto boli hlavní iniciátori a tí čo presídlenie na Pitvaroši usmerňovali?Hlavnými postavami presídlenia Pitvarošanov boli predovšetkým jeho traja významní obyvatelia – Ondrej Bulík,  Pavel Ondrus a Ján Šuľan.

 

Pavel Ondrus (1891-1982)

 

Pavel Ondrus sa narodil 31. mája 1891 na Pitvaroši rodičom Jánovi Ondrusovi a Alžbete Rikovej. Manželstvo uzavrel v júni 1923 s Juditou Molnárovou, 20 ročným dievčaťom. Z tohto manželstva sa narodilo 6 detí: Emil, Judita, Matej, Alžbeta, Michal a Anna. Matej a Anna zomreli. Matej 11 mesačný a Anna 2 dňová. Patril medzi významné osobnosti Pitvaroša a medzi ľuďmi bol známy aj ako výborný rečník. S manželkou Juditou Molnárovou sa presídlil do Sládkovičova. Zomrel 12. februára 1982 v Sládkovičove.

Záznam v pitvarošskej matrike o narodení Pavla Ondrusa

 Na Pavla Ondrusa sa môžeme pozerať z viacerých uhlov pohľadu. Nielen ako na osobnosť presídlenia, ale aj ako na prenasledovaného národovca či významného duchovného predstaviteľa.

Svadobná fotografia Pavla Ondrusa a Judity Molnárovej, Pitvaroš 26. jún 1923

(z rodinného albumu Vierky Rybárovej, Košice)

Ondrusov dom na Pitvaroši na Veľkej ulici

(z rodinného albumu Vierky Rybárovej, Košice)

 

Pavel Ondrus ako osobnosť presídlenia

Na obranu práv slovenskej a srbskej menšiny v Maďarsku, a najmä na potlačenie zvyškov fašizmu, bol založený v roku 1945 Antifašistický front Slovanov (AFS) v Maďarsku so sídlom v Budapešti. Jedna z jej najagilnejších pobočiek bola na Pitvaroši. Výbor AFS v obci tvorili: predseda Ondrej Bulík, podpredseda Pavel Ondrus, tajomník Štefan Hudák mladší, Ján Šuľan, Michal Venierčan a Michal Uhrin. V rámci organizácie sa organizovali rozmanité slávnosti, divadelné predstavenia i tanečné zábavy. 7. apríla 1945 – delegácia Antifašistického frontu Slovanov navštívila Československú republiku s cieľom presídlenia dolnozemských Slovákov do vlasti.

V máji 1945 vyslali Pitvarošania Pavla Ondrusa a Jána Šuľana do Budapešti na slovenský konzulát žiadať podporu na riešenie národnostnej slobody. Z Budapešti ich odkázali priamo do Bratislavy. Pavel Ondrus v liste z Bratislavy napísal: „Volajú nás drahí bratia! Na vás chceme apelovať, aby ste nemali žiadne obavy, aby ste sa vedeli odtrhnúť od hrudy a ísť do krajšej budúcnosti. Poďte domov do svojej vlasti, odkiaľ odišli vaši predkovia pred 200 rokmi!“ Tento list bol prečítaný pred verejným zhromaždením vo dvore štátnej školy na Pitvaroši 10. júna 1945. Hneď sa začalo s prípravnými prácami a za jeden deň sa prihlásilo na presídlenie 800 ľudí (Hudák, M., rukopis). 7. júla 1945 navštívila 40-členná skupina slovenskej sekcie AFS v Maďarsku Československo. V rámci delegácie navštívili Pitvarošania Ondrej Bulík, Ján Šuľan a Pavel Ondrus Bratislavu i Prahu, kde ich prijal prezident Dr. Edvard Beneš. Na stretnutí sa už konkrétne hovorilo o výmene obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom. Peter Zelman (1929) spomína ako Pavel Ondrus, výborný rečník, po návrate z Prahy pred Pitvarošanmi na pľaci vyhlásil: „Drahí moji, idem z Prahy. Priamo od prezidenta Beneša a sme mu naniesli, či by sme sa mohli presídliť. A pán prezident povedal: To chceme, aby ste prišli do svojej vlasti. Mať vás volá!“ Odvtedy, ako sa prvý raz rečnilo o presídlení, začalo sa vysvetľovať ľudu, aká je ich situácia v Maďarsku, čo môžu očakávať, ak by ostali a aký život ich čaká na Slovensku. Pavel Ondrus v roku 1946 sa zúčastnil so štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí Dr. Vladimírom Clementisom konferencie v Paríži  a rokoval aj v Prahe s prezidentom Edvardom Benešom ohľadom otázky presídlenia. Išlo o to zistiť či sa ľudia naozaj chcú takto presídliť. Ľudia sa k tomu pripojili slovami: „Keď ide Ondrus báči, aj my ideme.

Na jar 1947 pripomínal Pitvaroš úľ pred vyrojením. Všetci boli pripravení. Piatok 11. apríla, v skorých ranných hodinách, dorazili na Pitvaroš autá československej armády a začalo sa sťahovanie. Prvý transport Slovákov z Maďarska išiel z Pitvaroša a z Nyíregyházi. Naplnili sa snahy po návrate do vlasti svojich predkov…

V týždenníku Slobode, ktorý vydával AFS opísal predseda krajinského výboru AFS Pavel Ondrus svoje nadšenie z presídlenia: „Ráno o pol šiestej hodine autá prebiehali pitvarošskými ulicami. Oči sa nám zarosili od radosti, keď sme počuli hluk áut. Vence sa vijú. Každá rodina si ozdobuje svoje auto. Vlak celý je zdobený kvetmi. A ešte sa dobre ani nezvečerilo, keď 11 apríla večer o pol deviatej hodine prvý transport bol hotový. Pri dobrej vôli a vzájomnej pomoci vlak bol naložený už o 10. hodine predpoludním. Veď Pitvaroš už dva roky čakal na svojich batožinách. Čakal a sa aj dočkali No, čo nám pán prezident Dr. Benešprisľúbil, že budeme najprv my, Pitvarošania presídlení, to sa aj stane. S tými autami je v Pitvaroši taký ruch ako v Budapešti na hlavnom námestí. Komisia chodí z domu do domu, odoberá majetky a odovzdáva ich maďarskému štátu. Chlapi pracujú. Jeden zaklincuje bedňu, druhý zase pomáha pri balení a tretí nakladá na auto. Na stanici sa nakladá do vagónov. V chotári, na poli nikto nepracuje. Ešte len ani tí, ktorí sa nepresídľujú. Prišli domov a dívajú sa, neviem s akým pocitom, na našu radosť. Domy zostávajú prázdne. So všetkým sa odchádza. Nezostanú tu ani kone, ani kravy. Nesieme sebou aj ošípané, hydinu, kozy a ovce. Všetko sa nakladá do vagónov. Vypadá to ako za časoch Noáha, keď si všetko čo mal, dal do korába bezpečnosti. Do domov, z ktorých odišli presídlenci, nikto nesmie ísť. Sú prázdne a dáva na ne pozor miestna polícia.“

Pavel Ondrus s manželkou Juditou

(z rodinného albumu Vierky Rybárovej, Košice)

 

Pavel Ondrus ako prenasledovaný národovec

Na Pavla Ondrusa i na Pitvaroš spomínala jeho dcéra Judita Rybárová, rodená Ondrusová: „Môj otec Pavel Ondrus, narodený roku 1891 v Pitvaroši sa po návrate z ruského zajatia po I. svetovej vojne musel denne hlásiť na žandárskej stanici, lebo v Rusku prežil ťažkých 6 rokov v zajateckých táboroch ako aj u súkromných gazdov – chazajov – v Strednej Ázii (Taškent, Samarkand). V Przemysle bol ranený, prestrelili mu pravú ruku a pravú nohu. V moskovskej Alžbetinej nemocnici mu liečili rany. Keď sa mu rany ako-tak zahojili, dostal sa na ruský vidiek k poľnohospodárskemu gazdovi ako vojnový zajatec – robotník. Z tejto oblasti Ruska bola cesta domov dlhá, namáhavá a strastiplná. Pri živote ho držala iba pevná viera v Hospodina a neodbytná myšlienka, že sa musí vrátiť domov. V Rusku zúrila občianska vojna, pomery boli neutešené. Keď sa mu za nesmierne ťažkých podmienok podarilo dostať sa cez Nemecko domov, bolo to už dávno po podpísaní Trianonského mieru. Písal sa rok 1923. V Maďarsku vtedy vládok regent Horthy. Začala sa zvlášť neúprosná maďarizácia. Všetky slovenské cirkevné školy sa zrušili, nemali finančné prostriedky, v obciach otvorili maďarské kráľovské školy a všetky školopovinné deti museli navštevovať iba tieto. Slovenčina okrem katechizmu sa v nich vôbec nesmela používať. Nacionalisticko-šovinistický tlak proti všetkým v Maďarsku žijúcim menšinám bol neúprosný. Úradníci na Obecnom dome boli skoro všetci Maďari a tí Slováci, ktorí tam pracovali, museli si svoje priezviská pomaďarčiť. Na frontoch prvej svetovej vojny bojovalo veľa našich rodákov. Tí, čo padli do ruského zajatia, po návrate domov sa stávali podozriví, že sú „panslávi“. Mnohí bojovali aj v Štefánikových légiách a tieto skutočnosti postačili k tomu, aby boli pod dohľadom žandárov. Z vyprávania môjho otca viem, že sa nesmeli zhromažďovať a keď sa stretol na ulici so svojimi kamarátmi a nedajbože boli už traja, bol veľmi často zatráraný v pivnici obecného áreštu. Tu spal iba na holej prični, z domu si musel doniesť teplú deku a jedlo. Pobudol si tam aj 2-3 dni, potom ho prepustili domov s upozornením, aby si v budúcnosti dával pozor, lebo ak ho znova zadržia, bude to mať ešte horšie následky. Otec bol vojnový invalid. Bol ranený do pravej ruky a pravej nohy, na nohu trošku aj kríval. Tieto rany ho ešte stále boleli i keď už boli zahojené. Ťažké práce na poliach nemohol vykonávať, musel si najímať bírešov. Vo svojich modlitbách sa obracal na Hospodina, čítal kralickú bibliu, ktorú poznal snáď lepšie ako ktorýkoľvek kňaz. Nás deti tiež viedol v tomto duchu. Chodili sme do nedeľnej školy, kde sme sa učili naspamäť state zo Skutkov apoštolov. My, staršie deti, ktoré sme už chodili do meštianskej školy alebo do gymnázia na Tótkomlóši a Orosháze, sme museli v kostole navštevovať maďarské bohoslužby, ktoré sa konali každú nedeľu predobedom o 11.00 hodine. O tom sme museli v pondelok v škole odovzdať písomné potvrdenie, podpísané pánom farárom. Keď vypukla II. svetová vojna, upodozrievania sa stupňovali. Naši panslávi boli pod silnejším dohľadom. Môj otec bol ešte pod prísnejším, lebo v 30. rokoch dostával z Ameriky noviny od amerických Slovákov, našich rodákov. Tieto noviny sa volali: „Apoštolská viera“ a vychádzali aj v maďarčine. Vydavateľstvo bolo v Portlande, štát Oregon. Títo Slováci nám posielali každý rok aj kalendár, ktorý visel u nás na stene v izbe. Takže sme mali dva slovenské kalendáre: ten americký a náš Čabiansky, ktorý vydávalo nakladateľstvo Tranoscius v Békeščabe. A potom prišla všeobecná mobilizácia. Mládenci a mladí muži boli povolaní na front, doma zostali iba starí, ženy a deti. Začiatkom roku 1944 už maďarské úrady uvažovali aj o odvode mladších sotva 18 ročných mládencov. Vtedy sa miestne úrady na pokyn vyššej vrchnosti rozhodli, že povyberajú vytipovaných panslávov, aby oslabili ich vplyv na miestne obyvateľstvo. 5. apríla roku 1944 nadránom o pol tretej hodine zabúchali na dverce „bránky“ dvaja po zuby ozbrojení žandári a v mene zákona sa dožadovali, aby boli vpustení do domu. Otec vstal z postele a bez vypytovania splnil rozkaz. Vošli do domu a bez vysvetlenia prikázali otcovi, aby sa teplo obliekol, vzal si teplú deku a jedlo na 2-3 dni a nasledoval ich. Rodine nič nevysvetlili a odniesli ho. Ako sme sa dozvedeli, nebol sám, bolo ich asi 17. Všetkých zhromaždili v štátnej škole, kde v tom čase bol aj obecný dom – nový obecný dom bol vtedy vo výstavbe. Medzi takto odnesenými boli: Pavel Zelman, Michal Lóci, Ondrej Lóci, Štefan Lóci, Juraj Majo, Juraj Zelman, Pavel Ondrus, Štefan Hudák starší, Štefan Hudák mladší, Štefan Ostáš, Ján Skalnický, 70 ročný báči Ján Hronec, Židia: bratia Henrich Nébel, Manó Nébel, Arpád Nébel a ich švagor Jozef Erdélyi. Všetci potom putovali pešo z Pitvaroša na Csanádpalotu asi 10 km, kde ich odovzdali na Járási hivatal. Oznámili im, že z príkazu vyššej vrchnosti budú inernovaní. Dôvod im nikto nepovedal. Ešte v ten istý deň v sprievode žandárov ich dopravili do Budapešti do takzvaného „toloncházu“. Tu strávili 3 dni a 3 noci. Neboli tam ani prične, teda spali na kamennej dlážke. Tu ich rozdelili do skupín: Židia, panslávi a ostatní. Odtiaľ ich eskortovali do zberného internačného tábora v zadunajskom meste Nagykanizsa. Otec, ako hlboko veriaci v milosť Hospodina zdalo sa, že všetko prekonáva ľahšie a povzbudzoval i ostatných, aby si nezúfali. Internáló kényszemunkatábor v Nagykanizsi bol ohradený vysokou ohradou a ostnatým drôtom. Tu ich zaradili bez ohľadu na vek na rôzne ťažké práce a ak ich niekto nevládal, toho palicami surovo zbili a ako mi otec vyprával jedného aj na mieste zastrelili. Po istom čase ich opäť triedili a tak sa dostal môj otec aj s niektorými rodákmi na Štátny majetok do Kisbéru. Tu sa starali o veľké množstvo dobytka a tiež vykonávali rôzne iné ťažké práce. V Kisbéri zostali až dokonca mája 1944. Moja matka horlivo posielala žiadosti na úrady, aby otca prepustili domov, lebo jarné práce už boli v plnom prúde a ona ostala sama s mojimi malými súrodencami. Tieto žiadosti nakoniec podporil aj pán farár Gubčo, ktorého ovplyvnilo i orodovanie otcovej najstaršej sestry, matky evanjelického farára Jána Koppánya- Kochana, synovca to môjho otca.“

Vierka Rybárová podľa rozprávania svojej babky – Judity Rybárovej, rodenej Ondrusovej spomína na Pavla Ondrusa: „Po nedorozumení  s evanjelickým farárom p. Gubčom z dôvodu maďarizácie vstúpil Pavel Ondrus do Apoštolskej cirkvi. Bol obľúbený rozprávač, kazateľ medzi ľuďmi, vedel naspamäť bibliu. Odoberal časopisy s náboženskou tématikou Apoštolskej cirkvi od Slovákov žijúcich v Clevelande. Preto sa musel hlásiť každý deň na žandárskej stanici. Takisto ho obviňovali z toho, že je rusofil – lebo bol zajatý v Rusku.  Obviňovali ho, že prišiel s revolučnými ideológiami z Ruska – kde sa začali znárodňovať majetky v prospech štátu, čo bol nezmysel, keďže sám bol gazda a spravoval aj polia svojho brata Jána Ondrusa, týmito ideológiami by išiel sám proti sebe. Keď ich v roku 1944 vyhnali Maďari z domovov pred blížiacim sa ruským frontom, putovali mimo dedín až na Nagyszénás. Spali v nejakom senníku, alebo stodole. Ráno prišli Rusi, Pavel Ondrus sa ich opýtal, či sa môžu vrátiť domov – povedali mu „Idite až po Moskvu.“ Tak sa vrátili, dedina bola úplne prázdna, bol to nepríjemný pohľad vrátiť sa do vyľudnenej dediny. Ruskí vojaci, ktorí tam boli im povedali, že na dvore pochovali  kravu, ktorá šľapla na mínu.  Keď boli už doma, tak nemali čo jesť, len staré zásoby. Babkina mama zobrala džem, prišli tam ruskí vojaci, a babkina mama ich ponúkla džemom, no oni odmietli, lebo mali zakázané brať od ľudí potraviny, báli sa že ich otrávia.

 

Pavel Ondrus ako významný duchovný predstaviteľ

Najpočetnejším neluteránskym spoločenstvom na Pitvaroši boli vyznavači apoštolskej viery – „verící“. Táto skupina sa začala formovať po skončení I. svetovej vojny pod vplyvom Pavla Ondrusa, ktorý sa vrátil v roku 1921 z ruského zajatia. Chudobný ľud, ktorý nenachádzal útechu a odpovede na svoje otázky v tradičnej evanjelickej cirkvi si vytvoril vlastné spoločenstvo, ktoré by im o čosi viac pomohlo prekonávať materiálne problémy. Na Kostolnej ulici (v časti medzi Treťou a Štvrtou ulicou) si postavili modlitebňu a kazateľa si volili zo svojich radov. Formálne však zostávali členmi evanjelickej a.v. cirkvi. V lete Pavel Ondrus krstil ponorením na žabom jazere, veriacich vyzýval, aby neprijímali žiadne funkcie, neplatili dane a aby boli obozretní (Bernula, 2000). Pavel Ondrus, od novembra 1944 príslušníkov apoštolskej viery aj pochovával. Svedčia o tom zápisy v matrike zosnulých. Obecná a aj cirkevná vrchnosť však videla v tomto spoločenstve nepriateľov, žandári často členov tohto spoločenstva napádali, hoci do ich modlitebne nevkročili. Proti apoštolom sa výrazne postavil farár Gubčo, ktorý v prípade, že zbadal, že sa v niektorom dome zhromaždili, zavolal žandárov. Vyznavači tohto spoločenstva pochádzali z viacerých rodín (napríklad Feješovci, Kochanovci, Hruškovci, Tagajovci, Farárovci, niektorí Majovci, Strakovci, Hostinovci). Na bohoslužbách spievali rytmické piesne v sprievode dychovej kapely, ktorá sa stala obľúbenou aj medzi ostatnými Pitvarošanmi. Vždy na Vianoce a Nový rok hrávala po uliciach Pitvaroša, dokonca aj niekoľko rokov po presídlení aj na Slovensku. Po presídlení sa mnohí členovia tohto spoločenstva zapojili do života Apoštolskej cirkvi na Slovensku, najmä v Senci a Galante.

Hudobníci apoštolskej viery na Pitvaroši. V zadnom rade, druhý zľava Pavel Ondrus

(z rodinného albumu Olgy Feješovej, Bratislava)

 

Autor článku: Michal Kožuch

 

 Fotografie z rodinného archívu: Ing. Vierky Rybárovej a Olgy Feješovej

 Zdroj textu:

Pitvaroš a Pitvarošania (2008)

Brnuľa, M. (2000): Pitvarošská kronika

Hudák, M. (rukopis): História Pitvaroša

Spomienky Judity Rybárovovej, rodenej Ondrusovej

 

Pavel Ondrus- karta na stiahnutie

 

Tento záznam bol publikovaný v Články . Uložiť odkaz do záložiek.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *